Vďaka novým hudobným aranžmánom pôvodných skladieb Jána Melkoviča, ktoré vytvoril Stanislav Palúch a „novému“ pohľadu na celú hru, je inscenácia typickým muzikálom, aj keď v príznačne „naivnom“, uchu veľmi ladiacom radošinskom rukopise.
„Skúsme sebe smiať sa
a so smútkom biť sa.
To je z mála vecí,
čo ja viem.“
(Z poslednej piesne v inscenácii Za záclonou.)
Inscenácie hier Stanislava Štepku vždy prinášajú veľa smiechu, ale aj poučenia. Nie je tomu inak ani pri poslednej premiére divadla – Ako som vstúpil do seba v réžii Ondreja Spišáka. V mnohom očarila, prekvapila, ale aj naučila. V tom prvom rade je ale zvláštna a iná tým, že je venovaná blížiacim sa osemdesiatinám dramatika a principála divadla – teda samotného Stanislava Štepku. V samovenovaní je vidieť kus jeho klaunstva – podaroval si inscenáciu hry, ktorá je symbolom Štepkovho komediálno-múdreho videnia seba samého. Navyše si dal darček, ktorý nie je nový (podobne ako nie je novým sám sebe), ale ide o text, ktorý bol v jeho gescii inscenovaný na profesionálnych scénach už dva razy. Možno ju teda chápať aj ako permanentnú chuť Stanislava Štepku pozrieť sa na kriticko-divadelnými očami. A hádam poslednou inscenačnou verziou v amatérskom prostredí bolo jej naštudovanie v roku 2022 v úprave réžii Jany Oľhovej, kedy v inscenácii účinkovali žiaci V. ročníka Hudobno-dramatického odboru Konzervatória Jána Levoslava Bellu v Banskej Bystrici a hostia. Profesionálna inscenácia vznikla po prvý krát v roku 1981, kedy ju v terajšom trnavskom Divadla Jána Palárika režijne a na základe jeho podnetu, pripravil Juraj Nvota a hlavnú postavu Ja (teda Stana – Stanislava Štepku) namiesto Štepku kvôli jeho zaneprázdnenosti hral Jaroslav Filip. Druhé naštudovanie vzniklo priamo v Radošinskom naivnom divadle v roku 1998 v réžii Ondreja Spišáka, kedy postavu Stana (teda Stana – Stanislava Štepku) už interpretoval sám jej autor, podobne ako je to v jej terajšej podobe.
Hra bola uvedená vždy v súvislosti s okrúhlejším výročím Štepkovho narodenia. V roku vzniku prvej inscenácie mal tridsať päť, druhej päťdesiat päť a v roku realizácie poslednej bude mať osemdesiat rokov. Teda každých dvadsať-dvadsať päť rokov aj z dramaturgického, nielen z osobného či zo celospoločenského hľadiska vznikla situácia, kedy sa dve divadlá rozhodli očami Stanislava Štepku pozrieť na to, ako sme schopní – a hlavne ako hlboko – nazrieť do svojej „telesnej“ podstaty. Cesta je to totiž naozajstne, ale samozrejme hlavne divadelne – „telesná“. Stano s pomocou niektorých svojich orgánov ako Jazyk, Srdce, Pamäť, Sĺz atď. vstupuje do seba samého a s každým chvíľu ľahšie či vážnejšie žartovne podebatuje, spomína na svoj život od detstva až po súčasnosť či iba humorne a láskavo komentuje ich rozprávanie. Štepkov pohľad do neho – a teda i do nás – ako obyčajne veľmi nebolí. Seba samých, teda i jeho, vidíme v nežnom a humorne ladenom zrkadle, ktoré je však zradné v tom, že nevieme pred ním utiecť. A ani nechceme, pretože nám divadelne, na mnohých miestach až famózne, v rôznych veľmi dobre komediálne ladených situáciách pomaly a jasne hovorí, prečo je dobré mať – napríklad – pokojné nervy, žalúdok bez vredov, srdce plné života či slzy, ktoré nám hádam ako prvé vedia povedať o našich smútkoch, prehrách, nádejach či výhrach a tak pomôcť. Inscenácia je teda zrkadlom, ktoré na nás nekričí, nementoruje, neprikazuje a neukazuje nás v tom najhoršom svetle, ale iba tak, aby sme sa prestali báť bolesti zo sebapoznávania dôsledkov svojich rozumných i nerozumných činov… Teda konkrétne: spoznania príčin vzniku žalúdočného vredu, problémov so srdcom, zubami atď. A keď sa k tomuto základnému ladeniu inscenácie ešte pridá Štepkovo osobité „naivné“ klaunské herectvo, ktorým aj tak už nikoho nepresvedčí, že nie je múdrym „šašom“, chce sa na takúto inscenáciu pozerať stále, a stále a stále… Prípadne odznova, alebo si vypísať a vydupotať (keby sa to tak dalo!!!) jej okamžité pokračovanie, aj keď majú obe dejstvá aj s prestávkou vyše dvoch hodín.
Pre radošinský súbor je z hľadiska štýlu typické, že všetci herci vždy podávajú výborné herecké výkony a sú spolu významovo i výrazovo veľmi zladení tak po hereckej, speváckej ako aj pohybovej stránke. V tejto inscenácii je však ich konanie mimoriadne koncentrované, sústredené na dodržanie jednotného výrazového pôsobenia a hlavne temporytmicky priam ukážkové. A to pritom herci nemali vôbec jednoduché. V inscenácii účinkuje nielen jedenásť hercov a herečiek, z ktorých viacerí majú alternantov, ale aj dvadsať dva tanečníčok a tanečníkov SĽUKU-u (hrajú aj niektoré z menších činoherne-pohybových postáv, nie sú iba sľukárskymi tanečníkmi, obľúbencami Srdca) a desať členná ľudová hudba, pričom každý z hercov (okrem Stanislava Štepku) hrá niekoľko postáv. Tie si občas „vymieňajú“ pomerne rýchlo, ale vždy sa im darí vojsť do nového obrazu s nálade, ktorá jemu i postave patrí. Náročnosť zmien spočíva i vo veľmi častých prevlekoch vždy do iných kostýmov. Tak ak napríklad Mojmír Caban interpretuje postavu Jazyka, má oblečený zložitejší červený kostým, ktorý pozostáva z dlhého plášťa, vesty, dlhých nohavíc a tenisiek, ale ak hrá napríklad Nerv, už musí mať na sebe šedasté pyžamo so županom a inú obuv, ako Otec už má na sebe starosvetský oblek s klobúkom na hlave s poltopánkami a inými ponožkami ako pri predchádzajúcich postavách a aktovku v ruke atď. Navyše takmer do každého obrazu sú vložené pomerne náročné tanečné a pohybové choreografie, ktoré veľmi často pozostávajú z viacerých postáv či tanečníkov, divadelne a významovo však presné, a samozrejme – veľa sa spieva. Spev, hudba a texty piesní sú ďalšou veľkou devízou inscenácie. Vďaka novým hudobným aranžmánom pôvodných skladieb Jána Melkoviča Stanislavom Palúchom a „novému“ pohľadu na celú hru, je inscenácia typickým muzikálom, aj keď v príznačne „naivnom“, uchu veľmi ladiacom radošinskom rukopise.
Inscenácia prekvapuje ešte v jednom – silou vizuality kostýmov v prepojení na tanečné choreografie. Či už ide o výstupy postavy Srdca, ktorému asistujú ďalšie postavy v červenom – Krvinky, krehké až éterické postavy Slín, vznešene vyzerajúce Zuby odeté do ponášok na antické kostýmy, hysterické Nervy či iba o úradnícky vyzerajúce postavy Parazitov alebo o postavu Fantáziu Marušky Nedomovej úžasnom kostýme fialovej farby, ktorý sa vrchnými časťami sukne dokáže rozprestrieť po celom javisku atď. Scéna je pritom veľmi jednoduchá, nikdy nedominuje, avšak veľmi jasne orientuje v priestore „vnútra“ tela postavy Stana. Na začiatku i na konci jeho cesty stojí naivne vyobrazené priečelie domca s veľkými kašírovanými ušami po bokoch, do ktorého sa vchádza cez divadelný záves – oponu. Za ním je na zadnom prospekte detským rukopisom nakreslené telo človeka, do ktorého smerujú od nápisov srdce či žalúdok šípky. Keď Stano vojde do domca, zmeny v prostrediach sa síce hlavne označujú práve postavami a ich dialógmi, ktoré tú-ktorú peripetiu spodobujú, ale súčasťou sú niekedy aj väčšie či menšie scénické prvky ako veľká červená pumpa, s ktorou pracuje postava Srdca, stoly a stoličky, ktoré pomáhajú vrátiť dej do detstva či mladosti Stana a výnimočne je návrat Stana do detstva časovo určený aj premietaním úryvku z filmu Rodná zem (1953), ktorý podnietil kedysi desaťročného Štepku podnietil k tomu, že sa podobne ako Karol L. Zachar rozhodol vyskúšať svoje sily hodom sekery do stromu, avšak neúspešne a pod.
Ako potvrdzuje i posledná radošinská premiéra – inscenácie hier Stanislava Štepku zakaždým prinášajú veľa humoru, spevu, tanca, ale hlavne aj poučenie. V Ako som vstúpil do seba sa však mnohé z reálií, čo sa o postave Stana dozvedáme, skutočne stali. Avšak bez ohľadu na to, ako sa pôvodná hra vo svojej poslednej verzii pozmeňovala či dopĺňala o iný typ spomienok Stanislav Štepku, inscenačný výsledok lahodí divadelnosťou i hlbokým vzťahom všetkých účinkujúcich a inscenátorov k nemu samému. Aj za to veľká vďaka jej režisérovi – Ondrejovi Spišákovi.
Autor hry a textov piesní: Stanislav Štepka, scéna: Szilárd Boráros, kostýmy: Veronika Vartíková, hudba: Ján Melkovič, hudobné aranžmány: Stanislav Palúch, réžia: Ondrej Spišák
Osoby[1] a obsadenie:
Stano (Stanislav Štepka, Samusel Spišák alebo Adam Jančina), Jazyk, Nerv, Otec, Miro (Mojmír Caban), Zuby (Adam Jančina alebo Samusel Spišák, Veronika Horváthová alebo Martina Slobodová, Ladislav Hubáček, Vladimír Svítek alebo Matej Volf, Michaela Szöcsová), Zub múdrosti, Nerv, Sedliak (René Štúr), Slina (Tereza Hanáková alebo Anna Dysko), Hlasivka, Fantázia, Slza (Maruška Nedomová), Krvinky (Tereza Hanáková alebo Anna Dysko, Veronika Horváthová alebo Martina Slobodová, René Štúr), Cigáni (Ladislav Hubáček, Vladimír Svítek alebo Matej Volf) Vred (Samusel Spišák alebo Adam Jančina), Srdce (Veronika Horváthová alebo Martina Slobodová a súbory RND a SĽUK), Pamäť Michaela Szöcsová), Malý stano (Samusel Spišák alebo Adam Jančina), Kolníková, Svadobčanka, Fotografka (Veronika Horváthová alebo Martina Slobodová), Herečka (Anna Dysko alebo Tereza Hanáková), Miro (Samusel Spišák alebo Adam Jančina), Spermia (Anna Dysko alebo Tereza Hanáková), Pot (Samusel Spišák alebo Adam Jančina)
Účinkujúci Slovenského ľudového umeleckého kolektívu:
Kristína Bažányivoá, Sofia Benkovská, Dorota Bstrianska, Kristína Cicáková, Zuzana Demčáková, Lenka Gondová, Gabriela Janíčková, Kristýna Křepelková, Valerie Nedobová, Viktória Purdeková, Pavlína Sojáková, Petra Vajdíková, Dávid Bosák, Vladimír Frištik, Matúš Kotuľák, Michal Kvasnička, Dominik Lukáč, Samuel Popadič, Jakub Serenče, Adam Sobol, Kristián Sorkoáč, Matej Tkáč
Ľudová hudba:
Prvé husle Zuzana Pokorná, Milan Plavcha, Druhé husle Jozef Lednický, Peter Rogel, Viola Peter Ľupták, Peter Mikulec, Kontrabas Tomáš Gašpierik, Danie Herc, a. h., Cimbal Vladimír Homola, Marcel Comendant, a. h.
Umelecký vedúci Stanislav Marišler, vedúci tanca Marek Grega
1.premiéra: 12. 4 2024, 2. premiéra: 13. 4. 2024, Radošinské naivné divadlo, Bratislava
Autorka recenzie: Dagmar Inštitorisová
Foto: Radošinské naivné divadlo
[1] Boldom sú vyznačení herci, ktorí hrali 1. premiéru.
