Mauna je havajské slovo pre horu, je to tiež názov čeľade afrických motýľov, no hlavne tak Longital pomenovali svoj najnovší album.

Desiaty štúdiový album kapely Longital prináša akýsi prierez ich doterajšej tvorby. Akoby vybrali tie hrozienka z koláča a na albume Mauna zúročili všetko, čo doteraz vytvorili. A pritom celé spektrum piesní, ktoré nahrávka ponúka, je pekne vyvážené, poslucháč z neho nemá pocit sileného experimentu – ale takej dávky experimentálnej hudby, na akú sme od tejto formácie zvyknutí.


Hra so zvukom, respektíve rozmanitými, farebnými zvukovými plochami – tejto tradície sa Longital nevzdávajú. Už otváracia skladba Bez práce a bez slov začína naturálnymi bicími, aby ich vystriedala sólová gitara – do tohto zvukomalebného intra vstupuje Shina so svojím typickým zamatovým vokálom. Najmä jej hĺbky sú až podmanivo krásne. Následne začínajú tempové aj inštrumentálne zmeny – už otvárací song nemá typickú pesničkovú formu, aké nás tak často otravujú z éteru. Minimalistický motív gitary podčiarkuje hypnotický charakter skladby, pričom ostatné inštrumentálne plochy majú na prvé počutie improvizačný charakter (zvlášť trúbkové sóla v podaní Oskara Töröka majú niekedy až free jazzový sound). Kým vokál je v jednoliatej dynamickej hladine, inštrumentácia si znie svojou vlastnou cestou, niekedy graduje, aby sa následne bez prípravy a varovania utíšila do mrazivého ticha.
Čakanie na pozadí podčiarkuje filozofiu albumu, ktorú Longital mienili vypovedať. Spoločným menovateľom piesní je ticho, ktoré podľa formácie dnes tak všetci potrebujeme. „To ticho vo mne rastie a obsadí, územie vnútorných vecí,“ spieva Shina, ktorej hudobný aj vokálny prejav je silne intuitívny. To, čo na povrchu môže znieť ako improvizácia, je detailne a dôsledne pripravené aranžmán. Aj v tejto skladbe sa muzikanti pohrávajú s úspornosťou – používajú len minimum bicích nástrojov, často ich nahrádzajú klavírne party, kde je azda najkrajším momentom modulácia, v ktorej hrá klavír sólo a v ňom aj pieseň náhle končí.
Longital nikdy nešli štandardnou cestou a práve tým sú výnimoční. Pri počúvaní ich piesní máte občas pocit, že ide o kompozície pod vplyvom klasickej hudby (a určite to nie je tým, že v niektorých skladbách používajú sláčiky). Vyplýva to skôr z hudobnej formy a aranžmánov skladieb, ktoré neboli – a ani na tomto albume, nie sú v medziach tradičnej pesničkovej formy s troma, nanajvýš štyrmi akordmi. Jednoducho za osemnásť rokov sa z nich stala partia hudobníkov a tvorcov, ktorí medzi sebou dokážu komunikovať aj bez slov, čo sa, logicky, odráža aj v ich tvorbe.

V piesni Biele čiary zohratá trojica Shina, Dano Salontay a Marián Slávka ukazujú svoje majstrovstvo na minimálnej hudobnej ploche, aby vzápätí počas skladby „neplánovane“ zmenili inštrumentáciu obohatenú o sláčiky (čo u nich nie je novinkou) a vygradujú intímne a spočiatku takmer až romanticky znejúcu skladbu do maxima. Kontrasty – to je to, čo ide tejto formácii priam fenomenálne. Jednoduchý rozložený akord v takmer až minimalistickom prevedení, ktorý však znie tak naliehavo, že tušíte to ticho pred búrkou, opatrne sa pridávajúce bicie, unisono spev s klávesmi, po časti, ktorá znie ako improvizácia, sa opäť ozve presne tá naliehavá melódia, aby sa muzikanti opäť spojili do veľkého celku. V jedinej skladbe máte pocit, akoby ste počúvali Philipa Glassa kombinovaného s Bartókom či Mariánom Vargom. V piesni veľmi často menia tempá, nálady aj harmonickú štruktúru. Disharmonické hudobné plochy dodávajú gradácii to správne napätie – skrátka a dobre, pieseň Biele čiary je jednou z top tohto diela – ak sa vôbec top skladba dá vybrať, pretože všetky majú svoju osobitosť, každá jedna je iná, akoby existovali paralelne v jednom svete.
Myšlienku ticha intenzívne rozvíjajú aj v ďalšej piesni Mauny – Okolo a okolo. Patrí medzi najintímnejšie skladby albumu a je priam hmatateľné, že je to osobná výpoveď textárky Shiny. Tichu sa prispôsobuje aj inštrumentácia. Hudobníci akoby len fragmentárne sprevádzali speváčku, ktorá prezentuje svoj vnútorný pokoj a zmierňuje tempo, aby ukázala leitmotív celého desiateho albumu.

Harmonicky zaujímavá skladba Slová má napriek zvukovo subtílnemu úvodu v sebe naliehavú vnútornú pulzáciu. Slová pripomínajú meditatívnu suitu, v ktorej je dôležitá aj výpoveď sláčikových nástrojov – práve tie sa totiž postarajú o gradáciu v piesni. Longital na malej ploche dokážu priniesť toľko experimentov, že ich musíte objavovať na niekoľkokrát. Aj pieseň Slová k nim patrí. Nie je prvoplánová – či už z hudobného hľadiska alebo textom.
Len závan po pomalom intre prináša dynamickejšiu a mohutnejšiu inštrumentáciu v kontraste s melodickou líniou speváčky Shiny. Pestré farebné spektrum trubkára Oskara Töröka niekedy pripomína cool jazzový prejav Milesa Davisa, aby sa vzápätí zmenil na ostrejší a prieraznejší. Kým v predchádzajúcich skladbách sa bicie nástroje sťahujú do úzadia, v tejto je ich podpora rytmickej sekcie výraznejšia. Prekrásna je aj scatová improvizácia Shiny, ktorej hudobná intuícia je jedným z najsilnejších elementov tejto kapely. To, že muzikantom nie je cudzia ani improvizácia, prejavujú aj v tejto piesni. Jednoducho, každá zo skladieb, ktorú formácia na albume ponúka, je hudobným výletom na inú planétu. No dokopy im to funguje vynikajúco.
Z hľadiska aranžmánu aj hudobných nápadov doslova vytŕča aj pieseň Všetko sa začína chvením. Dômyselne, do detailu prepracované aranžmán sa začína sólovým vstupom organu, pripomínajúceho variácie Mariána Vargu. Nežný vokál Shiny „chcela by som svet bez slov“ doslova hladí po duši. Opäť sa stretávame s postupom, aký sme už počuli – od úspornej inštrumentácie sa postupne pridávajú ďalšie nástroje, aby ich opäť utíšil len organ. Poslucháč už podvedomo tuší, že muzikanti to opäť „rozbalia“ do veľkej orchestrálnej suity (a opäť nad všetkými kraľuje trubkár Oskar Török – skvelý jazzman, ktorý dokáže presne uchopiť náladu, no do hudobných plôch nevstupuje expanzívne, ale s vkusom a vždy je ho tam cítiť) . Možno človek dlho hľadá termíny, ako by vôbec pomenoval hudbu, ktorá je raz meditatívna a hypnoticky repetitívna, aby vzápätí našla náhlu expanzívnu gradáciu, pričom termín suita jednoznačne patrí do klasickej hudby. A podobnosť nie je čisto náhodná. Spôsob tvorby týchto kompozícií má mnoho spoločné s európskou hudbou a je zreteľné, že muzikanti majú aj veľa diel napočúvaných.
Len sme sa dívali sa začína pekným hudobným dialógom – spev a klavír. Azda nie je nič krajšie a intímnejšie, ako takýto  jednoduchý, introvertný dialóg, v ktorom sa však klavirista neuchyľuje k repetitívnym motívom, naopak, používa príjemné modulácie. Aj klavírne sólo vykazujúce známky meditácie, nehy a romantiky, má v sebe moderný jazyk interpretácie. V jednoduchosti je krása – to presne sedí na túto pieseň z albumu. A ak je v nej implantovaná aj typická komplikovanosť, zmenené tempo, pridané nástroje, v momente, keď už si myslíte, že vás nič neprekvapí a Len sme sa dívali bude obyčajnou baladou, o to viac treba oceniť invenčnosť všetkých, ktorí sa pod tento album podpísali. A opäť náhly záver, ktorý príde bez varovania, ako keď sa v mimoeurópskych tancoch postupne graduje tempo až do extázy. Longital majú výborne premyslené, ako vystavať kompozície tak, aby zaujali nonkonformného poslucháča, ktorý hľadá alternatívnu cestu voči štandardným pesničkám so slohami a refrénmi.
Záverečný song Mauny má názov Potom. Tá síce uzatvára, no zároveň aj symbolicky otvára priestor pre ďalšiu tvorbu, ktorej sa táto formácia určite len tak nevzdá. Nie v momente, keď majú stále nápady, keď má ich hudba invenciu – doslova nevyčerpateľnú.
Longital potvrdzujú aj týmto albumom, kde akoby spravili kreatívnu syntézu, prierez svojej tvorby, no zároveň mu dali úplne novú myšlienku, že majú svoje stabilné miesto na scéne. Mauna má v sebe zvláštnu mágiu, ktorá priťahuje. Každá skladba má pritom svoj vlastný vnútorný svet, je osobitá a nikdy nenájdete podobnosť so žiadnou z nich. Vďaka za to, že takíto muzikanti existujú.

Zuzana Vachová
Zdroj foto: Viktor Cicko/Michal Heriban, David Dvořák


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno