Nový album ambiciózneho interpreta vás zavedie do Katalánska a opäť vás presvedčí o jeho mimoriadnych hudobných kvalitách.
Po debutovom albume z roku 2016 prichádza Karol Samuelčík s ďalším CD – Impresiones de Catalunya (Dojmy z Katalánska). Už pri prvom CD bola zreteľná jeho mimoriadna muzikálnosť a brilantná technická dispozícia, vďaka ktorej výborne zvládol polyfóniu Bacha, ale aj temperament španielskej hudby. Navyše, Samuelčík je prirodzený talent, takže jeho prejavu – či už na pódiu alebo v štúdiu, nechýba esprit. Je výrazovo presvedčivý a každým rokom dospieva v zrelšieho interpreta, ktorý hrá s nadhľadom a ľahkosťou čoraz ťažší repertoár.
Album venovaný umelcom z oblasti Katalánska otvára osem poetických valčíkov – Valses poéticos z pera výraznej interpretačnej aj skladateľskej osobnosti – Enriqua Granadosa Campiñu. Rané diela tohto obľúbeného klaviristu boli natoľko populárne, že sa hrávajú vo viacerých úpravách. Na platni valčíky počujeme v úprave od japonského gitaristu Shin-Ichi Fukudu. V skladbách sa zjavne prejavuje romantizmus – či už máme na mysli harmonické postupy, výraz, prácu s tempom, ale Campiña do tanečných skladieb vkladá aj typické prvky španielskej ľudovej hudby. Skladateľ predstavuje široké spektrum nálad a dokáže tému skryť v spleti zložitej textúry, pričom pre interpreta nie je problém ju vyspievať jasne a čisto tak, ako to romantizmu svedčí. Už úvodný valčík si vyžaduje pochopenie hudobnej formy, druhý prináša voľné tempo a krásnu prácu Samuelčíka s agogikou, no najmä vyváženú a precítenú dynamiku. Jeho silnou stránkou je výraz: dokáže byť clivý až trúchlivý (tretí valčík), hravý a veselý v rýchlejších kusoch, no nikdy nezachádza do prehnaného pátosu, emócie dávkuje s mierou. V jeho interpretácii valčíkov nechýba noblesa, každá fráza dýcha aristokraciou, sentiment dávkuje tam, kde je potrebný a popri tom všetkom dohrá všetky frázy. A to je ďalším dôkazom, že je skutočne vyzretým hudobníkom. Nie je totiž väčšia katastrofa, ako keď interpret prestane s hudbou „dýchať“ a necíti tempo, zvlášť v skladbách z obdobia romantizmu. Mladý gitarista však už na svojom debute preukázal, že tieto danosti, respektíve dostatočné interpretačné skúsenosti, má. Platňu nahrávali v priestoroch Pálffyho paláca, kde je skvelá akustika, takže aj mierny dozvuk tónov pekne napomohol vyniknúť celkovej spevnosti a melodickosti fráz.
Miguel Llobet Solés je autorom ďalších dvoch kompozícií, ktoré gitarista zvolil na svoj album. V jeho podaní sme obe už počuli počas otváracieho koncertu 44. ročníka Gitarového festivalu J. K. Mertza.
Variaciones sobre in tema de Sor (Variácie na tému skladateľa Fernanda Sora) sa celkovo skladajú z desiatich variácií, pričom prvé dve skladateľ preberá zo Sorových kompozícií. Keďže sám bol skvelým virtuózom, poskytuje priestor pre virtuozitu aj pre interpreta. V Llobetových variáciách nájdeme aj typicky romantické, zložité harmonické postupy, s ktorými sa interpret vysporiadal s ľahkosťou a komplikované pasáže zahral tak, aby ich poslucháč nepocítil. Hoci interpretom môže skomplikovať život ôsma variácia hraná len ľavou rukou, bohatá na ornamentácie, gitarista ju na koncerte aj na CD zvládol mimoriadne dobre. Nie je to však len technická náročnosť, čo robí túto obsiahlu kompozíciu takou zaujímavou a atraktívnou pre poslucháčov, no sú to aj mnohé inovácie, s ktorými skladateľ pracoval. Samuelčík dokáže byť virtuóz, no nezabúda ani na vyspievanie tém a ostáva pre publikum zrozumiteľný. V hudbe je estét. Nikdy nenasadzuje príliš rýchle tempo, v ktorom by kľúčové melodické línie zanikli. Aj v rýchlych tempách je počuť v jednotlivých variáciách vnútornú rytmickú pulzáciu a vkusné frázovanie melódií (hoc aj skrytých v hlbších polohách).
Llobetova Mazurka je druhou skladbou, ktorá tvorí akýsi protipól variáciám. Ako to už pri Mazurkách štandardne býva, netvoria pre hudobníkov technicky náročné skladby, no o to náročnejšie sú výrazovo. Interpret zvolil vhodné tempo, hneď na úvod s romantizujúcim prednesom poňal tému Mazurky, využijúc pritom agogiku v zdravej miere tak, aby nenarušil základnú tektoniku skladby. Na minimálnej ploche dokázal z kompozície vyťažiť maximum. Keď sa opätovne vracia k téme, chápe, že je potrebné uchopiť ju inak. Rovnako v strednej časti postupuje v intenciách romantického slohu, no vďaka vyváženému prejavu dosahuje komplexnosť prejavu.Zachováva tanečné prvky skladby, no tak, ako ich skladateľ mienil: povýšenej do umeleckej formy. V tomto prípade cítiť klasickú európsku školu profesora Jozefa Zsapku, ktorý celé roky svojho žiaka viedol a odovzdal mu svoje skúsenosti a vedomosti. Tie sa zúročili v podobe kultivovanej interpretácie a chápania dedičstva európskej hudby. Už pri debute bolo jednoznačné, že práve Samuelčík patrí medzi najvýraznejšie talenty na Slovensku.
Fantasia Fernanda Sora je ďalšou kompozíciou platne a toto dielo sa radí medzi posledné opusy skúseného autora, ktorý komponoval v rôznych žánroch. Od interpreta si vyžaduje, aby nielen „zahral noty“ a zvládol prednes, ale prelúskol aj hudobnú formu tejto skladby, pretože Sor v nej mení tempá, nálady, opätovne sa navracia k hlavnej téme. Samozrejme, zreteľné sú aj vplyvy katalánskej hudby, ktoré sa gitaristovi dostali „do krvi“ hlavne počas štúdií v Barcelone. Na pohľad pôsobí Fantasia voľne, variačne, no má svoju pevnú štruktúru a je potrebné hrať ju už od prvej témy s patričným nasadením. Mladý gitarista vždy pristupoval k dielu komplexne: za jeho hrou je citeľné aj štúdium a mentálna výbava, nielen dobrá technika a emócie. A preto sa s touto kompozíciou vysporiadal s obdivuhodným majstrovstvom, aké u mladých interpretov nebýva obvyklé.
Romanticky ladenú Fantasiu Sora strieda moderne ladená Suite Compostelana. Federico Mompou ju skomponoval v roku 1962 a prešla mnohými úpravami. Na tomto albume patrí medzi najnáročnejšie opusy, ktoré si interpret zvolil. Suita má šesť častí a už od úvodného prelúdia je zrejmé, že reprezentant súčasnej hudby interpreta nešetril: či už po technickej ani po výrazovej stránke. Paradoxne, ak v modernej hudbe mnohí poslucháči nedokážu nájsť „vďaka“ moderným vyjadrovacím prostriedkom krásno v hudbe, Mompou je autor, u ktorého ho nájdu. Svižné Preludio prechádza do meditatívne ladenej časti Coral, ktorá sa ponára do tej najtichšej intimity (Samuelčík dokáže zahrať nádherne vyvážené pianissimo), plynulo pokračuje do snivej Cuna, z ktorej cítiť čistotu a pokoj. Moderné harmonické postupy vďaka prekrásnemu výrazu a dynamike interpreta budete vnímať ako sladké pohladenie. Recitativo využíva v hlbších polohách témy a mnoho modulácií, no oproti predchádzajúcim častiam v ňom počujeme aj kontrastné dynamické polohy, aby sme sa dostali k predposlednej časti Canción, kde je mimoriadne obtiažne vyspievať melodickú líniu. Asi už neprekvapí, že gitaristovi sa to podarilo s vkusom, no najmä s potrebnou ľahkosťou. Suitu uzatvára temperamentná Muiñeira (tradičný katalánsky tanec), čo malo vplyv na charakter záverečnej časti, nie však na harmonicko-melodickú štruktúru, ktorá je opäť v modernom jazyku. Interpret ľudový charakter tejto časti kompozície podčiarkol s patričnou dávkou nasadenia.
Prehliadku skladateľov, ktorí tvorili pod vplyvom katalánskej hudby, uzatvárajú Sevilla a Seguidilla od Emilia Pujola. Rovnako skladby tohto španielskeho interpreta, skladateľa a pedagóga, ktorý však komponoval aj pod vplyvom andalúzskej hudobnej tradície, už Samuelčík predstavil na koncerte. V oboch skladbách dokázal gitarista vystihnúť výrazné ľudové motívy, no ako interpret klasickej gitary vie určiť zdravú mieru využitia folklórnych prvkov. Táto fúzia v tvorbe európskych skladateľov neznamená, že by hudobníci mali definitívne upustiť od zaužívaných tradícií európskej školy interpretácie a nechať sa uniesť temperamentom španielskeho folklóru (akoby to niektorí mohli mať v naivných predstavách). Hudobník dokázal, že zdravú mieru, kedy je citeľný vplyv ľudovej hudby v spojitosti s tradičnými postupmi európskej interpretácie, možno nájsť. A vie byť vkusná, zaujímavá, temperamentná a vyvážená zároveň.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Lea Lovišková
