„Vďaka hudbe sa na chvíľu stávate lepším človekom,“ znejú slová Duchoňa v divadelnom muzikáli, v ktorom sa spevák Martin Gyimesi zmenil na Karola Duchoňa – tak blízko sa k jeho spevu, gestám a úsmevu ešte nedostal nikto. No muzikál Na srdci mi hraj! dojíma obecenstvo najmä odhalením pravdivého príbehu o umelcovi, ktorý svoj život žil naplno.
Keď sa pred dvoma rokmi tvorcovia muzikálu Na srdci mi hraj! rozhodli rozpovedať príbeh Karola Duchoňa, zrejme netušili, že hlavný protagonista, operný spevák Martin Gyimesi sa tejto úlohy zhostí s takou vervou – nielen herecky, ale aj po speváckej stránke. Dostať sa tak blízko k „slovenskému Tomovi Jonesovi“ (tento titul získal Duchoň od nemeckých publicistov), sa zatiaľ nepodarilo nikomu. Nielen plným, nosným hlasom, ale i prirodzenou dávkou muzikality, ktorou Duchoň ohromoval divákov na Slovensku, ale i v zahraničí. A pritom to bol neškolený, „natur“, veľký hlas, ku ktorému sa s obdivom vyjadroval aj československý Slávik Karel Gott.
Pravdou je, že V dolinách od Kulyho donekonečna môže valcovať rádiá, no farebne ani výrazom sa nikdy nepriblížila k originálu tak, ako to dokázal Gyimesi v novom muzikáli Na srdci mi hraj! (v alternácii Karol Csino). A samozrejme, aj v ďalších pesničkách exceloval (k jeho výkonu sa ešte dostaneme). Tento muzikál totiž nie je len oslavou piesní, ktoré Karol Duchoň spieval, ale rozpráva aj príbeh slovenského speváka – jednoduchého, úprimného „chlapca“ z malého mesta, ktorý mal rád ľudí, život, hudbu. A zároveň nám ukazuje aj tienistú stránku života, ktorý so sebou sláva a peniaze prinášajú.
Tvorcovia sa pritom vyhli nudnej forme prerozprávania spevákovho životopisu. Autorka námetu Andrea Kozáková hovorí, že zámerom diela bolo zachytiť životnú dráhu tohto muža od bezstarostnej mladosti cez bohémsky život až po tragický a smutný koniec.
O réžiu a scenár divadelného muzikálu sa postaral Karol Vosátko, ktorý zvolil netradičný prístup prerozprávania príbehu speváka. Ocitne sa v Očistci, kde sa rozhoduje, či pôjde do neba alebo pekla. Stretávame preto podobu speváka, ktorý sa spätne díva na svoj život, kariéru, priateľov, vybavuje si krásne okamihy, ktoré prežil, ale i bolesti. A zrazu sa naňho úplne inou optikou pozerá aj divák. Duchoň – to bol vždy pre nás spevák s obrovským talentom, o ktorom sme vedeli, že si rád vypil, no možno nikdy sme tak intenzívne necítili to človečenstvo, ktoré v ňom bolo zakorenené, aj napriek sláve (trošku s trpkou príchuťou), ktorú dosiahol. Či mnoho priateľov, ktorí sa mu odvrátili chrbtom, keď ich najviac potreboval, keď cítil strach. Aj tento rozmer nám odhaľuje dielo Na srdci mi hraj!
Je dôkazom toho, že aj za málo peňazí sa dá spraviť veľa muziky. Aj keď tvorcovia nedostali na toto dielo podporu zo štátnych kultúrnych inštitúcií, nevzdali to – a možno práve preto je výsledok taký oduševnený, precítený, presiaknutý emóciami (nie však pátosom) a ruku na srdce – keď ste ho videli, musel vás dojať k slzám.
To, čo na tomto muzikáli (okrem iného) uchvacuje, je jeho forma. Už úvodom ste vedeli, že to nebude tradičné, štandardne vyskladané, nudné rozprávanie. Prihovoril sa nám zo záznamu skutočný hlas Karola Duchoňa, že bude pre poslucháčov spievať dovtedy, kým to budú oni samotní chcieť. Vzápätí sme počuli ústredný motív z hitu Šiel, šiel, ktorý bol mixnutý s organovou sekvenciou mladého britského klaviristu a skladateľa Lucasa Kinga. Temná organová hudba naznačila, do akého prostredia sa dostávame – Dušan Cinkota ako Duchoň, ktorý stojí pred Nebeským súdom, sa v Očistci dostane do konverzácie s Anjelom (Peter Trník). Spôsob tejto konverzačky je stavaný mimoriadne briskne, s humorom, ale príde aj na vážne momenty. Spočiatku neprístupný Anjel sa postupne „roztápa“ pod vplyvom dojemného, emocionálne silného príbehu speváka. Práve v ňom, v rámci dialógov, sa dozvedáme, hoci len v útržkoch, ktoré si postupne musíme vyskladať, čoraz viac informácií, ale následne nám jednotlivé situácie odhaľujú to, čo všetko zažíval Duchoň a aký bol človek. Jednoduchý? Naivný? Kladiete si otázku, keď prvý raz reaguje, že jediný hriech, ktorý spáchal, že ukradol Gejzovi z Galanty bicykel. Mimochodom, práve v rodnej Galante bola jeho spolužiačkou na základnej škole Eva Máziková.
Kým o Očistci sa spevák volá Duchoň, spoločne s Anjelom sledujú príbeh Karola. Snaží sa Anjela presvedčiť o tom, že hudba si ho okamžite podmaní a vyvolá v ňom emócie. Postava Anjela teda reprezentuje všetkých tých, ktorí sa na nášho speváka doposiaľ dívali len povrchne, bez poznania jeho osobnosti, povahy, plnej ľudskosti a úsmevu, láskavosti, ale aj lásky k ľuďom i hudbe. „Vďaka hudbe sa na chvíľu stávate lepším človekom,“ znejú slová Duchoňa a vzápätí sa ozvala pieseň Zem pamätá, podľa ktorej bol nazvaný aj projekt českého režiséra Jiřího Havelku. Práve s touto piesňou vyhral Duchoň v roku 1974 Bratislavskú lýru (autorom hudby je Pavol Zelenay, textu Tibor Grünner).
Náš spevák mal neškolený hlas a obdivuhodne vedel zaspievať nielen spodné polohy, ale aj stredné, najmä dlhé tóny, s typickým vibrátom, ktoré zdôraznil v prednese aj Martin Gyimesi. Dokonca aj vo výslovnosti, mäkčení, ktoré bolo na tie roky pre slovenčinu typické – nezanedbal ani najmenší detail. Ako operný spevák disponuje mohutným volumen, takže bez problémov vedel zaplniť celú sálu, no zároveň dal hlasu vo výraze potrebnú mäkkosť a kultivovanosť. Práve ňou bol Duchoň unikátny – to, čo sa mnohí umelci učili celé roky v školách a následnej dlhé hodiny a mesiace u hlasových pedagógov, on cítil prirodzene. Nie nadarmo sa o ňom vraví, že takýto talent sa rodí raz za sto rokov. A preto priblížiť sa mu, a ešte s takou profesionalitou a citom, ako to dokázal Gyimesi, je vskutku ojedinelé.
Navyše, imidž speváka, jeho retro odev, zvonové nohavice, typické sako, masívny, ligotavý opasok, tmavé okuliare a parochňa – tá jediná spôsobila radikálnu zmenu, no skôr bola podstatná detailná práca s gestami. Nezameniteľný široký úsmev, s ktorým vždy prišiel Gyimesi na scénu, pred tým, ako vyšiel schodami na improvizované pódium, venoval jeden z ďalších úsmevov obecenstvu, jeho chôdza, spôsob prejavu, to všetko dokonale stelesňovalo Duchoňa. Nie jedna parochňa, ktorá ho zmenila, nemal žiadne kilá mejkapu, prerobený nos ako v šou, kde hodiny maskujú ľudí, aby umelo pripomínali celebrity. Toto nie je ten typ muzikálu. Gyimesi presne, ako aj v operných inscenáciách, keď spevák potrebuje čo najvernejšie stvárniť rolu – a najmä ju hodnoverne výrazovo odspievať, nemusí len chápať postavu, musí sa ňou na javisku stať. Tak isto sa stal Karolom. Na prvý pohľad mu na to stačilo zopár prepracovaných detailov, no keď ste sa započúvali do piesní, mali ste zrazu problém rozpoznať, či to náhodou nie je originál a tvorcovia sa s vami tak trošku nezahrávajú. Jedine svojrázne, nenapodobiteľné alikvoty a nepatrne odlišná farba hlasu, operou školený hlas vám povedal, že to nie je ilúzia.
Postupom času, ako sa príbeh odvíjal a sme svedkami rôznych situácií, človek si uvedomí, že táto šou patrí jednému človeku – Martinovi Gyimesimu, ktorý Karola Duchoňa nehral, on sa ním stal.
Okrem pesničiek, ktoré znejú v diele, ho tvorcovia predstavujú aj ako človeka – a to prostredníctvom príbehov, ktoré ukazujú, ako sa správal k ľuďom, aký neskutočný zmysel pre humor mal, ako rád bavil druhých, a najmä to, aké veľké srdce mal. Je zjavné, že na tento divadelný muzikál dohliadal niekto, kto ho osobne poznal, aj keď mnohé z historiek doslova zľudoveli. Režisér a scenárista Vosátko nevynechal napríklad ani zájazd do Japonska, skúšanie spevu na playback, do ktorého sa nikdy nevedel trafiť, učenie tanečných kreácií či fakt, že Duchoň nikdy neovládal noty. Učil sa len podľa sluchu, písal si do nôt šípky, podľa pohybu melódie. Možno chýbala ešte skutočnosť, že medzi mnohými spevákmi práve s Duchoňom mali v štúdiu najmenej práce – spravidla nahral svoje piesne „na prvú“.
Scénky sa rýchlo striedajú, rovnako ako vidíme na pódiu tie isté tváre a nemennú scénu: v retro štýle nasvietené (Svetelný dizajn – Róbert Polák) improvizované pódium, na ktoré sa neustále vráti Martin Gyimesi alias Duchoň, po stranách ho sediac, v prítmí pozorujú Karol a Anjel. Vokalistky Katka Ivanková a Jana Balzar Lieskovská majú niekoľko úloh: len čo dospievajú na pódiu, zrazu ich vidíme ako japonské asistentky ponúkajúce spevákovi saké (namiesto saka, ktoré si pýtal v obchode). Každá dialogická časť je významovo prepojená s ďalšou piesňou, ktoré sa po krátkych scénkach striedajú. Keď Duchoň Anjelovi priznáva, že nikdy nevedel žiadnu reč, no vždy sa dokázal vo svete dohovoriť srdcom, vzápätí sa ozve Čardáš dvoch sŕdc (1977).
Pod hudobnú réžiu sa podpísal Vlado Valovič, ktorý Duchoňa osobne poznal a piesne vyskladal mimoriadne precízne. Zaradil do palety piesní aj singel Cítim z roku 1978. Pieseň je známa v angličtine Feelings Morrisa Alberta z roku 1974, ale jej originál je ešte starší – vo francúzskom šansónovom poňatí z roku 1954 Pour toi. Práve pieseň Cítim sa stala predmetom nácviku pre televízne vysielanie. Duchoň bol špecifický tým, že nikdy nedokázal zosychronizovať pohyb, a už vôbec nie spev na javisku, keď mal spievať na playback. Hysterický režisér, ktorý vymyslel, že bude mať pred ústami mikrofón, aby nebolo vidieť, ako otvára ústa absolútne mimo textu, ležérny, usmiaty spevák, donekonečna sa opakujúci jeden záber (pieseň Tancujem s tebou rád – rok 1977) – to boli priam salvy smiechu v divadle. No pritom človek vedel, aký tragický koniec ho v tomto životnom príbehu čaká. Život jednoduchého chlapca, s obrovským talentom, ktorý sa zrazu stal slávnym. Iste, všetci vieme, že zomrel mladý, aj okolnosti jeho úmrtia, ktoré sprevádzali pády – osobné, osobnostné, ľudské, no i tak, bol šťastný. A dokázal vždy to šťastie a radosť rozdávať druhým – aj toto je ústredná myšlienka muzikálu, ktorá ním doslova pulzuje. Mimochodom – „Tykáme si?“ alebo „Poznáš tento vtip? Cestujú v lietadle Američan Rus a Slovák…“ Koľkokrát sa táto scéna z pódia ozve, toľkokrát je vtipná.
Medzi najdojemnejšie historky z reálneho života, ktoré dojali aj Anjela, patrilo vyrozprávanie, ako vznikla pieseň Na srdci mi hraj. Pred nahrávaním sa totiž učieval pesničky len podľa sluchu, keďže notový zápis neovládal – preto pri jej spievaní si jeden akord namemoroval zle. Nerozlišoval dur či mol, spieval srdcom, krásne, feelingom, neriešil, čo mu skladateľ predpísal – keď sa mu to tam skrátka náladovo a pocitovo hodilo, spieval z plného hrdla. Schopnosť tvorcov do rozcítených scén pridať aj štipku humoru, bola pritom evidentná. Muzikálový Duchoň postupne presvedčil Anjela o sile hudby. Tých, čo sme ju poznali dôverne, presviedčať nemusel a tých, čo im bola len vzdialená, sa musela dotknúť.
Iste, prišlo aj na koketovanie so ženami, no konečne sa aj táto téma dala na správnu mieru. Vo všetkých úlohách (produkčná, vokalistky, dramatická herečka – Oľga z národného, manželka Elena – po scéne, kde sa zoznámili a rozprával o nej, znela pieseň Elena z roku 1976) sme videli v mnohých prevlekoch rovnaké tváre v meniacich sa úlohách. V mužských postavách sa predstavili Michal Spielmann, Michal Rosík a Rado Konečný. Prvá polovica muzikálu pred pauzou sa skončila piesňou Hrám, hrám, aby sa druhá začala hitom Primášovo srdce (1981). Začali sa vyplavovať na povrch tienistejšie stránky slávy, ktoré tak zásadne ovplyvnili spevákov život. Patril medzi naše najvýraznejšie spevácke hviezdy – otázkou však je, vedeli sme si ho dostatočne vážiť? Cestoval po celom svete, v Japonsku či Škandinávii si jeho nezameniteľný hlas vedeli oceniť, no na Slovensku sa často stretával so závisťou. A neskôr, keď potreboval pomoc, so zatvorenými dverami. Pritom on svoju rodnú krajinu miloval, rád sa vracal domov, doslova rátal dni, keď sa mu skončí zahraničné turné. Kto z našich spevákov dokázal zaspievať pieseň V dolinách tak precítene a pravdivo, ako práve Duchoň? (To bola rečnícka otázka, nehľadajte nijakú odpoveď).
To, čo drží napätie a ten správny ťah v tomto diele, je neustále striedanie nálad a humor – esprit, ktorým je doslova muzikál popretkávaný, dáva mu reálnu podobu speváka. V momentoch, keď začína byť atmosféra ťaživá, keď trebárs Duchoň s Anjelom riešili vážny problém, zrazu zaznelo z úst Dušana Cinkotu, len tak z ničoho nič – boli ste niekedy v Budmericiach? Napriek tomu, že išlo o prvú premiéru (9.11. 2022), všetci herci podali presvedčivé výkony, no je zjavné, že práve tieto scény sa časom budú ešte brúsiť, kým sa do nich dostane ten pravý živel. Iste, ako sa dalo očakávať, okamžite prišiel na scénu Karol a spieval ďalší hit – Dievča z Budmeríc. V publiku to vrelo a žilo – po každej jednej piesni nasledoval potlesk, dokonca mnohé si ľudia spievali. Je to nákazlivo interaktívne predstavenie, ktoré predpokladá, že sa obecenstvo zapojí.
Smútok krásnych dievčat (1985), Mám ľudí rád, Šiel, šiel, Pieseň o decembri… pesničky, ktoré pohnú každým. No nielen tie, ale najmä hlboký, intímny príbeh Karola Duchoňa, ktorý vám zrazu odkrýva jeho svet. Svet jednoduchého, úprimného mladého muža, umelca s obrovským talentom, ktorý žil svoj život naplno a miloval ľudí, hudbu, humor a krásne ženy. Keď to však potreboval, nik mu pomocnú ruku nepodal. Videl, ako prichádzajú iné hlasy, s novou estetikou, ktoré vytláčajú jeho piesne. Niekoľkokrát v muzikáli zaznelo – Duchoň manažéra nikdy nemal, nemal vypracovanú žiadnu stratégiu, nikto zaňho nič nezariadil. Karel Gott mal už v mladosti celý tím manažérov. Aj v tom sa ukazuje, akí boli naši susedia – nosili Káju na rukách, dokázali ho predať do zahraničia a vždy v ňom videli „božského Káju“.
My o našom najväčšom talente hovoríme len to, ako rýchlo padla jeho hviezda. Keď sa povie Karol Duchoň, spravidla dodáme – bol to veľký hlas a hneď nezabúdame pripomínať, že holdoval alkoholu. Nikto však nepovie, ako nesmierne rád žil, ako miloval svoju dcéru, ktorú volal Duchonka, ako rád sa smial, aký obrovský dar od Boha mal (na rozdiel od ostatných školených spevákov). A najmä, ako sa mu mnohí, ktorých poznal, odvrátili chrbtom, keď pomoc potreboval. Muzikál Na srdci mi hraj! sa podujal na to, aby tento pravdivý príbeh nášho najlepšieho speváka odhalil. A robí to ako prvé dielo, ktoré vzniklo o našom veľkom umelcovi. Vidí za ním totiž človeka, ktorý svoj život žil naplno.
Zuzana Vachová
Na srdci mi hraj!
Hrajú:
Karol: Martin Gyimesi / Karol Csino
Duchoň: Dušan Cinkota
Anjel: Peter Trník / Cyril Žolnír
Mužské postavy: Michal Spielmann, Michal Rosík a Rado Konečný
Ženské postavy: Eva Sakálová, Katka Ivanková, Jana Balzar Lieskovská a Gabriela Csinová
Námet: Andrea Kozáková
Réžia a scenár: Karol Vosátko
Hudobná réžia: Vladimír Valovič
Choreografia: Laco Cmorej
Kostýmy: Janka Kaňáková Šuchovenová a Renáta Šimuničová
Svetelný dizajn: Róbert Polák
Svetelná a zvuková spolupráca: Music Render – Vladimír Kaňák
Zvukový dizajn: Laco Loderer a Ján Jankó
