Symfonický orchester Slovenského rozhlasu uvedie v piatok 28. apríla 2023 o 19:00 h. Ôsmy abonentný koncert sezóny 2022/2023. Program zostavený z diel Ferenczyho, Schumanna a Straussa diriguje Ondrej Lenárd. Sólistom večera bude mladý klavirista Ryan Martin Bradshaw. Koncert je venovaný 30. výročiu vysielania Radio Slovakia International, naživo ho odvysiela Rádio Devín.

Slovenský hudobný skladateľ, teoretik, estetik a pedagóg Oto Ferenczy (1921 – 2000) vstúpil do hudobného života v 40. rokoch minulého storočia. Spočiatku bol osobnosťou s vyhranenými a progresívnymi názormi na úlohu hudobného umenia v spoločnosti, neskôr sa však pre otvorenosť názorov stal terčom kritiky zo strany predstaviteľov socialistického realizmu. Na začiatku umeleckej dráhy sa venoval prevažne hudobno-kritickej činnosti, v danej dobe propagoval tendencie, reprezentované tvorbou Igora Stravinského či Bélu Bartóka, ktoré sú dôkazom slobodného umeleckého uvažovania v rokoch 1945 – 1948. Ako hudobný skladateľ vytvoril „alternatívu“ voči estetickej orientácii skladateľov slovenskej hudobnej moderny. Jeho kompozičné myslenie je charakterizované eleganciou, ušľachtilosťou výrazu, formovou zahustenosťou, nesentimentálnou lyrikou a sviežim humorom. Pričinil sa o založenie a budovanie Katedry hudobnej teórie na VŠMU v Bratislave. Toto pracovisko sa na dlhé roky stalo miestom opozície voči umeleckému konzervativizmu. Ferenczyho koncepcia hudobnej estetiky a hudobnej teórie ostáva založená na poznávaní, analýze a šírení súčasnej hudby.


Finále pre veľký orchester z roku 1958 skladateľ venoval oslobodenej Bratislave, pričom ho inšpiroval prudký rozmach rozvíjajúceho sa mesta. Hudba nezachytáva len dynamickú, hybnú zložku, ale špecificky zobrazuje, autorovi vlastnú, objektívnu lyriku. Autor „nepredkladá svoje individuálne zážitky v nemennom tvare, ale usiluje sa formovať svoj hudobný prejav tak, aby sa stal tlmočníkom životných prejavov, ktoré ho spájajú s vnútorným svetom každého z nás.“ Dielo plne zodpovedá dedikácii autora – s využitím moderných harmonických i rytmických prvkov vytvoril hudbu s prehľadným a jasným formovým členením, ktoré vychádza z tém ľudového charakteru. Základný dynamický charakter diela vytvára plynulý tok, prerušovaný úsekmi s prudkými kontrastmi. Skladateľ tak predkladá obraz búrlivého života, plného rastu a zmien, ako aj chvíľ citu, vzrušenia a intímnych nálad. Finále pre veľký orchester bolo prvýkrát uvedené 12. novembra 1959 v Slovenskej filharmónii pod taktovkou Ľudovíta Rajtera.

Pre hudobných vedcov je Robert Schumann (1810 – 1856) príťažlivou a pomerne čitateľnou osobnosťou. Jeho kariéru možno prehľadne rozdeliť na jednotlivé obdobia, z ktorých každé má svoj vlastný žáner: v období 1833 – 1839 písal iba klavírne skladby, v roku 1840 zložil väčšinu svojich piesní, v roku 1841 napísal symfonické diela, v roku 1842 komornú hudbu a v roku 1845 obrátil svoje sily ku kontrapunktu. Zaoberal sa scénickou hudbou (1847) a jedno obdobie komponoval cirkevné skladby (1852). Schumann rozširoval hranice jednotlivých žánrov a často ich kombinoval s predtým jasne odlišnými hudobnými formami. Aj časť, tvoriaca základ Koncertu pre klavír a orchester a mol, op. 54, je výsledkom kombinácie rôznych žánrov. „Bude to mix symfónie, koncertu a Grande Sonate,“ napísal svojej budúcej manželke Clare v roku 1839. Už skôr si podmanil veľkú symfonickú formu v Symfónii č. 1, ktorú dokončil krátko predtým. Na rozdiel od virtuóznych koncertov, prezentujúcich technické schopnosti sólistu, Schumann spája klavírne sólo so symfonickým materiálom a obom zložkám – klavíru aj orchestru – prideľuje rovnaké úlohy.


Prvá časť, pôvodne zamýšľaná samostatne ako Fantázia pre klavír a orchester ešte v roku 1841, otvára koncert v sonátovej forme (expozícia – rozvedenie – repríza), no zachováva si aj voľnejší charakter podľa pôvodnej Fantázie. Po dlhšej kadencii sólistu sa časť končí bojovou kódou. V pomalom Intermezze skladateľ uvoľňuje napätie, obklopuje „hranaté“, kryštalické písmo pre klavír v snovom sláčikovom opare. Táto krásna hudba rámcuje centrálnu časť pozostávajúcu z dialógu pre sólistu a violončelo. Druhá časť vedie bez prestávky priamo do finále. Úvodná téma je hlavným prepracovaním z prvej časti, jej noblesa pekne kontrastuje s hravejším charakterom synkopovanej druhej témy. Rovnako ako v prvej časti, Schumann pristupuje k forme s voľnosťou, s novou témou, ktorú neskôr vo finále predstavujú hoboje a klavír. Dlhá a impulzívna kóda zakončuje jedinečný a vo svojom žánri najdokonalejší koncert. Kompletné uvedenie diela prvýkrát zaznelo s Clarou Schumann za klavírom 4. decembra 1845 v Drážďanoch.


Koncom 19. storočia sa mnohí nemeckí intelektuáli začali zaujímať o filozofiu Friedricha Nietzscheho. Toto zanietenie zdieľal aj Richard Strauss (1864 – 1949), keď ako dvadsaťosemročný trávil čas na dovolenke v Grécku a v Egypte. Veľa času venoval čítaniu estetiky a filozofie, bol fascinovaný myšlienkou „nadčloveka“ vystupujúceho nad davom a stojaceho „za hranicami dobra a zla“. Takýmto človekom je podľa Nietzscheho pocestný filozof, ktorý si požičal meno od starovekého perzského poloboha Zoroastra, slobodného duchom a túžiaceho po vyšších métach.

Symfonický orchester Slovenského rozhlasu. Zdroj: RTVS

V záhlaví partitúry Tak povedal Zarathustra, op. 30, Strauss umiestnil úryvok z Nietzscheho diela: „Tridsaťročný Zarathustra vystúpil na vysokú horu a čakal tam na východ slnka. Keď sa slnko zjavilo, posťažoval sa mu, že jeho múdrosť je veľká a hlboká, ale neprináša mu šťastie. Chýba mu to, čo je údelom všetkých ľudí – teda smrť! Napokon vypije čašu dionýzovského vína a vracia sa k ľuďom, nesúc im svoje vedomosti a múdrosť. Až konečne prichádza smrť!“ Strauss bol právom hrdý na svoju jedinečnú schopnosť hudobne zobrazovať nehudobné udalosti a predmety s majstrovskou zručnosťou. Zarathustru pritom netreba brať ako hudobno-filozofický traktát. Nálada Nietzscheho diela podnietila fantáziu Straussa, aby vytvoril neobyčajne monumentálne dielo. Hudobne stvárňuje výber z pôvodne 80 kapitol Nietzscheho tvorby. Symfonická báseň mala premiéru 27. novembra 1896 vo Frankfurte nad Mohanom pod vedením samotného Richarda Straussa.

Zdroj: Martin Kelemen, dramaturg SOSR

 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno