85-ročný mím svetového formátu prišiel na Slovensko osláviť svoje narodeniny. V Slovenskom rozhlase uviedol predstavenie, ktoré síce končí tragicky, no napriek tomu dokáže odovzdať pozitívne emócie. Milan Sládek na javisku stvárnil posledné chvíle Ježiša Krista za sugestívneho sprievodu organovej hudby Marcela Dupré a obrazy, ktoré sme videli, budú v nás ešte dlho rezonovať.
Čím môže dnes ešte umenie pantomímy zaujať natoľko diváka, aby sa stal spolutvorcom predstavenia? Byť natoľko sugestívne, aby sa divák stal súčasťou predstavenia, spoluvytváral ho s umelcom na javisku a zrazu sa stal plnohodnotnou súčasťou sugestívneho príbehu, pričom emócie, ktoré sa z neho dostávajú sa tvoria navzájom? Musí to byť príbeh všeľudský. A hlavne nie taký, ktorý manipuluje s citmi publika. Lož a manipuláciu divák okamžite odhalí a potom to všetko spľasne ako jedna veľká bublina.
Milan Sládek taký príbeh, ktorý funguje, našiel a cesta jeho umeleckého stvárnenia je zrozumiteľná na rôznych kontinentoch. Jeho úsmevu, bolesti, pohybu, rozumejú všade, nepozná hranice. Je maestrom pantomímy a k vypovedaniu tohto príbehu nepotrebujete slová, aj keď príbeh v podaní rozprávača znie, aby malo dielo ucelenú dramatickú líniu a zároveň počujeme v jednotlivých stvárneniach organovú hudbu Le chemin de la croix (Krížová cesta) z dielne Marcela Dupré. Práve tá sa stala pre Milana Sládka inšpiráciou a tému videl nielen z náboženskej stránky, no keď objavoval podobizne prostredníctvom hudby, videl obrazy aj zo súčasných reálií. Nielen samotná téma Krížovej cesty – štrnásť zastavení, ktoré vypovedajú o posledných chvíľach Ježiša Krista, je neustále aktuálna a dotýka sa našich sŕdc, a hlavne je konkrétna, ale je to aj hudba, ktorá má úžasnú intenzitu rozprávať o každom obraze. Práve hudba prináša nielen nadstavbu, primárny zdroj, s ktorým Sládek prioritne pracoval. Dokonca počas predstavenia v mnohom prináša hudba hlavný kľúč – okrem úvodnej, jasnej, textovej zložky, aby divák mohol prostredníctvom pohybovej zložky, sledovať synchrónne emočný odkaz diela a zároveň sa tak stať jeho súčasťou.
Marcel Dupré a jeho Krížová cesta je dielo vysokých kvalít. Ide o súbor hudobných ilustrácií 14 krížových ciest, ktoré sledujú príbeh umučenia Krista, pričom hudobná zložka nevyužíva simplicitné, prvoplánové prostriedky. Dupré ide do hĺbky, využíva originálne hudobné prostriedky, je kontrastný, intenzívny a najmä – je úprimný. Je to prvok, ktorý sa so Sládkovým performatívnym divadlom stretáva ruka v ruke.
Organové dielo francúzskeho skladateľa znelo vo Veľkom koncertom štúdiu v podaní Mareka Štrbáka. V budove Slovenského rozhlasu v Bratislave tvorí dominantu a je najväčším organom na Slovensku a svojou kvalitou vyhovuje náročným kritériám umeleckej interpretácie. Bol postavený v roku 1984, má 81 registrov, štyri manuály, pedál a 6373 píšťal. Tieto atribúty ho radia medzi veľké organy aj v európskom kontexte. Nie vždy mal Milan Sládek uviesť svoju Krížovú cestu so živou hudbou, ktorá vás doslova pohltí, nie nadarmo sa organu hovorí kráľovský hudobný nástroj.
Ešte predtým, ako sa pustíme do stvárnenia tejto skladby našim svetoznámym mímom, ktorý sa vo svojich 85. rokoch teší životaschopnej energii, vitalite, nielen bravúrnej pohybovej kultúre so zmyslom pre vycibrené detaily, ale aj nekonečnému ľudskému rozmeru – prirodzenej láskavosti a pokore, ktoré sú v ňom hlboko zakorenené a nikdy sa nedajú naučiť či získať, patrí sa pár slov o Duprém a okolnostiam vzniku tejto skladby.
Vznikla v spolupráci medzi profesormi literatúry a hudby na konzervatóriu v Bruseli v roku februári 1931, textovú zložku tvoril umelecký prednes Krížovej cesty (Le Chemin de la Croix) Paula Claudela. Bolo to 14 básní a pomedzi ne Dupré improvizoval – nie je novinkou, že organisti vždy patrili aj patria medzi skvelých improvizátorov, je to ich muzikantská výsada, ktorá sa zachovala dodnes. Publikum bolo hlboko tak dojaté z tejto spontánnej udalosti, že sa rozhodol skomponovať skladbu. V hudbe však nevychádza z básní Claudela, na to bol až pridobrý skladateľ a organista, ktorý ovládal históriu európskej hudby. Inšpiroval sa Bibliou, pašijovou hudbou a tradičnou katolíckou ikonografiou. V improvizáciách vychádzal z pripravených tém, pri každom Zastavení Ježiša Krista mal pripravené, ako sa bude vyvíjať nálada a výraz jednotlivých častí. Písomnú verziu kompozície dokončil o rok neskôr a premiéru mala skladba v Paríži roku 1932, pred Kvetnou Nedeľou.
Skladateľovo dielo je monumentálne a pritom mimoriadne intímne, je to vlastne symfonická báseň, v ktorej sa niekoľko hlavných tém opakuje, no každé zastavenie má svoju vlastnú koncepciu. A v tejto línii postupoval aj Milan Sládek. Prvé zastavenie – Ježiš je odsúdený na smrť, v ktorom Pilát vyriekne slová zatknutia, pôsobilo v stvárnení Sládka ako nekompromisný, tvrdý ortieľ. Gesto, z ktorého šiel strach (adekvátny je aj hudobný sprievod), pretože ste vedeli, čo bude nasledovať – vyvolávajúci hnev na jednej strane a nepokoj davu.
Umelec mal na sebe jeden veľký biely plášť, ktorý bol natoľko tvárny a univerzálny, že si s ním vystačil počas celého predstavenia, pod ním sa vynímala silueta v čiernom – tušili sme, že to bude postava na Kríži.
V druhom zastavení sa začína strastiplná cesta a stále sa zvyšujúca intenzita Ježišovi dávajú na plecia kríž. Tak sa dav konečne zmocnil Ježiša, sám si niesol kríž a vyšiel na miesto, ktoré sa volá Lebka, po hebrejsky, Golgota… Osobne si neviem predstaviť precítenejší text recitátora, ako ten, ktorý predniesol Štefan Bučko. Nielenže téme rozumie, no jeho hlasové dispozície a spôsob, akým ho prednášal, vás okamžite dostal do atmosféry. Jeho hlboké polohy doslova maľujú obrazy ako na plátno. Strastiplná cesta Ježiša v podaní Milana Sládka potom za sprievodu organovej hudby nechávala vyniknúť mnoho detailov, ktoré niekedy bodali do srdca, často prinášali aj úľavu na duši, niekedy ste sa pristihli, ako sa mimovoľne šťastím usmievate, no boli aj momenty, kedy vám, bez toho, aby ste o tom vedeli, stekali slzy po tvári.
Klince zatĺkané do kríža, ktoré Sládek na javisku dokázal stvárniť natoľko hodnoverne, že ste ich priam fyzicky cítili – jeho presne, ostro mierené pohyby, moment, kedy nesie svoj kríž a podlamujú sa mu pod ním kolená, ste cítili ako absolútne vyčerpanie, bolesť a zrazu ste to boli vy, kto chcel podať pomocnú ruku. A cítili to hrozitánske neprávie zároveň, no s vedomím k ceste vykúpenia a k svetlu na konci.
Práve v treťom zastavení „Ježiš po prvý raz padá pod ťarchou kríža“ sa hudobne udeje niečo mimoriadne. Dupré bol unikátny komponista a keď ste dokázali paralelne sledovať priam hypnotické divadlo Milana Sládka v synchronizácii s hudbou, museli ste si všimnúť, že po naliehavých hudobných motívoch, ktoré sa doslova vrývali pod kožu (a samozrejme, pohybová zložka ich sledovala), zrazu práve v tomto zastavení dochádza k zvratu. Unavené kroky Ježiša Krista zosobňuje téma utrpenia, no tá je postupne vytlačená novou – ako svetlo nádeje sa objaví kontrastná, nádherná stúpajúca téma vykúpenia.
Vo štvrtom zastavení Ježiš stretáva svoju Matku, čo sa okamžite odráža v hudbe. Prekrásne harmónie, jemné zvuky sa pretavujú do náreku matky – po tvári ktorej stekajú slzy. Aj toto bol jeden zo silných momentov predstavenia, intímnych, vrúcnych, osobných – vtedy ste si povedali, že náš mím dokáže na pódiu stvárniť skutočne všetko. Aj nekonečne krásny cit, aký len môže vzniknúť medzi matkou a dieťaťom, poznačený tlmeným plačom, no zároveň šťastím.
Šimon pomáha Ježišovi niesť jeho kríž je nesúrodá, impresionisticky ladená, nepokojná melódia, v ktorej v kontrastne znie ďalšia, akoby nemohla nájsť stabilný rytmus, až na konci sa bremeno uvoľní. Šiestym zastavením je súcitná pieseň Veronika utiera Ježišovi tvár. Ponorili sme sa do ticha, do basových línií, prekrásneho intímneho stíšenia – ľudského momentu, harmónie človečenstva, ktorú nám mím dokázal sprostredkovať detailne. Dokonca aj vo veľkej sále bolo vidno jeho tvár, každú mimiku jeho tváre. Jemnosť a neha boli hlavné emócie, ktoré sa k nám z pódia dostávali v tichu, v hudobnej témy Kríža, ktorá sa transformuje do témy Vykúpenia.
Rozbúrený dav, ktorý prechádza okolo padnutého Ježiša bez povšimnutia, jeho unavené kráčanie, jeho sila, akou dokázal utešovať smútok jeruzalemských žien, jeho tretí pád, urážky a krik, ktoré si musel vypočuť v plnej zúrivosti, ale pád, po ktorom ostalo dlhé ticho. To boli najsilnejšie momenty predstavenia, nasledované bolesťou a bezbranným telom pribitým na kríž. Kladivo a spôsob, akým ilustroval umelec pribíjanie Ježiša na kríž, ste cítili až kdesi vnútri v kostiach ako neskonalú bolesť – nielen na tele, ale najmä v duši. Hudba podporovala tento akt Témou kríža v basovom registri. A samozrejme, predstavenie sa končí katarziou, vďaka čomu si z neho odnášate pocit posilnenia na duši: téma utrpenia a smrti sa mení na pieseň večného života. Je to neha a jemnosť, ktorá je pohladzujúca, znie vzdialene, až napokon sa rozplýva do ticha.
Sládkovo predstavenie bolo ako magnet: od prvej chvíle ste sa naň hypnoticky dívali, vtiahlo vás a už vás nepustilo. Každým jedným pohybom, melodickou a pohybovou frázou, desivou hudbou, zosobňujúcou utrpenie, za nás všetkých, aj jej protipólom, naopak, presvetlenou, prekrásnou, ktorá sa blížila k Bohu, priniesla do duše svetlo.
Zuzana Vachová
