„Hudba pre mňa nie je práca, ale zmyslom života a veľkou radosťou,“ hovorí pre náš portál klavirista Ladislav Fančovič, ktorý nahral oba klavírne koncerty bratislavského rodáka Ernő Dohnányiho v Košiciach: „Najkrajšie, ale aj najťažšie na celom procese bolo, že som koncepciu obidvoch koncertov musel vymyslieť od základu.“
V Košiciach ste 19. januára 2023 interpretovali so Štátnou filharmóniou Košice pod taktovkou Zbyňka Müllera Klavírny koncert č. 1 e mol Ernő Dohnányiho. Dohnányi bol bratislavský rodák, no jeho klavírny koncert sme nemali možnosť počuť v Bratislave, dokonca je zriedka uvádzaný. Ako je možné, že bol uvedený v Košiciach?
So Štátnou filharmóniou Košice spolupracujem veľmi aktívne už vyše 10 rokov. Spolupráca sa zintenzívnila v roku 2017, nahrávaním výnimočného CD s tvorbou Jozefa Grešáka. Ja som mal vtedy tú česť koncertne uviesť aj nahrať jeho krásny a nesmierne náročný klavírny koncert a zároveň som participoval pri nahrávaní Grešákovej Organovej symfónie a Zuzanky Hraškovie ako hudobný režisér. Na základe veľmi dobrej spätnej väzby od orchestra prišla v roku 2020 ponuka režírovať CD so symfonickými básňami Jána Cikkera. Po naozaj skvelom výsledku sme spolu s vydavateľstvom Pavlík Records navrhli projekt nahratia kompletu Dohnányiho klavírnych koncertov. Aj vďaka úžasnému vedeniu ŠFK sa podarilo v priebehu krátkeho času dohodnúť nahrávací termín, v rámci ktorého sme dokonca naplánovali koncertné uvedenie Dohnányiho klavírneho koncertu č.1 v januári 2023. Ale stále neprestávam dúfať, že aj niektorý z bratislavských orchestrov prejaví záujem Dohnányiho klavírne koncerty uviesť.
Jeho Klavírny kvintet c mol, op 1. bol dokonca uvedený vo Viedni (v klavírnej interpretácii Johannesa Brahmsa) a Brahms ho zhodnotil slovami „Sám by som to lepšie nenapísal“. Jeho otec sa dobre poznal s Lisztom, organizoval koncerty v Bratislave, mladý Dohnányi sa spoznal s Bartókom na bratislavskom lýceu. Ide o rodáka z Bratislavy – vtedajší život bol prepojený medzi Viedňou, Budapešťou a Bratislavou – prečo myslíte, že tento skladateľ nie je taký docenený u nás?
Myslím si že u nás sme na Dohnányiho iba zabudli, pretože vždy, keď sa niekde objavím s jeho hudbou, tak sa stretávam s reakciami typu, ako je možné, že sa táto hudba nehráva viac. Pred niekoľkými rokmi už bolo dohodnuté uvedenie prvého Dohnányiho koncertu so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu. Celá akcia však vtedy stroskotala na tom, že v tom čase tam ešte nebol nový klavír.
Vypátrali ste, že naposledy v Bratislave práve tento klavírny koncert zaznel v máji roku 1908 a interpretom bol samotný skladateľ – hral ho v Bratislave. Ako ste sa k tejto informácii dostali? Vždy sa takto pripravujte na koncerty? Nestačí skladbu nacvičiť? Zaujímajú Vás aj historické okolnosti?
Dohnányiho hudbe sa venujem od čias mojich doktorandských štúdií. Od roku 2012 som sa začal venovať nahrávaniu jeho klavírnej tvorby, takže jeho hudobný jazyk poznám naozaj veľmi dôverne. Navyše ma jeho hudba veľmi silno oslovila od prvého kontaktu s ňou a je mi aj klaviristicky veľmi blízka. Kontext vzniku jednotlivých skladieb by mal byť súčasťou procesu pri naštudovávaní diela, a nesmierne zaujímavé vedieť napr. kde skladba premiérovo zaznela, špeciálne pri menej hrávaných opusoch. Na informáciu o uvedení prvého klavírneho koncertu v máju 1908 ma upozornil Adrián Rajter, je verejne dostupná v archíve Pressburger Zeitung, kde je oznam o konaní koncertu a aj krátka recenzia po koncerte.
Dohnányiho otec bol hudobník, violončelista a práve on začal svojho syna učiť na klavíri – ako 6-ročného, čoskoro si uvedomil, že malý chlapec má mimoriadny talent, veď už ako 8-ročný skomponoval svoju prvú skladbu a mal by sa hudbe venovať profesionálne. Bol nielen vynikajúcim skladateľom, no najmä špičkovým klaviristom. Aký vplyv to malo na klavírny koncert, ktorý ste interpretovali v Košiciach?
To, že Dohnányi bol klavirista bez akýchkoľvek technických limitov je cítiť v celej jeho klavírnej tvorbe. Samozrejme to platí aj pri jeho prvom klavírnom koncerte, ktorý komponoval iba ako 20 ročný. Veľmi v ňom cítim vplyv Brahmsa, nielen v klavírnom parte, ale aj v inštrumentácii orchestra, ako aj v celkovej koncepcii diela. Klavír a orchester po celý čas vedú rovnocenný dialóg, podobne ako u Brahmsa tu nájdeme množstvo akordickej a oktávovej techniky, čo miestami pripomína až Lisztovskú exvilibristiku. Keď som začal koncert cvičiť, uvedomil som si, že je prinajmenšom taký náročný ako koncerty Rachmaninova, Prokofieva alebo Brahmsa. V neposlednom rade dá klaviristovi riadne zabrať aj jeho dĺžka (cca 45min.)
Je to skorý opus, patrí medzi ranné diela skladateľa. V Košiciach ste ho interpretovali bravúrne. Ide o dlhú skladbu, technicky náročnú – klavirista sa v nej zaskvie technicky náročným partom, kadenciou, ale je tam potrebná ak súhra s orchestrom. Ako si rozumiete s dirigentom Zbyňkom Müllerom?
Koncert skutočne kladie na klaviristu vysoké nároky. Nielen technické, ale svojou rozsiahlosťou naozaj dobra preverí kondíciu klaviristu. Napriek tomu, že ma veľmi tradičnú trojčasťovú stavbu, nájdeme tu zvláštnosť v podobe kratších kadencií pred záverom 3.časti, v ktorej sa zopakuje hudobný materiál prakticky z celého koncertu. Ďalším veľkým špecifikom je množstvo úsekov, kde klavír iba podfarbuje sólové vstupy iných, prevažne dychových nástrojov, na princípe komornej hudby. S dirigentom Zbyňkom Müllerom sme si “sadli” už od prvého spoločného koncertu v Košiciach, ktorým bol myslím Chačaturianov klavírny koncert pred cca 10 rokmi. Vie vynikajúco počúvať a podporiť sólistu, čo sa potvrdilo aj v prípade spolupráce na Dohnányiho klavírnych koncertoch.
Aký teda je vo Vašich očiach tento koncert? V Košiciach ste totiž ostali, pretože vznikla nahrávka – prvého Klavírneho koncertu a druhého, ktorý bol napísaný o 50 rokov neskôr. Ak by ste mali porovnať tieto dva klavírne koncerty – nepochybne je tam rozdiel, však?
Rozdiel v týchto dvoch dielach je veľký. Je medzi nimi 50-ročný odstup, prvý koncert napísal mladý 20-ročný skladateľ, a v celom koncerte je cítiť túto energiu a snahu ukázať naozaj všetko čím mladý Dohnányi disponoval. Virtuózny klavírny part, veľkolepá hudobná forma, skvelá inštrumentácia, časté používanie polyfónie a kontrapunktu. Určite na Dohnányiho v tom čase veľmi vplývala Brahmsova a Lisztova hudba. Niekde sme dokonca počas nahrávacieho procesu s pánom dirigentom našli miesto nápadne pripomínajúce Dvořáka s použitím siedmeho stupňa v kontrabasoch.
Druhý koncert je úplne iný svet, pôsobí na mňa oveľa uvoľnenejšie. Prvá časť je vyslovene rapsodická a plná veľkých kontrastov. Druhá časť je veľmi hĺbavá, popretkávaná 5/8 taktami a finále je explózia energie, rytmov a zaujímavých farebných kombinácií. Fantastická je kóda, ktorá je akousi rytmickou mozaikou medzi klavírom a jednotlivými skupinami nástrojov v šialenom tempe. Tak ako v prvom koncerte, aj tu nájdeme veľa kontrapunktických miest, v tretej časti sa opäť objaví téma, ktorou sláčiky koncert otvárajú. Koncert má síce tri časti, ale sú prepojené attacca.
Vieme, že skladateľ mal po Druhej svetovej vojne veľmi smutný život, emigroval a bol obvinený z vojnových zločinov, žilo sa mu ťažko, koncertoval len málo. Malo to vplyv na jeho hudbu? Venovali ste sa aj jeho životopisu?
Historické okolnosti a tieň obvinení budú tiež zrejme jedným z dôvodov, prečo sa Dohnányi hráva tak málo. Napríklad v knihe Maličká slzička od Agaty Schindler sa dočítame ako Dohnányi pomáhal a zaručil sa za množstvo prenasledovaných umelcov, čo sa dosť nezlučuje s neskoršími obvineniami. Z množstva Dohnányiho diel, ktoré som za posledné roky zahral a nahral, je práve druhý klavírny koncert dosť odlišný, najmä z hľadiska trošku “pokrivenejšej” harmónie. Ale zásadne zo svojho hudobného jazyka ani v tomto prípade nevybočil.
Každopádne, na to, aký je náročný Prvý klavírny koncert – je to 45-minútová skladba, s virtuóznymi partmi, ťažká aj na výraz, aj na sólové party orchestra, na výstavbu, napokon, Dohnányi študoval aj kompozíciu paralelne s klavírom, jeho formálna stránka je precízna – povedzte nejaké technické vychytávky z tohto diela. Mimochodom, už sme sa zhovárali, že sú v ňom aj prvky Brahmsa, no predsa, nie je to Brahms, ťažko tohto autora vôbec k niekomu prirovnať. Potrápili Vás niektoré časti tohto koncertu?
Napriek všetkým úskaliam, ktorých je tento koncert plný, môžem povedať, že aj v tomto prípade mi Dohnányiho klavírny štýl úplne sadol. Napriek tomu, že dielo ma 45 minút, tak sa mi do hlavy dostalo bez toho, aby som sa veľmi snažil. Je to akási zvláštna chémia, ktorú som pri kontakte s Dohnányiho hudbou pocítil už počas doktorandského štúdia, ktorého témou bola práve jeho klavírna tvorba.
Najkrajšie, ale aj najťažšie na celom procese bolo, že som koncepciu obidvoch koncertov musel vymyslieť od základu. V prípade autorov ako Brahms, Chopin, Liszt a podobne sa viete oprieť o interpretačnú tradíciu ich hudby. Nehovoriac o tom, že tieto “mainstreamové” klavírne koncerty má klavirista v hlave od detstva, a keď ich idete hrať, len sa naučíte hudobný text a všetko ostatné ide viac menej samo. Nahrávky Dohnányiho klavírnych koncertov však spočítate na prstoch jednej ruky, a po ich vypočutí som zistil, že ja tú hudbu cítim dosť ináč, takže som zažil nádherné týždne, kedy som objavoval jednotlivé hudobné motívy oboch koncertov a postupne ich skladal tak, aby vytvorili krásny celok. Navyše tým, že sa naozaj nejedná o koncerty v pravom zmysle slova, ale o rovnocenný dialóg s orchestrom, tá hlavná fáza sa odohrala až priamo v Košiciach na skúškach s orchestrom, kde sa vďaka skvele pripravenému Zbyňkovi Müllerovi a orchestru podarilo obe diela krásne poskladať.
Napriek tomu, nahrali ste tento kus v rekordne krátkom čase. Ako dlho to trvalo? V akej atmosfére ste pracovali?
Celý proces trval necelé dva týždne. Prvý týždeň okrem 1.koncertu ŠFK skúšala na štvrtkový koncert aj ďalšie diela (Kodály, Rajter, Bartók). Po úspešnom štvrtkovom koncerte sme mali piatok a sobotu dopoludnia na nahratie prvého koncertu. Vzhľadom k jeho trvaniu to bol extrémne krátky čas. Vďaka veľkej profesionalite a koncentrácii orchestra a dirigenta, ako aj vynikajúcemu režijnému vedeniu Konstantina Ilievskeho sa nám koncert podarilo v tomto rekordnom čase nahrať.
Nasledovala “voľná“ nedeľa, kedy som sa s radosťou mohol venovať už iba cvičeniu druhého koncertu. Ten sme v pondelok detailne prešli na skúške s orchestrom a v utorok a v stredu sme nahrávali. Pokračovala skvelá tvorivá atmosféra z predchádzajúceho týždňa a v stredu podvečer sa nám nahrávku 2.koncertu podarilo dokončiť.
Kto všetko bol v tvorivom tíme nahrávky? Vieme, že CD vyjde pod hlavičkou PAVLIK RECORDs. Kto však dohliadal na réžiu, zvuk? To sú pre interpretáciu všetko podstatné osobnosti. Sú to ľudia, s ktorými si ako interpret rozumiete?
S vydavateľstvom Pavlík Records spolupracujem už od roku 2008, kedy sme nahrali s Milanom Paľom komplet diel pre husle a klavír Eugena Suchoňa. Od tých čias som pre toto vydavateľstvo alebo v spolupráci s Rostislavom Pavlíkom (CD nahrávky môjho orchestra Fats Jazz Band) nahral desiatky CD nosičov. Zvukovým majstrom bol aj v prípade tohto projektu Rostislav Pavlík.
Podarilo sa mu zosnímať nádherný, prirodzený zvuk, prakticky iba na jeden pár mikrofónov. Na režisérskej stoličke sedel Konstantin Ilievsky, vynikajúci dirigent a skladateľ, s ktorým sa poznám ešte od čias konzervatoriálnych štúdií. Na nahrávanie bol dokonale pripravený, navyše vedel vynikajúco komunikovať s orchestrom a ideálne odhadol mieru detailnosti práce. Takže môžem skonštatovať, že sa v Košiciach v januári stretol dream-team.
Aký je druhý koncert, ktorý ste nahrávali? Napokon, nahrávky jeho koncertov sú k dispozícii na YouTube – paradoxe, Dohnányi je cenený v zahraničí, len u nás si ho akosi nevieme doceniť. Keď ste hovorili, že je iný, predstavila som si, že má aspoň klavír jednoduchší part, no hneď na začiatku ma ovalilo náročné klavírne sólo… No je treba uznať, že ako skladateľ sa vyvíjal – jednoznačne komponoval pod vplyvom nových smerov, je to cítiť v harmonických postupoch a farbách…
Napriek tomu, že je druhý koncert podstatne kratší (28 min.), je z niektorých aspektov dokonca náročnejší ako prvý. Vyžaduje nesmiernu koncentráciu, hudobný a rytmický nadhľad a dokonalú znalosť orchestrálneho partu, ktorý na veľa miestach vie sólistu extrémne mýliť. Nájdeme tu množstvo secco akordov na navonok nepravidelných miestach, ktoré môžu dosť narušiť stabilitu sólistu. Fascinujú ma niektoré farebné kombinácie, ktoré sa Dohnányimu podarilo vykúzliť, napríklad unisono téma fagotu a picolly v tretej časti.
Ako sa Vám nacvičoval a nahrával jeho druhý koncert? Má aj kontemplatívne party, ktoré znejú veľmi osobne. Je zjavné, že skladateľ pretavil do svojich diel kus svojho života – prvé dielo, ktoré ste interpretovali, je plné života, komponoval ho ako mladý, v čase, keď sa mu darilo, chodil po klavírnych súťažiach, v prekvitajúcom hudobnom živote, to druhé už je poznačené osobou ľudskou drámou. No oba kusy sú nádherné…
Medzi koncertmi je veľký rozdiel, keďže vznikli v intervale 50 rokov. Čo majú spoločné je inštrumentácia, je de facto rovnaká pri oboch, s malými kozmetickými rozdielmi. Napriek tomu však druhý koncert farebne pôsobí úplne inak, čo dokazuje Dohnányiho inštrumentačné majstrovstvo.
Ste rád, že táto nahrávka vznikla?
Som nesmierne šťastný, že sa CD podarilo nahrať. Nahrať na Slovensku sólové CD so symfonickým orchestrom, navyše do takejto veľkej miery späté s našou hudobnou históriou, je niečo naozaj veľmi výnimočné.
Ste typ interpreta, ktorý zvládne obrovské množstvo repertoáru. Po dvoch klavírnych koncertoch, ktoré ste nahrali si ani nedoprajete oddych? Už pracujete na ďalších veciach? Vás práca musí asi mimoriadne tešiť…
Asi to bude tým, že hudba pre mňa nie je práca, ale zmyslom života a veľkou radosťou. Od januárovej nahrávky v Košiciach mám už za sebou nahrávanie nového CD môjho orchestra Fats Jazz Band, štúdiovú nahrávku Rhapsody in blue s Ondrejom Lenárdom a SOSR a medzinárodné saxofónové kurzy Saxophobia Bratislava, ktoré sme zorganizovali už po siedmy krát, tento rok s rekordnou účasťou. Najviac ma tešia spokojné a usmiate tváre ľudí po koncertoch, myslím si, že to je naša úloha, preniesť publikum aspoň na chvíľu do iného sveta.
Zhovárala sa Zuzana Vachová
Foto: titulná foto a foto z koncertu: Miriama Fenciková, foto z nahrávania CD: Jaroslav Ľaš
