Zabudnite na naivnú agitku, heroický, akčný dokument alebo hovoriace hlavy vysvetľujúce istú problematiku a hľadiace pritom priamo na vás. Minuloročný dokument Nathana Grossmana s názvom Greta, ktorý mal premiéru na festivale v Benátkach a objavil sa aj v ponuke každoročnej filmovej prehliadky severského filmu SCANDI, je skôr citlivým, tichým, nenápadným portrétom s observačnou kamerou. Postavy ju akoby vôbec nevnímajú a je s nimi aj vtedy, kedy by ste to nečakali alebo povedali, že sa to nehodí.
Avšak práve vďaka tomu má divák možnosť nahliadnuť priamo do vnútra, dnes už osemnásťročnej aktivistky Grety Thunbergovej. Má možnosť prežiť jej pocity šťastia, zúfalstva, beznádeje, vyskúšať si všetok tlak valiaci sa z každej strany. Grossmanov zámer bol jasný, ukázať ju v prvom rade ako zraniteľnú ľudskú bytosť, žiadnu superhrdinku, s pochybnosťami, démonmi, ale aj s pevnými zásadami a jasným názorom. Či tiež ako introvertné a mimoriadne osamelé dievča deprimované z toho, čo vidí okolo seba, bojace sa budúcnosti, navyše s Aspergerovým syndrómom. Už v úvode je treba zdôrazniť, že tento švédsky dokument sa rozhodne nepozerá ľahko. Nemalá dávka melanchólie, veľmi pomalé tempo, občasná monotónnosť. Grossman sa však po celý čas dôsledne drží zvoleného módu, aj za cenu ,,nediváckosti“.
,,Dospelí toho veľa narozprávajú, ale nakoniec urobia aj tak niečo iné.“ Veta, ktorá zaznie v úvode filmu z úst, vtedy len pätnásťročnej aktivistky, hádam ani nemôže viac vystihovať problém, na ktorý sa snaží poukázať. Čím dlhšie film trvá, tým častejšie si divák spolu s hlavnou postavou kladie otázku – Je výhra nad klimatickou krízou len peknou, no utopickou predstavou alebo existuje skutočne nádej, že sa niečo v ľuďoch zmení a bude to viesť k zlepšeniu situácie? Ak sa nechceme zblázniť či upadnúť do depresie ako Greta, pravdepodobne si musíme vybrať tú druhú možnosť. V podobne pozitivistickom duchu tento dokument aj (podľa očakávaní) končí. Na druhej strane, túto konkrétnu problematiku akoby dáva do úzadia. Nerieši príliš príčinu a následok, ani sa detailne nezaoberá riešeniami (tým sa ďaleko viac zaoberá iný minuloročný, mimoriadne vydarený dokument – David Attenborough: A Life on Our Planet), to, čo sa mu darí najviac, je zobrazenie sily jedinca.
Príbeh začína nevinným školským štrajkom Grety za klímu pred Švédskym Parlamentom, tesne pred voľbami, a končí masovými pochodmi, kde státisíce (nielen) mladých ľudí po celom svete nabádajú k zmene, do veľkej miery práve vďaka Grete a jej výrokom. Grossman celkom trefne ukazuje, ako ,,málo“ niekedy stačí k tomu, robiť veľké veci s celospoločenským dopadom. Zároveň sa nevyhýba témam s tým spätými, respektíve tej negatívnej stránke celej veci. Človek by neveril, koľko nenávisti, pohoršenia a odporu dokáže vyvolať v ľuďoch jedna tínedžerka zo Švédska, pokiaľ to neuvidí na vlastné oči. Samozrejme, kde inde to vidno lepšie, ako na sociálnych sieťach. Každý kto posledné roky nežil v zavretý v bunkri bez televízie či internetu, dnes určite vie, kto je Greta Thunbergová, nad tým nemá zmysel polemizovať. Názory na to, o čo jej ide, sú však rôzne. Pre jeden tábor je nebojácna hrdinka, pre druhých pomätené decko snažiace sa zviditeľniť. Niekto ju podporuje a praje, aby svoj vzdor voči svetovým elitám, ktoré ťahajú za nitky a majú možnosť niečo zmeniť, nevzdávala, iní jej jednoducho len tak prajú smrť, pričom možno doma vychovávajú deti v jej veku a majú z nich vysnívaných doktorov a právničky.
Klimatická zmena je pre nich len hoax a nejaká Thunbergová podľa nich predsa nemôže na všetkých tých summitoch len tak tárať do mikrofónu bez toho, aby jej za to niekto potajomky platil. Divák má možnosť vidieť reakcie Grety aj na takéto názory. A vyzerá to tak, že to mladá aktivistka berie, celkom nečakane s humorom či inokedy len nedáva najavo emócie. Pravdepodobne si veľmi dobre uvedomuje, že nie je hádam nič jednoduchšie, než napísať pár urážlivých viet, zanadávať si pred televízorom alebo smiať sa z niekoho spred obrazovky svojho notebooku. Či jednoducho ukázať na niekoho prstom a obviniť ho za všetko zlé, čo sa deje. Oveľa náročnejšie je sa postaviť pred zrkadlo a zamyslieť sa nad sebou. Vyjsť z komfortnej zóny a spraviť prvý krok k zmene. K zmene, ktorá môže mať, nech to znie akokoľvek neuveriteľne, časom enormný dopad na celý svet. To chce skutočnú guráž. A nech si hovorí, kto chce, čo chce, tá Thunbergovej rozhodne nechýba. Pravdepodobne ani štvrtina jej hejterov by nedokázala tak výstižnejšie nastaviť zrkadlo ignorantským ,,kravaťákom“ v tých najdrahších oblekoch, snívajúcim o dokonalom svete plnom mrakodrapov a nezastaviteľnom ekonomickom raste.
Martin Adam Pavlík
Zdroj foto: Film Europe
