„Festival založil Fero Fenič, ktorý je nesmierne progresívny človek. Mňa to veľmi teší, že doteraz sa zachoval,“ hovorí o Febiofeste pre náš portál herečka a politička Magda Vášáryová. Festival v programe uvedie filmy Markéta Lazarová a Krotká.
Tridsiaty prvý ročník Medzinárodného filmového festivalu sa začne už o pár dní – 13. marca. Počas tlačovej konferencie riaditeľ Filmového ústavu Peter Dubecký podotkol, že napriek tomu, že dostali tohto roku menšiu finančnú podporu, udržia jeho kvality. Rovnako Vy ste podotkli, takisto i Judit Pecháček, že či v minulosti alebo v súčasnosti, vždy boli problémom peniaze. Nerecyklujeme tento problém už desaťročia? Prečo stále chýbajú peniaze na kultúru?
Vždy to bolo tak. Pre kultúru bolo málo peňazí. Aj preto pán Vláčil nemohol dokončiť Markétu Lazarovú, ale peniaze, ktoré boli, neboli pridelené na tento film, ale pre nejakého komunistického režiséra. Ten nakrútil dielo, ktoré je dnes zabudnuté. A s týmto naša kultúra zápasila vždy, a to je jedno či na Slovensku alebo v Čechách.
Neboli na tom Česi predsa len lepšie ako my?
Nedá sa to takto povedať. Ten problém stále pretrváva, stále sa to opakuje. Všimnite si, že keď príde generácia filmárov, ktorá spraví diela a tie sa dostanú do sveta, niečo sa udeje. V ten moment sa okamžite priemerní a podpriemerní spoja a presadia aj politicky, že teraz budú tvoriť oni. V Poľsku majú krásne heslo ktoré som preniesla na Slovensko, takzvané TKM. Viete, čo to je?
Priznám sa, nie…
Teraz kurva my! A Poliaci to hovoria takto, takže si to môžem dovoliť povedať. V tejto súvislosti si spomínam, nedávno som čítala o maršalovi Piłsudskom, ktorý zvíťazil nad sovietskou armádou a ten o Poliakoch povedal: Naród wspaniały, tylko ludzie kurwy. (úsmev)
(smiech) To je výborné, také nadčasové. Zástupcovia okolitých štátov sú odvážnejší, len my sme takí schovaní niekde stále…
Lebo sme malomeštiaci! Musíme si uvedomiť, ak sa vrátime ku kultúre, že slovenská kultúra prišla o množstvo osobností. Keď len spomeniem na môjho muža a to, ako dvadsať rokov nemohli tvoriť. Viete, čo všetko by za to obdobie dokázali spraviť? Čo všetko by mohol nakrútiť Barabáš alebo Janko Fajnor? Aké filmy mohli urobiť, dokumenty, celovečerné filmy. Spomeniem aj Ela Havettu, ale, samozrejme, mnohých ďalších by som mohla menovať. Čo urobili priemerní a podpriemerní? Platilo TKM a tí skutočne dobrí nesmeli robiť. A tento jav sa cyklicky opakuje neustále. Teraz máme zase to štádium, že len podpriemerní dostanú obrovské peniaze. Napríklad Matica slovenská. Z jeden a pol miliónového rozpočtu im tajne ministerka kultúry zvýšila rozpočet na dva milióny. Hoci je to organizácia, ktorú majú podporovať jej členovia, plus má najmodernejšiu tlačiareň, ktorú jej zabezpečil ešte Ján Čarnogurský. A to smerovanie bude jasné: proti NATO, proti európskym hodnotám a prorusky.
A potom je smutné, že festivaly, ktoré uvádzajú filmy s aktuálnymi témami, napríklad aj Febiofest, nedostanú dostatok financií. Sú to snímky, ktoré reflektujú dnešné dianie v spoločnosti, uvádzajú vážne témy…
Dnes je taký trend, že kultúra neťahá spoločnosť do súčasnosti. My sa dnes kultúrne vraciame do 19. storočia. No prepáčte…
Skúsme pozitívnejšie, poďme k Febiofestu, ktorý je progresívny, takže nebude to na Slovensku až také zlé…
Tento festival založil Fero Fenič, ktorý je nesmierne progresívny človek. Mňa to veľmi teší, že doteraz sa zachoval. Spomenula som si, že mám aj cenu Febiofestu, ktorú som dostala v Prahe. Poznám tento festival veľmi dobre a viem aj prečo vznikol.
Festival v prvom rade prezentuje európske filmy, teda snímky, ktoré vznikajú v krajinách V4 a Ukrajiny. Samozrejme, patria k nim aj slovenské filmy, ktoré Febiofest uvádza. Prečo je podľa Vás dôležité zachovať ho?
Isteže je to dôležité, aby sa slovenské filmy uvádzali a teší ma, keď vidím, ako sú naše filmy hodnotené. Som veľmi rada, že film Slúžka má najväčší počet nominácií na ceny Slnko v sieti. Aj kniha Hanky Lasicovej je v nominácii v súťaži, takže som veľmi šťastná.
Takže predsa to nie je také zlé s tou slovenskou kultúrou, vždy majú priestor tvorcovia, ktorí majú čo povedať, však? Alebo víťazí podpriemernosť, o ktorej ste hovorili?
Ostrovy pozitívnej deviácie, tak tomu hovorila moja spolužiačka Soňa Szomolányiová. To sa samozrejme nepodarí úplne zvrátiť, ale treba si uvedomiť, že počas normalizácie sa napríklad vydávali v 100-tisícových nákladoch zbierky Vojtecha Mihálika. On nebol zlý básnik, ale robilo sa to tak, že ak ho chceli vydať znovu, dali celý náklad do zberu a nanovo ho vytlačili. A dnes máte problém nájsť jeho zbierky, ale celkovo knihy, ktoré vychádzali za normalizácie. Je to strata času, financií a cyklicky sa tento proces opakuje. A teraz ho zažívame znovu.
Riaditeľ festivalu Ondrej Starinský prezentoval novinárom snímky, ktoré si budú môcť diváci pozrieť, neboli to len krátke anotácie, no bolo v nich cítiť aj názor. Ktoré Vás osobne zaujali?
Môžem hovoriť len o tých filmoch, ktoré som už videla, napríklad o snímke Nedotknuteľní. Film režisérov Oliviera Nakache a Érica Toledana je skvelý! Jeden z režisérov osobne zavíta aj na Slovensko v rámci Febiofestu. Mám síce veľmi málo času, aby som chodila do kina alebo si vôbec pustila film, ale takéto filmy mám rada.
V rámci Febiofestu budú uvedené aj dva filmy, v ktorých ste účinkovali. Vláčilova Markéta Lazarová a Barabášova snímka Krotká. Sú to klenoty československej kinematografie, v Krotkej namiesto slov pracujete ako herečka pohľadom, tou najjemnejšou mimikou…
Od šestnástich do osemnástich som točila Markétu Lazarovú a potom som vzdorovala. Mala som okolo devätnásť rokov, keď som natočila Krotkú. Nemôžem však povedať, že by som si bola bývala vedomá nejakého herectva. To sa dostavilo v roku 1991, keď som nastúpila do Divadla na korze a začala som naozaj tvoriť. V divadle trvá predstavenie dve hodiny alebo aj viac a musíte to ťahať. Vo filme práca nie je kontinuálna, na začiatku môžete natočiť koniec, potom sa jednotlivé scény točia tak, že len veľmi ťažko si herec udrží kontinuitu. Samozrejme, keď som s Menzlom nakrúcala Postřižiny, situácia bola už úplne iná. Bola som si vedomá hereckej práce a a tím okolo Menzla bol dôsledný.
No predsa ten pohľad, Vaše oči a nenápadné, malé gestá v Krotkej, sú niečím, na čo divák nezabudne…
No ja som v tom období chcela študovať matematiku, nemala som záujem zostať v herectve.
Toto máte spoločné so sestrou, ktorá ani neuvažovala o herectve a náhodne sa k nemu dostala…
A možno je to dobre, lebo ani moja sestra ani ja sme nikdy nemali v sebe ctižiadostivosť, že sme snívali o úlohách. Často sa stáva, že keď nedostanete rolu, človek je frustrovaný alebo ak dostane šancu, môže prehrávať. My obe sme sa na túto cestu dostali nejako prirodzene. Nemala som však nikdy ambíciu stať sa herečkou. Skôr som veľa čítala, spoznávala detaily histórie, zaujímala ma vždy politika. Vždy som s režisérmi radšej politizovala a nikdy som sa s nimi nebavila o tom, ako hrám, naopak. Moju intelektuálnu časť osoby som z tvorivého procesu vylučovala a nechala to len na talent. Lebo zrejme ten talent tam je, alebo skôr bol…
Talent predsa nemôže vymiznúť z povrchu zemského, ak je raz v človeku, je to dar a má ho v sebe neustále…
Myslím si, že môže vymiznúť. Videla som to u mnohých ľudí, ktorí boli veľmi talentovaní, ale začali pre peniaze robiť iné veci. A to človeka pokazí.
Rozumiem, čiže skôr metaforicky sa o tom rozprávame, tak v tom prípade, samozrejme, súhlasím…
Aj iné prípady sa stávajú. Človeku stúpne sláva do hlavy a to je koniec. Veľmi veľa ľudí to zničí. A ničí to aj talent. A ďalším faktorom je vek a intelekt. Herci potrebujú intelekt a keď v časoch štúdií nechodili do školy alebo nečítali, nevzdelávali sa, v divadle je to veľmi cítiť. Málokedy sa narodí taký Natur Talent, ktorý vydrží celú dobu bez toho, aby sa vzdelával.
Myslím si, že toto platí v každom umení, nielen v divadelnom. Keď sa ešte predsa máme vrátiť k uvedeniu dvoch spomínaných filmov, ste rada, že budú uvedené?
Určite áno. Vždy je dôležité uvádzať ich, lebo jedna generácia ich nevidela, keďže boli v trezore. Sú samozrejme mnohé ďalšie, ktoré nemohli byť uvádzané. No dnes prichádza nová, mladá generácia a je dôležité, aby si ich pozreli. Dnešným problémom mnohých súčasných slovenských filmov, ktoré som pred zhruba desiatimi rokmi videla, je, že mali síce dobrý námet, ale boli neprofesionálne spracované. Vtedy som hovorila s rektorom Filmovej fakulty VŠMU a pýtala som sa ho, prečo ich na školách nenaučia remeslu. Musíme si uvedomiť, že celá Československá nová vlna dostala od pána Otakara Vávru schopnosť robiť dobré remeslo. Dodnes si pamätám, ako mi Menzel hovoril, že ich profesor Vávra na škole naučil remeslu. Musíte ho totiž ovládať, bez toho to nejde. Keď som sa na to pýtala, v tom čase mi rektor, myslím, že to bol pán Šulík, povedal, že mladí ľudia sa nechcú učiť remeslo, lebo majú pocit, že to nie je potrebné. Chcú byť hneď majstri a majú vyspelé technológie a s tým aj sebavedomie.
Aj preto asi mnohé diela vyzerajú tak, ako vyzerajú, často sú v nich elementárne chyby…
Keď som videla, ako sa dnes točí, bola som zdesená. Nakrúcali v Pistoriho paláci, k oživeniu ktorého som prispela. Herci mali dialóg, dostali tri kamery ako v televíznom seriáli a pritom to bol film, ale nikto sa na hercov nedíval, lebo všetci sa dívali len na monitor. Popri tom, ako točili dialóg, tvorcovia si medzi sebou šepkali, kde čo strihnú. A ja som si hovorila, že z toho asi ani niečo dobré nemôže vzniknúť. Nikto sa totiž hercom nevenoval. A preto si cením film Slúžka, lebo práve tento film ma znovu presvedčil, že pani režisérka Solčanská vie z hercov vydobyť famózne herecké výkony. Herečku Danu Droppovú vedie úžasne a podala skvelý výkon. Ak si pozriete časti, v ktorých rozprávajú viacerí ľudia, je to nakrútené vynikajúco. Viem, ako ťažko sa robia takéto hromadné scény, lebo sama som ich niekedy točila, hoci som nikdy nerežírovala, ale bola som súčasťou tých procesov. Myslím si, že ten film je famózne urobený. Navyše, každý herec má jasne vyprofilovaný charakter. A to v slovenských filmoch dnes uvidíte veľmi zriedka.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Foto: mojakultura.sk, SFÚ, csfd
