Novou snímkou Kálmánov deň sleduje mimoriadne úspešný maďarský režisér Szabolcs Hajdu svoju líniu rodinných príbehov – krízových období vo vnútri rodiny, ktoré inak často končia odlúčením či rozvodom. V jeho dielach to však také jednoduché nie je. Ochladnutie vzťahov v novom filme opäť vedie k neláskavým prejavom, no autor znova dospieva k poznaniu, podľa ktorého nie je nikdy tak zle, aby sa nedalo ísť ďalej.
Synopsa filmu Kálmánov deň: Manželia Zita a Levente sa rozhodnú navštíviť svojich známych na vidieku, Kálmána a jeho ženu Oľgu, a poprosiť ich o láskavosť – radi by totiž zmenili trvalé bydlisko svojmu dieťaťu, aby mohlo navštevovať lepšiu spádovú školu. Kálmánova adresa sa im náramne hodí. Od manželského páru však potrebujú súhlas.
V roku 2016 Szabolcs Hajdu nakrútil Rodinné šťastie, kde si sám zahral jednu z hlavných úloh. Účelom filmu bolo, okrem iného, priznať si istý odpor voči rodinnému životu, aký môže človek v kríze nadobudnúť. Film mal preskúmať stratu vľúdnosti muža k jeho rodine. Hajdu si zahral postavu netrpezlivého intelektuála, ktorého o životný pokoj a šťastie údajne oberá synove neprijateľné správanie.
Už v tejto snímke z roku 2016 sa režisér a herec sám predstavil v role frustrovaného otca rodiny, ktorý neváha úprimne vyjadriť vlastnú nespokojnosť so životom a príbuznými. O čosi podobné sa snaží aj v novej snímke Kálmánov deň.
Dívať sa na komorné rodinné drámy od Szabolcsa Hajdu je ako prísť na návštevu k známym v ten najmenej vhodný čas. V miestnosti, kde vás usadia, cítite napätie z práve prerušenej hádky a dlhodobého nepokoja. Hoci sa k vám domáci správajú milo, rozoznáte, že neúprimné úsmevy ich stoja omnoho viac úsilia, než je bežné. Po chvíli si však uvedomíte, že ste to práve vy, kto môže situácii pomôcť a rozhádaných zmieriť už len tým, že do domácnosti prinesiete trochu čerstvého vzduchu.
Čosi podobné prežívajú postavy filmov (pôvodne divadelných hier) Szabolcsa Hajdu. Život ich voviedol do ubíjajúceho stereotypu a oni cítia, že sa im životné funkcie zoslabili na nutné minimum, len aby nejako vydržali. Na prežívanie nejakého šťastia či radosti nikto nemá silu. Zatiaľ čo Rodinné šťastie sa do veľkej miery zaoberalo vzťahom rodičov k ich deťom, Kálmánov deň je výlučne záležitosťou manželskej drámy. Dva páry, ktoré spolu žijú už nejaký ten rok, sa dostali na úroveň, kedy nevedia čo ďalej. Vzrušenie sa dávno vytratilo a vzájomné pochopenie tiež.
Z pôvodnej premisy okolo spádovej školy vo filme veľa nezostane. Tento konflikt slúži skôr ako dejový oblúk, ktorý objíma úplne iné problémy rodinného charakteru. Vo filme sa postupne odhaľujú závažné skutočnosti a pochybenia postáv, ktoré svedčia a nezvratne narušených vzťahoch. Frustrácia sa ukazuje v podobe cholerických výstupov, ale aj necitlivých interných “len medzi nami” dialógov, ktoré zvýrazňujú neúprimnosť medzi postavami.
Najmä hlavný hrdina Kálmán pôsobí dojmom, že nehodlá zachraňovať nič, čo zostalo z jeho manželstva či manželstva jeho priateľov. Szabolcs Hajdu sa znova dosadil do úlohy, ktorá si u divákov veľa sympatií nezíska, no určité pochopenie áno. Autor prostredníctvom hrdinu dokáže sprostredkovať podstatu partnerských nezhôd a komunikovať vnútorné rozpoloženie človeka, ktorý sa ocitol v ochladnutom vzťahu. V jeho trpkých monológoch možno nájsť pravdu a istotne aj všeobecnú ľudskú skúsenosť.
Pri emocionálnej náročnosti, akú film Kálmánov deň ukladá na svoju diváčku či diváka, sa zdá byť záver snímky zvláštne upokojujúci. Nechcem prezrádzať konkrétne udalosti príbehu, len hodnotím konečný pocit, aký som si z projekcie odniesol. Istým spôsobom sa to podobá zmiereniu, ktoré sa dostaví po každej hádke, v prípade, že sú partneri pripravení si odpustiť.
Autor nás ubezpečuje, že akákoľvek fatalita života je zvrátiteľná a milujúci pár ju dokáže prekonať. Pre niektorých ťažko predstaviteľné, pre iných zasa upokojujúce.
Jeho filmy nepojednávajú len o čírej frustrácii, nejde v nich len o sťažnosti. Szabolcs Hajdu akoby intervenoval rúcajúci sa život jednotlivcov, pre ktorých plátno v kinosále znamená zrkadlo vlastného života. Inými slovami, pôsobí vďaka kamere ako párový či rodinný terapeut a dúfa, že vás posmelí k tomu, aby ste svojho partnera či partnerku chápali, aj napriek ťažkej situácií.
Forma, akú autor volí, jasne značí, že pôvod diela je v divadle. Kamera, za ktorou stál Csaba Bántó, sníma scénu v celkoch a dáva si poriadne na čas, kým sa dostane bližšie k postavám. Preto hrdinov spoznávame najprv na základe ich hovoreného slova. Nevidíme im poriadne do tváre a súdiť môžeme len z toho, čo si dovolia povedať. Až postupne sa za výrokmi vyjavia konkrétni ľudia a ku kontextu prikladajú už aj neverbálny obsah.
Veľký dôraz je pritom kladený na jednotu miesta a času. Kamera nevystupuje z miestnosti, iba sa občas prenesie o pár minút do budúcnosti, aby odsledovala ďalšiu časť príbehu – konverzačných stretov medzi postavami.
Dlhé zábery bez strihu nenápadne zvýrazňujú herecké umenie Domokosa Szabóa (Levente), Nóry Földeáki (Zita), Orsoly Tóth (Oľga) a samotného Szabolcsa Hajdu ako Kálmána.
Odpozorovaním situácií z bežného života dokázali herci a herečky stelesniť tak bežné situácií z rodinných návštev, až ich robia mimoriadne pútavými. Štvorica postáv súčasne vedie krížové dialógy na rôzne témy, zatiaľ čo obecenstvo nevie, čo z toho vnímať skôr. Sú to situácie, do akých sa ako diváci často nedostávame, hoci ich z vlastného života dobre poznáme.
Režisér Hajdu mal pre dielo niekoľko veľmi dobrých nápadov, pútavých tém a drsných dialógov a napokon z toho uplietol vzťahovú drámu, ktorá má bolestivý, ale predsa liečivý účinok. Pre každého môže znamenať niečo iné, niekomu dať nádej, ale inému ju možno aj vziať. Dielo je to však úprimné a dôverne odzrkadľuje skutočnosti, s akými sa pasujeme všetci.
Matúš Trišč
Zdroj foto: Filmtopia
