Slovenský thriller Sviňa bude dobre fungovať iba na domáce publikum. Keď prekročí hranice, nebude z neho ani priemer.
Film Sviňa nespadol len tak z neba do našich kín a presne v tomto období. Nakrútený podľa bestselleru novinára Arpáda Soltésza s rovnomenným názvom, nesie mrazivý slogan, že je inšpirovaný životom. A smrťou. Príbeh o sexe, smrti a peniazoch v jednej malej európskej krajine.
Tvorcovia – režisérska a scenáristická dvojica Mariana Čengel Solčanská a Rudolf Biermann v úvode divákov upozorňujú, že akákoľvek podobnosť s ktoroukoľvek osobou alebo udalosťou je čisto náhodná. A nemusíte byť držiteľom Nobelovej ceny či riaditeľom Mensy, aby ste hneď po prvých troch scénach uhádli, že sa chcú chrániť pred prípadnými dôsledkami – žalobami dotknutých osôb, ktorých veľmi rýchlo odhalíte. Jeden z nich pije spravidla kolu, peniaze si zháňa vlastnou hlavou (takto sa v prvých troch minútach prezentuje ambiciózny Bobo – len aby ste vedeli, podobnosť s menom Robo je čisto náhodná), za druhého hovoria gestá, arogantné správanie, vulgarizmy a vydieračské metódy, pričom ho bystrý divák spozná ešte skôr ako ho kamera odhalí – Wagner v podaní skvelého Jozefa Vajdu. Ani nie je potrebné trikrát hádať, koho tento vydierač, ktorý postupne ovláda dôležitých ľudí okolo seba a narába s nimi ako so šachovými figúrkami na šachovnici, stvárňuje… Skôr po celý čas visí vo vzduchu otázka, prečo sa pozornosť tvorcov tak úzko sústredila len na jedného predsedu vlády a dvoch ministrov, keď už sa do hodiny a pol snažila vtesnať také závažné celospoločenské problémy súvisiace s najvyššími politickými špičkami a ešte k tomu zabrať dobu od roku 1999 až po súčasnosť?
S tým súvisí aj najzávažnejšia slabina filmu – a tou je skratkovitosť. Dostať do jednej snímky politickú históriu obdobia dvadsiatich rokov, to je takmer nemožné. Preto aj dialógy sú príliš povrchné a koncentrujú sa len na to, čo divák chce počuť – respektíve na to, čo im chcú tvorcovia naservírovať ako na podnose. Okrem jednej línie – politicko-vydieračskej, rozohráva ešte aj ďalšie. Jednou je príbeh tínedžerky, ktorá za záhadných okolností zmizne z resocializačného centra. Ďalšou je tragický príbeh novinára, ktorý postupne odhaľuje závažné skutočnosti o Wagnerovi a Bobovi. A keď sa do tohto všetkého ešte zamotajú aj vysokí cirkevní hodnostári, ako sa vraví – Amen tma. Výsledkom je povrchnosť a skratkovitosť. Je však logická, pretože scenár si len útržkovito vyberá z jednotlivých politických období to, čo mu do príbehu sedí. A keby len politických. Film je presiaknutý nielen vulgarizmami, ale aj tvrdými sexuálnymi scénami. Takže veľa krutosti, hrubosti, oplzlosti, špiny a sexu.
Samotný príbeh je však vykonštruovaný, preto nie je schopný dobre fungovať dramaturgicky. Aj preto v ňom vznikli fatálne dramaturgické chyby. Kým prvá polovica filmu ešte ako-tak plynie v slušne nastavenom tempe a divák sa v nej dokáže orientovať, zrazu nastane vo filme totálna kulminácia. Počas zopár minút sa udejú všetky zásadné zvraty rôznych sekvencií (a toto je priam školácka chyba), ktoré časovo ani obsahovo do seba nezapadajú. Je až komické, ako štyria ľudia na seba v panike kričia a (samozrejme) súťažia, kto z nich bude majstrom sveta v počte vulgarizmov za minútu, aby v jednej scéne vyriešili všetky problémy, do ktorých sa za posledné roky namočili. Jednoducho, dramaturgia zlyhala na plnej čiare. A následne sa až do konca Svine snaží svinským tempom do konca filme všetko dohnať. Zrejme preto neostalo času venovať sa vo filme ostatným kľúčovým sviniam v našej „malebnej krajine“. A toto je moment, pri ktorom sa treba pozastaviť: ak teda pristaneme na túto hru, za celých dvadsať rokov všetkými nitkami v zákulisí poťahuje jediná Sviňa? Pri všetkej úcte (aj keď takéto slovo je vskutku povážlivé) – akokoľvek je tá sviňa veľká, akokoľvek je prefíkaná, krutá, akékoľvek má konexie, akýmkoľvek kapitálom disponuje, takejto hre sa skrátka uveriť nedá. Nechcem si ani len predstaviť tie „gustovne“- spokojné úsmevy a mädlenie si dezinfekčným prostriedkom zaváňajúcich rúk oligarchov, ktorí možno nemajú taký hrubý prejav ako Wagner, zato ich praktiky sú podstatne krutejšie a majú ďalekosiahlejšie následky, keď si Sviňu pozrú… Ale Wagner ako obetný baránok na masy ľudí v kinách funguje dobre, to treba uznať.
Nie, že by film Sviňa nemal žiadny odkaz pre slovenského diváka. Má. A je veľmi silný. Napokon, všetci, ktorí čo i len v základnej miere sledujeme spravodajstvo, vieme o týchto udalostiach (aj keď v niektorých momentoch si scenár tvorcovia prifarbili, napokon, pokiaľ to je hraný film, mal by byť fikciou). Hovoriť o nich na filmovom plátne s takouto otvorenosťou, to chce odvahu. Vyzdvihnúť treba aj emocionálnu prácu s kamerou (Ivan Finta), ktorá dokáže v dramatických situáciách vypointovať detaily hrdinov, respektíve v tomto prípade antihrdinov. Výborne funguje aj sugestívna hudba z pera Vladimíra Martinku. Samozrejme, o našich hercoch nemáme pochybnosti: okrem spomínaného Jozefa Vajdu podali mimoriadne herecké výkony Diana Mórová, Marko Igonda, Gabriela Marcinková, ale aj Szidi Tobias ako šéfredaktorka bola uveriteľná.
Na mieste však je otázka, či sa tvorcovia mali skrývať za hraný film, keď sú tie paralely také očividné. Druhou je, aký odkaz a hodnotu v sebe má tento thriller pre diváka, keď prekročí hranice – hoc i len do susedných Čiech? Je pravdou, že o vraždu novinára sa zaujímali aj zahraničné médiá -a táto dejová línia sa asi ako jediná podarila tvorcom spracovať presvedčivo a zrozumiteľne s jasným, hlbokým posolstvom, ale všetky ostatné momenty zahraničným divákom zrozumiteľné nebudú. Presne ako vraví slogan: v jednej malej európskej krajine. Sviňa otvára už otvorenú Pandorinu skrinku na Slovensku. A pritom témou by mala potenciál zasiahnuť podstatne širšie publikum. Ako sa hovorí vo filme, ľudia boli vždy dobrí aj zlí. Prepojenosť politiky na mafiánske kruhy nie je špecialitou nášho štátu ani novodobých dejín post socialistických krajín. Zločinci, skorumpované súdnictvo či mafiánske kšefty a vydieračské praktiky – to nie je „výkladná skriňa“ Slovenska, ale funguje to v mnohých krajinách. Ale pečatný prsteň a ten typický arogantný pohľad a vlastnú hlavu s kolou, či viagru a 10-tisíc cash, to je téma len pre naše lokácie. Rozhodne nie pre akúkoľvek susednú.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: CinemArt SK
