Marek Mokoš: Prvá scéna by mala prinášať témy ako Anna Franková

„Operné štúdio je určené na malé a hlavne odvážne tituly. Vzniklo s cieľom uvádzať slovenskú tvorbu, súčasné diela, netradičné tituly, ktoré nie sú uvádzané často a práve preto sme aj Denník Anny Frankovej vybrali,“ hovorí pre náš portál dramaturg a režisér monodrámy Grigorija Frida, Marek Mokoš.

Monodráma Grigorija Frida Denník Anny Frankovej je raritne uvádzané operné dielo, ktoré bude na pôde Slovenského národného divadla premiérované vo Vašej réžii. Ako ste sa k nemu dostali?


Našiel som ho v knihe, keď som pred dvoma rokmi čítal Denník Anny Frankovej. Hneď som si povedal, že by to bol skvelý námet, spraviť z toho inscenáciu. Keďže sa zameriavam na operu, hľadal som operné dielo a našiel som ho v knihe pani Anny Hostomskej. Začal som po opere Grigorija Frida poškuľovať a premýšľať, ako by sa to dalo uviesť u nás v SND, samozrejme, vypočul som si aj niekoľko nahrávok. Keďže v tomto roku si pripomíname pamiatku oslobodenia ľudí z koncentračných táborov, hľadali sme titul, ktorým by sme si aj v opere tieto udalosti pripomenuli. Hneď mi napadlo, že práve táto monodráma je na to vhodná. Zobral som si to do Operného štúdia našim štipendistkám, zohnal som si noty, pozrel som si part, či je vhodný zo speváckeho hľadiska. Dokonca som zistil, že v Brne v Redute toto dielo pred niekoľkými rokmi hrali a spievala to speváčka, s ktorou som v minulosti spolupracoval. Kontaktoval som ju, aby som zistil, aká je náročná táto úloha. Následne som projekt predstavil na vedení Opery SND a riaditeľ Rastislav Štúr spolu s dramaturgiou boli nadšení. Zároveň, keď sme sa zamýšľali nad týmto titulom, usúdili sme, že je vhodný aj ako vzdelávací projekt pre školy. Už dlhodobo sme už totiž plánovali pripraviť koncert, program alebo titul, s ktorým by sme chodili po školách. Práve Denník Anny Frankovej je titul vhodný pre školy a zároveň je to typ kufrovej opery, ktorá sa dá okamžite zbaliť a môžeme ju prezentovať v iných divadlách, na festivaloch či v koncertných sálach a netradičných priestoroch. Takže sa z kamenného divadla sa vďaka tomuto titulu môžeme dostať aj na iné umelecké platformy.

Režisér Marek Mokoš počas skúšky opery so speváčkou Janou Vondrů

Zvolili ste si komorné, intímne spracovanie, s čím korešponduje aj prvé koncertné uvedenie opery s klavírom. Scéna je úsporná, rovnako aj zvuk. Poznáme mnoho verzií režisérskych prístupov, niektoré sú výrazné, orchester je na pódiu, výtvarná zložka je dominantná. U Vás bolo čo rozhodujúce, že ste volili tento komorný prístup?

Má to aj praktický rozmer: čím menej ľudí, kulís a rekvizít, tým je to praktickejšie. Ak raz vieme rýchlo zbaliť operu do auta, tak s ňou vieme ako kočovníci (smiech) ísť na iné pódiá. Ja osobne nevylučujem ani verziu tejto opery s komorným orchestrom, pretože je to veľmi zaujímavá, zvukomalebná hudba. Všetko závisí od toho, ako sa tento titul ujme. Zatiaľ ostávame v komornej verzii a nemyslím si, že to ten zážitok neoslabí, práve naopak. Naša klaviristka Andrejka Bálešová to vynikajúco interpretuje a vie tam tú zvukomaľbu dostať. Sila hudby nestráca na hodnote ani v klavírnej verzii, napokon, ako hovoríte, premiéra v Moskve v roku 1972 bola uvedená len s klavírom.

Klaviristka Andrea Bálešová

To netvrdím, že sa sila hudby stratí, práve naopak, som za komornú, klavírnu verziu. Predsa len, je to náročná hudba, v ktorej sa mladí poslucháči – napríklad žiaci na školách, budú potrebovať zorientovať…

Určite myslíme na to, že bude potrebné pripraviť dramaturgický úvod na školách. Samotný príbeh diela je silný a má veľký potenciál zaujať. A veríme, že aj mladého diváka zaujme dodekafonická hudba.

No vidíte, Vy samotný ste to povedali. Je to hudba pomerne náročná na počúvanie a dobre vieme, že naše publikum preferuje klasicistický, romantický, prípadne neskoro-roromantický, ľúbivý repertoár. Nie je to aj tak trošku risk?

Určite to nie je risk, pretože Operné štúdio je určené na malé tituly a hlavne odvážne tituly. Vzniklo s cieľom uvádzať slovenskú tvorbu, súčasné diela, netradičné tituly, ktoré nie sú uvádzané často a práve preto sme aj Denník Anny Frankovej vybrali. Ďalším bude v roku 2021 Zuzanka Hraškovie skladateľa Jozefa Grešáka, čo je súčasná slovenská opera, takže platforma Operného štúdia je práve na takéto diela určená. V Prahe je to napríklad Nová scéna, ktorá uvádza len súčasnú tvorbu, v Brne je to Opera Diversa, ktorá patrí k národnému divadlu a taktiež uvádza len súčasné operné tituly a ich fúzií. My však na Slovensku nič podobné nemáme a práve prostredníctvom Operného štúdia sa snažíme tieto aktivity rozbehnúť. Chceme, aby tu oproti tým divácky lákavým, známym a ľúbivým opusom boli aj novšie, fascinujúce diela, ktoré majú obrovskú hĺbku, ku ktorým si postupne treba hľadať istým spôsobom zvukovú cestu. Verím tomu, že divák bude objavovať nový rozmer v ponúkaných dielach Operného štúdia.

V úlohe Anny Frankovej budú účinkovať speváčky Aneta Podracká Bendová, Jana Vondrů, Eva Esterková a vôbec to nemajú jednoduché, ani z pohľadu speváckeho partu, ani čo sa týka hereckej akcie. Každý je typovo iná, ešte stále sa rozhodujete, ktorá bude spievať premiéru?

Samozrejme, že to vôbec nie je jednoduché utiahnuť celú monodrámu. Všetky tri sú veľmi šikovné. Každá z nich je iná a každá prináša inú Annu, iný pohľad na ňu a pre to ma to aj baví pracovať s každou. Každá je výnimočná. Kto bude spievať na premiére, to v tejto chvíli ešte neviem (úsmev)…

Speváčka Eva Esterková a členka Baletu SND Margaux Bortoluzzi

Dosť netradične ste do opery Denník Anny Frankovej včlenili aj pohybovú zložku a dozvedela som sa, že ten nápad prišiel od Vás…

Je to tak. Milujem tanec. V každej réžii, ktorú robím, mám pohybovú zložku alebo rôzne pohybové fúzie. Keď som rozmýšľal nad koncepciou réžie tohto diela, pri postave Anninej priateľky, som zvažoval, ako ju stvárniť. Niektorí režiséri z nej spravia bábiku, ale mne tento sentimentálny prvok príliš nesedí. V opere je totiž iba predstavou, nie konkrétnou osobou, je to niečo nevysporiadané, čo si so sebou Anna z Nemecka nesie do Amsterdamu. Je to jej najbližšia priateľka, kamarátka, ktorú v Nemecku stratila. Dokonca si to vyčíta, že kvôli nej sa tie hrozné udalosti v Nemecku stali. Prišiel som na myšlienku, že by sme tieto predstavy Anny mohli spojiť v tanci, ktorý je éterickým prvkom a vďaka tomu sa nám dielo podarilo osviežiť a priniesť tomu ďalšiu dimenziu. Samozrejme, nie je to ani žiadne alter ego, ten najtrápnejší režisérsky vklad, aký často niektorí tvorcovia robia (úsmev), nie je to ani sentimentálna bábika, ale je to zhmotnená myšlienka, respektíve, v prvej hereckej línii ide o priateľku Anny, ktorá sa jej zjavuje v sne. Oslovil som baletnú majsterku Nikoletu Rafaelisovú, aby spravila choreografiu a tanečne ju stvárňuje Margaux Bortoluzzi, ktorá je podľa mňa úžasná. Spája sa v nej talianska pokora, éterickosť a zároveň ľudskosť. A toto spojenie sa mi veľmi páči.

Prečo je dôležité pripomínať odkaz Anny Frankovej aj dnes? Napokon, ako ste povedali, ak sa to podarí, bude projektom aj na školách, takže má aj vzdelávací charakter. Ako sa to stalo, že v spoločnosti je takáto medzera vo vedomostiach alebo dokonca popieranie histórie?

Je to veľmi ťažká téma. My ako prvá scéna by sme mali aj o takýchto témach rozprávať. Témy holokaustu, neslobody, diskriminácie, netolerancie, antisemitizmu sú živé. Jedna rovina je spochybňovanie holokaustu, čo je absurdné, ale čo je doslova katastrofa, je spájanie covid-situácie s holokaustom. Na príbehu Anny Frankovej, sa nezachytávajú len tieto celospoločenské myšlienky, ale hlavne je pre mňa ako režiséra zaujímavé jej vnútro, čo sa v ňom deje. Ako Anna bojuje, ako sa so všetkým dokáže vysporiadať, ako Anna vníma tú spoločenskú situáciu, v ktorej sa ocitla.

Speváčka Aneta Podracká Bendová a členka Baletu SND Margaux Bortoluzzi

To spektrum emócií, s ktorým ste ako režisér museli pracovať, je veľké, pretože Anna neprežíva len strach, ale aj šťastie, lásku, dokonca aj vzdor… Ale knižná predloha určite nebola jediným zdrojom, pri ktorom ste vychádzali pri koncepcii…

Pri Anne je fascinujúce to, že je to dievča, ktoré má iba trinásť rokov. V prvom rade, stratí detstvo, lebo žiadne nemá. A počas tých dvoch rokoch, počas ktorých sú zavretí, sa z malého dievčaťa, stane dospelá, zrelá žena. Je to evidentné aj v tej opere. Je to citeľné aj zo samotného denníka, pretože keď si človek číta posledné dva listy, hovorí si, že to nie je možné, aby toto napísalo mladé dievča. Jej myšlienky sú veľké v pravdivosti, v jednoduchosti a v sile. A to je všetko to, čo si ona sama vybojovala. A presne to ma na tom baví, že celá moja koncepcia sa zaoberá jedinou myšlienkou pokory – humilitas – cnosť cností. Je to najdôležitejšia vec, o ktorej musíme hovoriť. Na to, aby som dal druhému človeku slobodu, ktorú si zaslúži, na to, aby som dokázal milovať nejakého človeka, potrebujem pokoru. Ale to nefunguje tak, že ráno vstanem a poviem si, že budem pokorný. Je to pokora, ktorú mala v sebe Anna – musela si ju vybojovať a vydrieť. Dokázala sa prekonať a umŕtviť vlastné emócie a práve tento pocit je prítomný v každej scéne. Keď som si študoval k tomuto dielu rôzne pramene, ktoré sú späté s Annou, hoci ona nebola ortodoxná veriaca, bola veľká liberálka, nebola ten typický tradicionalistický typ, bola veľmi otvoreným dievčaťom a ako som už hovoril, zrelou ženou, natrafil som na jednu myšlienku v judaizme. Práve tam je veľmi silná myšlienka pokory. Židovská múdrosť o pokore hovorí, že každý človek má nad sebou svetlo. Ide o spojenie dvoch svetiel, ktoré keď sa spoja, vytvoria súzvuk odkazujúci na Božiu lásku. Je to veľmi silná myšlienka, lebo aj počas opery sa ukazuje, že najväčšou silou Anny je po celý čas prítomná Božia sila. Verí v Boha a zároveň ho má v sebe a zároveň ho vníma ako lásku, nie však ten typ sentimentálnej lásky, ale opäť – láska v pokore. V jednom texte hovorí Petrovi krásnu myšlienku: Pokiaľ Ty sa dokážeš pozrieť na nebesá, tak potom Tvoje vnútro je čisté. Ale tú vnútornú čistotu dosiahla práve vďaka pokore…

Zhovárala sa: Zuzana Vachová

Zdroj foto: Zuzana Fischerová, Tadeáš Kurka


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno