Vlani to bol Let domov Tomáša Bojara, čo vdýchlo českému dokumentárnemu filmu iný život. Dovolím si duchovnosť tohto vojnového dokumentu spojiť s duchovnosťou novej snímky od režisérky Lucie Královej s názvom KaprKód, hoci tematicky sú si navzájom vzdialené. Nová snímka totiž pokračuje v objavovaní planéty minulosti, na ktorej bádatelia – českí dokumentaristi, pracujú nie len rozumom, ale najmä citom, a na ktorej obidva filmy vyrástli, zastupujúc vzácny druh non-fiction kinematografie. KaprKód prináša v týchto dňoch do kín nálož invenčnosti, ktorej nie je ťažké rozumieť. Skutočným cieľom je, precítiť ju do takej hĺbky, ako sa len dá.
Ako 16 ročný sa po nešťastnom páde a zranení s doživotnými zdravotnými následkami musel Jan Kapr vzdať gymnastického sna a športových vyhliadok na budúcnosť. Začal sa venovať výlučne hudbe a v dospelosti už ako významný člen KSČ komponoval predovšetkým budovateľskú hudbu, ktorá podporovala socialistické ideály, prítomné aj v Kaprovom úprimnom politickom presvedčení. Kapr si neskôr zažil viacero pomyselných pádov, ktoré formovali jeho nasledujúci život a snímka Lucie Královej ich sleduje doteraz nevídaným spôsobom.
Filmom je zachytená názorová zmena skladateľa Jana Kapra. Od nadšeného entuziazmu a oddanosti, cez prvé pochybnosti a frustráciu z reality, až po úplné vyzlečenie kabáta. Pre zámernú neutralitu a zachovanie názorovej rozmanitosti, režisérka iba v krátkosti a bez obžalôb či obhajob odhaľuje postoje, na ktorých kedysi tak záležalo a dodnes záleží, a ktoré boli v priebehu dejín vždy vnímané inak. Aj keď je Kaprov odkaz pre súčasného človeka nečujný a zrejme už nebude mať na kultúru žiaden väčší vplyv, film o ňom je ukážkovým v prístupe k fenoménu „cancel culture“.
Režisérka si mohla dovoliť ako látku pre film zvoliť život kontroverznej osobnosti, keďže ju nemala v úmysle odsudzovať, oceňovať ani žiadnym iným príhodným spôsobom hodnotiť. Neprijala úlohu vševediacej kritičky z budúcnosti, ktorej už pominutý človek nemôže oponovať, ani urobiť nič, čím by ešte ovplyvnil mienku o jeho osobe. Králová využila Kaprov archív domácich filmov, listov a zápiskov ako ilustračný a tvorivý materiál, vhodný pre vyjadrenie vlastnej imaginácie a pre potreby autorského rastu. Prínosom však neobdarúva iba seba, ale aj svojich kolegov a všetkých tých, ktorí ešte veria v existenciu neobjavených východísk filmového umenia.
Kaprov životný príbeh je vo filme koncentrovaný v kategóriách, a to hneď v niekoľkých stupňoch. Formálne ho film delí do ôsmich aktov s prestávkou po piatom akte a záverom po ôsmom. V chronologickej postupnosti sa dozvedáme základné, netradične podané informácie o kľúčových životných udalostiach alebo „pádoch“, či v scenáristickom jazyku – bodoch obratu, ktoré v Kaprovom živote boli prítomné, akoby šlo o samozrejmosť, že život tohto človeka raz niekto sfilmuje. V tomto smere nemožno kredit prisúdiť tvorcom, ale samotnej osudovosti. Za čo si však autori uznanie zaslúžia, je iný spôsob zhutnenia príbehu. Celý ho dokázali vyrozprávať súdobým operným libretom, v ktorom kvantitatívne úsporné spievané slovo nesie značnú váhu filmom doručovaného umeleckého zážitku.
Spievané fragmenty Kaprovej osobnej korešpondencie a zápiskov spolu s vkladom libretistu Jiřiho Adámka fungujú ako háčiky, na ktorých visia siete osudov, významov a názorov a je iba na divákovi, ako podávaný obraz a zvuk prežije. Libreto naznačuje líniu, ktorú je možné jednoducho a s uspokojivým pocitom sledovať. Pravidelne diváka prebúdza zo sna, aby ho s minimálnym vyrušením prinavrátil k vedomému vnímaniu, ale ďalej mu dovoľuje snívať o filme po svojom. Režisérka tým dosiahla unikátny stav, pri ktorom nenútene sledujeme jej stavbu príbehu, no zároveň cítime voľnosť v interpretácii a prežívaní.
Film je na prvý pohľad vhodný len pre vyhranené publikum, no svojím novým formátom a túžbou objavovať, spájať, skúšať a testovať je natoľko prekvapivým, že istý druh zážitku ponúkne hádam každému, kto sa naň pozrie. Pre poetizujúci dokument je to dobrá správa. Na skutočnú ochotu vnímať a naladiť sa na jednu vlnu spolu s tými, čo stáli pred kamerou aj za ňou, však film nenatrafí na každom rohu. Patrilo by sa vyzvať diváka k hľadaniu odvahy tak, ako režisérka Lucie Králová usilovne hľadala novú formu dokumentárneho filmu, aby hudba, slovo a obraz v takejto previazanosti nezostali nevypočuté a nevidené.
Rozširovanie hraníc dokumentu o nové územia dokazuje aj prítomnosť nového protagonistu, ktorého spoluúčasť na filme je práve tak nenápadná, ako je originálna a zarážajúca jeho existencia. Sólista Karel Jakubů mal príležitosť „stvárniť“ Jana Kapra prostredníctvom spievania jeho ľúbostných listov, zatiaľ čo samotný skladateľ je na plátne sprítomnený vďaka vlastným amatérskym filmovým záberom. Svojimi listami a inšpirovaním súčasných umelcov si Jan Kapr dokázal spätne zhudobniť vlastný filmový materiál a dal vzniknúť protagonistovi, ktorý sa nachádza niekde medzi nehmotnou, neviditeľnou vokálnou interpretáciou v súčasnosti a celkom jasne, takmer až hmatateľne prítomným, avšak nenávratne historickým zjavením na plátne. Tento protagonista sa ľahko stratí, pretože nie je bazálnou súčasťou snímky, no jednoznačne jednou z najinovatívnejších.
Tvorcovia sa pri svojom bádaní zároveň rozhodli dokumentovať aj vlastný postup. Keď hovorím o bádaní, nemám na mysli ani tak listovanie v archívoch, ako hľadanie nových výrazových možností a ich fungovanie. Zábermi „making of“ autori priznávajú, že ešte viac ako fakty, ich zaujíma spôsob ich sprostredkovania. Spevácky zbor paralelne so spevom predvádza krátke choreografie v kompozične čistých záberoch. Hlasy a hudba zväčša reagujú na neskoršiu avantgardnú Kaprovu tvorbu 60. rokov, ku ktorej dospel po početných ranách či už na vlastnom tele, následkom zlého zdravotného stavu alebo na duši, následkom sovietskej okupácie. V tomto období tvorí Kapr aj šifrované kompozície – svoj Kapr kód. Informatívna rovina filmu poskytuje len potrebné minimum a hneď zarastá poetizmom. Dramaturgicky zásadné momenty, ako sú napríklad dôležité udalosti v živote skladateľa, však zostávajú čitateľné.
A v čom sú si KaprKód a Let domov podobné? Autori oboch filmov si dobre uvedomujú, aký plnovýznamový a bohatý môže byť základ. Upustili od žiadostivosti po veľkých témach a strhujúcich príbehoch. Dokonca aj pred prostotou života ustupujú, aby ju ešte viac zjednodušili a našli plnosť nie vo vetách ani slovách, ale samotných hláskach. Let domov je vojnovým filmom, postavenom na tichu a rozvahe, KaprKód podobne preciťuje a prikladá význam každej slabike, každému tónu a učí nás, ako si sprítomniť krásu každodennosti, ktorá sa v rýchlom, hektickom živote ľahko prehliada. Jeho veľká sila tkvie predovšetkým vo zvuku, v praskaní filmového pásu, rotovaní kotúča, drobných akcentoch, ktoré dopĺňajú a oživujú archívne zábery, zhotovené samotným skladateľom. V tomto prípade je to skôr obraz, ktorý sprevádza hudbu a nie naopak. Skladateľka Petra Šuško spolu s hudobným dedičstvom po Kaprovi necháva vo svojich kompozíciách znieť písací stroj, vibrácie oceľového lana na výťahu a vokálnu hudbu evokujúcu hladinu vody či bolestivé stonanie.
KaprKód je avantgardným skúmaním filmového procesu, je to objavovanie a nachádzanie, využívanie a zahadzovanie, nesmierna úcta k umeniu, k obrazu, hudbe a najmä k slovu (práve slová sa vo filme objavujú vo veľkých detailoch veľmi často). Čítané listy sú občas synchronizované s nemým rozprávaním postáv v amatérskych záznamoch. Hoci ide len o ilúziu, mŕtvi vďaka tomu ožívajú. Podobných strihových trikov a experimentov je v KaprKóde omnoho viac. Neraz so sebou nesú aj jemnú dávku humoru.
KaprKód zmapoval nové územia, ktoré odteraz patria filmu a sú prístupné ďalším. Je povzbudivé vedieť, že existuje režisérka s takouto víziou. Jej nový dokument nehľadá veľkosť v objeme, ale v hĺbke. Vysáva umelecký potenciál z každého slova, každej sekundy, každého nádychu a výdychu a každého ruchu. Tým dokazuje, že umenie sa skrýva naozaj všade.
Matúš Trišč
Zdroj foto: Filmtopia
