„Teším sa na novú skúsenosť, teším sa, že budem môcť vystúpiť pred širším publikom a zahrať skladby, ktoré som si pripravila. Je to adrenalín, ktorý mi v uplynulom období chýbal,“ hovorí pre náš portál klaviristka Kristína Smetanová, ktorá vystúpi v rámci festivalu Viva Musica!
V stredu, 28. júla ste mali mať na námestí Eurovea klavírny recitál v rámci festivalu Viva Musica! Organizátori sa ho však napokon rozhodli presunúť a usporiadať v inom termíne – v utorok 3. augusta, pretože hrozili búrky a silný vietor. Čo to pre profesionálnu umelkyňu, ktorá je stopercentne pripravená, aj mentálne naladená na vystúpenie, znamená, že sa koncert uskutoční v náhradnom termíne? Ide síce len o pár dní, no predsa, repertoár ste museli študovať niekoľko mesiacov a asi to nie je tá najlepšia správa…
Našťastie organizátori festivalu počítali s tým, že počasie nemusí byť zhovievavé a tak som od začiatku vedela o alternatíve, že sa koncert presunie na ďalší týždeň. Samozrejme ma to zamrzelo, ale o to viac sa teším na utorok!
Kým obecenstvo vníma koncerty pod holým nebom s nadšením, lebo je to také „free“ a patrí to k letným mesiacom, je nich uvoľnenejšia atmosféra, treba povedať, že miestami je aj menej koncentrované na klasickú hudbu. Je to pre interpreta nevýhoda – z tohto pohľadu, hrať v otvorenom priestore? Mnohí hudobníci, s ktorými som sa rozprávala, mi ďalej hovorili, že chápu nadšenie ľudí, no oni samotní často tŕpnu pri týchto outdoorových akciách, a to nielen kvôli počasiu, ale aj nazvučeniu a ďalším mnohým organizačným a technickým veciam, ktorých je mnoho. Ako ste na tom Vy?
Zatiaľ mám len jedinú skúsenosť s „outdoorovým” hraním a to som si užila. Dúfam, že tomu nebude inak ani teraz, snažím sa pripravovať na všetky situácie aspoň teoreticky, asi najobtiažnejšie bude udržať aj vlastnú koncentráciu pri toľkých sprievodných ruchoch, ktorými nepochybne budem obklopená. Zároveň však z koncertu nechcem mať strach a obavy, chcem si to užiť!
Ale aby sa tento rozhovor neniesol len v negatívnom duchu, Viva Musica! je predsa aj o tom, že si vyberá zaujímavo dramaturgicky riešené koncerty v netradičných priestoroch a chce ľuďom týmto spôsobom priblížiť klasickú hudbu, čo sa tomuto festivalu aj darí. Zatiaľ všetky podujatia, ktoré boli na tomto námestí, či kdekoľvek inde vo vonkajších priestoroch, mali úspech. Tešíte sa na koncert?
Teším sa na novú skúsenosť, teším sa, že budem môcť vystúpiť pred širším publikom a zahrať skladby, ktoré som si pripravila. Je to adrenalín, ktorý mi v uplynulom období chýbal.
Poďme k skladbám, ktoré ste si vybrali. Začnete Respighiho Notturnami – ide o 6 kusov pre klavír, ktoré na to, aké sú krásne, nie sú až tak často hrávané. Zdá sa, že máte záľubu vyberať si skladby, ktoré sú akoby zabudnuté. Rozhodne by človek očakával skôr Chopina, no Vy si akoby „just“ vyberiete neoklasicistu. Rozhodli ste sa tak trošku edukovať naše publikum?
Asi to vyplýva aj z mojej povahy, sama sa nerada opakujem v konverzáciách, nerada sa podobám na niekoho, nerada hrám ako iný klavirista. Ctím si originalitu, či už to je v bežnom živote alebo v interpretácii. Výber nového repertóaru je pre mňa posledných 10 rokov veľmi zábavná a obohacujúca činnosť, rada spoznávam nové skladby – kvalitného materiálu je veľa, tak prečo hrávať iba tie najznámejšie kusy? Samozrejme sú aj známe skladby, ktorým som neodolala, to sa odráža aj na programe tohto koncertu.
Respighi bol aj muzikológ a skvelý orchestrátor a jeho tvorba nie je vôbec prvoplánová ani čo sa týka tohto diela, hoci známejšia je jeho symfonická tvorba. V skladbách, ktoré budete hrať, je mnoho skrytých tém, ktoré je potrebné vyspievať, jednotlivé čísla sú stavané diferentne, čo sa týka formy, výrazu, nad bohatou textúrou skrátka treba rozmýšľať. Ako ste sa s týmto dielom pasovali? Čo všetko poslucháčom prináša?
Notturno je pomerne prehľadné. Má síce niekoľko vrstiev – je vidieť, že Respighi aj pri klavíri rozmýšľal orchestrálne, no hierarchia jednotlivých hlasov je jasná. Toto dielo som si vybrala práve pre pokoj, ktorý vyvoláva, je to veľmi vhodná skladba na začiatok koncertu.
Ďalšie diela, ktoré budete interpretovať, budú tri časti z Ravelovej suity Le tombeau de Couperin – už prvá časť, Prelúdium, dá zabrať ľavej ruke, ktorá ide takpovediac v perpetum mobile, no celkovo, oproti predchádzajúcim kusom je to ohromný kontrast – tempom, výrazom, tonalitou. Rozhodli ste sa dramaturgiu postaviť na kontrastne?
Kontrast je v rámci takto dlhého koncertu dôležitý, chcem si udržať pozornosť poslucháča. Prelúdium ako aj posledná časť Toccata sú virtuózne kusy, kde vyznie brilantná technika v rýchlych tempách.
Ďalšie budú obľúbené prelúdiá Rachmaninova. Čím Vám je tento autor blízky? Niektoré zo svojich prelúdií nahral aj samotný autor (ktorý v komponovaní postupoval úplne inak ako napríklad Chopin či Bach). Mnohým klaviristom však nie je blízka jeho estetika interpretácie. Ako ste na tom Vy a Rachmaninov?
Rachmaninov je veľmi atraktívny autor, do klavírnej literatúry prispel nemalým počtom skladieb. Asi ako prvé som poznala jeho klavírne koncerty, tie ma očarili. Momentálne mám naštudovaných zopár jeho prelúdií, na koncerte zahrám užší výber konkrétne – g-mol, G-dur, gis-mol. Tieto sú asi z tých najobľúbenejších. Pre interpreta je cenné mať možnosť vypočuť si nahrávku priamo od skladateľa, som však názoru, že tak ako sa vyvíja doba, vyvíja sa aj interpretácia a snažiť sa priblížiť tej Rachmaninovej by bolo zbytočné. Dokážem tieto nahrávky využiť skôr ako kompas, netúžim ich však kopírovať.
Koncert zavŕšite Suchoňovým dielom – Sonata rustica (z cyklu Obrázky zo Slovenska). Suchoň bol geniálny hudobník a zároveň skladateľ, ktorý dokázal umne pracovať s ľudovou hudbou. Spôsob, akým do kompozície dostal tieto prvky, je moderný, zároveň je Sonáta plná technicky náročných partov. Potrápili ste sa pri jej naštudovaní?
Sonatu Rusticu som naštudovala prvý krát v prvom ročníku na VŠMU, vtedy mi spôsobovala určite väčšie technické problémy. Myslím, že teraz už vo mne dozrela a mám určitý nadhľad. Suchoň písal veľmi dobre pre klavír, dokonale využíval možnosti nástroja a hracieho aparátu interpreta. Často využíva prvky ľudovej hudby, ktoré sú však zaujímavo harmonicky ozvláštnené. Sonata Rustica exituje aj v orchestrálnej verzii – Symfonietta Rustica.
Poďme však aj k ďalším Vašim projektom: nedávno ste vystúpili v rámci festivalu Piano Days, ktorého prvý ročník sa konal u nás v online verzii. Vybrali ste si zaujímavý, neopočúvaný repertoár. Z niektorých skladieb je dokonca takmer nemožné dohľadať nahrávky. Fascinujú Vás nepoznané skladby?
Momentálne študujem na doktorandskom štúdiu a téma mojej dizertačnej práce je práve klavírna tvorba skladateľov Parížskej šestky, túto tému som si zvolila pre jej neprebádanosť, chcem aby moje štúdium bolo prínosné, a to by sa mi až tak nedarilo v už známych vodách. Program bol doplnený ešte 4. sonátou S. Prokofieva, čo je pre mňa jedna z jeho najobľúbenejších sonát. Mám rada výzvy, všetky tieto skladby boli nesmierne ťažké na pamäť.
V dokrútke ste povedali, že rada objavujete a je Vám blízka tvorba Parížskej šestky. Bol to vzdor, istým spôsobom aj revolúcia, ktorá chcela pretrhnúť puto. No Honegger, ktorého ste si vybrali, bol akoby niekde na hrane. Jeho vzorom bol Bach, prikláňa sa ku kontrapunktu, chromatike, len veľmi málo diel je vyslovene v intenciách vtedajšej hudobnej estetiky hnutia Parížskej šestky. Takže ako to teda je?
Skladateľov Parížskej šestky (Les Six) spojila osobnosť Erika Satieho, estetika jednoduchosti, priamočiarosť, niekedy až naivnosť znamenali výsmech nemeckému romantizmu. Estetické východiská v tvorbe Parížskej šestky majú neoklasicistický pôvod. Je to protipól k hudobným tendenciám impresionizmu, išlo o zjednodušenie hudobných prostriedkov, vyváženie rozumu a citu, čo je nadviazaním na francúzsku tradíciu. Rozum predstavuje návrat ku klasickým formám. Sú obnovené diatonické harmónie, chromatizmus ustupuje do úzadia. Prevláda optimistická nálada. Spoločné estetické a filozofické východiská neznamenali jednu cestu pre všetkých spomenutých skladateľov, práve naopak, každý je silnou individuálnou osobnosťou, čo sa odráža v rozmanitosti tvorby Les Six. Ako interpret dostávam šancu na objavenie kontrastných svetov, predostierajú sa pomocou farieb, virtuozity, silného rytmického či polyfonické cítenia.
Zároveň ste povedali jednu dôležitú vetu – že Vás bavia štruktúry a logika, tým sa dostávame aj k hudbe a matematike. Možno mnohí poslucháči, ktorí nedokázali objaviť hudbu 20. storočia, majú nedostatok skúseností, nedokážu v nej objaviť poetiku, pretože počujú v hudbe len tú strojovosť a medzi jednotlivými zvukmi nedokážu nájsť logické súvislosti, respektíve započúvať sa do nej. Ako ste čaro tejto hudby objavili Vy? A prečo je tá logika v hudbe, podľa Vás dôležitá?
Nemyslím si, že by aj laické publikum nemohlo nájsť krásu v hudbe 20. a 21. storočia, je to niečo, čo sa tak hovorí, ale zatiaľ som sa nestretla s človekom, čo by to vyložene odmietal. Veľká zodpovednosť je na interpretovi- ako skladbu podá, či je pochopená, či má pointu. Logika nám dáva ucelenú formu, dáva zmysel jednotlivým vzťahom medzi tónmi, motívmi, frázami atď. Pri naštudovávaní skladby na ňu musím hľadieť zblízka, všímať si každý detail, ale musím mať aj celkovú predstavu o jednotlivých úsekoch a gradácii. Nie je to pocitová záležitosť, ale čítanie s porozumením. Čím viac reperotáru cezo mňa prechádza, tým som zdatnejšia v hudobnom jazyku a veci, ktoré som pred pár rokmi ešte v notovom zápise nevidela, sú už teraz pre mňa neprehliadnuteľné.
Keď naštudovávate diela, už sme spomenuli, že vyberáte si niekedy aj skladby, ktoré sú nahrávané raritne, nie je teda veľa nahrávok, ktoré by ste si mohli vypočuť. Je to bonus či práve nevýhoda? Nie je možno pre Vás ako interpretku aj dobre? Pretože práve vtedy si Vy sama môžete spraviť svoj vlastný názor a ako klaviristka dať do tej skladby svoj vlastný, osobný vklad… V notovej predlohe máte všetky potrebné predznamenania a v prípade hudby 20. storočia – nie je skôr výhodou, ak každý interpret prinesie odlišný spôsob interpretácie?
Som názoru, že skladateľ zapísal do nôt všetko, čo so skladbou zamýšľal. Hrať dielo, z ktorého neexistuje žiadna nahrávka je ako maľovať na čistý papier. Obraz o diele si musím utvoriť sama, takže ten prvotný proces naštudovávania je o niečo zdĺhavejší, avšak prináša aj väčšiu slobodu prejavu.
S klaviristkou Júliou Novosedlíkovou pôsobíte aj v klavírnom duu Devanas, ktoré vzniklo ako projekt na VŠMU. Koncertujete najmä v zahraničí, no cieľom tohto telesa je aj popularizovať repertoár pre dva klavíry. Aký repertoár a kde hrávate? Ako sa to všetko vyvíjalo od študentských čias?
S Júliou aktívne spolu hrávame asi 4 roky. Chystáme sa nahrávať naše debutové CD, ktoré má byť fúziou mladých skladateľov a mladých interpretiek. Budú na ňom skladby od Haimoni Balgavej, Richarda Grimma, Martina Langa, Lenky Novosedlíkovej, Michala Stahla a odo mňa. Všetko to sú 4-ručné skladby, takto je väčšia šanca na koncertovanie, nakoľko jeden dobrý nástroj je menej ako dva.
Nie ste však známa len ako interpretka, ale aj ako skladateľka. Začnime najprv klasickou hudbou. Kompozíciu Vás učili Víťazoslav Kubička či dokonca Ilja Zeljenka. Čo Vám to dalo? Cítite sa viac ako skladateľka, interpretka? Kde je vlastne hranica – medzi súčasnou klasickou hudbou a pop hudbou, ktorej sa tiež venujete?
Mám krásne spomienky na detstvo a prvé kompozície, som nesmierne šťastná, že ma tými nesmelými krokmi sprevádzali takéto skladateľské legendy. Potom som pokračovala štúdiom na konzervatóriu u Stanislava Hochela, to boli moje najaktívnejšie roky. Na vysokej škole som už kompozíciu neštudovala, naplno sa venujem interpretácii a skladala som skôr populárnu hudbu. Čiže teraz sa cítim asi najviac ako interpretka, viem však, že mi to nedá a komponovať budem aj tak. Hranica je tam, kde si ju určíte.
Zdá sa, že leto si užívame: či už my na strane publika alebo umelci. Treba však povedať, že tie dve vlny, ktoré sme si prežili, boli dosť desivé. Čo ste robili ako umelkyňa Vy, keď ste nemohli hrať? Viete si predstaviť, že príde ďalšia vlna a s ňou ďalší lockdown? Či skôr myslíte pozitívne?
Dúfam, že ďalšie vlny nebudú také devastujúce pre kultúru ako tie predošlé. Vytvorili sa už cestičky ako sa dá fungovať aj počas obmedzení, tak dúfam, že ich nezaplaví. Ja som sa snažila na sebe pracovať, učiť sa nahrávať, skladala som si pesničky, naštudovávala nový repertoár a pracovala z domu, nie je to však život, v ktorom sa dá veľmi napredovať, ak nemám prístup k dobrému „živému” nástroju.
Ďakujem za rozhovor!
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Dorota Holubová
