Japonská klaviristka, pre ktorú skladateľ Philip Glass napísal Piano Sonatu, sa predstavila publiku v Košiciach – jej recitál v rámci Košickej hudobnej jari priniesol diela troch autorov, ktorí na prvý pohľad nemuseli mať nič spoločné.
Košická hudobná jar prináša poslucháčom výnimočné koncerty – okrem symfonických sú to aj komorné, ktoré budia pozornosť. Na scéne sa objavujú umelci svetového mena, jednou z nich je aj japonská klaviristka Maki Namekawa, ktorá na svojom recitáli predstavila diela troch skladateľov – Györgya Ligetiho, Chicka Coreu a Philipa Glassa. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že títo autori nemajú so sebou nič spoločné, no táto dramaturgia nebola náhodná.
Ligetiho klavírny cyklus Musica Ricercata obsahuje 11 klavírnych skladieb, ktoré predstavovali na dobu svojho vzniku celkom novú, osobitú hudobnú reč. 50-te roky minulého storočia znamenali prelom v jeho tvorbe, Ligeti bol sklamaný nielen z toho, že má v maďarskom hudobnom živote nevýznamné postavenie, ale aj s vlastným smerovaním. Bolo to obdobie, keď si uvedomil, že musí vlastný kompozičný štýl zanechať a stavať kompozície na nových výrazových materiáloch. Z jeho kompozičných úloh, ktorými radikálne zmenil štýl, plynulo zameranie na obsah tónu a jeho obmedzenia, koncentrovanosť na intervaly a rytmy. Začal vytvárať hudbu akoby od nuly, z ničoho. Prvým jeho experimentálnym dielom, využívajúcim tento nový pohľad na kompozíciu, sa stala práve Musica Ricercata. Predstavuje v nej nové myslenie z hľadiska kompozičnej techniky v jedenástich skladbách, kde využíva redukovaný zvuk. Istým spôsobom je predchodcom minimalizmu – Ligeti sa dostal až „na kosť“, hneď v prvej časti, kde oprosťuje štruktúru hudby na jednu notu d. V druhej už využíva dva hlasy, aby v druhej polovici skladby pridal tretí. Tretia časť má štyri noty, štvrtá päť a v tomto modeli pokračujú jednotlivé skladby ďalším pridávaním nôt až po jedenástu, v ktorej naplno využil chromatiku – 12 nôt stupnice.
Maki Namekawa si na koncert vybrala tie časti, ktoré pracujú so zvukom a tónmi minimalisticky. Zo siedmich skladieb cyklu v jej podaní chýbala siedma, ktorú uzavrela ôsmou (1, 2, 3, 4, 5, 6, 8). Hudba postupne zapĺňala priestor v sále – rafinovane a sofistikovane, ako to len Ligeti mohol napísať. Rozvíjanie a postupné pridávanie tónov v štruktúre skladieb malo priam magický efekt. Sú to diela, ktoré majú tú moc hypnotizovať vás zvukom, a to absolútne minimalistickými výrazovými, štrukturálnymi a zvukovými prostriedkami. Koncentrovanosť klaviristky, jej precíznosť a spôsob uchopenia týchto diel bol fascinujúci. Maki touto hudbou žije, dokáže ju stvárniť presne tým spôsobom, aby pohltila poslucháča od prvých tónov. Kým v prvej skladbe, zreteľne časovo a metricky delenej tak, aby mohla klaviristka dostatočne pracovať aj s tichom ako výrazovým prostriedkom, sme síce počuli len prácu s jedným tónom, ale v jeho rôznych farbách, uzavretým demonštratívne jednou notou – d. Druhá časť tejto naliehavej zvukovej štúdie je známa – využil ju aj režisér Stanley Kubrick vo svojom filme Eyes Wide Shut (Oči doširoka zatvorené, na Slovensku známe pod distribučným názvom Spaľujúca vášeň je Kubrickov posledný film, ktorý stihol dokončiť pred smrťou). Asi nikdy by tie filmové scény nevyzneli tak sugestívne a nevytvárali takú atmosféru vnútorného napätia, tajomna a strachu, keby v nich neznel práve Ligeti. A pritom je to práca s niekoľkými tónmi – v prvej polovici len dva tóny, v druhej sa pridáva tretí, no každý jeden cítite s takou intenzitou a silou, že majú schopnosť zasiahnuť vás nielen mentálne, ale priam fyzicky.
Interpretka vytvárala prostredníctvom minimalistických prvkov, len niekoľkých tónov zvukovo-akustické vlny, dynamicky vycizelované, od pianissima v hlbokých polohách až po gradujúce fortissimo časti vo vysokých. Ostré tóny v kombinácii s protipólom – temnými v tichej dynamickej intenzite, vytvárali mimoriadne silnú asociáciu – nielen vo vzťahu k filmu, ale i k otváraniu nového hudobného sveta, ktorý priniesol týmto dielom práve Ligeti. Energická štvrtá časť, tajomne znejúca piata, pričom pregnantne hrané rytmy a akcenty nových tónov, farieb, ktoré sa postupne, s ďalšími časťami odhaľovali, vytvorili pred Glassovou sonátou mysteriózny minimalistický hudobný svet, respektíve vstup do nového žánru, ktorý je od 60-tych rokov populárny dodnes. Či už ho skladatelia využívajú parciálne na obohatenie svojich koncepcií alebo v ňom dokážu tvorivo pracovať a budovať ďalšie nadstavby, minimal music so svojou silou vytvárať mimohudobné vnemy, funguje na pevných základoch aj v súčasnej hudbe. A bol to práve György Ligeti, ktorý tento štýl predpovedal – aj týmto dielom.
Postupne bohatšia paleta tónov v jednotlivých častiach kompozície Musica Ricercata vytvárala nové vrstvy hudby, s ktorými pracoval skladateľ najmä z hľadiska metrorytmu, vďaka čomu nadobúdali premenlivé melodické kontúry. Záverečná, ôsma, ktorú japonská klaviristka prezentovala, má najvýraznejšie vplyvy Bélu Bartóka, je napísaná v bulharskom rytme. Deviata, ktorá už nezaznela, je označená Béla Bartók in memoriam.
Cyklus pre sólový klavír Children’s Songs od jazzovej legendy Chicka Coreau, je súbor 20 krátkych piesní, ktorými chcel klavirista sprostredkovať jednoduchosť ako krásu tak, ako ju predstavuje duch dieťaťa. Corea išiel podľa vzoru Bartókovho Mikrokozmu – každá z jeho skladieb má novú pečať v podobe charakteristických prvkov, každá má odlišnú atmosféru. V tejto línii to bol veľmi obdobný výber v dramaturgii, ktorý plynulo nadväzoval na otváraciu skladbu večera, no v žánrovo odlišnej podobe. No dramaturgická línia bola zjavná a ihneď rozpoznateľná. V skladbách je len mierne rozpracovanie tém, sú poznačené výrazovými prvkami jazzu, polyrytmov, nepravidelných metrických štruktúr a využívajú pentatoniku. Maki Namekawa si z dvadsiatich skladieb cyklu vybrala čísla 4, 6, 11, 14, 16, 18, 20. Tým, že sú skladby motivicky prepojené, udržala medzi nimi kontinuitu, no zároveň predstavila pestrý hudobný svet. Z počiatočných, jednoduchších Corea kompozičný jazyk čoraz viac komplikuje, v jeho diele sme mohli počuť odkazy na rôznych skladateľov, atmosféricky sa priblížil Satiemu či Reichovi. Najpozoruhodnejšie boli úseky, v ktorých ľavá ruka držala jednotnú figúru, po celý čas len s jemnými, takmer nebadateľnými tonálnymi zmenami, no práve, akoby žila v osobitom svete – melodickom i rytmickom, kontrastujúcom voči ľavej ruke. Precízna rytmika, no zároveň výrazové bohatstvo, ktoré sme počuli v podaní Maki, jej schopnosť udržať v krátkych skladbách jednotnú líniu, nestratiť homogénnosť a podčiarknuť komplexnosť tohto diela – tým bola jej interpretácia charakteristická a výnimočná.
Tak, ako si košickí poslucháči vybudovali silné puto k Ligetiho hudbe, s obdobnou intenzitou ho vedeli získať aj v piesňach Chicka Coreu. Prvok opakovania v oboch prípadoch zohrával kľúčovú úlohu. Ak si niekto myslí, že repetitívna hudba alebo minimal je založená len na opakovaní, hlboko sa mýli. Skladatelia často pracujú s harmóniou, rytmom, v každom jednom takte dochádza k nepatrným zmenám, vďaka ktorým dokážu odhaliť veľkú paletu výrazov. Zároveň z hľadiska vnímania dochádza k niečomu obdobnému ako vo východných kultúrach. Repetíciou krátkych, zapamätateľných motívov sa dokáže vo vnímaní človeka vyvolať až pocit tranzu. S týmito emóciami pracujú minimalisti, ktorí chceli oprostiť hudobnú reč, no zároveň zintenzívniť zážitok z hudby. Otcom minimal-music je Philip Glass, s ktorým je Maki Namekawa v úzkom kontakte. V roku 2013 s ním uviedla jeho kompletných 20 klavírnych etúd a o rok neskôr ich vydala na CD, v rámci recitálu v Košiciach vybrala z Glassovej tvorby dielo Piano Sonata. Všetko, čo sme do tohto momentu počuli na koncerte, sa zrazu zosyntetizovalo v jedno nádherné, majstrovské dielo, ktoré skladateľ ako 82-ročný napísal špeciálne pre Maki Namekawu. Sonáta mala premiéru 4. júla 2019 na Piano Festival Ruhr v Nemecku za prítomnosti skladateľa, v Košiciach zaznela v slovenskej premiére.
Trojčasťové, tridsaťminútové dielo sa stalo okamžite nosným pilierom koncertu – nielen vďaka dĺžke, no i štruktúre diela, ktorá prináša nezvykle bohatý hudobný svet – harmonicky a rytmicky, pričom jej jednotiacim prvkom je ostinátny pattern v ľavej ruke. Introdukcia, zvukovo a dynamicky pestrá, neustále rastúca, opäť v akustických vlnách, strieda rôznorodé nálady, no s pevným, ukotvujúcim akordom v ľavej ruke. Ten podliehal jemným tonálnym zmenám oproti variabilnej melódii v pravej ruke. Striedanie nálad s častými rytmickými zmenami – od energickej hudby s farebnými rozloženými akordmi v rýchlom tempe, takmer pripomínajúcimi až arpeggiá, je schopný Glass zrazu zmeniť náladu v clivú, no vždy nežnú, v podmanivom pianissime. Všetky tieto polohy dokázala klaviristka zachytiť s pedantnou rytmikou a ohromným zmyslom pre budovanie napätia. Pokojný mód záveru prvej časti sa pretavil aj do druhej časti sonáty, no predsa, pevnú formu narúšali nenápadné disonancie. Ich spôsob rozvíjania je pre Glassa typický – nikdy nemáte pocit nepokoja či nestability, skôr oscilácie medzi durovou a molovou náladou. Práve tým je druhá časť charakteristická – je to prirodzený vývoj sonáty, s ktorou musíte priam splynúť. Práve v tejto pomalej časti sa dokázalo rozvinúť nesmierne hlboké, priam intímne puto medzi interpretkou a minimalistickým dielom, pričom táto energia v koncertnej sále bola priam magnetizujúca. Hustá štruktúra akordov, s neustále sa spomaľujúcim tempom, akoby sa snažili poslednýkrát ešte povedať svoj epilóg, aby sa opäť ozvala v ľavej ruke známa figúra a kontrastným melodickým materiálom vo vrchných polohách. Už keď sa zdalo, že 82-ročný skladateľ nemá čo povedať a odznieva v pianissimách aj ten posledný tón rozloženého akordu, prišla energická smršť – typický rukopis Glassa, ktorý využíva v mnohých svojich dielach. Pulzujúca rytmika zrazu pripomínala veľkú jazzovú kompozíciu, boli to riffy na zvukových plochách, ktoré akoby vytvárali perpetuum mobile. Skrátka, nechceli ste, aby sa ten hudobný prúd, ktorý vás unášal, skončil. Sonáta v tretej časti nabrala druhý energický dych. Celú tú hustú pavučinu, ktorá keď práve gradovala, zrazu nahradil ďalší, zmenený riff, uzavrel až náhly sled tónov akoby z iného sveta.
Bol to mimoriadny zážitok absolútne sa podriadiť hudbe, koncentrovanej, pedantne interpretovanej, výrazovo nesmierne bohatej– a najmä získať zrazu pocit nenahraditeľnej chemickej reakcie, ktorá sa vytvorila medzi interpretom, dielom a publikom. Taká intenzívna energetická výmena skutočne nenastáva na každom koncerte.
Zuzana Vachová
Foto: Miriama Fenciková
