Ken-Wassim Ubukata je novou nádejou medzi slovenskými dirigentmi

Bakalársky koncert prilákal do Slovenského rozhlasu milovníkov klasicko-romantického repertoáru. Divákom sa predstavil skvelý muzikant – klavirista Róbert Hruška a Symfonický orchester Slovenského rozhlasu viedol charizmatický Ken-Wassim Ubukata.

Violončelista, ktorého poznáme z koncertov Slovenskej filharmónie Ken-Wassim Ubukata, sa narodil vo Francúzsku. Na violončele sa začal učiť hrať ako šesťročný a dirigovaniu sa spočiatku venoval ako autodidakt. Štúdium violončela absolvoval na Conservatoire National Supérieur Musique et Danse v Lyone v roku 2014. Následne študoval tri roky na Staatliche Hochschule für Musik Trossingen pod vedením Francisa Goutona. Už počas štúdia získal skúsenosti v profesionálnych orchestroch a špecializovaných súboroch venujúcich sa repertoáru od starej po súčasnú hudbu. Známa je aj jeho intenzívna spolupráca s Ladislavom Fančovičom, s ktorým v rôznych komorných zoskupeniach uvádzajú raritne uvádzaný repertoár.

V rokoch 2017 až 2019 študoval dirigovanie na Universität für Musik und darstellende Kunst Wien u Simeona Pironkova. Od sezóny 2018/2019 je členom Slovenskej filharmónie ako zástupca koncertného majstra skupiny violončiel. Ako dirigent má za sebou sériu predstavení Mozartovej Figarovej svadby v Slovinsku. Cenné rady načerpal aj od majstrov taktovky, akými sú Daniel Raiskin, Emmanuel Villaume či George Pehlivanian. V súčasnosti je poslucháčom katedry skladby a dirigovania HTF VŠMU (pedagóg  Marián Lejava) a jeho bakalársky koncert zaznel vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu.

Ken-Wassim Ubukata zvolil mimoriadne pútavý, myšlienkovo a filozoficky náročný program, ktorému sa nedalo odolať (koncert sa konal dňa 20.6.2024). Mladý študent dirigovania mal možnosť viesť profesionálny orchester – Symfonický orchester Slovenského rozhlasu a sólistom večera bol talentovaný mladý klavirista Róbert Hruška.

Večer otvoril predohrou k opere Idomeneo Wolfganga Amadea Mozarta. Už pri príchode dirigenta bolo badateľné, že ide o energického, optimisticky naladeného človeka, no najmä sebaistého a koncentrovaného. V Mozartovej predohre prekvapili jeho presné, detailné gestá a mimoriadne dobrá príprava. A samozrejme charizma a talent. Tento hudobník nesporne má výhodu, že roky funguje v Slovenskej filharmónii, jeho aktivity mimo tejto inštitúcie sú bohaté a podľa vyjadrení jeho spoluhráčov, jeho príprava je vždy stopercentná. Keď sa to snúbi s muzikalitou, je to všetko len plus k tomu, aby nám vyrástol na Slovensku ďalší dirigent, jeden z mála mladej a strednej generácie.

Príbeh opery o návrate gréckeho panovníka Idomenea na Krétu po Trójskej vojne, je plný dramatických častí. Je to zároveň výzva pre interpretov. Je až neuveriteľné, ako Mozart skomponoval toto dielo, keď mal 24 rokov. Svedčí totiž, napriek mladému veku, o jeho nesmiernej umeleckej zrelosti. Ouvertúra je na relatívne krátkej ploche, o to však dramatickejšia – odráža konflikty charakterov a je koncentrovaná na hlavnú postavu, Idomenea, niektorí teoretici ju popisujú ako skrátenú formu sonáty. Úvodné tempo Allegro a sugestívny akord fortissimo akord znel isto, následne orchester pod taktovkou mladého dirigenta pekne tvaroval piána a crescendá, dočkali sme sa aj dobre vyspievanej témy, ktorá síce mohla byť poňatá  v o čosi svižnejšom tempe, ale aj táto koncepcia bola v duchu mozartovského hrania. V husliach nechýbala v kontrastnej časti ľahkosť a pekne tvarované piána, dôsledne vyhraté odťahy, členenie ústredného motívu v rozmanitých nástrojových skupinách. Ken dbal na kontrasty, jeho poňatie partitúry bolo čo najviac stransparentniť hudbu, napokon v gradácii dosiahol aj vhodné tempo, oproti inštrumentálne intímnejším častiam, v ktorých vynikali sóla dychov. Pekne pracoval aj so spomaleniami – zvlášť v závere zjemnil zvuk. Dielo sa končilo nekonfliktnou hudbou – to bol aj zámer autora. Tak, ako sme úsporne inštrumentované úseky počuli vo vnútri štruktúry diela, zasadené do dramatického kontextu, dominovali aj záveru. Táto Mozartova predohra k opere možno nie je takým hitom ako jeho ďalšie, no je zaujímavé, že si ju zvolil do programu na svoj bakalársky koncert dirigent. Nedá sa hrať totiž na „prvú dobu“, je potrebné v nej odhaliť kontext, a to sa mu podarilo.

Program pokračoval Griegovým Koncertom pre klavír a orchester so sólistom Róbertom Hruškom. Paradoxne, pred pár dňami som toto dielo počula v Košiciach s hviezdnou francúzskou klaviristkou Lisou de la Salle a tak trochu smutne som musela skonštatovať, že technické hranie v dnešnej dobe predčí výraz a individuálny vklad interpreta. V tento koncertný večer sa nám však dostal pravý opak. Známy tympanový úvod, expresívny akord klavíra, arpeggiá, postupne sa zvoľňujúce tempo – toto nebol metronomicky presný, ale dýchajúci nástup klaviristu. Už vtedy viete, že to bude interpretácia, ktorá bude precítená, plná výrazového bohatstva. Tak, ako sa dá zahrať fortissimo len technicky a bez emócií, vie byť aj mäkké, no zároveň plné drámy. A tempo, ktoré nebolo prehnane uponáhľané (Allegro molto moderato), taktiež svedčilo o individuálnej koncepcii sólistu a najmä skutočnosti, že v tomto prípade nepôjde o mechanicky zahratý virtuózny kus, ale o precítený, melanchóliou nabitý koncert. Grieg bol melancholik a v jednotlivých častiach koncertu to aj dokazuje.

V prvej téme sonátovej formy úvodnej časti orchester akcentoval tanečný charakter, bolo to pekné piano a drevené dychové nástroje zneli mäkko. Pred nástupom klaviristu orchester ešte stíšil – uspôsobil dynamiku nastupujúcemu klavíru, ktorý bol v téme nádherný. Hruška dokázal zachytiť vnútorné, melancholické nálady a keď prišlo na rozvedenie, jeho virtuózny charakter hral s ľahkosťou. Technicky brilantne, no nie so samoúčelnou virtuozitou. Orchester bol skvelým partnerom pre sólistu, dokázal vystihnúť nálady, aj temné farby, rovnako tak lyrické. Klavirista dobre chápal kulminácie, vedel ich z intímnych, jednoduchých motívov dôsledne, no zároveň prirodzene gradovať.

Vyspievané sóla – najmä flauta, boli znelé, mäkké a spevné, Ken sa priklonil k vrúcnej romantickej interpretácii a súznel tak s klavírom. Mäkké ukončenia fráz sólistu, jeho zmysel pre tvarovanie oblúkov (pritom viete, že nie sú naučené, ale cítil ich), precítené spomalenia, citlivá práca s agogikou, dychberúce, vyvážené pianissimá boli hlavnými devízami interpretácie. Grieg písal do partitúry niekoľkokrát tranquillo a konečne sme sa ho v klavíri dočkali. Dôsledne tvarované dialogické party medzi sólistom a hráčmi orchestra boli skutočným posluchovým zážitkom. Pomerne dlhý sólový úsek klaviristu, z ktorého sa opäť vynorí známa téma bol dôkazom jeho muzikality a schopnosti pracovať s výrazovými polohami, a samozrejme, pochopením tohto diela. Jeho práca s tichými úsekmi, nesmierne výrazovo bohatými, neuponáhľanosť témy, detailne, plynulo vyhraté náročné behy, trilky s absolútnou čistotou, opretie sa o akordy bez toho, aby boli tvrdé (a v akordickej pasáži skrytú tému zreteľne vyhral) a podchytenie melanchólie, vnútornej clivoty diela, bola fascinujúca. Dramatický vrchol podnietil divákov tlieskať aj po prvej časti klavírneho koncertu – človek by síce predpokladal, že na takomto koncerte sa stretnú výlučne profesionáli, ktorí o hudobných formách niečo vedia, no zjavne nie.

Príbuznosť so Schumannovým dielom – nielen podľa tóniny, ale i mnohých výrazových prvkov, je zrejmá. Adagio v d mol prinieslo delikátny, sladký zvuk sláčikových nástrojov. Pred nástupom klavíru sme počuli známy motív v lesnom rohu, opakujúci sa v klesajúcom intervale. Konečne to bol klavír v pomalom tempe, v skutočnom Adagiu bez chvatu, pri zrýchlení s vynikajúcou vnútornou pulzáciou. Poznáte ten pocit, keď frázy dýchajú, majú svoj tep, voľný rytmus, rapsodický charakter a pritom sú zachované vrúcne emócie. Práve táto časť je typická severskou melanchóliou – či už v klavíri alebo v orchestri, preferovaním tmavších farieb. Tie dirigent podčiarkol, podarilo sa mu dosiahnuť plynulú nadväznosť na klavír – tak v dynamike ako i témach a vďaka dobrej kooperácii aj kompaktnosť melodických línií. Vnútorný pokoj bol umocnený zachovaním tempa – Adagio je nepochybne jedným z najťažších temp, je to výzva, pretože pri príliš pomalom tempe sa melodika rozdrobuje, pri rýchlejšom sa vytráca charakter diela. Dopriala by som vám tú prekrásnu poetiku diela, ktorú interpreti v tento večer vystihli.

Tretia časť Allegro moderato molto e marcato má mnoho virtuóznych častí. V podaní Hrušku to však nebola samoúčelná exhibícia. Dramatizmus podchytil, tempo nebolo nastavené prehnane rýchlo, orchester mal homogénny zvuk. Aj flautové sólo vyniklo s nehou, následná kontrastná časť bola opäť plná lyriky, sólista v nej vyspieval melodickú líniu a opäť sme sa dočkali agogiky. Nie však prehnanej – je to romantické dielo, ktoré si to priam pýta a klavirista odhadol jej mieru. Vo vrchnom registri dosahoval nádherných farieb v pomalej pasáži. Dielo sa podarilo v záverečnej kulminácii efektne vygradovať, opäť však s dbaním na témy tanečného charakteru voči ktorým v kontraste stáli extrovertnejšie pasáže plné hutných akordických častí. Róbert Hruška je perspektívny mladý klavirista, ktorý vďaka svojej muzikalite a individuálnemu prejavu silne vytŕča z radu ostatných. Je potešiteľné poznanie, že takýchto umelcov máme zastúpených v mladej generácii.

V druhej polovici koncertu prišla veľká výzva – Čajkovského Symfónia č. 5 je dielo s nesmiernou hĺbkou. Vystavať ho, uchopiť, nastaviť správne tempá, nie je vôbec jednoduché, ba priam, je to dielo hodné skúsených dirigentov. Ken-Wassim Ubukata prišiel za pult sebavedomo a bez partitúry – o to väčší obdiv u mňa budil. V dirigovaní bol maximálne detailný v nástupoch, jeho gestá boli pomerne veľké – na rozdiel od súčasných minimalistických trendov, ale mimoriadne presné a energické. Ako hráč si túto symfóniu zahral v Slovenskej filharmónii, nedávno ju mal v repertoári aj Symfonický orchester Slovenského rozhlasu pod taktovkou Ondreja Lenárda, takže záviselo len na koncepcii a vedení dirigenta, aký nový pohľad ešte na toto dielo možno vniesť. Úvodná, bôľna melódia klarinetu bola nastavená v dobrom tempe, vyhratá aj s potrebnými dynamickými nuansami (ak by klarinet hral v úvode ešte potichšie, jeho úpenlivá prosba by vynikla ešte intenzívnejšie), citlivými spomaleniami v záveroch fráz a potrebným stíšením pred nástupom svižnejšej časti. Tento motív je pre celé dielo kľúčový – zahrať ho vždy inom kontexte, dá zabrať. Dynamicky a tempovo bol pomerne odvážny nástup tutti, ktorý gradoval s majestátnymi plechovými dychmi – trojicou trombónov, trúbkami a lesnými rohmi, ktoré mu dodali zvukovú silu. Problém takejto gradácie je, že ak nemá dômyselne nastavený úvod, ťažko v nej vybudovať to správne napätie. Kenovi sa to síce viac-menej darilo, aj keď občas tento efekt kulminácie predbehol. Dalo sa tiež očakávať, že rýchle tempá bude nahrádzať odvážnejšími. Je to dnešný, moderný prístup dirigentov. V niečom nesporne reflektuje dobu a taktiež vnímanie poslucháčov, ktoré sa za tie dekády predsa niekam posunulo, no mne osobne nekonvenuje vždy. Napríklad v tejto symfónii preferujem tempá starých majstrov, ktorí ich hrávali v minulosti s úplne iným cítením, ako dnes. V niektorých pasážach sa Allegro práve zrýchlením menilo (najmä v dychových nástrojoch) na nezrozumiteľne artikulované, nedopovedané motívy. Skrátka, priveľa gradácií a dynamiky, ktorá si ešte len mala počkať na svoj vrchol. Zmysel pre budovanie kantilény, krásnej spevnosti a precíznych dynamických kontrastov, mu však uprieť rozhodne nemožno. Najviac som bola zvedavá na kontrast v prvej časti, keď tému prevezmú po klarinetoch fagoty. Dirigentovi sa podarilo pripraviť pôdu na tento návrat melancholickej, pomalej časti z úvodu. Sólo fagotu bolo o nepatrne rýchlejšie, no v krásnom piáne. Opätovné rýchle tempo spôsobilo rytmické kolízie v niektorých nástrojových skupinách, ale dirigent udržal hráčov spolu. V závere prvej časti hudba z temnej nálady prerástla v nádej. Druhá, pomalá časť Andante cantabile, con alcuna licenza sa začala hrobovou náladou v pianissime, očakávané sólo lesného rohu síce nedopadlo ideálne a taktiež bolo nastavené tempo príliš rýchlo. Horne kontroval klarinet, ktorý dirigent výborne vytiahol na povrch. Škoda toho tempa, tak trochu sa potom vytratil charakter hudby, respektíve pozmenil sa. Elegancia kombinovaná s clivotou, korunovaná romantickým cítením – to je zámer, ktorý však nebol celkom dosiahnutý. V postupnom stemňovaní farieb sa však dirigentovi darilo dosiahnuť tie prenikavé emócie, rovnako tak vo violončelách, neskôr v lyrike ďalších, pridávajúcich sa sláčikových nástrojoch. Možno pred oslňujúcim nástupom fanfár mohol tvarovať kontrast v lyrike dôslednejšie, aby úvodný motív symfónie pôsobil ako viac ako stmeľujúci prvok. Jediným sporným bodom interpretácie tejto časti boli niektoré prirýchle pasáže, ktoré nedokázali vypovedať dostatočne obsažne zmysel tohto diela. Na náhlu vznešenosť, spomalenie a pokoj záveru druhej časti, ktorý interpretoval,  potom akosi nebolo možné sa naladiť dostatočne.

V tretej časti sme počuli pôvabný valčík s dobrou akcentáciou, spevnou flautou, no najmä fagotom, ktorý ide dobami „proti“ pulzácii orchestru, čím sa vyvoláva hravosť a odľahčenosť hudby. Teraz bol kontrast v rýchlom tempe – sláčikové a neskôr dychové nástroje, na mieste. Mladý dirigent sa nebál klásť vysoké nároky na orchester, aj keď to už miestami bolo na hranici hrateľnosti. Záverečná časť – Finale. Andante maestoso – Allegro vivace – Moderato assai e molto maestoso – Presto je majestátna a práve táto najviac pristala Kenovi. Cítil pulzáciu, jeho gradácie boli prirodzené, dynamiku tvaroval vynikajúco. Tému, ktorá oblieha celou touto symfóniou, poňal slávnostne a zároveň graciózne. Presvedčivo vyznela aj príprava na prvú gradáciu v Allegro, bola dobre nastavená tempom i zvukovo. V záverečnom tempe Presto skoncentroval sily – plechové dychy rozhlasákov boli v mimoriadne dobrej kondícii. Bola to gradácia ako sa na takú symfóniu patrí – ešte aj s následnou rezonanciou vo vnútri posluecháča. Keď vo vás doznieva dielo ešte aj po koncerte, je zjavné, že jeho interpretácia mala grády a dušu. To, že si zvolil dirigent v niektorých častiach vlastnú cestu, je už len otázkou jeho individuality a toho, či nové poňatie dokáže publikum prijať.

Zuzana Vachová

Foto: Alexander Trizuljak