Klavirista, ktorý každú jednu skladbu prepracuje do najmenšieho detailu, siahol po skladbách z obdobia klasicizmu a romantizmu. Možno by si aj mnohí jeho mladší kolegovia mohli od neho zobrať príklad…
Medzi našich najpozoruhodnejších klaviristov mladej generácie bezpochyby patrí Ladislav Fančovič. Vyprofiloval sa v interpreta, ktorý vie so sebaistotou predniesť rozmanité štýly európskej hudby – od klasicizmu až po súčasnosť, s obdivuhodnou štýlovou aj technickou čistotou. Fančovičova interpretácia je precízna a sleduje historické obdobie do detailov – diela skladateľov interpretuje bez akýchkoľvek „dirty“ nánosov patetickosti, ktorý tak často počujeme napríklad v klasicizme. Navyše, disponuje aj čistou, dokonalou pedálovou technikou, vďaka ktorej nedochádza k nezmyslenému zhluku akordov či dokonca hallovému efektu melodických línií, len aby vyzneli romantickejšie, ako ich pôvodne autor zamýšľal. Rovnako jeho prístup k romantickému dielu – ako sa sám Ladislav Fančovič s obľubou vyjadruje, milovanému Chopinovi, je intelektuálne podkutý. Povestná ľahkosť, v ktorej musia byť zvlášť technicky vycibrené Chopinove party, doslova „zaplavené“, v jeho interpretácii nechýba.
Ak aj Fančoviča má publikum zafixovaného ako bravúrneho a nesmierne presvedčivého interpreta hudby 20. storočia – v jeho neobyčajne širokom repertoári nechýbajú diela ako Šostakovič, Rachmaninov, Stravinskij (a mnohých ďalších skladateľov) a v súčasnosti nacvičuje napríklad novú skladbu od slovenského autora Lukáša Borzíka, v jesennom, takpovediac „pandemickom“ turné siahol po repertoári, ktorý bol pre mnohých možno prekvapivý. Klasicisticko-romantická klavírna literatúra totiž nie je to, čo od Ladislava Fančoviča na pódiu spravidla očakávame, hoci ako interpreta Chopinových diel sme ho počuli často (dokonca aj v experimentálnejšom ponímaní s francúzskym saxofonistom Philippom Portejoie). Otázka pod pás: čo však môže aj vskutku výnimočného klaviristu preveriť viac ako Beethovenova sonáta? Odpoveď pre tých, čo nemajú zmysel pre rečnícke otázky: nič, nakoľko doposiaľ sa nenašiel skladateľ, ktorý by dokázal praobyčajnú sonátovú formu povýšiť na takú vysokú umeleckú úroveň ako práve Beethoven. Sú dokonalé po každej stránke a pre každého interpreta sú výzvou, v podstate sú takou malou symfóniou pre klavír. Navyše, pri koncipovaní programu Fančovič vychádzal aj z významného výročia: tento rok patrí skladateľovmu okrúhlemu výročiu, pripomíname si jeho 250. narodeniny a pandémia nám viac-menej znemožnila, aby sme si tohto génia pripomenuli s patričnou úctou.
Bratislavský koncert, z ktorého píšeme túto recenziu, otvoril Ladislav Fančovič Hummelovou Fantáziou na motívy opery Figarova svadba W. A. Mozarta op. 124. Veľmi pekne, vyvážene zahratá skladba so zreteľným improvizačným charakterom sa zdá byť jednohubkou, no práve tieto rádoby jednoduché skladbičky, ktoré mladí interpreti preskakujú a siahajú po technicky náročnejších skladbách (v snahe blysnúť sa pred publikom) preveria ich skutočné schopnosti a najmä kvalitné základy. Fančovič si s ňou poradil mimoriadne dobre a bolo za ňou cítiť poctivú prípravu: vyspieval každý jeden motív zreteľne, s čistou artikuláciou a s potrebným doznením. Každý jeden beh znel technicky čisto, vycibrene, témy v ľavej ruke vyspieval znelo, dramatické časti nepresiahli estetickú líniu klasicistického slohu. Niekedy treba siahnuť aj po skladbách bratislavského rodáka, aby sme si uvedomili, aké klenoty skomponoval, akého talentovaného interpreta a skladateľa sme v histórii mali – napokon, samotný Mozart mu dával súkromné hodiny klavíra (a bolo o ňom známe, že robil to skutočne len vo výnimočných prípadoch). Najmä v kadenciách v rýchlom tempe, ktoré zahral Fančovič s obdivuhodnou čistotou a ľahkosťou, sa ukázalo, aké virtuózne majstrovstvo a invenciu do skladieb Hummel vkladal.
Beethovenova klavírna Sonáta č. 14 cis mol op. 27/2 je určite jedna z jeho najznámejších, aj keď samotný autor ju nikdy nenazval „Sonáta mesačného svitu“ a populárna je najmä jej prvá časť. V prvej časti pozostávajúcej viac-menej z rozložených akordov (v triolách) sa klaviristi spravidla strácajú pre nevhodne zvolené, pomalé tempo a tým pádom nevyspievanú tému. Fančovič túto chybu nespravil. Aj vďaka tomu sa mu podarilo v záplave vyvážene zahratých triol dostať na povrch skrytú tému. S pedálom pritom pracoval úsporne, presne podľa predpisu. Rovnako v ľavej ruke nedržal tóny dlhšie, ako to predpisuje notová predloha – čo je rovnako chybná interpretácia mnohých klaviristov v snahe dosiahnuť čo najzasnenejšiu verziu Beethovena. No skladateľ predsa nebol ten typ autora. Jeho diela sú na pomedzí klasicizmu a romantizmu, no hrať jeho diela „špinavo“ v snahe docieliť romantickejšiu zvukovosť, to rozhodne nie je cesta. A Fančovič je príliš múdry a intelektuálne podkutý interpret na to, aby si takúto ľahkú, no falošnú cestu zvolil. Nepatrne rýchlejším tempom prvej časti sonáty Adagio sostenuto docielil kompaktnosť diela a mohol si dovoliť dokonca aj miernu agogiku, ktorá dobre podčiarkovala spomínaný zlom skladateľa medzi klasicizmom a romantizmom. Nezanikla ani pulzujúca téma v ľavej ruke – je to klavirista, ktorý každú jednu skladbu prepracuje do najmenšieho detailu.
V druhej časti, Allegretto, ktorá je najkratšou časťou sonáty, vystihol jej „prechodný“ charakter akéhosi intermezza. Je v 3/4 metrorytmickej štruktúre a musí mať potrebnú ľahkosť. A to je presne to, čo potrebuje mať hudobník k správnej interpretácii Beethovenových sonát: nikdy to nesmú byť len noty a predpísané tempá, predznamenania a ďalší súbor označení z notovej predlohy, ktoré do prednesu vkladá. Sonáta Quasi Una Fantasia má zvláštnu formu, odkláňajúcu sa od ostatných Beethovených diel: prvá a tretia časť sú mohutné piliere, tá druhá je premostením. Ak by toto nevedel, nikdy by tak bravúrne nevystaval Sonátu č. 14, op. 27/2 Ludwiga van Beethovena ako celok a nezahral tak majstrovsky, ako ju zahral. (Kontrolná otázka pre niektorých mladých, začínajúcich klaviristov: ešte stále si myslíte, že začínať kariéru na pódiách nevyhnutne treba tými technicky najnáročnejšími dielami klavírnej literatúry?).
S napätím sme očakávali tretiu časť, Presto agitato, pretože ak sa doteraz neobjavilo to pravé „búrlivé“, vďaka čomu Beethovena milujeme, tak práve tretia časť prináša vzdialenú variáciu na prvú časť v podobe triol (sú skryté, keďže sa objavujú ako rýchle figúry v šestnástinách). Interpret sa výrazovo aj technicky vynikajúco vysporiadal s dvoma kontrastnými témami a tretiu časť zahral v obdivuhodne rýchlom tempe, bez jediného technického zaváhania. Na miestach, kde sa vyžadovala Beethovenova povestná výbušnosť, nešetril ňou, no vždy sa pohyboval v miere vkusu. Spomínanú prvú, „neurotickú“ tému predniesol s potrebnou razanciou, expresivitou, naliehavosťou vo výraze. V druhej bol zreteľný kontrast, nechýbala v nej melanchólia, no zároveň potrebné napätie. V čom je ešte klavirista unikátny, tak to je jeho absolútna rytmická presnosť, schopnosť udržať rytmickú pulzáciu v nastavenom tempe, budovať gradáciu skladby – čo je obzvlášť v tretej časti sonáty nesmierne náročné. Jedným slovom, dočkali sme sa skvostnej, no najmä pochopenej interpretácie klavírnej sonáty, tak po stránke formovej ako i obsahovej. Čo viac si človek pri Beethovenovom diele môže priať…
Chopinovo Rondo Es dur op. 16, ktoré vzniklo v začiatkoch jeho pôsobenia v Paríži roku 1833 bolo už bolo štvrtým rondom. Hoci rondá neunikajú pozornosti svetových klaviristov, tí naši sa mu poväčšine vyhýbajú (česť výnimkám) a pritom skrývajú v sebe neuveriteľné bohatstvo. Napokon, aj v introdukcii a ronde, ktoré predniesol Fančovič, to bolo zjavné od prvých tónov. Melancholicky, trudne napísaná introdukcia výrazne kontrastuje s prvou témou (Allegro vivace). Klavirista zreteľne oddelil tieto nálady, aj nástupom druhej témy, ktorá nesie v sebe síce tiež radostný charakter, predsa len tlmenejší. Hoci je to ranná tvorba Chopina, už v nej jasne počuť mnohé prvky, s ktorými sa neskôr stretávame v jeho tvorbe (práve toto rondo sa hráva na Chopinových súťažiach ako povinná skladba, zrejme nie len tak zo špásu). A Fančovič je znalec tohto skladateľa. V prvom rade však (možno) málokto vie, že toto rondo kladie na interpreta neobvykle vysoké technické nároky – je nesporné, že klavirista je technicky špičkový hudobník, ktorý sa dokáže popasovať aj s podstatne ťažšími partmi a zahrať ich tak, že za nimi necítiť krvopotnú prácu. Tak znelo aj Chopinovo Rondo. Potom je ešte otázny prístup, akú mieru agogiky zvoliť pri tomto autorovi, keďže pri Chopinovi, obrazne povedané, treba na predpísané tempo zabudnúť, pretože celé jeho dielo je jedna veľká záplava agogiky. Už len v samotnej notovej predlohe sa to neustále (aj keď je to ešte jeho ranná skladba) hemží poco ritenuto, a tempo a nevydýchnete si ani takt v pôvodnom tempe a opäť príde ďalšie spomalenie. Možno je u niektorých hráčov snaha s agogikou to zdôrazňovať len preto, aby sa podčiarklo, že sa to k tejto hudbe a k samotnému skladateľovi akosi patrí. Tento interpret však samoúčelne nepracuje s výrazovými prostriedkami. Napokon, ak by sa tak stalo – v prípade tejto kompozície a v predpísanom tempe a najmä v rondovej forme, kde sa prvá téma opätovne navráti, rozpadla by sa zvukovo ako domček z karát. Aj preto v tento večer znela kompaktne a ucelene.
Vrcholom koncertného večera bola Lisztova monumentálna Sonáta h mol. Ak sme o niektorých skladbách hovorili, že si vyžadujú zrelého interpreta, prípadne teoretickú znalosť hudobnej formy, tak potom toto dielo si ho žiada tisícnásobne. Ako prezradil samotný klavirista pre náš portál, Lisztovu Sonátu h mol hral naposledy v časoch vysokoškolských štúdií a po dvadsiatich rokoch v nej objavil množstvo nových vecí. Dielo patrí nielen k Lisztovým klenotom, ale ku klenotom klavírnej literatúry vôbec – vyžaduje si okrem technickej zručnosti aj mimoriadnu mentálnu prípravu. Interpretácia totiž trvá približne pol hodinu a za tú dobu musí hráč nielen udržať ťah, ale najmä dokázať pospájať jednotlivé – na pohľad rozdrobené témy (na ktorých sa teoretici dodnes sporia, koľko ich vlastne je, no pre svetový mier, zhodnime sa, že 5).
Netradične vystavanú sonátu sa Fančovičovi podarilo nielen predniesť s mimoriadnou dávkou muzikality, no dať logiku znejúcim témam a prepojiť ich tak, aby udržal poslucháčovu pozornosť. Veľmi dobre pochopil výstavbu akoby jedno-časťovej dlhej skladby, ktorá je vo svojom vnútri, v štruktúre a výstavbe nesmierne komplikovaná. A to sa nepodarí každému interpretovi. Dokonca, práve pri tomto skladateľovi je sakramentsky blízko k tomu, aby sa z umenia stalo len technicky vycibrené dielo bez duše, obrovská kopa nôt v rýchlom tempe, síce bravúrne zahraných, no bez toho, aby sa vás čo i len letmo dotkli.
Na pohľad rozdrobené témy, dĺžkou skôr pripomínajúce motívy, no charakterom a významom v kontexte skladby ich možno považovať za témy, Fančovič už v úvode interpretoval s výrazovou silou: v piane uviedol prvú tému – cigánsku melódiu, ktorá sa neustále pripomína počas celej sonáty. V kontraste s ňou zaznela energická a robustná, druhá, aby jej okamžite odpovedala satanská téma – Méphistophélique. Po odznení týchto tém už poslucháč vedel, že interpret s nimi bude pracovať v kontexte skladby – ostávalo so zatajeným dychom čakať, kedy sa objavia a prídu ďalšie (víťazná téma Grandioso a záverečná, príbuzná z Faustovskej symfónie, na ktorej Liszt pracoval 20 rokov). Vo veľkolepo znejúcich, dramatických častiach plných mohutných akordov sa dostatočne oprel o tóny, v hrozivo znejúcom „satanskom“ motíve prispôsobil dynamiku a výraz, v lyrických častiach v línii romantizmu prekrásne vyspieval party, v klasicky virtuóznych „lisztovských“ častiach (o ktorých sa s vtipom poznamenáva, že by ste k nim potrebovali akúsi neviditeľnú tretiu ruku) sa blysol brilantnou technikou, no nikdy nie na úkor zrozumiteľnosti. Tá nechýbala ani v neustále sa pripomínajúcich témach, aj keď zneli variované. A vďaka tomuto umnému prístupu bola skladba pre poslucháčov v každom momente zaujímavá – bola totiž interpretom dobre vystavaná a nestratil sa v nej. Nechal témy doznieť, vyspieval ich, pripomenul ich, v akomkoľvek hudobnom kontexte zneli, boli počuteľné a vyzneli. Toto dielo si skrátka vyžaduje zrelého, rozmýšľajúceho klaviristu a aj ho dostalo.
Klavírne recitály Ladislava Fančoviča sa uskutočnili v Ivanke pri Dunaji, Rimavskej Sobote, ďalšie koncerty zo záznamu budú vysielané zo záznamu z Košíc (8.11.) a Prešova (15.11) a jediný, čisto online koncert bez publika bol z Bratislavy, z Rebuy Stars Cabaretu. Keďže pre aktuálne opatrenia nie sú povolené hromadné podujatia, prevádzka tohto priestoru je uzatvorená, no majiteľ poskytol bezplatne priestory pre stream tohto koncertu. Online koncert pre divákov zabezpečil tím kameramanov, zvukárov a osvetľovačov pod vedením šéfredaktora portálu Antona Faraonova.
Všetky koncerty podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: screenshoty z koncertu v Bratislave – Jana Dekánková
