Akonáhle svetom začne kolovať správa, že sa niekde nablízku bude premietať nový film argentínskeho provokatéra Gaspara Noého, nejeden filmový znalec spozornie, aby mu to určite neušlo. Vždy totiž ide o akýsi sviatok či ceremóniu. Nakoľko už má tento miláčik filmových festivalov skúsenosti aj s tvorbou videoklipov a reklám, dostal za úlohu nakrútiť jednu pre módnu značku Yves Saint Laurent. Ako to už však býva zvykom, Noé sa utrhol z reťaze a spravil namiesto klasického krátkometrážneho filmu, rovno päťdesiat minútový. Nesie názov Lux Æterna a pre slovenské publikum bol dostupný v rámci každoročnej filmovej prehliadky Be2Can.
Gaspara Noého už dnes príliš netreba predstavovať, no predsa to, aspoň v krátkosti, skúsim. Či už ste videli všetky jeho diela, alebo len jedno, určite si na to živo pamätáte, akoby to bolo včera. A či sa vám to páčilo alebo nie, určite šlo o veľmi ojedinelý zážitok, ktorý vás nenechal len tak chladných, bez reakcie. Jeho filmy vyvolávajú rôzne emócie od odporu a znechutenia až po hnev a zdesenie. Je to najmä tým, že jeho režijná ,,úchylka“ spočíva v trýznení či už postáv alebo samotného publika. Noé jednoducho miluje zahrávanie sa s trpezlivosťou, nervami a pomyslenou hranicou znesiteľnosti percipienta, viac, než čokoľvek iné. Ak teda nerátame jeho až nezdravú a chorobnú lásku ku stroboskopickým efektom. Buď ho preto milujete alebo nenávidíte. Poväčšine nie je nič medzitým.
Keďže som videl viacero Noého ,,kraťasov“ a všetky ,,celovečeráky“, stredometrážny formát mi k nemu od začiatku príliš nesedel. Nič veľké som preto radšej pred projekciou jeho novinky neočakával. Ukázalo sa, že som spravil dobre. Lux Æterna totiž v rámci filmografie tohto päťdesiatšesťročného Argentínčana mierne vytŕča a nie práve v najlepšom slova zmysle. Nemá ani takú údernosť a nadhľad ako napríklad jeho mimoriadne vtipná sedem minútová snímka Sodomites (1998) nakrútená pre francúzsku televíziu propagujúca bezpečný sex, ani takú hĺbku a presah ako majú jeho najzásadnejšie diela ako Zvrátený (2002) alebo Láska (2015). Najbližšie je Lux Æterna dráme Climax z roku 2018 a to z hľadiska naratívu či počtu aj správania postáv. Už v nej však Noé akoby šiel len tak na pol plynu. Surovosť, tvrdosť, nekompromisnosť neboli zďaleka tak intenzívne ako v jeho debute Sám proti všetkým (1998) či neskoršom fascinujúcom psychedelickom formálnom experimente Vojdi do prázdna (2009).
Lux Æterna končí vtedy, keď to práve začína byť najzaujímavejšie. Cítiť teda, že ide o niečo nedotiahnuté, respektíve niečo s nevyužitým potenciálom. Namiesto dôkladnej analýzy ústrednej témy či problému (čo je v tomto prípade proces výroby filmu), Noé iba kĺže po povrchu. Načrtne divákovi pár motívov a ide ďalej. Inak povedané, zbytočne sa snaží rozvrstviť daný dej a látku vhodnú skôr na vtipný a svižný krátky film, keď ho aj tak nakoniec necháva nedokončený. Ostáva niekde na pol ceste, akoby sa stratil. Každopádne treba uznať, že sa mu v rámci daného formátu darí celkom trefne a vtipne charakterizovať jednotlivých členov filmového štábu a priblížiť, čo najautentickejšie, ako to môže niekedy na filmovom pľaci vyzerať. Teda ako jeden veľký chaos, kde je veľa kriku pre nič a kde si každý chce uchmatnúť svojich 15 minút slávy, ohovára toho druhého za chrbtom či je duchom neprítomný vďaka súkromným problémom. Lux Æterna je svojskou a istým spôsobom sympatickou poctou filmu, kinematografii, avšak pokiaľ má divák napozerané iné diela na podobnú tému v štýle film o filme a zároveň dôverne pozná Noého tvorbu od A po Z, nemôže mu to jednoducho bohužiaľ stačiť.
Dokonca pozornejší divák si možno všimne, že sa režisér akoby zacyklil, od už spomínaného Climaxu, v akomsi blúdnom kruhu, odkiaľ sa nevie dostať von a preto sa až príliš opakuje, aj v robení chýb, pričom sú čoraz nápadnejšie. Akoby sa zrazu z Noého vytratil ten maximálne ambiciózny génius, šialenec a diabol v jednom, ktorý to všetko vždy správne okorení či trafí klinec po hlavičke. Neostáva dúfať v nič iné, než len, že sa hádam čoskoro vráti. Jeho najnovší film totiž až príliš pripomína ,,iba“ nejaké vysokoškolské cvičenia. Nezachraňuje ho ani síce vizuálne vábivé (a zámerne rušivé zároveň) pohrávanie sa s formátom a rozdelenie obrazu, ani overené, známe mená ako Charlotte Gainsbourg, Karl Glusman, Abbey Lee Kershaw či Béatrice Dalle. Ich vzájomné konverzácie sú skôr nudné a nezáživné, než vtipné a pútavé. A v konečnom mixe skôr Noé len strieľa naslepo a improvizuje, než skalopevne a sebavedomo prezentuje svoj dôkladne premyslený koncept.
Okrem preňho štandardnej vizuálnej podmanivosti a farebnosti neponúka nič nové, nič, čoby sme už predtým nevideli. Ostáva temný, pochmúrny a znepokojivý, no stáva sa priehľadnejším, lenivejším a viac do seba zahľadenejším, čo mierne zamrzí a niekoho možno aj nahnevá. Najmä ak človek pozná jeho pravé kvality.
Martin Adam Pavlík
Zdroj foto: Be2Can – Film Europe SK
