„Túto skladbu si určite užívam, okrem technických výziev sa v tomto koncerte vyskytujú aj melodické prvky typické pre Bottesiniho bel canto,“ hovorí pre náš portál Roman Patkoló, ktorý čoskoro vystúpil v rámci festivalu Pro Musica Nostra THURSOVIENSI.
Po čase opäť zavítate koncertovať na Slovensko. Tešíte sa na domáce publikum?
Na domáce publikum sa už veľmi teším, je to nádherný pocit hrať v domovine.
18.júna vystúpite na festivale Pro Musica Nostra THURSOVIENSI. Je to podujatie, ktoré sa snaží klasickú hudbu priniesť do regiónov – napokon, nie všetko sa točí okolo veľkých miest, a už vôbec nie Bratislavy. Myslíte, že je dôležité prinášať klasiku aj do takýchto menších regiónov na Slovensku? A prečo?
Podľa mňa je dôležité prinášať hudbu a umenie úplne všade, kde sa len dá, pretože umenie, ako také bolo vytvorené pre ľudí. Ešte počas svojho štúdia som bol členom Yehudi Menuhin Live Music Now, ktoré prinášalo hudbu ľuďom, ktorí nemohli chodiť na koncerty, hrávali sme koncerty napríklad v nemocniciach.
Vďaka tomuto festivalu spoznáme krásne zákutia Slovenska. Vystúpite v kaštieli Orlové. Čo o tomto prostredí viete? Patrí k nemu Rossini, Bottesini a Beethoven?
Kaštieľ Orlové navštívim prvý krát a veľmi sa na to už teším. Ako som si vy zistil, pochádza zo 17.storočia, čiže predpokladám, že tam bude nádherná atmosféra na interpretáciu skladateľov, akými sú Beethoven, Rossini či Bottesini.
Roman Patkoló: Boli mi naklonené hviezdy
Budete interpretovať Koncert pre kontrabas a orchester č. 2 h mol Bottesiniho. Bottesini bol uznávaný kontrabasový virtuóz z 19. storočia, známy po celom svete ako „Paganini kontrabasu“. Máte jeho tvorbu rád?
Áno, Bottesini určite patri do repertoáru každého klasického kontrabasistu. Bottesini mal k Paganinimu veľmi blízko, bol jeho obdivovateľom a nakoniec si vyslúžil “status” Paganini kontrabasu.
Koncert č. 2 h mol je jedným z jeho najhranejších sólových diel pre kontrabas. Koncert, ktorý vznikol v roku 1845, využíva celý rozsah hudobného nástroja, aby ukázal virtuozitu hráča. Užívate si túto skladbu?
Túto skladbu si určite užívam, okrem technických výziev sa v tomto koncerte vyskytujú aj melodické prvky (najmä v druhej časti) typické pre Bottesiniho “bel canto“.
Je u publika obľúbená?
To, či je to obľúbená skladba publika alebo nie, zistíme priamo na mieste v Kaštieli Orlové (úsmev).
Trojčasťový koncert má síce klasickú výstavbu, ale mnohé party kontrabasu pripomínajú operný charakter. Ako sa ho interpretačne snažíte stvárniť?
Bottesini bol aj operným skladateľom a väčšina jeho skladieb pre kontrabas nadväzuje na diela skladateľov, akými boli Verdi, Donizetti, Rossini a Bellini. Podľa toho sa snažím Bottesiniho aj interpretovať.
Poďme si povedať, čo čaká poslucháčov v tomto koncerte: úvodné Allegro moderato obsahuje dlhé lyrické melódie, pokrýva nástroj od najnižšieho registra až po vysoké harmonické tóny, ale zaujímavá je aj rozšírená kadencia. Je to priestor pre virtuozitu hráča? Ak sa máme vo všeobecnosti zamyslieť nad kadenciami – aké sú ich úlohy v skladbách?
Ja som vždy bral kadenciu ako keby to bol taký malý súhrn dlhšieho konceptu, respektíve časti, niekedy dokonca celého koncertu alebo akoby tá dotyčná kadencia poukazovala na obľúbené prvky skladateľa. V prípade Bottesiniho platí skôr to druhé.
Druhá časť je lyrická, je to časť pre introspektívne momenty. Vkladáte do nej individuálny prejav?
Druha časť je typická talianska a podľa mňa si vždy vyžaduje individuálny prejav.
Je to presne to, čo mnohým hráčom dnes chýba. Pociťujete aj Vy dnes, že sa uprednostňuje technika na úkor individuálneho prejavu?
Áno, pociťujem to. Veľmi jasne to človek zažije na súťažiach alebo konkurzoch. Vyžaduje sa perfekcionizmus, ktorý sa z časti spustil aj vďaka niektorým nahrávacím firmám už v 20.storočí, ktoré to vyžadovali, ale aj vďaka takej tej povedzme, že nezdravej súťaživosti a príliš vysokých nárokov. To sa, ale deje žiaľ nie len v oblasti umenia.
Často sa mi stáva, že medzi klaviristami nedokážem rozpoznať, kto hrá. No v minulosti bolo zrejmé, že po pár taktoch bolo jasné, kto tú skladbu interpretuje. Prečo sa podľa Vás takéto niečo stalo? Kde sa stratil individuálny vklad – subjektívnosť prejavu?
Našťastie máme ešte stálych interpretov z tzv. „Starej školy“, ktorí naďalej pozitívne inšpirujú mladú generáciu k individuálnej interpretácii.
No aby sme sa vrátili k Bottesinimu: záver je plný drámy a virtuozity. Je virtuozita to, čo majú ľudia na kontrabase radi? Predsa len, je to „menej pohyblivý“ nástroj a ukázať na ňom práve v rýchlom tempe tieto prvky – to je určite atraktívne pre publikum. A pre interpreta to znamená presne čo?
Tretia časť Bottesiniho koncertu je síce virtuózna, ale zároveň prepojená s melodikou, čiže to vlastne našťastie nie je ”perpetum mobile” o technike, čím sa to celé vlastne interpretuje ľahšie inštinktívne.
Zdá sa, že sólový kontrabas dnes zažíva svoju renesanciu. Pozorujete to aj Vy?
Áno, určite, kontrabas zažíva svoju renesanciu. Vyrábajú sa malé nástroje, na ktorých môžu hrať aj malé deti, čo za mojich študijných čias ešte nebolo vo zvyku.
Čoraz viac mladých ľudí ho vyhľadáva – dokonca medzi študentmi a profesionálnymi hráčmi môžeme nájsť aj ženy. Čo spôsobuje jeho popularitu?
Som šťastný, že som mohol spolupracovať s vynikajúcimi zahraničnými, ale aj domácimi skladateľmi, akými sú Silvie Bodorova, Andrej Previň, Sebastian Currier, Kamila Simonova, Gediminas Gelgotas, Pavol Írska, Krzysztof Penderecki, vďaka ktorým sa náš repertoár nielen rozšíril, ale stal sa aj inšpiráciou pre mladých kontrabasistov.
Kým v minulosti sme našli pomenej aktívnych hráčov na kontrabas, ktorí aj komponovali pre tento hudobný nástroj, čoraz viac skladieb preň vzniká v súčasnosti. Akí skladatelia preň komponujú?
Kontrabas ma určite typickú a neodmysliteľne dôležitú farbu v orchestri, ktorú využívajú aj terajší skladatelia, ako aj skladatelia z minulých storočí. Takú “revolúciu” spustil Beethoven, ktorý vo svojich dielach začal využívať samostatný kontrabasový part.
Akosi automaticky sa stáva, že hráči klasickej hudby na kontrabas inklinujú aj k jazzovej hudbe. Ako to bolo s Vami? Na Slovensku totiž máme niekoľko príkladov kontrabasistov, ktorí dokážu fungovať aj v oblasti klasickej hudby aj v jazzovom žánri. Je to náročné takto paralelne v dvoch svetoch existovať?
Jazzovú hudbu milujem a aj ju zvyknem počúvať, venovať som sa jej však žiaľ nestihol.
Každý hráč, aj ten kontrabasový, sa snaží dosiahnuť osobitý rukopis, svoj jedinečný štýl, tón, podľa ktorého by ho rozpoznali, no nie každému sa to podarí, len tým špičkovým hráčom. Čo by ste im poradili, aby boli aspoň na dobrej ceste k tomuto cieľu?
To, či sa mi pri interpretácii podarilo dosiahnuť svoj osobitý rukopis, neviem. To prenechávam na posúdenie publika (úsmev). Myslím, že dobrým cieľom by bolo práve to, čo ste aj Vy spomínali, takpovediac “znovuobjaviť ” individuálnu interpretáciu.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: archív R.P.
