Na slovenskej výtvarnej scéne už dlhé roky funguje umelec pre mnohých pod záhadným umeleckým menom PH MaBe. Narodil sa v roku 1965 v Bojniciach, v súčasnosti žije v Partizánskom, hoci svoj ateliér má v centre Bratislavy.
Doma žije, v Bratislave tvorí. Vo svojej maliarskej tvorbe sa koncentruje na veľkoplošnú olejomaľbu a prevažne figurálne motívy. Jeho postavy majú pleť ako alabaster a spravidla vychádzajú z plošnej tmavej temnoty. Keď sa ocitnete v umelcovom ateliéri, máte pocit, že tam nie je sám, akoby všade naokolo boli ľudia – jeho ľudia. So skúmavým, veľmi autentickým a živým pohľadom na vás drzo pozerajú a máte dojem, že sa možno aj prihovoria. Sú to monumentálne akty, ktoré ale neprezentujú len telo, ale veľmi dôsledne aj svoju dušu.
Dominantou tvojej tvorby je akt (ženský aj mužský) a portrét (veľmi konkrétny). Kto sú ľudia v tvojich obrazoch? Na základe čoho si ich vyberáš? Poznáš ich?
Niektorých ľudí vôbec nepoznám, sú náhodní, odfotení na ulici, ani o tom veľakrát nevedia, ale sú medzi nimi aj priatelia a známi. Modely si vyberám na základe očí, ich pohľadu. Niektorí sú aj modely na konkrétnu objednávku. Paradoxne, obrazy na objednávku si objednávatelia nikdy neprebrali z dôvodu extrémnej autentickosti. Napríklad najznámejší portrét slovenského zberateľa Ivana Melicherčíka visí stále u mňa v ateliéri.
Figurálne motívy, (či už ide o solitér, alebo skupinovú kompozíciu) maľuješ na kontrastnom tmavom pozadí. Raz sú to ľudia, inokedy démoni, i akási maškaráda hybridných bytostí v spojení tela ľudského a zoomorfného, často zámerne aj nedokončeného. Niečo medzi človekom a zvieraťom, občas fantómom. Čo ťa najviac inšpiruje, aké témy spracovávaš a kam smeruje tvoja výpoveď?
Od narodenia Krista sa ľudstvo nezmenilo, ľudia sú stále rovnakí. Inšpirujú ma samotní ľudia charakteristikami svojich pováh. Ľudské telo vnímam ako krajinu, ktorá je rozmanitá. Na každom ľudskom tele sa dá nájsť niečo pekné. Veľmi ma tiež fascinujú biblické motívy, momentálne pracujem na cykle Krížovej cesty. Zhrnul by som to do jednej vety: „Kde ti je začiatok/koniec človek ?“
Často sa v ploche obrazu ocitajú akési abstraktné detaily (zväčša v zlatej farbe), sú to malé „skoby“, inokedy vtáčie pierka, jabĺčka. Majú tieto detaily symbolický význam (pierko často nahrádza mužské pohlavie, jablko v biblickom význame ako jablko hriechu), alebo sú len dekoratívnou záležitosťou, ktorou obraz intuitívne „dozdobuješ“?
Sú skôr dekoratívnou záležitosťou, ale občas nesú svoje významy, posolstvá, výklad ktorých však nechávam na divákovi.
Tvoje postavy v obrazoch neraz nesú atribúty divadla, alebo karnevalu (masky, klobúky, škrabošky). Je ti divadlo blízke, alebo vnímaš život ako divadlo?
Divadlo je mi blízke, ale viac menej vnímam život ako divadlo. Poznám totiž veľmi málo ľudí, ktorí sa nepretvarujú, dajú sa zrátať na prstoch jednej ruky.
Si maliar, venuješ sa primárne olejomaľbe, ale tvoja umelecká cesta začala niekde inde. Kde? Čo si študoval a čo ťa v živote, resp. tvorbe ovplyvňuje?
V mojej tvorbe ma ovplyvňuje predovšetkým Caravaggio, Picasso a jeho modré obdobie, obsahovo Anderle a Kulhánek. Študoval som však drevársku priemyslovku vo Zvolene a učil som sa externe kresliť u Milana Pôbeckého a Milana Štesku, ktorým imponovali Galandovci (pozn. red. členovia skupiny Mikuláša Galandu v rokoch 1957-1969, ktorí tvorili slovenskú modernu). Kresbu som sa učil od malička v ĽŠU (Ľudová škola umenia) v Partizánskom. Na doporučenie rodičov a strýka som išiel na drevársku školu a nie na ŠUP-ku (Škola umeleckého priemyslu), aby som sa veľmi nepokazil. Na drevárskej škole bol riaditeľom pán Hlinický, ktorého brat bol vtedy riaditeľom Slovenskej televízie. Mojou chybou bola otvorenosť a úprimnosť, vďaka ktorej som mal trojky zo správania, dokonca som hodil občiansky preukaz riaditeľovi do hlavy a odišiel zo školy. Zamestnal som sa v Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene, kde vznikla u mňa láska k divadlu. Po roku som sa musel na nátlak otcovho brata vrátiť a školu si dokončiť. Na VŠVU som sa hlásil len raz, kde ma nezobrali, ale miesto toho ma vzali na základnú vojenskú službu do Trebišova. A to bol „zážitok“ na dva roky a tri mesiace.
Kedy si začal inklinovať k maľbe?
Spočiatku som maľoval veľmi málo, maľbe som sa začal venovať až po štyridsiatke.
Skúsil si okrem maľby aj iný druh výtvarného prejavu, čo ťa v tomto smere láka?
Skúšal som okrem maľby aj sochu, ale zistil som, že mi to nie je také blízke ako maľba, chcel by som sa však venovať aj grafike, minimálne tento druh výtvarnej techniky vyskúšať.
Občasne ťa ľudia prirovnávajú k tvorbe iných umelcov. Máš nejaké vzory ? Čo si myslíš o týchto komparáciách?
Porovnávanie mi spočiatku dobre dvíhalo tlak, v mladšom veku som sa dokázal kvôli tomu aj pobiť. Dnes to vnímam ako pochvalu. Inšpiráciou inými umelcami sa daný umelec posúva ďalej, ten kto tvrdí, že sa nikdy neinšpiroval klame.
Máš za sebou pomerne bohatú výstavnú činnosť. Ktorú zo svojich prezentácií považuješ ty osobne za najúspešnejšiu, resp. s ktorou si bol ty sám mimoriadne spokojný a prečo?
Najspokojnejší som bol s výstavou v Považskej Bystrici, ktorú organizoval zberateľ Ing. Jozef Mitošinka. Výstava bola síce komorná, ale jeho ľudským prístupom k návštevníkom, formou propagácie a vlastným nadšením pre umenie jej zaručil mimoriadny úspech.
Keby sme siahli do histórie umenia, akt tam má oprávnene svoje plnohodnotné miesto. Súčasnosť je však v rámci týchto tém často bizarná. Stretol si sa aj ty prípadne s nejakým odmietavým názorom, alebo strachom v zmysle vystavovania svojich diel? Sú pre galeristov alebo aj pre konzumentov tvoje obrazy kontroverzné?
Stretávam sa s týmto prístupom galeristov pomerne často. Nevyhovuje im téma, formáty obrazov, to, že som neabsolvoval VŠVU… spravidla to však vadí iba slovenským galeristom.
Tvoje obrazy visia v galériách a súkromných zbierkach okrem Slovenska a Česka aj v Rakúsku, Švajčiarsku, Rusku, Srbsku, Poľsku, Macedónsku, na Novom Zélande aj v Austrálii…V ostatnom čase si bol oslovený z viacerých zahraničných galérii a veľtrhov umenia, spomeňme Cannes, Paríž, Rím, Benátky, New York…ako si vysvetľuješ záujem zahraničia a „nezáujem“ alebo skôr obavu domáceho trhu?
Podľa mňa v zahraničí sa pozerajú na umelca cez jeho tvorbu a nie na jeho pôvod a stupeň vzdelania, na rozdiel od domáceho prostredia.
Ako sa dnes predáva umenie? Kupujú ľudia obrazy? A zvlášť v tvojom prípade veľké a temné obrazy? Ak áno, aká je kategória tvojich klientov, sú to skôr galérie, súkromné osoby, náhodní obdivovatelia…?
Našťastie ľudia obrazy kupujú – galérie aj súkromné osoby.
Aké sú tvoje ciele, plány, čo chystáš najbližšie?
Chystám sa realizovať výstavy v zahraničí, najbližšie v Prahe, na Slovensku v Bratislave v Divadle Malá scéna STU, v Galérii Michalský dvor, niektoré ďalšie galérie sú ešte v riešení termínov. Začiatkom budúceho roku mi bola ponúknutá výstava v Slovenskom inštitúte vo Viedni.
Tvoríš v ateliéri v Bratislave, ale doma si v Partizánskom. Hýbeš sa medzi týmito dvomi mestami. Keď nemaľuješ, čo robíš? Čo más rád? Kde tráviš čas?
Rád chodím na ryby, na hríby a venujem sa šesťročnej vnučke Viki, ktorá rada maľuje, spieva a tancuje, takže snáď časť talentu podedila aj po mne :). Som tiež výrazným fanúšikom tetovania, nakoľko môj syn vlastní tetovacie štúdio a učil sa priamo na mne. Stal som sa vlastne jeho živým „plátnom“. Dcéra tiež inklinuje k tetovaniu, čo znamená , že „poslúžim“ aj jej. Čo človek neurobí pre deti?! (smiech)
Po čom túži vizuálne drsný chlap, ktorý však citlivo maľuje psyché svojich objektov?
Nájsť harmóniu. Pokoj v duši.
Zhovárala sa: Barbara Brathová
Zdroj foto: Stanislav Bajer – archív PH MaBe
