S herečkou Judit Pecháček Bárdos sme sa zhovárali o novom filme Plastic Symphony, ale aj o tom, prečo musia herci a herečky zostať jednoduchými ľuďmi.
Aká bola vaša rola vo filme? Skúste nám predstaviť postavu Lenky.
Lenka pracuje v domove dôchodcov vo Viedni, kam dochádza vlakom a vo svojej jednoduchosti predstavuje akúsi podobnosť k postave jedného z bratov, Dávida. Nie je slávna, ani po tom netúži a má pre svet nepríťažlivú prácu, ktorá je však veľmi dôležitá. Je to rola menšieho rozsahu a jej zmyslom je podporiť svet a životnú filozofiu Dávida. Inými slovami, reprezentuje svet, ktorý nie je postavený na egách.
Očakával som u Lenky aj určitý romantický rozmer. Vám tam nechýbal?
Náznak tam možno je, ale myslím si, že keby sa to rozvinulo vo väčšom, ten dej by sa ubral iným smerom a odklonilo by to pozornosť od hlavných postáv, ktorými sú bratia Matúš a Dávid. Takto je to asi správne. Nemusím všade hrať lásku (smiech).
Páči sa mi, že máte stále záujem aj o menšie roly, ako je napríklad táto.
Pri veľkých rolách je to krásne, dajú sa vyfarbiť, vedia zažiť prerod a podobne. Pri tých malých toľko priestoru pre herectvo nie je. No ak má film takýto vzácne dôležitý odkaz, tak idem do toho a vôbec mi nevadí malý priestor, pretože tak je to napísané, a tak je to správne.
V rozhovoroch často spomínate, že rozhodujúca je pre vás kvalita scenára. Čím vás zaujal scenár filmu Plastic Symphony?
Úžasná je na tom prezentácia dvoch svetov, ktorým čelíme my všetci. Mám na mysli svet úspechu, ega a kariéry a potom svet lásky, rodiny, zázemia a domova. Všetci sa snažíme tieto svety v sebe nejako vyvážiť. Niekedy to ide, inokedy nie. Týka sa to každého, dospievajúcich, mladých, ale aj starších. Všetci chceme niečo dokázať a byť užitoční a ocenení za svoju snahu, ale zároveň chceme mať priestor, kam sa môžeme vrátiť, teda rodinný základ. V tomto je tento film večne aktuálny a univerzálny.
Obdivujem aj tú autorskú schopnosť málo slovami vyjadriť veľmi dôležité pocity a emócie, ktoré sú nám blízke.
Pre mňa je Plastic Symphony aj o strate ideálov, keď už ich raz dosiahneme. Stalo sa niekedy aj vám, že ste boli pri dosiahnutí svojho cieľa sklamaná? Stratil pre vás nejaký cieľ lesk?
Povolanie, ktoré robím navonok často pôsobí príliš slávnostne, aj keď je v skutočnosti počas bežných dní dosť ťažké. Presadenie sa a vybudovanie si vlastného hereckého výrazu je dlhodobá a náročná záležitosť, ale vďaka médiám a fotkám z Hollywoodu to povolanie vyzerá veľmi jednoducho, očarujúco a je chápané ako druh luxusu. Ale realita je iná. Pamätám si, ako som prvý raz stála na doskách v Slovenskom národnom divadle a hrala tam komparz. Po prvý krát som bola medzi tými veľkými hercami, na ktorých som sa dovtedy mohla dívať len z hľadiska, alebo z obývačky. No v zákulisí som nevidela veľkých umelcov, ale ľudí, ktorí ťukajú do mobilov, sú znudení a otrávení, svojim spôsobom jednoduchí, bežní ľudia. Takí ako všetci. Lenže postavy, ktoré obdivujete pri predstavení nie sú také jednoduché. Toto bolo pre mňa trochu sklamanie. Prirodzene som čakala persony s vysokým intelektom, ktoré by sa približovali zložitosti charakterov na javisku. No veľmi rýchlo som si uvedomila, že musíme zostať ľuďmi a musíme zostať jednoduchí, aj preto, aby sme na to pri hraní nezabudli. Ak by bol herec veľkolepý aj v bežnom živote, na javisku by to potom asi dosť preháňal.
Je ťažké pre herca zostať jednoduchým človekom? Ste stále tou istou Judit, akou ste boli, než ste začali hrať, alebo vás vaše roly menia?
Ja dúfam, že som stále viac-menej tá istá, ale nemôžem tvrdiť, že by ma moje roly nijak neformovali. Často hrám postavy, pri ktorých musím robiť životné chyby a na tom sa dokážem učiť. Ale občas sa to prejavuje aj zásadnejšie. Nedávno som hrala vyšetrovateľku v kriminálnom seriáli, ktorý sa ešte len bude vysielať v Česku. Nakrúcanie trvalo asi pol roka a bolo dosť intenzívne. Moja postava bola ráznejšia a tvrdšia ako som ja. Zvykla som si na to až tak, že som si tú ráznosť prenášala aj do osobného života. Ale nikto mi to nevyčítal. Po skončení nakrúcania som sa od toho sčasti vedome a sčasti svojvoľne odvrátila.
Bola pre vás, niektorá z vašich rolí, alebo postáv vzorom? Chceli sa nejakej podobať?
Áno, bola to Anna vo filme Fair play, ktorá sa rozhodla, že nebude dopovať, aj keď sa vďaka tomu mohla dostať na olympiádu. Žila v neľahkej dobe, ale na svoj vek mi prišla veľmi vyspelá a mala silné morálne nastavenie. Samozrejme musím mať rada všetky svoje roly. Musím si vedieť obľúbiť aj tie negatívnejšie a vedieť si ich obhájiť. Ale nikdy sa nesnažím kvôli nim byť niekým iným, lebo sú to fiktívne postavy.
Existuje typ postavy, ktorú si obľúbiť nedokážete a preto ju radšej odmietate hrať?
Nepoznám žiadny typ úlohy, ktorú by som kategoricky odmietla. Stane sa, že odmietnem ponuku, ak ide o rolu v projekte, ktorý mi príde prázdny, alebo v sebe má niečo s čím nesúhlasím. Sú to viac principiálne dôvody, pre ktoré danú ponuku odmietnem, hoci s rolou samotnou problém nemám. Nikdy som však nezažila opačný prípad. Mať pred sebou skvelý projekt a zápasiť s postavou, ktorá sa mi nepáči, to sa mi ešte nestalo.
Keď už nejakú úlohu dostanete, ako sa s ňou zoznámite?
Napríklad pri seriáli dostaneme na papieri informácie o postave, ktoré sa však často zahrať ani nedajú. Je to len akýsi charakterový popis pre nás hercov a je už na nás, ako chceme aby to divák videl. Potom sa to najčastejšie vykryštalizuje v procese, pri konkrétnych situáciách. Môžeme sa o postavách rozprávať a konzultovať ich s režisérom, ale nakoniec to je vidno aj tak iba v samotnom hraní. Kým režisér nevidí ako hrám, nemôže byť s postavou úplne spokojný.
Ako si režisér volí hercov a herečky?
Je to zložitý proces a nikdy nie je taký istý. Dobrý režisér vie koho obsadiť. Ak je casting zlý, je to určite zlyhanie režiséra. Veľmi často to nie je iba o tom umení. Je na režisérovi, aby analyzoval aj všetky aspekty spolupráce, ktoré môžu zavážiť. Niekedy sa stane, že na jednu rolu pripadne päť dobrých hercov, ktorí sa typovo hodia a všetci to vedia zahrať perfektne, ale aj tak to hrá šiesty, práve preto, že sa do hereckej rodiny hodí najlepšie a zapadá medzi ostatných hercov. Je to súhra mnohých aspektov. Ja verím, že ak nejakú úlohu nedostanem ja, ale iná herečka, tak je to preto, že to musí hrať ona, aj keď to možno viem zahrať rovnako dobre.
Ako sa vám spolupracovalo s režisérom Lehotským?
Veľmi dobre. Je to nesmierne otvorený človek, takže celý proces sa niesol v priateľkom duchu.
Neumožnili Vám filmári zahrať si na klavíri, vzhľadom k téme? V jednej chvíli som dokonca pri filme čakal, že za klavírom uvidím vás, ale napokon tam bol niekto iný.
Keď sa točila táto scéna, myslím, že som pri tom ani nebola. Ale zase by to podľa môjho názoru vrhlo na Lenku iné svetlo. Musím sa priznať, že mi ani nenapadlo, že by som mohla vo filme hrať na klavíri. Nie každý má informácie o tom, že to viem, preto sa to asi ani neočakávalo.
Viete niektorú z vašich hereckých skúseností označiť za najnáročnejšiu?
Vždy sa mi ťažko odpovedá na to, čo je „naj…“. Všetky sú ťažké a všetky ma bavia. Keď už do niečoho idem, tak to už neľutujem, lebo viem, že sa pri tom niečo naučím, a to aj v prípade, že ten projekt možno nevypáli najlepšie. No ak mám byť konkrétna, tak z hľadiska prípravy bola naozaj náročná rola spomínanej Anny. Bola to moja prvá rola v češtine. Napokon ma aj tak predabovali. Samozrejme nezabudnem ani na tú 6 mesiacov dlhú fyzickú prípravu, vďaka ktorej som mohla byť uveriteľná ako atlétka. No napríklad pri filme Posledný závod som sa musela naučiť tkať, pri filme Dom som musela murovať. Rada sa takýmto spôsobom pripravujem na veci, ku ktorým by som sa inak nedostala.
Niekedy si hovorím, že keď už budem mať veľkú časť kariéry za sebou a budem stará, vtedy si budem vedieť povedať, čo bolo naj. Možno ma ten vrchol ešte len čaká.
Už len malá otázka pre zaujímavosť na záver. Často sa vás ľudia pýtajú na vašu viacjazyčnosť. Viete hrať v slovenčine, maďarčine aj češtine. Zaujíma ma však, ktorým jazykom prirodzene premýšľate?
Premýšľam po maďarsky. Je to moja prvá reč a roky som hovorila iba tou. S rodičmi hovorím tiež po maďarsky. Niekedy sa v tom preklade cítim úplne indisponovaná, inokedy preskakujem medzi jazykmi ľahko. Výhoda však je, že rozumiem úplne všetkému vo všetkých troch jazykoch.
Zhováral sa: Matúš Trišč
Zdroj foto: archív Judit Pecháček Bárdos, Bontonfilm
