„Martinova hudba je opradená mystikou farieb, no i duchovným rozmerom,“ hovorí pre náš portál Michal Mesjar, ktorý zrealizoval nahranie a vydanie symbolických 67 skladieb s interpretmi zo šiestich krajín.
Nový dvojalbum, ktorý ste pred pár dňami vydali (22.11.2024), ste venovali dielu nemeckého skladateľa, klaviristu, organistu a výtvarníka Martina Torpa. Čo pre Vás predstavuje tento autor, jeho dielo? Prečo padlo rozhodnutie nahrať jeho skladby?
Mám to šťastie, že môžem Martina Torpa označiť za priateľa. Martina vnímam ako skladateľa , ktorý nejde s hlavným prúdom osloviť široké masy ľudí, no úzku skupinu ľudí, ktorí mu porozumejú. Spolupracujem s ním už 5 rokov a rozhodol som sa potešiť ho nahratím tohto klavírneho cyklu. Impulzom bolo, že som si všimol, že v septembri 2023 boli vydané noty vo vydavateľstve primTON.
„Farby ticha sa odhaľujú vo svetle zvukov“. Toto motto má na svojej webovej stránke zverejnené samotný autor. Je to jeho filozofia a duchovný rozmer, ktorý môžeme nájsť aj v jeho hudobnom diele?
Martinova hudba je opradená mystikou farieb, no i duchovným rozmerom, vo viacerých skladbách dáva podobenstvá a výjavy z Biblie. I v kvartete číslo 4 je tomu tak. Sám Martin definuje miniatúry ako fragmenty emócií, ktoré majú na človeka voľne prúdiť. Má ich poslucháč počúvať s otvoreným uchom a mysľou. Ildiko Bártha, interpretka z Maďarska dodala, že je potrebné otvoriť aj srdce a dušu.
Po agnostickej fáze mal Torp zásadnú skúsenosť hlbokej spirituality, ktorú inicioval text zenového majstra Daisetz T. Suzukiho v roku 1975. Práve táto skúsenosť ovplyvnila jeho kompozície – z hľadiska náboženstva a mystiky. Je Vám jeho dielo blízke aj z tohto pohľadu? Ako by ste ho charakterizovali?
Mal som možnosť v roku 2019 v Augsburgu počuť jeho Johanove pašie. S priateľkou Helenkou sme boli pozvaní na nahrávaní svetovej premiéry. Jeho dielo evokuje veľkoleposť Gustava Mahlera a jeho hudobná reč je absolútna v jeho predstave. Práve preto, je málo spokojný s interpretáciou jeho diel. Teším sa, že klavírny cyklus v podaní ôsmich klaviristov sa mu páčil.
Keď človek album počúva, už od prvých skladieb sa ponorí do upokojujúcej atmosféry, sú to krátke skladby, miniatúry no mimoriadne obsažné. Čo je pri ich interpretácii kľúčové?
S Martinom som mal možnosť komunikovať jeho predstavu interpretácie a tá sa dosť líši od predstavy interpretov. I napriek jeho predstavám, každému interpretovi som dal priestor zobraziť jeho individuálnu predstavu. Rozhodujúci faktor interpretácie je kľud interpreta, farba a vnútorný obsah každej skladby.
Martin Torp tohto roku oslavuje 67 rokov. Symbolicky, aj na dvojdisku nájdeme toľko trackov. To už je veľké číslo. Podujali ste sa osloviť hudobníkov zo šiestich krajín. Ktoré sú to a ako ste sa s týmito interpretmi spojili a dohodli na spolupráci?
Mojou snahou bolo osloviť štyroch slovenských interpretov a štyroch zahraničných. Chcel som zachytiť mužský a aj ženský interpretačný rozmer Martinovej tvorby. Boli zapojení hráči zo Slovenska, Ruska, Českej republiky, Ukrajiny, Vietnamu a Maďarska. Album vydáva vydavateľstvo primTON z Nemecka (Berlín). Mojím zámerom bolo dostať Martinovu hudbu do viacerých štátov prostredníctvom týchto interpretov.
Zaujalo ma, že Vaším cieľom bolo prezentovať tvorbu tohto skladateľa inak, ako vníma on sám seba. Spravidla sa interpreti snažia o to, aby „zhmotnili“ predstavy autora, Vy ste ho však chceli predstaviť inak. Ako vôbec vnikla táto myšlienka? A prečo inak?
Myslím, že koľko interpretov toľko názorov na samotnú interpretáciu. Ak by existoval len jeden jediný spôsob zobrazenia autorovho textu, interpretácia ako taká by bola skľučujúca. Zoberme si film, ten istý námet a odlišné zobrazenie nálad, scén, použitej hudby a celkovo iné poňatie. Napadol ma film Zrodila sa hviezda, jeho prvé uvedenie bolo čierno-biele v roku 1937, ďalšie zobrazenie námetu bolo v roku 1954, neskôr 1976 a posledné v roku 2018. V každom bola použitá iná hudba a hudba z posledného sa stala hitom.
Prvých osem miniatúr hrá ukrajinský klavirista Andrii Shevchenko. Priznám sa, klavír mi je mimoriadne blízky, minimalizmus v kombinácii s mystickou atmosférou v týchto skladbách je prekrásny. Je táto dramaturgia zvolená aj cielene – nájsť v dnešnej hektickej dobe upokojenie?
Andrii je môj kolega v práci, spolu učíme na ZUŠ Sv. Cecílie. Robil som službu na jeden z interných koncertov a Andrii korepetoval jedno dieťa. Jeho farba tónu ma nadchla a bol som očarený tým, ako krásne klavír znie pod jeho rukami. A už v ten moment som vedel, že ho oslovím na účasť v tomto projekte. Vnútorný pokoj miniatúr oslovuje poslucháčov práve preto, že sa ním Martin pokúša popísať vnútorný svet svojich pocitov. Martin je veľmi pracovitý, pamätám si ako sme sa rozchádzali zo stretnutia pri pivku a on okolo 23.00 zahlásil, že ešte ide komponovať.
Ďalších osem miniatúr hrá slovenská interpretka Nancy Čörgöová. Je to logická nadväznosť, no predsa sú odlišné. Dynamicky kontrastnejšie, nenarúšajú však predchádzajúcu líniu. Ako ste tieto cykly miniatúr vyberali?
Nancy Čörgöovú som objavil úplnou náhodou. Prezeral som si staršie videá z Vysokej školy múzických umení a natrafil som na krásne a obtiažne skladby Chopina. Hneď som zistil, že Nancy má potrebnú klavírnu techniku i pestrú škálu farieb, ktorou bude vedieť zobraziť drobné kúsky.
Vietnamský umelec Nguyễn Lê Việt Anh hrá ďalších osem miniatúr – je to opäť iný svet, najmä z pohľadu harmónie. Fascinuje však, že v kompozičnom jazyku dokázal skladateľ zachovať istú simplicitu, no zároveň hĺbku. V jednej sa dokonca objavia aj impresionistické postupy, hudba je nesmierne farebná. Na základe čoho padol výber na interpretáciu týchto skladieb na konkrétnych interpretov?
Nguyen Le Viet Anh, je veľmi nadaný hráč. Oslovili ma jeho videá Franza Liszta, v ktorých neskutočne doslova maľuje farbičky nálad. Le Viet je veľmi romanticky cítiaci interpret a spomínam si, že keď ho Martin počul, bol prekvapený, aké citové nálady v jeho hudbe našiel. Má radšej ten chladnejší, minimalistickejší prístup. Osobne si myslím, že to súvisí i s tým ako jednotlivé národy vnímajú hudbu ako takú.
Vyberali si klaviristi aj to, čo im bolo štýlovo blízke?
Zadelenie miniatúr interpretom bolo náhodné a zároveň systematické. Každému interpretovi som pred hraním povedal, ako Martin vníma svoju hudbu, no zároveň som dodal vetu, že každý z nich má právo na svoje videnie jeho hudby.
Andrea Bálešová, Bohuš Balko a Eduard Lenner sú ďalší slovenskí umelci, ktorí sa na tomto albume objavujú. Predstavíte nám ich?
Andrea Bálešová je šéfka klavírneho oddelenia Cirkevného konzervatória, zároveň korepetítorka v SND. Dlhší čas sledujem jej žiakov, ktorí vyhrávajú súťaže doma a v zahraničí. A ono to je naozaj tak, žiak je zrkadlom svojho profesora. Raz mi jeden známy povedal krásnu myšlienku, že len tí, čo nosia v sebe svetlo, ho dokážu posunúť ďalej.
Bohuš Balko, je čerstvý absolvent Vysokej školy múzických v Bratislave. Na svoj pomerne mladý vek je veľmi šikovný a zručný klavirista. Pozorne sledujem jeho úspechy a rôznorodé spolupráce.
Eduard Lennera som zažil na konzervatóriu v čase keď mal 16 rokov, Vnímal som ostatných žiakov, ktorí hrali a potom tam bol Edo. Edo bol z iného „cesta“, dokázal cvičiť neskutočne systematicky a cielene obrovské množstvo hodín a skladby, ktoré interpretoval, dokázal zahrať na hranu možného. Eduarda vnímam ako špičku klavírneho umenia na Slovensku.
Klavírne miniatúry, ktoré hrá Andrea Bálešová, známa klaviristka, korepetítorka, predstavujú už odlišný kompozičný jazyk nemeckého skladateľa. Je to spojenie tradičného i moderného sveta hudby. Interpretácia Bálešovej je detailná, dokáže zahrať aj tie najjemnejšie odtiene dynamiky, tonálne odvážnejšie úseky presvedčivo, bezchybne, no vie im vliať charakter lyriky, emócií – nie je to len súčasný svet. Stotožnila sa so skladbami, ktoré hrala?
Andrea vystihla podstatu každej miniatúry. Spomínam si, ako som len tak sedel a užíval si proces nahrávania. Každý interpret prišiel do štúdia perfektne pripravený a keďže išlo o drobné kusy, každému zabralo približne hodinu nahrať ich. Myslím, že každý z interpretov si našiel kusy, ktoré v ňom vzbudili dáku emóciu.
Ako reagovali naši interpreti, keď ste ich oslovili na spoluprácu a predstavili im tento projekt?
Boli milo prekvapení a každý z nich hneď pochopil, že ide o veľkú vec predstaviť svetu nepoznaný klavírny cyklus a sláčikový kvartet. Zabralo nám to 8 mesiacov práce.
Medzi zahraničnými interpretmi nájdeme aj maďarskú klaviristku Bartha Ildikó a českú, známu umelkyňu Barboru Varmužovú. Opäť sú to iné kusy, Torp predstavuje bohatý harmonický svet, niektoré party mi pripomínali aj organové diela, potom sa zase objavil bezstarostný svet farebného klavíra, aby ho striedala pomalá, hlboká meditácia. Bol aj toto dôvod, prečo ste sa rozhodli diela nahrať?
Jedným z dôvodov bol, že som chcel skladateľa kamarátsky potešiť. Ďalším to, že som si uvedomil, že ak mu cyklus stál za tri roky komponovania, iste pôjde o dôležitú kompozíciu. Komponoval cyklus od 2009 až do 2012. Bartha Ildikó prišla do štúdia až z Debrecínu. Musel som jej zohnať apartmán, aby na nahrávanie prišla oddýchnutá. Barbora Varmužová zaradila tieto skladby aj do svojho Ostravského koncertu a on jej z vďaky napísal obtiažnu a pomerne dlhú sonátu s venovaním. A to je ďalší rozmer mojej práce. Spájam ľudí a vytváram príležitosti pre osobný rast.
Ako vnímali jednotliví interpreti na skladby Torpa? Zaiste v nich našli tie nuansy, odlišné nálady, pritom jednotnú líniu, ktorej sa na dvojalbume držíte.
Je potrebné povedať, že nie každý kus je melodicky pekný či ľúbivý. Je to aj preto, že Martin vychádza z Oliviera Messiaena, Stravinského A. Schönberga P. Glassa. Myslím, že každý z interpretov si našiel skladbu, ktorá ho oslovila. Pre mňa osobne sú to prvé tri kusy.
Pre mňa osobne je tento dvojalbum istou formou oddychu a úľavy z dnešného hektického sveta. No pritom to nie je prvoplánová minimalistická hudba. Čo je podľa Vás pre tieto miniatúry charakteristické? Čím oslovili Vás?
Charakteristikou bolo zachytiť na malom úseku určitý pocit či vnem. Predstavu, ako sa upršaným Berlínom prechádza ulicami, sadne na svoje obľúbené mexické jedlo a do noci komponuje ponuré nálady vychádzajúce z prostredia. Možno len zachytiť kvapky padajúce na okno.
Okrem klavírnych miniatúr nájdeme medzi trackmi aj Sláčikové kvarteto č. 4. Ide o svetovú premiéru tohto diela a hrá ju zoskupenie Stories quartet. Kto ho tvorí a aký je oficiálny dátum premiéry?
Kvarteto Storie quartet je v zložení Karolína Krigovská husle, Alžbeta Godovičová husle, Patrik Klačanský viola, Aleksei Kardash violončelo. Premiérovali ho 18.2.2024 v štúdiu kovadlina.
Zaujímavosťou je, že zatiaľ neboli vydané ani noty. Ako sa Vám teda podarilo dosiahnuť to, že ste vôbec dielo mohli nahrať?
Pýtal som sa Martina, či by nechcel do budúcna nahrať nejaké skladby. Mám na disku veľký počet nôt ktoré oficiálne neexistujú. Resp. oni existujú, len sa nedajú nikde kúpiť. Perfektné však je, že som dohodol, aby členom Stories kvartetu skladbu Martin venoval, keďže práve oni hrali svetovú premiéru.
Vy sám interpretujete záverečnú skladbu dvojalbumu – bonusový track je prvou skladbou z tohto cyklu. Čím je táto miniatúra špecifická?
Páči sa mi myšlienka, že to, čím človek začína môže zároveň aj uzavrieť kruh. Veľmi sa mi páči harmonická sekvencia, z ktorej Martin vychádza. Moja interpretácia je rýchlejšia ako úvodný track a tým som sa snažil naznačiť určitý duševný posun oproti začiatku. Hudba by sa mala vyvíjať a niekam smerovať. Rád by som poďakoval všetkým interpretom, že sa dali nahovoriť na toto nahrávanie.
Dvojalbum už je dostupný na platformách. Kde ho poslucháči môžu nájsť?
Albumy poslucháči nájdu na Spotify, Deezer, Gaana, Itunes, S. awa.fm, youtube music, https://www.prestomusic.com/, www.primton.de.
Zhovárala sa Zuzana Vachová
Foto: archív umelcov
