Všetci, ktorí sú odvolaní alebo odchádzajú, majú budúcnosť. Tí, ktorí ostávajú, sa jasne zaradia do šíku. Po odvolaných šéfoch – Slovenského národného divadla a Slovenskej národnej galérie odchádza zo svojho postu šéfdirigent Štátnej filharmónie Košice Robert Jindra.
Nebojím sa toho, že by si (dnes už bývalý) šéfdirigent Štátnej filharmónie Košice Robert Jindra nenašiel bez svojho postu v našom orchestri prácu. Pravda je taká, že má zazmluvnené sezóny až do roku 2028. Tešia sa už na neho v Berlínskej Staatsoper, Semper opere v Drážďanoch, Frankfurtskej opere, Bavorskej štátnej opere v Mníchove, Viedenskej štátnej opere, v Theater an der Wien a slávnom Bregenz Festspiele – sú to všetko svetové kultúrne stánky, ktoré navštevuje to najvyberanejšie publikum. Pretože veľké zahraničné orchestre vedia, aký je muzikant, ako citlivo, vysoko individuálne, krásne a pritom rešpektujúc autora, dokáže hudbu stvárniť. Košický orchester pod jeho vedením získal za tie roky špecifický zvuk – Jindra ho tvaroval na raritnom repertoári. Nádhernom, nepoznanom, objavnom – tak, ako sa to dnes v Európe robí. Je príkladom odvážneho umelca, konzistentne a vytrvalo pracujúceho, s cieľom, ktorý vie vďaka svojim schopnostiam, húževnatosti a kreatívnosti dosiahnuť.
Nebojím sa ani toho, že Slovenské národné divadlo prestane odvolaním Mateja Drličku fungovať. Je to dobre nastavený mechanizmus, no predsa, živý organizmus tvorený na symbióze lásky k divadelníctvu, chuti pracovať a divákom odovzdať hodnotný výsledok. Naša prvá scéna si prežila aj pády, zmeny a akosi vždy pri každej išla zo zotrvačnosti ďalej. No tentoraz bola hranica tolerancie narušená. Absolútne znehodnotená nekompetentným krokom – bezdôvodným, arogantným a možno čas ukáže, že aj hrubo účelovým. Drlička je mimoriadne schopný manažér, ktorý sa vie obracať, nemyslím si, že zostane na ulici.
Skôr sa tak zamýšľam, kam asi speje kultúra a umenie v našej spoločnosti, keď sa tých zopár schopných ľudí rýchlo a bezdôvodne zbavia. Pretože dirigenti ani riaditelia nerastú na stromoch ako čerešne. Koľko je to dní, čo naša prvá scéna funguje bez štatutára? A namiesto odvolanej generálnej riaditeľky SNG Alexandry Kusej bačuje financmajster a fanúšik alternatívnej medicíny, ktorý považuje všetky diela za rovnako hodnotné. Tvrdenie, že na ploche 6-tisíc metrov diel by mal byť adekvátny počet umeleckých diel a je to vlastne subjektívne hodnotenie, či je galéria plná alebo prázdna, pripomína mätúceho škôlkára, ktorému sa práve zrútil pieskový hrad. Po prvotnom šoku a plači objavuje prvé fyzikálne zákony (na našej plochej zemi, lebo veď nikto tam nebol…). Nuž ale, umelecká galéria predsa nie je trhom na Miletičke! Ak sa vedenie galérie rozhodne, že uprostred veľkej miestnosti inštaluje Fabergého vajce, vie presne ako s týmto exkluzívnym skvostom treba manipulovať. Iste, môžeme sa rýchlosťou blesku dostať do doby, kedy sa Fabergého vajce bude meniť za traktor. A sme veru nebezpečne blízko…
Späť však k téme. Nebojím sa o Mateja Drličku ani Roberta Jindru. Hrozitánsky sa však desím neschopnosti, priemernosti, uniformnosti, bezbrehej poslušnosti a neslobody. To sú atribúty, ktorým praje dnešná doba. Alebo skôr ľudia, ktorí ju tvoria. Obvyklé frázy o „dobe“ ma veľmi vyrušujú, pretože ich považujem za bohapusté výhovorky. Sú to tí, ktorí sú pri moci a vládnu nám, čo znie v tejto vetnej konštrukcii skôr paradoxne, pretože sme zabudli na to, že každý jeden, ktorý bol v slobodných voľbách občanmi nášho štátu zvolený, by mal byť ten poslušný, pokorný a úctivý. Mal by byť služobníkom, ktorý si svoju prácu váži, rovnako tak si váži každého jedného človeka, ctí inteligenciu, vedomosti a hodnoty. Iluzórne predstavy nechajme bokom a zvykajme si na iné reálie. Za uplynulé dni v praxi celkom zreteľne vidíme, ako ľahko môže prísť doba temna. Na výslnie sa dostanú tí, ktorí majú vykonanú lobotómiu pracovitosti, slušnosti, talentu, schopnosti dialógu a kultúrnosti. A tých schopných a inteligentných sa rýchlo, hladko a bezbolestne zbavíme.
Situácia dnes je však iná ako doba temna, pretože dokonca aj v nej viete, že po zatmení vychádza slnko, aj v tom najtmavšom tuneli vidíte na konci svetlo a aj v tých najpochmúrnejších myšlienkach sa dokáže k nim prikmotriť niečo pekné, čo vám dá nádej. Ocitli sme sa v ďaleko horšej situácii ako je tma. Dnes žijeme v krajine krivých zrkadiel. Lož je vlastne pravdou, nepekné je krásne, nepríjemné sa stalo príjemným, hlúpe chytrým. Ako rýchlo sa vieme v spoločnosti nastaviť na to, že zlí ľudia sú tými dobrými. Ako automaticky prijímame fakt, že tí, ktorí by nám mali slúžiť, sú zrazu našimi panovníkmi. Peknými, dobrými, láskyplnými, ktorí sa starajú o náš blahobyt a robia len správne rozhodnutia.
Koľko dní ešte bude trvať, kým akceptujeme odvolanie Mateja Drličku? Koľko nám vydrží naše úsilie a budeme chodiť protestovať pred okná ministerstva kultúry a zistíme, že aj tak nikto naše hlasy nepočúva a vlastne, pohodlnejšie je ostať doma? Lebo tam uvidíme v správach verejnoprávnej televízie názory o tom, že zem môže byť aj plochá. A veľmi rýchlo tomu uveríme, lebo sme vo vesmíre predsa nikdy neboli. Kedy sa prestaneme pýtať, či Drličkovo odvolanie bolo dôvodné? Tí, ktorí sa pýtajú, ešte v krajine krivých zrkadiel dokážu rozlíšiť realitu. Dokážu vidieť skutočný obraz, ktorí tí druhí nevidia, lebo v galériách sú len holé steny. Vedia vnímať hudbu, o ktorej múdri ľudia hovoria, že sú to schody do neba. Aj tú, ktorú s košickým orchestrom prinášal Robert Jindra.
Človek, ktorý si ctí hodnoty, na pódium okrem profesionality prinášal úsmev, vrúcnosť, svoj osobný šarm a áno, aj vďaka jeho hudbe ste mohli zabudnúť na to, že žijete v kráľovstve krivých zrkadiel. V marazme a neslobode, strachu a demagógii. Postaviť sa proti tejto zvrátenosti chce odvahu. Možno vyjadrenú veľkými emóciami, krikom a výkričníkmi, aby sme sa my všetci ostatní prebudili. Aj za cenu nutného odchodu z práce, ktorú nadovšetko miluje, istej forme pohodlnosti, ktorej sa bez váhania vzdal, no zachovajúc si svoj vlastný obraz v zrkadle. Počujte to veľavravné ticho? Nie, to nie je Beethoven vo svojich strašidelných traumách z hluchoty, pri komponovaní svojich najväčších diel. To je ticho prichádzajúce z paláca…
Zuzana Vachová
Foto: titulná: MK SR
