Tretia inscenácia Zvláštna radosť žiť režiséra a choreografa Ondreja Šotha a libretistky a dramaturgičky Zuzany Mistríkovej je čitateľná a zrozumiteľná. Dotýka sa všetkých nás – je reflexiou súčasnej doby. Ak ste ju ešte nevideli, choďte sa na seba do divadla pozrieť. Rastú nám predsa ďalšie generácie a práve my im dávame príklad, aké hodnoty budú v budúcnosti preferovať.
Každý deň odvahu – nová inscenácia Baletu Národného divadla Košice ako tretie pokračovanie projektu Zvláštna radosť žiť otvorila marec v divadle. Tretie pokračovanie projektu Zvláštna radosť žiť sa po 22 rokoch obnovilo, aby upozornilo na témy naliehavé v súčasnej spoločnosti (premiéry: piatok 1. marca a v sobotu 2. marca 2024 v Historickej budove Národného divadla Košice). Režisér a choreograf Ondrej Šoth spoločne s libretistkou a dramaturgičkou Zuzanou Mistríkovou v tandeme pripravili pre publikum sugestívny, pravdivý, no zároveň ľahko čitateľný obraz, o tom, akí sme my ľudia dnes.
To, že je baletná inscenácia poľahky dekódovateľná – a tým určená širšiemu publiku (apelujem, najmä mladým ľuďom), je istým spôsobom morálny imperatív týchto tvorcov. Nie však lapidárny, prvoplánový, bez záveru, o ktorom ešte dlho budete rozmýšľať. Ondrej Šoth je v súčasnosti nepochybne jedným z najkreatívnejších tvorcov moderného tanečného divadla – jeho invencia je nenapodobiteľná, používa v choreografiách prvky, ktoré sme už možno videli, no nikdy prvoplánovo svoje nápady neopakuje. Často svoje myšlienky skrýva za metafory, ktoré musíte v jeho dielach odhaliť. No v inscenácii Každý deň odvahu niet priestor na metafory, sú to myšlienky priamočiaro a veľmi otvorene povedané tak, aby sa dotkli čo najširšieho publika a veľmi adresne. Sú to obrazy dnešnej doby, v ktorej podliehame nielen eufórii od moderných technológií, ale strácame vlastnú identitu, prestávame byť individualitami, necháme sa vmanipulovať do davu často tak, že si to ani neuvedomujeme.
Napriek zrozumiteľnosti scény a jednotlivých obrazov i myšlienok, ktoré dvojica Šoth – Mistríková, v novej baletnej inscenácii prezentuje, predsa si režisér neodpustil zopár šokujúcich momentov, ktorým sa mu podarilo strhnúť pozornosť divákov už v úvode. Pred tým, ako sa vôbec odohráva niečo na scéne, opona je ešte spustená, medzi divákmi sa pohybovali tanečníci, ktorí si robili selfie. A ešte k tomu presne tým afektovaným, vysoko primitívnym spôsobom, ako to robia dnešní „influenceri“. Poznáte tie štylizované selfíčka, v ktorých mladá žena špúli „kačacie“ pery, dokazuje s osobou, ktorú stretla v divadle, celému virtuálnemu svetu svoju prítomnosť v kultúrnej inštitúcii. Naša plytkosť nemá hraníc, technológie nás na sto percent ovládli. Chodíme do divadla za kultúrnym zážitkom alebo preto, aby sme si spravili selfie a získali tak viac sledovateľov? To by mohli byť základné konotácie, ako tento úvod môžeme vnímať. Je však za ním podstatne hlbšie posolstvo. Médiá natoľko ovládli náš priestor, v ktorom každodenne fungujeme, jeho anonymita, a „sloboda prejavu“ zrazu dodávajú silu a sebavedomie tým, ktorí ani nemajú čo povedať, no dnes v ňom dominujú. A nikdy to nie sú ľudia, ktorí sú pre vás partnermi do diskusie, a už vôbec nie slušnej. Okruh nepriateľov práve „vďaka“ tomuto priestoru narastá. Sme slobodní, no akosi nám uniká zodpovednosť za naše konanie, za jeho dôsledky a uniká nám to podstatné – základné princípy morálky.
Režisér vždy rád angažoval aj publikum do svojich inscenácií a touto silnou interaktívnosťou sú jeho diela o to výpovednejšie. V prípade Zvláštnej radosti žiť 3, sa ešte nedvihla opona a zrazu diváci registrovali, že medzi nimi sedia traja sólistu súboru. Oblečení do nápadných, bielych kostýmov sa v hľadisku vynímali. Koncentrovane sledovali scénu a už vtedy sa dalo tušiť, že síce nenápadne schovaní v dave, budú to dôležití aktéri. Na prvej premiére 1. marca nimi boli za mužských predstaviteľov postáv: Viera (Šimon Stariňák), Nádej (Gennaro Sorbino) a Láska (Martin Bánayai). K týmto základným ľudským hodnotám, ktoré sú spásou a ktoré sa dnes ocitajú na vedľajšej koľaji, sa však tvorcovia nedopracujú hneď. Najprv nás nechajú vypiť pohár horkosti až do dna, aby sme sa dívali na obraz našej dnešnej spoločnosti. A ten veru lichotivý nie je.
Ústrednou témou novej košickej inscenácie je manipulácia v súčasnosti a zápas individualít za slobodu. Názov Každý deň odvahu je tiež názvom celovečerného filmu Edvalda Schorma z roku 1965 – je to obraz československej spoločnosti 60-tych rokov. Respektíve marazmu, ovládnutého byrokraciou vtedajšieho režimu, časov, kedy sa ideály menili na prázdne frázy. Bolestivé je poznanie hlavného hrdinu snímky, ktorý vytriezvieva z „ideálov“.
Každý z dielov Zvláštnej radosti žiť, je reflexiou doby. Prvá inscenácia z roku 1990, realizovaná v Balete SND, bola zameraná na demagógiu a manipuláciu vo všetkých spoločenských formách, ale i schopnosť individualít ostať v pokrivenej spoločnosti samými sebou. Hudbu k predstaveniu napísal člen legendárnej českej rockovej skupiny Pražský výběr Michal Pavlíček. Po dvanástich rokoch sa tvorcovia k téme vrátili a priniesli nový pohľad na tému – je to večný zápas Viery, Lásky a Nádeje o ľudskú dušu (premiéra jún 2002).
Potreba pomyselne kruh uzavrieť sa objavila opäť a pozrieť sa na tému z pohľadu dneška. Motív manipulácie je predstavený hneď v úvode, s dlhou introdukciou. Tá je však potrebná – je v duchu konceptu réžie, aby bol odkaz priehľadný a čitateľný. Tak, ako vo všetkých Šothových tanečných divadlách, aj v tomto prípade je dominantnou zložkou hudba. Je výrazná, výpovedná, režisér vyberá spočiatku popové songy, známe, rytmicky jasne štruktúrované a hoci sa spočiatku zdá, že tvoria kulisu, postupne význam hudby rastie. Phil Collins a koncertná verzia jeho piesne In the Air Tonight sa zvukovo vrství z jemnej zvukovosti bez bicích nástrojov až po výrazné gradácie, v ktorých počujeme jasajúci dav ľudí z koncertu. Zbory, ktoré postupne vchádzajú na scénu, sa roztancujú. Ako diváci im venujeme všetku pozornosť, no zároveň sa rozvíja ďalší plán. Viacplánovosť je charakteristickou črtou diel tohto tvorcu. Kovová konštrukcia na scéne vytvára po celý čas poschodie, na ktorom sú traja manipulátori v podaní excelentných tanečníkov – Františka Vargová, Igor Pashko a Mariano Covone. Smutne visiace kostýmy za nimi neveštia nič dobré, ich význam sa však dozvedáme neskôr. Zbory prispôsobujú svoj rytmus tanca manipulátorom, ich správanie je podriadené ich pokynom.
Rytmus a zvuk pôsobia až rituálne – tak, ako manipuláciou dokážete donútiť človeka k určitým činom, proti jeho vôli, tancujú pod vplyvom explicitne. Manipulátori to však robia skryto a dôsledne, nie je to explicitný pokyn, voči ktorému by sa jednotlivec mohol vzbúriť. Jedna pieseň strieda druhú, v zásade v rovnakom žánri (aj Freddie Mercury a jeho Another one Bites the Dust či Rick Astley – Never Gonna Give You up – sú to remixy, ktorých prioritou je stabilný, opakujúci sa rytmický vzorec), podstatou je, že dav, bez toho, aby si toho bol vedomý, tancuje vždy v danom rytme. Možno je ich aj výsledkom črtajúci sa negativizmus, no nie sú si toho vedomí. V týchto scénach cítiť uniformitu, ale i to, že z nich postupne vzrastá napätie. Ako balzam na dušu medzi všetkými skladbami pôsobí hudba SYML – sólový počin Briana Leseneyho Fennella. Jeho hudba je ako neustály boj medzi temnotou a svetlom – verím, že režisér ju nevyhral náhodne. V predstavení sa ozve niekoľko jeho skladieb a kým z popového výberu ostatné možno považovať za výber podmienený ako sprievod k tancu, SYML má rozhodne hlbšie posolstvo. O jeho hudbe sa často hovorí, že robí ľudí lepšími. A často mu k tomu stačí jedna akustická gitara, prostredie chrámu, v ktorom využíva jeho akustické možnosti a jeho spev, postupne naberajúci na intenzite a naliehavosti.
Každý jeden tanečník zborov presne vedel, kde je jeho miesto, aká je jeho úloha. V tomto je košický baletný súbor v obdivuhodnej kondícii a harmónii. Nikdy by sa tento výsledok nepodaril, ak by súbor nebol zomknutý, disciplinovaný a nemal túžbu prinášať divákom aj niečo iné ako tradíciu a akademickosť klasického baletu. Z uniformity diskotékových hitov nás vyrušilo tango – opäť manipulátormi nadiktované. Pozornosť diváka pritom periférne bola koncentrovaná aj na vrchnú časť scény na poschodí, odkiaľ táto trojica diktovala „rytmus“. Iná rytmika, na pohľad iný svet, no zároveň vždy nútiaci reakciu, ktorú od tanečníkov žiadajú manipulátori. Tanečne sa medzi nimi najviac vynímal Dalibor Fabián. Jeho držanie tela, sebaisté pohyby a precízny rytmus svedčili o tom, že v minulosti mal bohaté skúsenosti so spoločenskými tancami, ktoré dokázal zúročiť.
Zvrat prichádza v momente, keď sa na scénu postupne zapojila trojica tanečníkov stelesňujúca Vieru, Nádej a Lásku. Už v hľadisku prinášali iný pohyb, kontrastnú emóciu, ako tú, čo sa odohrávala na scéne. Pomalé, dôsledné pohyby viedli Stariňák, Sorbino, Bánayai, ktorí sa stali zrazu stredobodom pozornosti. Ukazovali svoju vnútornú silu a zrazu pútali pozornosť davu. Je úžasné, ako si len v istom okamihu uvedomíte, že v zboroch už nie je tá uniformita, ktorú ste doposiaľ vnímali. Ondrej Šoth ako choreograf dokáže presne vystihnúť ten okamih prekvapenia a zmenu priniesť mimovoľne, o to je však vyčnievajúca, jej odkaz naliehavejší. Najprv je trojica „iných“, netancujúcich v rytme s davom na smiech – davy na nich ukazujú prstom a smejú sa. Bol to jeden z najsilnejších okamihov predstavenia. Zbory v spomalených pohyboch pôsobili, akoby ste na scéne práve videli film v spomalených záberoch. Ich smiech, ukazovanie prstom, zneli ohlušujúco, vyvolávajúc presne tú negatívnu náladu davu, keď nezapadáte. Ukazujú na vás prstom, smejú sa, lebo ste iný. Nevediac, že vy ste nositeľmi hodnôt, pre ktoré sa oplatí žiť. Alebo, práve pre ne ste na smiech. A popri tom až do kostí SYML spieva o vojne, o tom, ako osamelý muž plače, no nechajú ho samého aj keď vojna sa už skončila.
Napriek výsmechu Viera, Nádej a Láska ostávajú spolu, aby niektorí z davu pochopili ich posolstvo a pridali sa k nim. Keď z nich manipulátori spravia šedé myši, potlačia ich individualitu ešte výraznejšie. Vyzlečú ich z kostýmov, ktoré putujú do vrchnej časti scény – medzi ostatné. Ostávajú všetci rovnakí, v uniformnom štýle, ktorý bol aj doteraz zjavný, no identická farba každého z nich ešte razantnejšie potlačí individualitu. Pochodový rytmus hudby podporuje myšlienku, ako sme si prestali vážiť slobodu, ako sú potláčané črty silných osobností, ako je adorovaná priemernosť, ba až podpriemernosť.
Prvky, ktoré využíva režisér, sú ľahko čitateľné, preto sme sa plne mohli koncentrovať na tanec – spoločné scény zborov prerástli do rituálnejších, čoraz výraznejšie bicie na jednej strane určovali jednotný rytmus, na druhej podporovali dramatickosť diela. Napriek tomu, že boli vizuálne i tanečne intenzívne, vždy sme vnímali trojicu ústredných hrdinov. Tak manipulátorov, ako i bielo odetú trojicu postáv Viery, Nádeje a Lásky. Ľudstvo sa vždy akosi intenzívne fixovalo na magické číslo tri, stačí si uvedomiť, koľko máme v histórii príkladov. Vždy bolo symbolom kreativity, ale aj sily a hojnosti. V kontexte diela Každý deň odvahu symbolizuje trojica jediné istoty, ktoré v živote máme. Ich tanečné kreácie majú v sebe mnoho energie. Symbióza tanečníkov v priestore, keď mali každý individuálny vstup, bola magnetom pre diváka. No tým skutočným, esteticky krásnym, boli ich spoločné kreácie. Šoth je choreograf, ktorý vo viacerých dielach dokázal spoločné mužské tance kreovať vysoko esteticky, pútavo, no súčasným rukopisom. Je to tanec moderný, občas s minimalistickými pohybmi, no zároveň s náročnými technickými prvkami. A to najkrajšie nás ešte čakalo v druhom dejstve.
Úlohou umelca je reflektovať dobu a hľadať pravdu. V novej baletnej inscenácii (ale i v mnohých ďalších) sa o to snažia i tvorcovia. Prvé dejstvo inscenácie je expanzívne, dramatické, bohaté na myšlienky zamerané na manipulátorov a manipulovaných a to, aká je dnes tenká hranica medzi nimi, ako ľahko do ich sietí môžeme padnúť, aj nevedomky, neváženiu si hodnôt, ktoré sa nám ponúkajú s otvorenou náručou. Záverom znie slučka „Hello from the children of the plannet Earth“ dokola. Je to naša planéta, ku ktorej sa správame tak, ako sa správame. Nie je to len jedna myšlienka, ktorej sa tvorcovia inscenácie skalopevne držia, rozohrávajú ich niekoľko. To, že sme slobodní, prináša aj zodpovednosť, na ktorú nemyslíme, zásadné mravné hodnoty sa za našich životov vytratili, namiesto nich uznávame klamstvo. Ako ukazovák z neba znie Bachova Toccata a fúga d mol na záver prvej časti. Nie hrozivý, ale výstražný. Žiť bez základných hodnôt, v sebaklame, bez Viery, Nádeje i Lásky, ktoré sme od seba izolovali a nemajú pre nás žiadny zmysel, žiť v povrchnosti a klamstve, lebo je to tá ľahšia cesta. Po prvej časti sa zdalo byť všetko bezvýchodiskovým, no tí, ktorí poznajú tvorbu Ondreja Šotha, vedia, že tri hlavné postavy ešte svoj príbeh nekončia a toto dielo sa nemôže končiť beznádejou.
V druhej sa libreto koncentruje na trojicu ústredných mužských postáv, ku ktorým sa pridávajú tri ženské s rovnakými menami – sóla tancovali Tetiana Lubska, Vlada Schevchenko a Shoko Yamada. Počuť v úvode ďalšiu skladbu projektu SYML, vedeli ste, že spomalíme, na menšej ploche sa budú odohrávať tanečné prvky zamerané na sólistické výkony. Efektné kovové rámy, v ktorých uviazli ústrední hrdinovia ako vo väzení, v izolácii, využil Šoth veľmi umne. Pred očami sa nám odohrávalo vysoko estetické tanečno-hudobné divadlo, performancia s ťažkými prvkami oboch párov. Sú to všetko sólisti s krásnymi, plastickými pohybmi a dokonalou technikou. Ich synchronizácia bola vycibrená, no niesla znaky prirodzenosti. Výkony Lubskej, Schevchenko, Yamady, Stariňáka, Sorbina a Báyaia boli dychberúce. Od davu ich odlišovala biela farba totožne navrhnutých kostýmov – dámskych i pánskych (kostýmy navrhol Andrii Sukhanov). Hudbu volil v druhom dejstve Šoth priam éterickú, no vždy ostáva sugestívnym prvkom inscenácie.
Zmanipulovaný dav postupne zanikajúci v tme mal mnoho prvkov, na základe ktorých sme ich mohli identifikovať. Šedý uniformný štýl tanečníkov zanikajúcich v tme zvýrazňovali čelovky, neskôr v rukách držali lopaty s výraznými svetelnými pásmi. Mohlo by sa to zdať ako banálny prvok, rovnako ako stolička či kovový rám, no nie je. V skutočnosti vytvára nesmierne silný vizuálny efekt, prispievajúci k postupnej katarzii. Nemenná scéna (Juraj Fábry) s kovovou konštrukciou je efektná, vytvára pocit priestoru a izolácie zároveň. Rovnako ako vo vrchnej časti sa odohrával jeden plán, neskôr sa skoncentrovalo dianie do spodného priestoru na javisko, neustále však rámované, či tanečníkmi alebo kulisami. Je to priestor, v ktorom dnes existujeme – inscenácia Každý deň odvahu je zrkadlom našej spoločnosti. Vidíme sa v mnohých scénach, vieme, že sme to my, lebo tak konáme, skutočné hodnoty prestali mať zmysel.
Ondrej Šoth nikdy nebol nihilista, nevyžíval sa v ponurých myšlienkach ani imperatívoch, nie je ani typom umelca, ktorý rezignuje. Hľadá riešenia a dáva ľuďom možnosť voľby, no najmä im dáva odvahu. A hoci toto predstavenie končí víťazstvom dobra, predsa sa akoby návratom na začiatok diela ukazuje, že dobro je nesmierne krehké a nie trvalé. A sme to opäť len my ľudia, ktorí si zvolíme inú cestu. Je to režisér a choreograf, ktorý má odvahu pomenovať veci veľmi presnými, adresnými myšlienkami. Ak sa toto predstavenie dotkne čo i len jedného diváka a zmení jeho vnímanie sveta, vyhral. A verte, že sa dotkne. Jeho reč je natoľko zrozumiteľná, priehľadná a konkrétna, že vyvoláva sebaspytovanie a otázky, ktoré si budete klásť ešte dlho. A na záver ešte akcentoval naše konanie tým, že nechal do diela angažovať deti. Tie nevinné postavy, ktoré sa na to všetko dívajú, vnímajú to veľmi citlivo a berú si príklad. Z toho, ako žijeme a ako sa správame.
Zuzana Vachová
Foto: Anton Faraonov
