Žiadny trudnomyseľný Schubert. Naša prvá scéna sa po vynútenej, niekoľkomesačnej generálnej „covid-pauze“ lúčila s verným publikom originálnym repertoárom: emóciami nabitými, nádherne spevnými a melodicky bohatými piesňami z pera ruských, slovenských a českých hudobných skladateľov.
Šestica excelentných operných spevákov, nezameniteľná atmosféra historickej budovy SND, šachovnicovo usadené obecenstvo v rúškach, dusiace sa pod náporom CO2 a exaltovaných citov – tak vyzerala koncertná rozlúčka Opery SND so storočnicou.
Dramaturgom koncertu nazvaného príznačne „Opäť spolu!“ bol Pavol Smolík, ktorý siahol po piesňovej tvorbe. Azda niet krajšej, intímnejšej polohy, keď môže vyniknúť spevákov výraz (aj dobrá technika) ako práve v piesňovej tvorbe. Často si ani neuvedomujeme, aké bohatstvo sa v nej skrýva. Možno pre bratislavské publikum je vzorom tohto repertoáru (priznajme si, tak trošku „okukaným“) práve Schubert, ktorému v piesňach patrí zaslúžené miesto najväčšieho melodika a poeta – v dejinách hudby niet hudobného skladateľa, ktorý by s takým majstrovstvom dokázal vyjadriť nálady práve v piesňovej tvorbe. Len preto, aby sme sa vyhli prípadnému nedorozumeniu: jeho tvorba je nádherná a pri mnohých jeho piesňach sa neubránite pocitu, že vám vykrváca srdce (hovoríme o jedincoch, ktorí majú v sebe dušu poeta a nebudú nás striktne poúčať, že srdce je predsa „iba“ sval), no ale frekventovaná hranosť jeho vybraných diel akosi prirodzene jeho tvorbu devalvuje.
Pavol Smolík zvolil úplne odlišnú dramaturgickú líniu: vybral slovanský repertoár, čím sa nielen priblížil naturelu nášho publika, ale aj samotným spevákom. Spev v nemeckom jazyku vystriedala ruština, slovenčina a český jazyk. Zrazu sme v piesňach skladateľov interpretovaných slovenskými opernými spevákmi počuli základný stavebný kameň, ktorý bol v ich dielach skrytý, dômyselne vkomponovaný, no aj tak citeľný a počuteľný – folklórne prvky, kolorit blízky tomu nášmu.
Večer otvoril Sergej Tolstov piesňou Žehnám vás, lesy Piotra Iľjiča Čajkovského z cyklu Sedem romancí (1880), op. 47, č. 5 (text Alexej Konstantinovič Tolstoj). Barytonista Tolstov sa predviedol vo vynikajúcej kondícii, no už hneď úvodom – pri klavírnej introdukcii poslucháč, ktorý má skúsenosti s týmto ruským autorom vycítil, že nie je niečo v poriadku. Melodik Čajkovskij si vyžaduje citlivú agogiku, dýchanie fráz, rozvíjanie veľkých melodických oblúkov, obrovskú dávku emócií, jednoducho to, čo k romantizmu patrí. Technicky dobre disponovaný korepetítor Branko Ladič akoby nerešpektoval svoju úlohu, hral svoje party viac forte ako je vôbec pri sprievode vhodné, pri gradačných častiach sa už logicky, musel dostať do pozície sforzátových polôh a nebyť dynamicky dobre spôsobilého Tolstova, pri takomto klaviristovi by sa úplne stratil. Žiaľ, pre túto chybu Ladiča zanikli tie úchvatné dynamické kontrasty Čajkovského, rovnako sa vytratila aj rubatová práca speváka či frázy, v ktorých mali vyniknúť záverečné ritardandá. To, čo sa ukázalo ako mínus pri Čajkovskom, bolo plusom pri Musorgskom a jeho známej Piesni o blche (text Johann Wolfgang Goethe). Vďaka energickému, údernému prejavu speváka – a to nielen speváckemu, ale aj hereckému, si dokázal podmaniť publikum a razancia klavírneho sprievodu bola v tomto prípade namieste. Barytonistovi v jeho prejave pomáhalo aj to, že jeho rodnou rečou je ruština, navyše, vo všetkých interpretovaných piesňach bol presvedčivý, v jednotlivých polohách vyvážený a nonšalantný humor, s ktorým sa do Musorgského vložil, obecenstvo doslova odzbrojil.
Operná diva Jolana Fogašová patrí medzi naše najlepšie operné speváčky a aj s piesňovým repertoárom sa vysporiadala s nadhľadom, vynikajúcou technickou dispozíciou a inteligenciou. Hoci jej v tento večer bol poskytnutý menší priestor ako ostatným účinkujúcim, o to silnejší zážitok priniesla divákom vďaka svojmu výkonu. Otváracou skladbou, ktorou sa sopranistka predstavila, bola pieseň Orgován Sergeja Rachmaninova z cyklu Dvanásť piesní (1900 – 1902), op. 21, č. 5 (text Jekaterina Beketovová). Napriek tomu, že v piesni sú citeľné moderné harmonické postupy charakteristické pre Rachmaninova, nesie v sebe znaky romantizmu, je opojnou oslavou jari, napokon, melodicky príťažlivý, jednoduchý, úvodný klavírny leitmotív sa pripomína počas celej piesne. A mal byť nežný ako vánok, ak by ho opäť nehral Branko Ladič. Bolo až fascinujúce sledovať, ako sa Jolana Fogašová nedala vyrušiť touto nevhodnou klavírnou interpretáciou a dokázala odspievať Orgován so všetkými potrebnými dynamickými odtieňmi. Čistá intonácia, skoky v melodike (nie jednoduché – predsa len, Rachmaninov nebol žiadny romantik a občas aj v tejto skladbe spevákom nadeľuje nie práve spevné a zažité intervaly), no najmä skutočnosť, že technicky a výrazovo „ostala“ v piesni a nevybočila do veľkej árie, spravili už z jej úvodného vstupu mimoriadny zážitok. Ľahkosť interpretácie a precítenosť prejavu sú pre ňu charakteristické.
Najväčším zážitkom v jej interpretácii (a pokojne môžeme povedať, že to bol aj absolútny vrchol večera) bola v pomyselnej druhej polovici koncertu Čajkovského Uspávanka z cyklu Šesť romancí (1872), op. 16, č. 1 (text Apollon Majkov). O tom, že táto speváčka sa dokáže meniť na lyricky nežnú postavu a vzápätí na dramaticky ostrú, pričom adekvátne úlohe uspôsobuje svoj herecký aj spevácky prejav, nemusíme zvlášť hovoriť. Urobiť však skok z operného repertoáru k piesňovej tvorbe a podať bezchybný, profesionálny výkon, to už si zasluhuje pozornosť, pretože je skôr výnimkou ako pravidlom, keď sa speváci dokážu zbaviť rokmi cizelovaných vokálnych prejavov súvisiacich práve s operným žánrom. Hlavnú tému Uspávanky vyspievala v plynulom legate, s jasnými koncovkami, jej prekrásne frázovanie je jej prvou devízou. Ďalšou, ktorá bola tak markantná práve pri tejto piesni, je dynamika. Také vyvážené pianissimo, dokonca vo vysokej polohe, zvládne zaspievať na vysokej technickej i estetickej úrovni len raritné množstvo speváčok. V ten večer takéto ukážkové pianissimo zaznelo, no nielen to. Fogašová nikdy neprekročila dynamickú hladinu mezzoforte presne v línii uspávanky – nepočuli sme to veľké, široké forte, akoby sme mohli mať obavy. Naopak, prekrásna, intímna interpretácia (žiaľ, občas prehlušená klavírom, ktorý mal byť v úzadí), s precítenými diminuendami, spravila z tejto piesne vrchol večera, ktorý ocenilo aj publikum. Najlepšou spätnou väzbou nie je len aplauz, ale hlavne to sústredené a tajuplné ticho v hľadisku počas komornej, silne osobnej piesne, akou každá uspávanka nepochybne je. A počas tohto večera bolo prítomné všade, pretože spevácky výkon doslova paralyzoval publikum.
Ďalším katarzným momentom tohto koncertu bolo vystúpenie Petra Mikuláša. Náš svetoznámy bas je stále vo vynikajúcej forme, o tom niet pochybností. Tentoraz mal však osobitý repertoár: Biblické písně (1894), op. 99 Antonína Dvořáka, pričom v jeho podaní zaznelo desať piesní na texty biblických žalmov – na koncerte boli rozdelené na dve časti. V prvom rade treba podotknúť, že korepetítorkou bola Jana Nagy-Juhász, vďaka ktorej konečne dostal klavírny sprievod cit a patričnú dynamiku. Táto klaviristka spolupracovala s interpretmi na úrovni, aká sa vyžaduje pri vokálnej interpretácii, bola rytmicky presná, jej frázovanie „dýchalo“, no najmä nechala vyniknúť spevácky part. Dvořákov cyklus Biblických piesní má v sebe filozofické hĺbanie, zároveň je to umelcova osobná spoveď vo forme rozhovorov s Bohom. V českom jazyku zhudobnené žalmy Dvořáka majú v sebe na jednej strane prekrásnu prostotu, na druhej vynikajú nesmiernou hĺbkou, skladateľova úprimná viera bez pátosu sa odráža vo vokálnom parte a je na spevákovi, ako sa s notovou predlohou vysporiada, ako jeho silný duchovný odkaz pochopí. Tak, ako pramálo zasahoval do textov, rovnako konzervatívne pristupoval aj k hudbe, napokon, bol mimoriadne talentovaný melodik, takže výsledkom je čistá spevná línia sledujúca deklamáciu slova. Peter Mikuláš je skúsený spevák, ktorý túto krásu melodických línií vyspieval s absolútnou prirodzenosťou, nenútenosťou, tak potrebnou pri interpretácii piesňovej tvorby (zvlášť duchovnej). V jeho výraze nechýbala pokora a oddanosť pred Bohom, no i ďalšia paleta emócií – hymnická oslava, láska, clivota či strach. Dvořák totiž žalmy vyberal veľmi starostlivo – nechcel sa opakovať, takže každý, ktorý zhudobnil, prináša inú emóciu. A náš fenomenálny basový spevák sa dostal priamo k jej jadru. Jeho prekrásne, hlboké polohy, búrlivé dramatické pasáže striedajúce sa s tichými, intímnymi partmi či spevné časti striedané s civilnejším prejavom, priam zatínali do živého a zhmotňovali hlboké múdrosti zapísané v Starom zákone. Všetci sme sa museli zhodnúť, že maestro Dvořák by si určite prial, aby takto zneli jeho zhudobnené rozhovory s Bohom…
Jedna z našich najtalentovanejších sopranistiek, krásna Adriana Kučerová, ktorá má stabilné miesto aj na zahraničnej scéne, predviedla v historickej budove SND Dvořákove Cikánské melodie (1880), op. 55 (výber z cyklu piesní na texty Adolfa Heyduka) a na záver, v druhej polovici koncertu dve piesne od Eugena Suchoňa – Z jednej strany Moravy (úprava slovenskej ľudovej piesne) a Dobre mi, dobre mi (text Pavol Országh Hviezdoslav). Suchoňove piesne vydala Kučerová aj na CD nosiči – s klaviristom Róbertom Pechancom, ktorý ako korepetítor hrá Suchoňa s patričným výrazom. Neopomína podčiarknúť folklórne motívy, vynikajúco akcentuje rytmus, ako klaviristu je ho „počuť“ len v medzihrách či v introdukcii, neprevyšuje zvukom speváčku, nádherne, s citom frázuje, nezabúda na tak podstatnú agogiku – v rozumnej miere, no vždy je preňho podstatná Adriana Kučerová. Suchoňove piesne Kučerovej pristanú, hoci pre nie najlepšiu korepetíciu v tento večer sme nemohli mať taký zážitok, na aký sme v jej prípade zvyknutí. Jednoducho, je neprípustné, aby sa klavirista neprispôsoboval tempom a dynamikou spevákovi, a to sa počas tohto večera dialo. Kučerová je vynikajúca speváčka a dokázala to aj v tento večer. Jej plný, čistý vokál, krásnej farby vie byť príjemne mäkký, vo výškach ostro subretný. Škoda, že neukázala jemnejšie polohy, ktoré vie presvedčivo a s pekným výrazom odspievať, pretože práve vo vrúcnych a clivých slovenských ľudových piesňach by sedeli ako uliate. Má to však logické vysvetlenie: ako sme sa dozvedeli, speváčka v súčasnosti skúša novú operu Ľubice Čekovskej Imresario Dotcom, ktorá bude uvedená na prestížnom Bregenzer Festspiele. Nuž a vhupnúť zo súčasného operného žánru do piesňovej tvorby asi nie je tak celkom prirodzená záležitosť.
Dvořákove Cikánské melodie, ktoré sú charakteristické energiou a živelnosťou, zároveň v nich nechýba sentiment a lyrika, Kučerovej náramne pristali. Výborne zvládla kontrastnosť piesní, ich temperament, dokázala sa vyporiadať aj s rozsahovou náročnosťou (najmä) prvej piesne Má píseň zas mi láskou zní, ktorá je charakterovo odlišná od ďalších štyroch, no hlavne im dala esprit a energiu – to, čo je pre tento výraz také podstatné.
Tenorista Michal Lehotský sa publiku predstavil dvoma piesňami od Bedřicha Smetanu: Večerní písně (1979) (výber z cyklu piesní na texty Vítězslava Hálka) a v druhej časti koncertu repertoárom, ktorý bol srdcom bližšie domácemu obecenstvu. Smetanove zhudobnené milostné básne si vyžadujú lyrický, precítený prejav, takže Lehotský ako lyrický tenor bol priam predurčený na Smetanove piesne. Dobre sa vysporiadal aj s výškami (s výnimkou jedného exponovaného miesta), vyvážil to však výrazovou presvedčivosťou. Dostal priestor ešte v dvoch slovenských piesňach od Mikuláša Schneidra – Trnavského: Ďaleko, široko z cyklu Drobné kvety (1907), č. 3, na ľudový text a Keby som bol vtáčkom z cyklu Zo srdca (1920), op. 35, č. 10 (text Ferko Urbánek). Zvlášť v prípade druhej menovanej má poslucháč tendenciu porovnávať – a to nielen s legendárnou interpretáciou v podaní Petra Dvorského, ale napríklad aj Pavla Bršlíka, či ďalších výnimočných tenoristov a keď siahneme do histórie aj zamatovo barytónových prevedení. Krásna melódia, ktorá doslova zľudovela, v podaní Lehotského nebola až tak široká a výrazná akoby sa žiadalo, podstatne viac sa vynímala v jeho interpretácii pieseň Ďaleko, široko z cyklu Drobné kvety (1907), č. 3, (na ľudový text). Pekne dotiahnuté frázy, precítený, clivý prejav, sebaisté výšky – v tomto prípade sa spevákovi podarilo presvedčiť podstatne viac.
Tmavo zafarbený vokál mezzosopranistky Terézie Kružliakovej najprv vynikol v Dvořákovej piesni Kéž duch můj sám z cyklu Čtyři písně (1888), op. 82, č. 1 (text Otília Malybrock-Stielerová). Sýtosť a farebná mohutnosť dobre korešpondovali s ťaživou témou piesne, hoci spočiatku, po typovo iných hlasoch, ktoré sme počuli, bol možno problém stotožniť sa s jej prejavom, respektíve jej dispozíciami. Najmä keď poslucháč vie, že s kultivovaným, pekným tónom táto speváčka nemá najmenší problém. V čom však mimoriadne vynikala, bol precítený prejav, či už v prípade Dvořáka alebo Eugena Suchoňa – Nox et solitudo, op. 4 (1931 – 1933), výber z cyklu piesní na texty Ivana Kraska. Zaspievala Baladu, č. 2, Starú romancu, č. 3, Topole, č. 5. Precízne zvládnuté spodné polohy, naopak, trošku tvrdý výraz v tých vysokých. Vyvážil to obdivuhodný rozsah a čistá intonácia.
Covidovú storočnicu namiesto veľkolepých osláv má teda za sebou aj Opera SND. Treba poznamenať, že sa s ňou rozlúčila so cťou a invenčne. Piesňová tvorba je niečo, čo by rozhodne malo mať priestor aj v Opere – v dejinách je tvorba neuveriteľne pestrá, nájdeme v nej lásku, drámu, ale aj humor. Záverom predstúpil pred publikum aj riaditeľ Opery SND – Rastislav Štúr a jeho vľúdny, ľudský prejav padol v tomto, ešte vždy tak trošku neistom období, publiku dobre. Nebol naučený, nebol strohý, ani dlhý, ani klišé – bol príjemný a mal v sebe láskavé a zároveň dôstojné posolstvo ľudskosti a nádeje do budúcna. A v septembri teda konečne s Aidou, či už s rúškom alebo bez…
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Zuzana Fischerová
