Kultúrne leto v Petržalke 2022 sa začalo 1. júla otvorením Petržalského informačného centra a Letnej galérie medzi zrkladlami v Dome kultúry Zrkadlový háj. Riaditeľka Kultúrnych zariadení Petržalky Monika Korenčiová iniciovala tieto počiny a jej snahou bolo realizovať ich aj prostredníctvom prezentácie troch autorov v novotvorenej letnej galérii.
Som Bratislavčanka zo Starého mesta. Petržalka bola vždy pre mňa miesto, v ktorom sa napriek svojej vysoko vyprofilovanej priestorovej orientácii stratím. Stratím nielen na ulici, ale akosi v sebe. Žiť v Bratislave (v akejkoľvek časti) však jednoznačne znamená, že určite niekoho, (resp. viac ľudí) z Petržalky poznáte. Keď som bola oslovená na kurátorstvo výstavy sama seba som sa pýtala, čo mám spoločné s Petržalkou, čo mám spoločné s jej prostredím a architektúrou, čo mám spoločné s umelcami, ktorí v Petržalke vyrástli a dlhodobo tvorbou zaznamenávajú jej atmosféru, náladu, progres aj nedostatky, našla som prekvapivo niekoľko súvislostí. Vždy po súvislostiach pátram, lebo som presvedčená, že náhody neexistujú. Okrem toho, že z Petržalky mám mnoho kamarátov, aj kolegov, že tu bývala v minulosti časť mojej rodiny, že som otvorila svojho času v Petržalke tri výstavy a dokonca dostala aj ponuku práce, chodila som v Petržalke aj do fitka, asi najrazantnejšie vo mne rezonuje fakt, že z Petržalky som svojho času spoznala aj partnera, ktorého rodičia tiež žijú tu. Spomenula som si na naše prvotné spory pred rokmi na tému Petržalka versus Staré mesto, ani jeden z nás nedokázal spočiatku pochopiť prečo ten druhý bráni svoju štvrť. Je však prirodzené, že obhajujeme miesto, kde sme sa narodili, lebo k tomu miestu nás viažu silné väzby a spomienky, tie najzásadnejšie prelomové zážitky života, alebo minimálne mladosti.
Cez prizmu týchto súvislostí som sa začala pozerať aj na tvorbu troch výtvarníkov, ktorých prezentujeme na výstave, hoci nás spája aj iný nečakaný moment. Moju divadelnú dušu a profesijné prepojenia s divadlom potešilo, že jeden z nich (Filip Bielek) je zamestnaný v umeleckých dieľňach Slovenského národného divadla, druhý (Martin Kleibl) pracuje u riaditeľky Kultúrnych zariadení Petržalka, pre ktorú som šesť rokov pripravovala výstavy pre Divadlo Malá scéna STU, ktoré viedla a tretí (René Miko), ktorý fotil nielen všetky naše vernisáže a divadelné inscenácie, (dokonca aj moje narodeniny), ale tiež začal dokumentovať petržalské akcie. Ten noblesný a dramatický divadelný fenomén, ktorý je mne azda najbližší, zrazu plíživo prenikol do „betónovej džungle“, ako sme Petržalku (minimálne v období socializmu) definovali.
Traja umelci – fotograf Martin Kleibl , sochár Filip Bielek a tiež fotograf René Miko si prostredníctvom tejto expozície našli miesto v Dome kultúry Zrkadlový háj, v ktorom svojou tvorbou „zrkadlia“ realitu Petržalky. Jeden možno trochu nostalgicky až intímne cez priame vstupy do petržalských obývačiek svojich susedov, druhý kriticky aj karikovane s apelom na celospoločenské fungovanie a politické konotácie, tretí cez prizmu zábavy a relaxačných aktivít jej obyvateľov dokumentovaním tých optimistickejších chvíľ. Expozícia je pre petržalčanov akýmsi familiárnym nahliadnutím do prostredia, v ktorom sa narodili, alebo v ňom žijú, pre ostatných má byť objavovaním (možno) nepoznaného, zadefinovaného cez rôzne polohy kreatívnej optiky.
Fotograf MARTIN KLEIBL narodený v Bratislave v roku 1981 študoval v rokoch 2000-2003 na Fakulte architektúry STU v Bratislave, bakalárske štúdium absolvoval na katedre fotografie na VŠVU v rokoch 2004-2008, rok strávil vo Francúzsku v Saint – Étienne na École supérieure des beaux arts, magisterské štúdium na Katedre fotografie VŠVU ukončil v roku 2010 a doktorandské tamtiež v roku 2014. Svoju tvorbu vystavoval na domácich aj zahraničných výstavách, okrem Slovenska aj v Holandsku, Španielsku, Česku, Fínsku, Maďarsku. Kurátoroval množstvo výstav, za všetky spomeňme: 40. výročie položenia základného kameňa výstavby sídliska Petržalka (DK Zrkadlový háj, Bratislava, 2013), 100 rokov fotografickej techniky zo zbierky Antona Fialu (Výstavný pavilón Podhradie, Bratislava, 2016), Camera obscura (Múzeum mesta Bratislavy – Stará radnica, 2021), alebo sériu expozícií v Stredoeurópskom dome fotografie (Múzeum fotografie, Bratislava).
Na spoločnej expozícii prezentuje diela z niekoľkých projektov. Prvý má názov „Susedia“ – diplomová práca Katedry fotografie VŠVU 2010 (dotykový display v ráme). Projekt Susedia vznikol z úvahy mladého muža, ktorý sa narodil a tridsať rokov žil v jednom dome s 200 obyvateľmi zo 107 bytov, ktorí sa počas rokov menili a hoci ich stretával vo výťahu, prišiel k poznaniu, že ich nepozná. Táto absurdná anonymita veľkého spoločenstva, ktorého delia vzájomne od seba len panelové steny, ale nevedia o sebe nič, ho priviedla do obývačiek susedov. Od roku 2010 začal navštevovať byt po byte svojich susedov v snahe spoznať sa s nimi. Zo 107 bytov sa mu podarilo nafotiť 54 obývačiek a ich obyvateľov s cieľom prelomiť múry anonymity, nahliadnuť nielen zvedavo do izieb, ale aj bližšie spoznať tváre a predovšetkým preniknúť do duší. Táto sociálna sonda sústredená na malej ploche (display v ráme), z mnohých plôch petržalských bytov, je v znakovej skratke silnou výpoveďou o jednotlivcovi v spoločnosti. Projekt „Petržalka: najväčšie sídlisko Strednej Európy“ je podľa slov autora: „unikátnym zhmotnením ideálov kolektívneho bývania z éry socializmu, ktoré zásadným spôsobom zmenilo vzhľad miest a krajiny a s ktorého dedičstvom sa dnes musí vyrovnávať veľa krajín bývalého socialistického bloku“.
Bádanie umelca sa postupne dostalo až k skúmaniu histórie územia, na ktorom dnes Petržalka leží, zisťovaniu rôznych súvislostí, dokumentácií historických, architektonických a umeleckých pamiatok, čoho výsledkom bolo vydanie knihy “Petržalka – prekvapivý sprievodca mestskou časťou” v roku 2014. Objavovaním neznámych zákutí a prekvapivých konštelácií je séria “Náhodné stretnutia v krajine”. Predstavuje Petržalku nie ako “betónovú džungľu”, ale ako miesto s bohatou históriou, ktoré je zasadené do prírodného prostredia lužných lesov. Projekt „Rovnaké miesto“ (2010) je inšpirovaný skutočnosťou demolácie starej Petržalky, s ktorou sa začalo v roku 1973. Časť „Dvory“ bola na rade posledná. S asanáciou domov sa začalo až v roku 1983 a zbúraných bolo približne 1800 domov, čo predstavovalo 95% z celkového počtu petržalských objektov. Na fotografiách je zachytený z rovnakého miesta stav pred asanáciou a dnes. Apel na súčasné trendy je demonštrovaný na populárnom používaní fotostien – veľkorozmerná fotografia typických petržalských panelákov s monumentálnou maľbou Mier a dúhou (2016) slúži ako fototapeta, pred ktorou sa návštevníci môžu fotiť a zdieľať fotografiu na sociálnych sieťach s označením #petrzalkapeace.
Ďalším prezentujúcim fotografom je RENÉ MIKO. René Miko patril k mojim priateľom s rovnakou krvnou skupinou. Jeho náhly odchod vo veku 57 rokov v dôsledku covidu 19 nás mnohých razantne zasiahol. René sa najlepšie cítil za objektívom.
Skromný, nenápadný, sympatický muž, ktorý sa sám nerád fotil, zanechal po sebe tisíce fotografií iných. Pochádzal z Banskej Bystrice, kde svoju kariéru začínal a neskôr pôsobil po celom Slovensku. Bol dlhoročným spolupracovníkom Divadelného ústavu na mnohých jeho projektoch. Pracoval pre viaceré médiá, tlačovú agentúru, fotoagentúry, fotil rôzne spoločenské a kultúrne akcie. Spolupracoval s divadlami po celom Slovensku – spomeňme aspoň Divadlo Jonáša Záborského, Divadlo Nová scéna, Divadlo J.G. Tajovského, Bábkové divadlo na Rázcestí či v posledných rokoch Divadlo Malá scéna STU, Divadlo z Pasáže a Túlavé divadlo. Len nedávno začal pracovať pre Kultúrne zariadenia Petržalky.
René bol uznávaný fotograf, ktorý má na konte kvantá fotografií z divadelných predstavení, premiér, koncertov, rautov, výstav, športových podujatí, či zákulisia divadelného sveta. Talentovane a citlivo s vysoko vyprofilovanou intuíciou zachytával nečakané momenty, divadelné situácie, ktoré nielen dokumentovali akciu, neboli len archívnym zaznamenaním videného, ale mali v sebe zašifrované aj kódy výtvarnej estetiky a podprahové viacvýznamové výpovedné roviny. Kolekcia definuje jeho fotografické výstupy z divadelných inscenácií slovenských divadiel a zároveň je aj dokumentáciou petržalských udalostí, lebo jeho posledná profesijná „štácia“ mapovala aktivity Kultúrnych zariadení Petržalky.
Hoci divadlo bolo prostredím, kde sa pohyboval rád a najviac, jeho objektív neožíval len keď sa zhasli v hľadisku svetlá, alebo na premiérovom raute štrngali poháre našuchorených hostí. Mal rád slobodu, more, vietor, čoho dôkazom je neuveriteľne atraktívna, energiou a dynamikou nabitá séria plachetníc v pohybe, portréty posádok v Chorvátsku, kam často cestoval, živočíšna radosť zo života. René bol tichý muž, mal rád víno a ľudí. Stretávali sme sa v Starom meste, kde do konca života býval a kde sám aj navždy zaspal. Rovnako tak, ako sa sám potuloval od viechy k vieche večer s pecňom chleba pod pazuchou, ktorý išiel ráno kúpiť do Starej tržnice. René Miko mal profesionálne oko fotografa, prirodzený talent a ľudský rozmer. Na výstavu som ho „lámala“ nástojčivo a opakovane, ale jeho extrémna skromnosť ho brzdila vo vlastnej samoprezentácii. Budem trochu osobná, keď poviem, že – vskutku je mi ťažko, že mi to „dovolil“ až teraz, keď tu nie je. Z príznačnosti svojej povahy, asi pri tom ani nikdy byť nechcel.
Zatiaľ čo dvaja predchádzajúci autori sa prezentujú na expozícii plošnými fotografickými výstupmi, tretí nás vťahuje svojou tvorbou do priestoru so svojimi kontroverznými objektami. FILIP BIELEK sa narodil v Bratislave, kde žije a pôsobí. V rokoch 2006 – 2010 absolvoval školu Užitkového výtvarníctva Josefa Vydru v Bratislave na oddelení kameňosochárstva u akad. soch. Vojtecha Pohanku. Následne pokračoval medzi rokmi 2010 – 2016 v štúdiu na VŠVU v Bratislave na katedre Socha, Objekt, Inštalácia v ateliéri Socha v architektúre a verejnom priestore u Doc. Mgr. art Patrika Kovačovského.
V rokoch 2014 – 2015 absolvoval študijný pobyt na UAP Poznań (PL ) v ateliéri Marcina Berdyszaka. V súčastnosti je zamestnaný ako umelecko – remeselný asistent v Umelecko – dekoračných dielňach UDD v SND. Na výstavách sa prezentoval na Slovensku, v Česku, Poľsku, za všetky spomeňme – Figurama (Dom umenia, Bratislava, SK, 2013), K.E.G.A. – Krátkodobá Estetická Gravitácia Autorov (Galéria Médium, VŠVU, Bratislava, SK, 2016), alebo 100 rokov ČSR (Nová Cvernovka, výstavný priestor Zborovňa, Bratislava, SK), rovnako absolvoval v uvedených krajinách aj sympóziá a workshopy. Jeho projekt „Červená pošta“ (vizuálna projekcia na priečelí budovy pošty č. 55 v Petržalke) bol zaradený do knižnej publikácie „Mestské zásahy 2015“.
Kolekcia diel Filipa Bieleka zahŕňa fotoobjekty – sériu panelákov z rôznych petržalských ulíc, na ktorých je evidentný progres/neprogres, architektúra resp. tvorba sídliska, dizajnová (niekde farebná) diferenciácia, alebo skôr uniformita objektov. Petržalčania si v sérii fotografii môžu nájsť svoju ulicu, resp. svoj dom. Súčasťou expozície sú aj fragmenty architektúry, surové betónové prvky autorom „naservírované“ na (alebo kombinované) s predmetmi bežného užívania, čím ich posúva do jemne humornej a kritickej roviny zároveň. Polystyrénové trojrozmerné objekty s rôznym typom vedomého narušenia oblepené pokrčenými fotografiami panelákov sú reprezentantami akejsi surovej špinavosti, odkazom nedokončenosti a zanedbanosti architektúry sídliska. Podprahovo vtipne kritickou sa javí aj propagácia Petržalskej plavárne, ako amatérsky vydlabanej diery do zeme. Provokatívne so skrytými, (ale zároveň čitateľnými významami) symbolicky definuje vo svojej tvorbe spoločnosť objektom „Záhradné posedenie pre developera“, alebo v diele „Nové Lido“. Využitím hračkárskych prvkov (stavebnica, detský nákladiak…), ktoré bežne nájdeme na sídliskových pieskoviskách, profiluje odkazy dospelému percipientovi – „Moja Bratislava“ z cyklu „Na piesočku“, alebo stavia repliku známeho monumentálneho objektu „Holubica mieru“ z cyklu „Náš chlieb“.
Nie všetky spomenuté diela sú na výstave prítomné, ale jednoznačne dokresľujú charakter tvorby jednotlivých autorov. V expozícií, okrem plošných fotografií prirodzene „implantovaných“ do série plôch a výstavných panelov, dominuje dizajn (ak chcete – architektúra) zámerne deštrukčne pôsobiacich objektov evokujúcich chaos, z ktorých autor stavia akúsi „novú architektúru“ vizuálne nakašírovaných kritických myšlienok občasne karikovane dotvorených eko odkazom , ergo živou zeleňou v malých kvetináčoch. Cez tieto cielene (až brutálne) opticky nepríťažlivé „baráky“ situované vnútri domu kultúry nekompromisne ukazuje ako (nekultúrne) žijeme vonku.
Traja autori s tromi rôznymi pohľadmi na Petržalku – od anonymity k intimite, cez dokumentáciu kultúrneho života na najväčšom sídlisku v Strednej európe, až po apelatívne kritické postrehy spoločenských (až politických) súvislostí, ktoré modelujú profil, tvár (i tvar), urbanizmus a napokon aj náladu „betónového mesta“, v ktorom žije takmer 130 000 obyvateľov Bratislavy. Provokatívnou socialistickou terminológiou, ktorá opakovane a často znela z televíznych obrazoviek z úst dám hlásateliek a z ktorej ešte aj dnes tým, ktorí si inkriminované časy pamätajú (poloúsmevne) kypí žlč – traja umelci „nastavujú zrkadlo“ Petržalky v Zrkadlovom háji. Nuž, pozrime sa spolu doň. Môžeme tak urobiť do konca leta.
Barbara Brathová
Titulná fotografia: René Miko
