„Starý jazz je výsostne pozitívnou hudbou, akoby ľudia do nej vkladali všetky sny a nádeje a utekali k nej od krutej reality,“ hovorí speváčka kapely Fats Jazz Band, Janka Dekánková.
Váš prvý kontakt s hudbou bol už v útlom detstve, keď ste mali štyri roky. Zjavne ste vyrastali v muzikantskej rodine… Ako si na detstvo v spojení s hudbou spomínate?
Ako na veľmi prirodzenú súčasť môjho života. Otec hrával v ľudovej hudbe folklórneho súboru Ekonóm, takže sme na folklórne vystúpenia chodili od útleho mala. Asi sme s bratom pôsobili ako hudobne nadané deti, takže nás v 6. rokoch prihlásili do ZUŠky a do folklórneho súboru. Niektorí rodičia dávali deti na šport, iní na hudbu či tanec. Naši rodičia mali vždy bližšie k umeniu než k športu, takže voľba bola jasná. Ako dieťa vnímate veci okolo seba akosi prirodzenejšie a neriešite ich rozumovo, neanalyzujete ich. Vlastne robíte, čo sa vám povie, že máte robiť. A buď ten koníček, na ktorý Vás rodičia prihlásili, s vami súladí, alebo nesúladí. So mnou svet hudby, tanca a spevu zrejme súladil, a tak sa akosi prirodzene stával mojou súčasťou bez toho, že by som si to nejako špeciálne uvedomovala.
Aká hudba sa u Vás doma počúvala? Hovorí sa, že to, čo človek počúva v detstve, si vezme aj do dospelosti. Sedí to vo Vašom prípade?
Určite áno. Otázne je, čo považujeme za počúvanie hudby, pretože podmazovo pustené rádio za počúvanie hudby nepovažujem. Takže keď si odmyslím takéto podprahové vnímanie hudby z éteru, skutočne som počúvala a milovala platne s Ivanom Mládkom či Beatles. A niekde okolo 12-tich rokov som doma objavila kazety s nahrávkami OPSO (Originální Pražský Synkopický Orchestr) a táto hudba mi úplne učarovala a stala sa vlastne mojou prácou.
Dnes Vás poznajú ako známu swingovú a jazzovú speváčku, no málokto možno vie, že ste vyštudovali oba cykly hry na husle. Bavil Vás skôr spev ako hudobný nástroj? Prečo sme Vás nikdy nevideli na husliach hrať?
Úprimne povedané, folklórny súbor a v ňom tanec a spev som mala oveľa radšej ako husle. Tie som dokonca prvých 8 rokov z duše nenávidela. Dokonca som jedny asi v piatej triede stratila v električke. To bol doma poprask! A právom. Stratiť hudobný nástroj a ešte k tomu školský… .Nejako som k husliam nikdy nenašla vzťah. Často sa nad tým rozmýšľam, prečo tomu tak bolo. Možno to bolo učiteľom. Nikdy sme sa o hudbe nerozprávali. Vlastne sme hudbu ani nehrali. Hrali sme noty a prstoklady. Dokonca si spomínam na trápnu situáciu na koncerte, keď sa ma niekto spýtal čo budem hrať a ja som povedala, že koncert G dur. A on že od koho a ja som vlastne vôbec nevedela. Lebo som nikdy nevidela obal nôt. Dostala som na pult noty až od druhej strany a rok som cvičila koncert, ktorého autora som nevedela. Ako dieťa Vám ani len nenapadnú otázky, ktoré by Vám ako dospelému ihneď napadli. Ako dieťa iba prijímate, čo do Vás dospelí hustia a až s vekom sa začínate pýtať. Alebo možno ak Vás k tomu od malička vedú. Ale u nás na takúto výchovu nie sme zvyknutí. Deťom sa prikazuje a zakazuje. Keď som nedávno učila na jednej škole, tak som raz suplovala u deviatakov a dali sme si takú diskusiu na tému hudba. Tie „deti“ sa niekto na ich názor a pocity pýtal asi prvý krát. Boli úplne šokované, že som im kládla otázky a pýtala som sa na ich názor a pocity. Keď dnes chodím na rôzne workshopy po svete a vidím, ako sa pedagógovia s malými deťmi na hodinách rozprávajú o hudbe, ako ich dokážu nadchnúť obyčajným príbehom o tom, že aj veľkí skladatelia boli voľakedy malé deti a mali rovnaké problémy a tiež nenávideli cvičenie atď. Je to pre mňa veľká škola.
Ďalšia prekvapujúca informácia je, že ste vyštudovali operný spev, aj keď už počas štúdií Vás to vždy lákalo skôr k jazzu… Bavili Vás opery?
Na spev som sa prihlásila pomerne neskoro, až v 15. či 16. rokoch Dôvodom vlastne bolo to, že som dostala príležitosť začať spievať v orchestri Bratislava Hot Serenaders a usúdila som, že s mojou technikou spevu ľudoviek z folklórneho súboru to asi nebude úplne dobré. Na ZUŠ sa vtedy učila iba klasika, ale už vtedy som začala hľadať iné notové zdroje ako ľudové piesne či árie a začali sme na hodinách spievať jazzové štandardy. Samozrejme, ešte klasickým, operným spôsobom. Veď aj prvé broadway shows (dnes by sme povedali muzikály) boli písané pre operných spevákov. Napríklad Gershwin a jeho Porgy a Bess či Kiss Me Kate od Cole Portera. Mnohé jeho piesne, ktoré označujeme za jazzové štandardy, sú pôvodne z muzikálov a spievali sa operne. A keď prišla voľba vysokej školy, rozhodnutie padlo na Pedagogickú fakultu UK, odbor hudobnej výchovy, špecializácia operný spev. Na konci štúdia máte povinný recitál s prierezom vokálnej tvorby od talianskeho baroka až po súčasnú hudbu a s mojim profesorom sme sa dohodli, že tú časť so súčasnou hudbou pojmeme ako jazz. Vtedy to bola na škole priam revolúcia. Nikto taký koncert dovtedy neurobil, ale myslím, že sa to pedagogickému zboru páčilo. Hrali mi na ňom Nothing But Swing trio z Banskej Bystrice, takže to bol zážitok aj pre mňa. Verím, že dnes už je na škole iná situácia a že pedagógovia omilostili aj iné žánre než klasiku.
K opere samotnej som si skutočne vrelý vzťah našla neskôr, než keď som spev študovala. Je to možno zvláštne tvrdenie, ale podľa mňa na skutočné precítenie a ocenenie opery treba určitú zrelosť. Mentálnu aj vekovú.
Vaša jazzová kariéra sa začala pôsobením v Bratislava Hot Serenaders, kde ste viedli trio vokalistiek Serenaders Sisters. Ako si na toto obdobie spomínate?
Ako na veľmi, veľmi veselé. Keď som tam prišla, mala som 17. Strávila som s nimi veľmi dôležitých 10 rokov obdobia, kedy mladý dospelý človek formuje svoje prvé silné postoje a názory. Myslím, že bolo pre mňa obrovským šťastím, že BHS boli pre mňa tým, čím pre iných partička kamarátov z dvora. Boli a stále tam sú ľudia, ktorí mi nesmierne veľa dali. A v neposlednom rade sme zažili nekonečne veľa smiechu. BHS bol vždy orchester, ktorý pre nikoho nebol prácou ani povinnosťou. Vždy to bola najmä láska k danej hudbe, ktorá tam všetkých spájala. A v takom telese je nálada takmer vždy iba pozitívna.
Vokálna technika pri jazze a zvlášť hot jazze a swingu je nesmierne náročná. Sú na Slovensku vôbec pedagógovia, ktorí vyučujú jazzový spev?
Technika spevu je len jedna. Otázka je, čo s ňou ďalej urobíme, kade ten tón von z úst vypustíme, koľko alikvot mu dáme. Hlas má nekonečne veľa farebných možností a dá sa s ním pracovať ako s hlinou. Formujete ho do podoby, aká sa Vám vo Vašej subjektívnej hudobnej estetike páči. Samozrejme sú u nás pedagógovia, ktorí sa špecializujú na výslednú estetiku opernú, muzikálovú či jazzovú. Ale ak Vás niekto nechce pripraviť o hlasivky, tak s Vami aj tak musí začať klasickou technikou. Pod klasickou technikou si netreba hneď predstaviť operný tón – technika samotná je kombinácia dýchania, práce svalov brušnej a chrbtovej oblasti, ústnej dutiny, rezonancie v tvárovej maske atď. Výsledný zvuk ale nemusí byť operný. Na youtube som nedávnou videla jednu pani, ktorá sa nazýva hlasovou koučkou. Ukazovala cvičenie na brumendo, ktoré u nej bolo chrčaním s priškrtenou hlasivkou. Tá pani vôbec nevedela o čom hovorí a robila skutočne nebezpečnú vec. Ak môžem apelovať na čitateľov, nehľadajte učenie spevu na videách. Skutočný učiteľ s Vami musí mať fyzický kontakt, aby cítil, či pracujete svalmi, ktorými máte a tak ďalej. Z takýchto videí sa ako začiatočník nemôžete nič naučiť a môžete si parádne ublížiť.
Čo sa týka repertoáru, máte pomerne široký záber a každé obdobie si vyžaduje odlišné výrazové prostriedky, nasadenie hlasu, prácu s registrami… Ako sa realizuje Váš proces výučby a koľko vecí ste sa naučili sama – intuitívne a skúsenosťami?
To je taká veľmi detailná otázka o problematike spevu, že neviem, či by odpoveď čitateľov neunudila k smrti 😀 Ale skúsim to nejako opísať. Nepatrím medzi spevákov, ktorí sa tvária, že sa už ako speváci narodili a že k nijakému hlasovému pedagógovi nechodia. Takýchto talentov sa rodí naozaj veľmi málo. Za dobrým spevom sú v drvivej väčšine roky a roky každodennej práce. Všeobecne byť umelcom nie je ako vyštudovať inú školu, kde štúdium ukončíte a už sa nemusíte ďalej vzdelávať. Umelec na sebe musí pracovať neustále, aby bol schopný vykonávať svoju prácu. Inak ide jeho technika dolu vodou. Nemám ani najmenší problém povedať, že stále chodím na udržiavacie hodiny spevu k mojej priateľke z vysokej školy, Janke Škultéty, ktorá sa špecializuje na výučbu muzikálov a popu. Tým, že v muzikáli a pope sa často využívajú kombinované registre a častejšie sa spieva v nižších polohách, je to pre moju potrebu jazzu vhodnejšie ako opera. Keďže som sa narodila ako soprán a 10 rokov som v BHS spievala sopránové party, aby som mohla spievať nižšie a uchu príjemnejšie položené rozsahy v argentínskom tangu, swingu či modernom jazze, musela som si nanovo urobiť komplet techniku hrudného registra a rozšíriť si spodný rozsah o kvartu nadol. Zároveň som musela nájsť spoj medzi farbou hlavovej rezonancie a hrudnej, aby pri prehodení registrov nebol veľký farebný rozdiel. S týmto mi obrovsky pomáha už zmienená Janka Škultéty. Spevák to nemá tak ako napr. klavirista. Klavirista ihneď počuje, aký zvuk z klavíra vylúdil. Spevák vlastne nikdy nepočuje, ako spieva. Keď pracujeme na nejakej piesni, pedagogička mi povie, nech urobím napríklad na jednom mieste určitý pohyb perami, aby som tzv. zaoblila tón. To, čo počujem v ušiach ja je, že ten tón je potom ostrejší ako predtým. Vypočujem si nahrávku a na nej počujem, že je to presne naopak. Takže spevák potrebuje vedenie druhého človeka, pretože sa sám vlastne nepočuje.
Mala som možnosť počuť Vás aj na koncerte, kde ste spievali aj rôzne cover verzie, napríklad od Stinga, čo nie sú tiež jednoduché kompozície. A samozrejme, vyžadujú si úplne odlišnú vokálnu techniku. Ako zvládate tieto zmeny žánrov?
Čo sa dobovej štýlovosti týka, tak to Vás nikto nenaučí. To sú roky a roky sedenia nad nahrávkami a počúvanie frázovania a rôznych nuansov, ktoré definujú konkrétnu dekádu a zaraďujú pieseň do určitého roku. Naozaj nie je ľahké spievať skladbu z 20. rokov a hneď za ňou inú zo 40. rokov. Pre väčšinu ľudí je starý hot jazz a swing zhruba to isté, ale my v tom počujeme obrovské rozdiely vo frázovaní, prízvukoch, dokonca spôsobe artikulácie slov. A to všetko udržať a neuletieť do modernej frázy, lebo ste včera spievali s Gabom Jonášom…. tak to veru nie je ľahké. Ale krásna je na tom tá rôznorodosť v sebarealizácii. Kým vo Fats Jazz Bande mám striktne danú úlohu na svojich pár taktov so svojimi interpretačnými obmedzeniami, aby to bolo dobové, tak pri modernom jazze je zase úžasné to, že môžem totálne uletieť, hrať sa s rytmom, meniť melódiu piesne, vynechávať slová, nahrádzať ich inými, meniť farbu hlasu – nekonečné množstvo kombinácií a to mi robí tiež veľmi dobre.
Teraz mi napadajú slová Erica Truffaza, ktorý mi pred pár dňami na festival Slovenské alternatívne leto povedal, že z interpreta nikdy nesmie byť vidieť ani cítiť námahu… Poslucháč musí mať pocit, že hudba, ktorá sa k nemu dostáva, je interpretovaná s ľahkosťou a samozrejmosťou… Súhlasíte?
Absolútne. Divák si má koncert užiť a nie trpieť spolu s interpretom 😀 Ale na to musí byť ten interpret v takej kvalite, aby z neho tú námahu vidieť nebolo. Často počúvam: Ale veď tebe to ide tak samo, s takou ľahkosťou… Keby vedeli, koľko rokov práce je za tým, aby to tak pôsobilo…
Ešte predtým, ako ste sa začali venovať naplno jazzu, pôsobili ste na vysokých pozíciách v manažmente najväčších nákupných centier v Bratislave. Nie je to zlý štart kariéry, ale Vy ste sa predsa rozhodli vymeniť ho… Prečo?
To je taký dlhý príbeh…. .Kto sa dočítal až sem, nech si ide urobiť kávu, lebo to bude ešte na dlho 😀 Pre shopping parky som začala pracovať ešte na vysokej škole a ani neviem ako sa to stalo, iba som si proste robila svoju prácu najlepšie ako som vedela a začali mi prichádzať ponuky na stále vyššie a vyššie pozície. Keď som končila školu mala som už stabilné miesto v manažmente a ani mi nenapadlo, že by som sa teraz mala ísť živiť spevom alebo ísť učiť. Ani by som sa tak vtedy neuživila. Spev mi ostal ako hobby a 10 rokov som, dá sa povedať, stúpala po rebríčku kariéry. Všetko sa zdalo super, až na taký malý detail. Neznášam shopping parky. Neznášam kultúru nakupovania a zbytočného plytvania, nadprodukcie a odpadu z neho. Každý víkend, ktorý som strávila v práci, som mala chuť kričať na ľudí, aby zobrali svoje deti a šli s nimi do lesa, do múzea, k starým rodičom. A to sa Vám po 10-tich rokoch už vnútri vážne bije. Pred 30-tridsiatkou som sa začala nad svojim životom vážne zamýšľať, že či toto je naozaj to, čo chcem až do konca života robiť a odpoveď bola nie. To bola tá jednoduchšia otázka. Horšia bola, že ČO by som teda vlastne robiť chcela? V tom čase som akurát odišla z BHS a nevedela som sa nejako zaradiť. Spevom sa uživiť naozaj nedalo, tak som sa pár rokov hľadala, striedavo som učila a robila kancelársku prácu a popritom som pracovala na zmene techniky spevu, vystriedala som niekoľko kapiel (Porque Tango, Jazz Pops Up) a manžel založil Fats Jazz Band a saxofónové kvarteto Saxophone Syncopators, o ktoré sa bolo treba manažérsky starať. A tak sa stalo, že som sa až po ďalších 8 rokoch práce s kapelami v kombinácii s prácou v administratíve mohla konečne osamostatniť a živiť sa už „iba“ spevom, manažingom, PR a grafikou. Pretože iba spevom takého minoritného žánru ako je jazz, sa dá na Slovensku uživiť iba veľmi ťažko, musím k tomu robiť aj mnoho iných, nie až tak zábavných vecí… .
V súčasnosti pôsobíte vo formácii Fats Jazz Band, ktorej lídrom je Ladislav Fančovič – Váš manžel. Možno trochu osobná otázka, ale dala vás dvoch dokopy práve hudba?
Hudba nás síce dokopy dala, ale pre mňa bolo vždy dôležitejšie, aký je môj partner človek, než aký je umelec. Veď aké by to bolo žiť so síce úžasne inšpiratívnym, nadaným umelcom, ktorý má ale obe ruky ľavé, alebo je asociálny introvert či alkoholik? No a ja mám to nekončené šťastie, že Lacko je neuveriteľne úžasný, dovolím si povedať, že pre mňa geniálny umelec a pritom je to nekonečne dobrý, pokorný a láskavý človek, rodený diplomat a ešte je aj neuveriteľne praktický. Takže si každý večer hovorím, aké v ňom mám obrovské životné šťastie. Vlastne pre mňa najväčšie.
Vašim cieľom je čo najviac sa priblížiť k autentickému prejavu starého jazzu 20-tych až 40-tych rokov minulého storočia. Počúvate staré nahrávky, inštrumentalisti hrajú na historických nástrojoch, z nahrávok prepisujete skladby do nôt… To znie ako poriadna drina, ale výsledok stojí za to, však?
My veríme že áno, inak by sme to nerobili.
Na vašich koncertoch s Fats Jazz Bandom je vždy ohromná zábava – plný parket, výborná atmosféra, pozitívna energia, ľudia tancujú, tešia sa z hudby… Zdá sa, že máte stabilnú fanúšikovskú základňu a na domácej scéne ste ako formácia pevne etablovaná…
Fats Jazz Band má tento rok 8 rokov. Každý rok odohráme 25-30 koncertov po celom Slovensku, čo sa niekomu môže zdať málo, ale na to, aký je to minoritný žáner je to celkom dosť. Väčšinu z nich hráme vďaka grantovej podpore z Fondu na podporu umenia. V Bratislave hráme minimálne 3x do roka tančiarne vo V-klube a organizujeme medzinárodný festival Goden Age Festival, kde pozývame zahraničné orchestre z rovnakých nadšencov pre starý jazz, ako sme my. Takže sa nám publikum z roka na rok rozrastá a my sa tomu nesmierne tešíme.
Váš manžel sa venuje okrem jazzu aj klasickej hudbe, takže musí permanentne na klavíri cvičiť. Dokonca sa niekoľkokrát stalo, že aj celý Fats Jazz Band mal skúšku u Vás v byte… To musí byť vcelku veselá domácnosť a ohľaduplní susedia… Alebo tiež obľubujú jazz?
Naši susedia sú naozaj skvelí. Zatiaľ to s nami zvládajú a keď niekoho z nás vidia v televízii, zastavia nás na chodbe a s iskrou v oku hovoria, že to bolo krásne. A my sme im za trpezlivosť nesmierne vďační a len dúfame, že im tá veľká dávka tolerancie vydrží ešte veľmi dlho.
Celkovo možno povedať, že „starý jazz“ dnes zažíva revival a je medzi ľuďmi veľmi obľúbený. Prečo myslíte, že tento fenomén nastal?
Myslím, že každý, komu sa starý jazz páči, má na to iné dôvody. Ale niečo musí byť asi spoločné a myslím, že to bude asi ten obrovský pozitivizmus, ktorý má v sebe táto hudba zakódovaný. Napriek tomu, že vznikala vlastne v spoločensky veľmi nešťastnej dobe. Okrem hospodárskeho boomu 20. rokov bola vlastne hudbou hospodárskej krízy 30. rokov, nástupu fašistických a totalitných režimov až po hrôzy druhej svetovej vojny. A napriek tomu je výsostne pozitívna. Akoby ľudia do nej vkladali všetky sny a nádeje a utekali k nej od krutej reality.
Okrem toho, že hráte s kapelou Fats Jazz Band, tvoríte s manželom aj duo. Samozrejme, je to intímnejšia atmosféra, obaja ako interpreti dostávate viac priestoru a ste viac v pozornosti publika. Aké skladby si vyberáte na tieto koncerty a ako sa v duu spoločne cítite?
Hrať v duu je asi najťažšie, teda okrem sóla. Nič Vás tam nezakryje, hudobne je počuť každý jeden tón a nie je sa kam skryť. Keď hráte s kapelou, vždy znie v pozadí množstvo zvukov, napr. rytmická sekcia, ktorá môže „zakryť“ drobné chybičky. V duu hrávame len veľmi zriedkavo a v Bratislave výsostne pre reštauráciu a vinotéku Selaví. Piesne, ktoré vyberáme, sú naše najobľúbenejšie a v takej komornej atmosfére napríklad viac vyniknú balady alebo sólové kúsky na klavíri, ktoré má Lacko Fančovič v repertoári a na koncertoch Fats Jazz Bandu ich málokedy hráva.
Viete si vôbec predstaviť život bez hudby? Keby ste mohli vrátiť čas, vrátili by ste sa do oblasti marketingu?
Hudba je takou prirodzenou súčasťou môjho života, takže si takúto situáciu vlastne ani nepredstavujem. A načo aj. Načo si predstavovať situácie, ktoré nie sú? Keď prídu, tak ich budem riešiť, ale podľa mňa treba žiť prítomnosťou a nie riešiť veci, ktoré sa teraz nedejú. Myslím tým hypotetické predstavy, čo by bolo keby… Nevrátim sa do minulosti, takže nemá zmysel uvažovať nad inou životnou cestou. Mne osud určil takúto a pôjdem po nej, kým mi to bude dožičené. A keď sa niečo zmení, môžem sa rozhodnúť pre vrátenie do marketingu alebo pre dráhu spisovateľky. Uvidíme, aké potom budú okolnosti a čo bude determinovať moje možnosti. Častokrát vidím, koľko ľudí by chcelo robiť niečo úplne iné, ale brzdia ich najmä dve veci. Jedna sú financie, pretože nie každý si môže dovoliť znížiť životné náklady na rok-dva skoro na nulu, kým sa mu začne dariť a druhým dôvodom býva často strach. Či už z neúspechu alebo z opustenia stabilného zamestnania – istoty. Ale v každom prípade, napriek tomu, že teraz nezarábam ani zďaleka toľko, ako bola moja posledná manažérska výplata, som šťastnejšia. Síce pracujem 7 dní v týždni, 10 hodín denne, ale nevadí mi to, pretože to ako prácu necítim, pretože ma to baví. Občas mi len chýba ten pravidelný stereotyp s 5 pracovnými dňami a 2 dňami víkendu. Dáva to životu akúsi pravidelnosť, akési míľniky. Mne čas plynie ako jeden prúd, ktorý sa už delí iba na ročné obdobia.
Ste ozdobou Fats Jazz Bandu a okrem toho, že sa prispôsobujete aj vokálny prejav, aby bol čo najautentickejší, nosíte aj nádherné dobové kostýmy. Ako vôbec vznikla táto myšlienka prispôsobiť hudobnému štýlu aj oblečenie?
Mne príde úplne samozrejmé, že mám byť oblečená vhodne k situácii, v ktorej sa nachádzam. Tak ako si asi nikto neobuje lodičky na túru do Tatier, alebo sa nepôjde kúpať v gumákoch, tak ani ja nepôjdem spievať s Fats Jazz Bandom v texaskách a naopak si nedám na seba originálne šaty z 30. rokov na koncert moderného jazzu. Staré príslovie, že šaty robia človeka, je viac než pravdivé. Ja naozaj aj inak spievam, keď som inak oblečená. Inak sa cítim, volím iný slovník, inak sa hýbem. Som niekto iný.
Osobne som Vás ešte nevidela na koncerte v tej istej róbe. Kde ich vôbec kupujete?
Aaaale, podľa mňa tých šiat nemám zas toľko. Mám okruh priateliek, ktorým staršie šaty posúvam, takže šatník nerozširujem, ale snažím sa ho udržať v rovnakom objeme. Originálne šaty kupujem na e-bay alebo etsy.com. Ale tie kupujem skoro výlučne iba večerné, ktoré sa tak veľmi počas koncertov neušpinia a netreba ich často prať. Praním sa originály veľmi ničia. Na bežné nosenie uprednostňujem buď vychytávky zo sekáčov, alebo nové veci, ktoré sú ušité tak, že sa podobajú na strihy z minulosti. Našťastie sú dnes asi 3-4 bežné obchody, ktoré takéto modely ponúkajú. Ich najväčšiu výhodou je, že ich môžete prať v práčke a nie ručne, ako tie originály a nemusíte sa báť, že ich nevhodným pohybom natrhnete.
Máte v spojitosti so zháňaním týchto prekrásnych rób aj nejaké milé historky, ktoré Vás samotnú prekvapili?
Veľmi sa teším, ak ma niekto zavolá k prebraniu pozostalosti po babičke, pratete a podobne. Stretávam tak úžasných ľudí, ktorí potrebujú pomôcť s identifikáciou, čo z tých vecí stojí za to nechať, čo dať do múzea a podobne. A takto sa mi v šatníku objavia krásne kúsky s príbehom o tom, kto ich nosil, aký bol. A vždy na to myslím, keď si tie šaty, rukavičky či kabelku beriem von. Je to zvláštny, hrejivý pocit.
Viac krát ste sa vyjadrili, že dámy v minulosti boli elegantné, upravovali sa, no dnes to tak už nie je. Spravidla nosia nohavice, mnohé sú športové typy a celkovo akoby tá esencia ženskosti zmizla… Prečo si myslíte, že je to tak?
Nemyslím, že by boli všetky ženy na ulici neelegantné. Slovenky majú vo svete všeobecne cveng ako jedny z najelegantnejšie oblečených žien. Dnes máme obchody, v ktorých sú vyslovene elegantné kúsky, ale áno, možno je väčšina obchodov zameraná na trendy vrecia, roztrhané texasky a tepláky. Môžem povedať iba to, čo si myslím, ale je to veľmi subjektívne. Podľa mňa je móda, rovnako ako architektúra, vždy odrazom doby. Estetika doby sa zmenila, svet sa zrýchlil, postavenie ženy sa zmenilo absolútne. Je ťažko hodnotiť, čo chce tá dnešná, aktuálna móda vlastne povedať. To dokáže zhodnotiť asi až ďalšia generácia. Možno chce móda potlačiť prirodzené krivky ženského tela v duchu zrovnoprávnenia s mužmi. Možno chce dať najavo aroganciu, ignoráciu, sebeckosť a agresivitu, ktoré vidím okolo seba stále častejšie. Možno chce vypovedať o nedôležitosti vonkajšieho vzhľadu a o dôležitosti vnútornej krásy a inteligencii. Ja naozaj neviem. Viem jedine to, že nie som sama, komu sa tieto vrecia a tepláky nepáčia. Ale ja som staromilec a mám rada ženskosť v móde. Poznám však ľudí, ktorí chcú byť za každú ceny trendy a je im jedno, ako v tom vyzerajú. Človek svojim oblečením oslovuje ľudí, ktorí sú rovnako hodnotovo orientovaní. Môžem s presvedčením povedať, že keď si dám šaty pod kolená, vysoké opätky a klobúk, tak sa za mnou chalan v šiltovke, nohaviciach s pudlom medzi kolenami a tričku o 2 čísla väčšom než je on, rozhodne neotočí. Otočí sa za mnou pán v elegantnom obleku. A o to ide. Žena svojim oblečením oslovuje ľudí, ktorí k jej štýlu inklinujú. Ja neinklinujem k rapu a preto som aj rada, že sa za mnou ten chalan neotočí.
Môj osobný názor je, že ženy a muži SÚ rozdielni a tak je to dobre. Nevidím zmysel v tom chcieť byť za každú cenu rovnaká ako muži. Či už v správaní, alebo v obliekaní. A načo. Som predchádzajúcim generáciám nesmierne vďačná za to, že nám dali slobodu, že si môžeme plniť naše sny, že nemusíme robiť iba to, čo od nás muž očakáva, pretože nás živí a my ho máme poslúchať. Tak to ešte nedávno bolo a v konzervatívnych rodinách to tak dokonca ešte stále je. Ale podľa mňa je dôležité vedieť nájsť ten balans medzi emancipáciou a ženskosťou. Že žena môže byť aj silná, aj emancipovaná, aj úspešná, aj samostatná a pritom môže ostať stále ženou. Ale je to len môj osobný názor.
Okrem toho, že máte asi „milión“ outfitov, snažíte sa štýlovo si zariadiť aj byt a doslova to tam „vonia“ históriou. Čo Vás na tejto dobe fascinuje? A opäť – ako sa Vám darí k týmto fascinujúcim kúskom dostať?
S manželom sa smejeme, že náš byt začína vyzerať ako múzeum. Nejako sme postupom času vymieňali nové nábytky za staršie, až sme skončili z 80% v starom nábytku. Neuveriteľne sa napríklad tešíme zo spálne z 30. rokov. Našli sme ju až v Jičíne a je to biela spálňa s oblými rohmi s krásnym toaletným funkcionalistickým stolíkom. Všetko to bolo treba samozrejme obrúsiť a znova namaľovať a to ma veľmi baví. Tento týždeň ešte dokončujem čelá postele a bude to hotové. Pre mňa je úplne iný pocit otvoriť skriňu, v ktorej sú lakované masívne police, a v ktorej voní drevo, než papundekel, ktorý máme oproti v rohu. Alebo sme napríklad dostali po babičke jednej mojej priateľky nádherný kredenc do kuchyne. Kuchyňu máme novú a ten kredenc je tam ako pripomienka starých čias. Osobne mám najradšej, keď sa staré citlivo kombinuje s novým. Keď staré nepotrebné veci dostávajú nový život v inej forme. Napríklad už dnes skoro nikto nemá na stolíkoch háčkované dečky. Dajú sa z nich urobiť napríklad nádherné lampy alebo obrazy. Dostanú nový život, inak by skončili na smetisku. A toto ma baví. Keď niekto starý zatečený toaletný stolík s odlúpnutou dyhou prešmirgľuje a namaľuje ju veselými farbami. Takýto kúsok si viem predstaviť aj ako súčasť úplne moderného zariadenia bytu. Staré nábytky sú totiž neporovnateľne kvalitnejšie ako dnešné drevotriesky. A je to na tých nábytkoch vidieť, aj cítiť.
A na záver: O chvíľu chystáte ďalšiu šnúru s Fats Jazz Bandom na Slovensku. Ktoré mestá navštívite a kam sa najviac tešíte?
V auguste odohráme ešte dva koncerty, 11.8. v Trenčianskych Tepliciach a 16.8. v Modre. Ale najviac sa teším na september, kedy organizujeme jednodňový medzinárodný festival starého jazzu, Golden Age Festival, ktorý bude 21.9. vo V-klube v Bratislave. Budú to tri hodinové koncerty a predstavia sa tam Rufus Temple Orchestra z Nemecka, Prague Rhythm Kings z Čiech a náš Fats Jazz Band. Tento festival je moja srdcovka, pretože na záver si všetci účinkujúci spolu zahrajú improvizovanú jam session, čo je pre nás, hudobníkov, veľký sviatok!
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: úvodná foto: Linda Kisková Bohušová, foto v článku: Karol Srnec, Rudolf Baranovič, Andrej Mann
