Johan Grande je samotár žijúci na periférii nórskej vidieckej spoločnosti. Už od narodenia bol predurčený k nenávisti namierenej voči nemu a jeho rodine. No Johan si aj napriek tomu našiel v živote štrbinku vedúcu k šťastiu. Prestrčiť sa ňou však preňho nie je jednoduché a žiada si to celoživotné úsilie.
Svet, v ktorom žije Johan, si od diváka pýta čistý pohľad bez prednastavenia. Ostrovy, na ktoré sa dá najľahšie pricestovať loďou alebo malým osobným lietadlom, sú samé o sebe dostatočne exotickým prostredím. Keď k tomu navyše tvorcovia pridajú niekoľko ďalších špecifík, pochádzajúcich iba z ich tvorivej mysle, vznikne vesmír, kde je možné takmer všetko a aby to divák ocenil, jeho vnímanie by malo zostať otvorené a chápavé. Popravde, už prvých pár minút filmu predznamenáva špecifickú štylizáciu, ktorú treba nevyhnutne prijať, ak si chcete film užiť.
Ak by sme chceli rozlíšiť, čo je vo filme prítomné vďaka autorskej imaginácii a čo je iba nám vzdialená – a na prvý pohľad neuveriteľná – realita severného Nórska, chcelo by to hlbšie preskúmať život podriadený nordickej prírode a svojskej histórii. Inými slovami, občas sa nedá jasne určiť, čo tvorcovia prevzali zo života a čo si iba tak vymysleli. Spolu to však tvorí jednotný systém nepravdepodobných, ale prekvapivo prijateľných zákonitostí. Neprirodzene dlhý vek verného koňa, Johanova nadľudská sila, ktorej príčinu sa nám nik neunúva bližšie vysvetliť (naznačená je azda len v jeho priezvisku), či prekliatie, čo sa s menom Grande ťahá už celé generácie. Vďaka funkčnému humoru však dokážeme prijať, ak nie všetky, tak aspoň väčšinu týchto výstrelkov.
Sebaistý scenár si v sebe veľmi skoro a starostlivo zadefinuje motívy, ktoré chce neskôr rozvíjať. Už v expozícii sa preto dozvieme, že Johan bude mať silné ruky, životom ho bude sprevádzať spoločník kôň, ktorý symbolizuje vernosť prírode, alebo aj to, že Johanov celoživotný cieľ je zachovať meno svojho rodu. Karty sú jasné rozdané, problém je, že mnohé z nich majú len minimálne okolnostné opodstatnenie a nevyplývajú zo spoľahlivého logického základu. Ide teda o nepredstieranú autorskú túžbu priniesť niečo iné, nové a nezapodievať sa príliš vysvetľovaním príčin.
Opakovane vo filme nastanú situácie, kedy si budete musieť sami pre seba nájsť vysvetlenie, pretože film to za vás neurobí. Súčasné filmové publikum by však malo mať dostatok duchaprítomnosti, aby rozumelo koncovým významom, aj keď dané situácie môže byť občas zmätočné. Čo si autori zaumienili, to zodpovedne napĺňajú. Ciele, ktoré podľa nich majú pre príbeh najväčšiu váhu, vytvárajú napokon pomerne jednoduché, a predsa netradičné príbehové oblúky. Ide o naplnenie osudovej lásky či zachovanie mena po otcovi. Johanovi sa splní všetko, o čom sníval a čo mu celý život unikalo, najzaujímavejší je však spôsob, akým sa tak stane.
Významnú úlohu na celkovom zážitku z filmu má detinský, ale svojsky pôvabný humor. Ten plynie hlavne z akejsi drevenej nemotornosti a slabej kompetencie postáv. Všetci sú tak trochu nemožní, ale zato vôľu majú silnú. V druhej polovicu filmu však humor značne ustupuje do úzadia a divákovu emocionálnu naviazanosť sa po ňom snažia udržať pocity smútku, súcitu a nostalgie, ktoré prichádzajú so zvyšujúcim sa vekom hrdinov. Dojímavosť príbehu by chcela fungovať rovnako dobre, ako jeho vtipná rovina. Či sa tento zámer vydaril, záleží skôr na individuálnom vnímaní.
Pomerne často sa stáva, že filmu ublíži zlý odhad v miere. Pridlhý filmový čas vnáša do snímok nudu a prázdnotu, v prípade Bombastického Johana je však situácia opačná. Je možné, že by tejto severskej komédii svedčalo aj pár minút navyše. Z Johanovho pestrého života akoby tvorcovia vystrihli niekoľko desiatok rokov a divákov tým ukrátili o lákavé dobrodružstvo. Mohli sme sa spolu s hlavným hrdinom pozrieť za oceán či za múry nápravného zariadenia, miesto toho zostávame na dobre známom ostrove, ako matka, ktorá sa lúči so synom a netrpezlivo čaká na jeho návrat. Film je tvorený niekoľkými pomyselnými kapitolami, ktoré sú od seba na roky vzdialené a Johan sa na plátno vráti vždy zmenený. Preto je celkom ťažké nadobudnúť pocit, že hrdinu dobre poznáme a jeho aktuálny vnútorný stav je nám blízky a sme sním zosúladení. Vyplniť tieto príbehové medzery šťavnatými a vtipnými alebo dojímavými príbehovými linkami by z Johana urobilo ešte o niečo priateľskejšieho hrdinu, hoci by kvôli tomu film utrpel straty na komornosti a provinčnosti, čo má tiež svoj význam.
Bombastický Johan si kladie vysoké ciele, na klasickej časovej ploche chce zabávať aj dojímať a aj sa mu to do úctyhodnej miery darí. Autorský zmysel pre humor funguje náramne dobre, hoci iste narazí aj na individuálnu divácku nespokojnosť. Vo svojej jednoduchosti a efektívnosti sa jedná o originálnu snímku, ktorá pokojne mohla narásť do väčších a odvážnejších rozmerov, aj keď v takom prípade by určite dostala viac priestoru a pozornosti aj nebezpečná scenáristická neviazanosť.
Napokon je možno dobre, že Johan je taký, aký je, aj keď je iný. Svojim vtipom a atmosférou si ma ako diváka získal, dokázal som sa naladiť na rozohranú hru, aj keď ma niekoľko neštandardných situácii v príbehu zaskočilo a doteraz si ich neviem úplne vysvetliť. Postavy sú veselými karikatúrami vidieckych tipov, ktoré spoľahlivo fungujú aj mimo Nórska, a preto sú dobre zrozumiteľné aj pre nášho diváka.
Matúš Trišč
Zdroj foto: Film Europe
