„Vhupla som do nesmierne náročnej, ale krásnej práce, kde sa doslova čipkujú, vyšívajú melódie, harmónie do notovej osnovy ako do kanape. Je to pekná práca, pretože v aranžmánoch sa dotýkate autorstva, ale nesmiete mu ublížiť, no zároveň piesňam môžete vdýchnuť i niečo svoje,“ hovorí pre náš portál skladateľka a klaviristka Ľubica Čekovská, ktorá pre otvárací koncert festivalu Symfónia umenia upravuje piesne Elánu pre symfonický orchester a zbor.
Ešte predtým, než sa dostaneme k otázkam o kapele Elán a aranžovaniu ich skladieb, poďme si niečo povedať o festivale, pre ktorý pripravujete úpravy piesní. Symfónia umenia je na Slovensku jediný festival svojho druhu. Letný open air festival s veľkými produkciami, využívajúci zaujímavé miesta v Bratislave ponúka pre široké publikum koncerty klasickej hudby. Aký je Váš názor na toto podujatie? Sama máte skúsenosť so zahraničnými festivalmi – viete, ako to tam funguje, tak by ste to mohli zhodnotiť aj v tomto kontexte…
Tento festival je mladunký, ale nesmierne odhodlaný húževnato „zvestovať“ publiku náročnejší repertoár vážnej hudby, kde sa stretáva kumšt, talent a láska k umeniu. Mne je to veľmi sympatické, keď sa v lete za horúcich dní nechá ucho poslucháča „schladiť“ hudbou, ktorá ho unesie do sveta fantázie.
Zároveň aj kultivuje publikum a učí ho mať rád klasickú hudbu. Samotná zakladateľka festivalu pani Kozáková verí, že si ľudia nájdu cestu a festival si obľúbia. Veľmi jej držím palce, lebo len tam sa niečo rozhorí, kde je zanietenie a zápal…
Otváracím koncertom festivalu Symfónia umenia bude koncert s názvom Elán je klasika. Keď Vám ponúkli aranžovanie piesní pre symfonický orchester – aká bola Vaša prvá reakcia? Ste Elánistka?
Vyrastala som na ich elánovských pesničkách a mam k mnohým z nich srdečný vzťah. Uvedomila som si, že tie piesne nesú svoj nezameniteľný kód doby. Raz dávno bol u nás doma v Humennom na návšteve Vašo Patejdl, mal tam koncert a “žrala som jeho piesne”. Pamätám sa, ako som sa mu chcela „predviesť“ na klavíri, mala som vtedy asi 9 rokov a zahrala som mu niečo od Elánu. Vašo je slovenský Pán pesničkár, ktorého tvorba je obdivuhodná. No keď pôsobili spolu ešte v skupine Elán, ich tvorba bola energická a bolo cítiť, že je na tú dobu progresívna. Ich piesne boli prepracované a mnohé sú z nich ako šperky, v ktorých sa ligocú krásne texty od už teraz legendárneho Borisa Filana či veľký hit od textára Jozefa Urbana a ďalších.
Neváhala som nad ponukou a vhupla do nesmierne náročnej, ale krásnej „ručnej“ práce, kde sa doslova čipkujú, vyšívajú melódie, harmónie do notovej osnovy ako do kanape. Je to pekná práca, pretože v aranžmánoch sa „dotýkate“ autorstva, ale nesmiete mu ublížiť, no zároveň piesňam môžete vdýchnuť i niečo svoje. Neprispievate do aranžmánu len „prepisom“ akordov do partitúry, ktorá ma zhruba 39 osnov, ale musíte im vymyslieť niečo vtipné a hudobne zaujímavé, aby všetko sedelo. Ľudia si budú akoby podľa sluchu postupne „rozbaľovať“ známe piesne oblečené v symfonickom orchestri pod vedením dirigenta Konstantina Ilievskeho, ktorý to bude celý týždeň spolu s hráčmi symfonického orchestra a speváckym zborom Technik skúšať. Je to mravenčia niekoľkoúrovňová práca. A všetko v nej má svoju postupnosť.
Mnohí, ktorí len pasívne počúvajú piesne Elánu a prioritné sú pre nich texty, si možno myslia, že sú to z kompozičného hľadiska „jednohubky“. Keď ste sa na piesne pozreli bližšie a začali ich upravovať, čo ste zistili? S čím sa musíte najviac „pasovať“?
Vlastne nepasovala som sa, skôr som venovala pozornosť prepisu „rockoveho média“ do symfonického. Piesne sú logicky a s kumštom zostrojené, sú chytro napísané a niektoré dokonca sami „ponúkajú“ pohlaď akoby v inom “ošatení”. A v tom je sila aranžmánu, ktorý skladbu môže povzniesť alebo, naopak, aj jej ublížiť, ak nie je dobre upravená.
Symfonický orchester, zbor a sólisti – to je monumentálny zvukový kolos. Človek by si myslel, že zvuk orchestra dokáže suplovať rockovú kapelu, no predsa – keď sme vlani počuli Queen v úprave, zrazu, keď sa ozvala elektrická gitara (Peci Uherčík), bolo cítiť tú naozajstnú rockovú atmosféru piesne. Elán, napriek tomu, že majú aj pomalé a pop-rockové skladby, sú v jadre rockeri. Ako chcete v symfonickom zvuku dosiahnuť ten pravý, jadrný rock?
Ako som už spomenula, obliekam Elán do symfonickej podoby, kedy rockera oblečieme do smokingu, dáme mu krásnu košeľu, ale gro piesní Elánu nebude predsa to oblečenie, ale samotné prevedenie. Teda výstup, počas ktorého publikum nič nebude vyrušovať a práve naopak, nový outfit bude svedčať Elánu a vice versa (úsmev). K dispozícii mám aj šesť perkusionistov v symfonickom aparáte, ktorí budú robiť rytmizujúcu scénu. Sú to teda akoby piesne „prerábky“, ktoré sú oblečené do „sviatočného“ klasického, no elegantného oblečenia. Dúfam, že im to všetkým bude svedčať a Elánisti ma neukrižujú (úsmev).
Pri úpravách známych piesní, v prípade Elánu hovoríme dokonca o legende, je vždy otázka citlivého prístupu autora. Vy ste skladateľka, ktorá má skúsenosti v klasickej hudbe, ako inštrumentálnej, tak aj vokálnej, sama ste vynikajúca interpretka, okrem klasiky cítite aj jazzový žáner. Ponecháte úpravy žánrovo čisté alebo v niektorých piesňach si dovolíte ich aj štýlovo obohatiť a pracovať s ich rytmikou či harmonickým pôdorysom?
Niektorým piesňam či v medley som vložila svoje skomponované súvetia, doplnkové melodické linky ci interlúdiá/dohrávky. Ale nechajte sa prekvapiť! (úsmev) Keď mi ponúkli upravovať piesne Elánu, brala som to ako výzvu, ale prijala som ju len preto, že táto práca ma baví. Nikdy sa nedá robiť nasilu. Nie je to komponovanie v prvom pláne, ale človek sa ako aranžér baví na tom, čo by pristalo tej-ktorej skladbe a ako by to znelo spolu. Každý aranžér vdychuje do celku aj svoj štýl a vkus.
Patríte medzi skladateľky a aranžérky, ktoré pracujú poctivou starou školou. V minulosti sme spolu viedli debatu, že dnes už sa skladateľom a aranžérom môže vďaka moderným technológiám stať takmer každý. Veď počítač skomponuje – zaranžuje, za človeka spraví všetku prácu, no nie je to tak, že lož má krátke nohy? Aj v minulosti, keď chceli dokázať autori, že skladať môže aj computer, dokonca vymysleli ako agogiku gombík „human factor“, veľmi rýchlo pochopili, že človeka nenahradia. Ešte stále je dnes tak veľa „hudobných skladateľov“, ktorí tvoria – respektíve prácu za nich odvedie počítač?
Hudba môže byť poctivá, ale i nepoctivá. To už je na každom tvorcovi. My umelci by sme mali na sebe neustále pracovať, aby sme vedeli publiku ponúknuť to najlepšie a najkvalitnejšie, čo sme schopní v danom momente vytvoriť.
Počítač je pre každého skladateľa len pomôcka. Hudba sa tvorí v hlave a tvorca musí dokázať vedieť sprostredkovať hudbu cez remeslo na papier. Nepoznám taký počítač, čo by spravil za človeka tento druh „hudobného programovania“ – to by musel vidieť do vašej hlavy, čo chcete a ktorý nastroj zdvojiť, ktorý ma robiť kontrapunkt, akú harmóniu dať do plechov, ktoré tóny majú byť napísane v akom rytmickom členení a s čím. To je milión cestičiek, pokiaľ sa dostanete do cieľa. Predsa tvorca má prevziať svoju umeleckú zodpovednosť nad svojim umeleckým dielom.
A hlavne, keď sa niečo podarí, ten moment je očarujúci. Skladateľské remeslo sa študuje roky. Veď v tom je to čaro, keď svoje umenie, ktoré prácne vykonáte a vypočujete si ho potom naživo. Je to neopísateľný moment zážitku, kedy si skladateľ tvárou v tvár uvedomí, čo urobil a ako sa mu to podarilo, respektíve i opak. A aj to je niečo, čo si musí skladateľ alebo pesničkár alebo aranžér uvedomiť, po každom prevedení, čo vyšlo a čo mohlo byť ešte lepšie…
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Ivona Orešková
