Bertrand, Christine a Marie sú hrdinami nového francúzsko-belgického snímku Delete History, v ktorom zúfalo narážajú na moderné neduhy súčasného sveta.
Možno si spomínate na frustráciu, pri snahe naučiť svojich rodičov akú klávesu treba stlačiť, keď im to píše iba veľké písmenká. Ako skopírovať internetový odkaz, či presvedčiť ich, že reklama na zázračný liek na kŕčové žily je v skutočnosti iba vírus a že nabíjačka micro USB nie je taká istá ako micro USB-C. A možno to stále prežívate z jedného, či druhého pohľadu. Určite sa však neodvážim nikomu posmievať, pretože hoci patrím do generácie, ktorá si len matne spomína na dobu bez internetu, sám zažívam stres z výdobytkov modernej doby. Tie totiž striehnu na nás všetkých, a to bez rozdielu.
Autorskej dvojici Delépine & Kervern sa podarilo do jedného filmu šikovne vtesnať rozmanitú paletu aktuálnych problémov, s ktorými sa nejeden z nás vyrovnáva. Úver na hriankovač, kyberšikana, naháňanie lajkov, ťažba kryptomien, doručovanie zásielok dronom, alebo upoteným cyklistom, sex tape, závislosť od seriálov, umelá inteligencia inteligentnejšia ako človek, ktorý ju vytvoril a mnoho ďalšieho. Film predostiera dva svety, ktoré sa doteraz celkom nezmierili. Ten reálny a ten virtuálny sa stretávajú v malých vreckových zrkadielkach, zvaných múdre telefóny.
Postavy, pre aké sa autori rozhodli, majú problém napĺňať skutočné spoločenské normy. O správnej netikete tak ani nemožno hovoriť. Delépine a Kervern radi pracujú s drzými a neprispôsobivými charaktermi. Koniec-koncov, z toho vyplýva drvivá väčšina ich typických vtipov, viac či menej sofistikovaných. Neboja sa bizarnosť dotiahnuť do krajnosti, lebo inak sa človek nepoučí. Scenár pripomína zborník anekdotických príhod, ktoré slúžia skôr na rozšírenie spektra v danej tematike, než na posúvanie príbehu smerom dopredu. Preto sa môže zdať, že sa hrdinovia nehýbu z miesta a ťarbavo sa brodia svetom, ktorý ich necháva v závese a odmieta čakať. Ale svojim spôsobom to funguje, pretože tieto malé epizódky sú nastavené tak, ako ich poznáme zo svojho života. Koľko času ste už stratili hľadaním nabíjačky pred spaním, alebo slúchadiel pred cestou autobusom (a možno ste ho kvôli tomu aj zmeškali)? Trojica postáv tak krúži na objazde s neschopnosťou zvoliť si smer, lebo svet je jeden veľký uzol káblov a z techniky na uľahčenie života sa stal labyrint pre každého, kto na moment privrel oči. „Na toto som už pristarý“ si dnes môže povedať prakticky každý a tempo sa ani náhodou nezvoľňuje.
Celému príbehu evidentne predchádzal starostlivý zber materiálu a skúmanie dnešnej spoločnosti so všetkou jej komickosťou, trápnosťami, ale aj smútkami. Každým obrazom začína nový fór a budete mať čo robiť, aby ste si za sto minútovú stopáž uvedomili aspoň väčšinu z nich. V tomto smere je snímok vcelku presolený vtipom, čo môže priniesť neželanú otupenosť zmyslov. Zároveň sú niektoré motívy tak trochu povedomé a mohli ste sa s nimi stretnúť aj v predošlej tvorbe režisérskej dvojice, ktorá sa z nich snaží vyžmýkať, čo sa len dá, ale dobrou správou je, že to robia zručne. Takže si možno všimnúť podobnosť, ale určite nie otrepanosť.
Sympatická je tiež tendencia voliť si menej známych hercov až nehercov, za ktorých sa aj režiséri sami skromne považujú. Pričom skutočne známe francúzske tváre sa v obraze len tak neveľkolepo mihajú. Vďaka tomu film navodzuje skvelý dojem šupáctva, najmä v závere, keď sa v postavách s neznámymi tvárami spojí naivita, hnev a odhodlanie vydobyť si svoje práva.
Existujú situácie, kedy by bolo lepšie mať na používanie internetu a ďalších technických vymožeností nejaký certifikát podobne ako pri šoférovaní. Ľudstvo bolo totiž neľútostne hodené do vody pokroku len s minimálnymi inštrukciami k prežitiu. Každý z nás si tak z času na čas odnesie po pobyte v online priestore balík strachov a paranojí za drobné hriešky, ktoré však v mase kódov môžu mať konzekvencie, na aké nedokážeme dovidieť. Film odpovedá na tieto naše obavy a našťastie dokazuje, že za tou elektrickou oponou ešte stoja ľudia z mäsa a nedokonalosti a že sme všetci rovnakí. Stále si dokážeme zo seba vystreliť a okrem starostí sa do online sveta prediera aj dostatok ľudskej sebareflexie a humoru. Aj keď sa narodíme s dávkou neohrabanosti, môžeme aspoň poľudštiť to, čomu teraz hovoríme stroje. Kolonizovať človečenstvom planéty sociálnych sietí a internetových cloudov. Hlavné je zachovať si pritom nadhľad a uvedomelosť.
Takto s problémami bojuje vo svojom zatiaľ poslednom filme aj duo Delépine & Kervern. Návrat do detstva a k jednoduchosti, riadna nálož (aj zlého) humoru a pomyselný robot oblečený v ľudských šatách sú receptom na vzdorovanie dobe, v ktorej je najhorúcejšou komoditou informácia a nie zlato, ani pitná voda. Predsa len sme si ten život skomplikovali sami a sami to aj vyriešime a možno to netreba brať až tak vážne. Ako vraví v závere jedna z postáv „Čím sú naše problémy, keď sa na ne dívaš z Mesiaca?“
Matúš Trišč
Zdroj foto: Film Europe
