Kadencia koncertného majstra Českej filharmónie Jana Mráčka znela, akoby ju hrali v časoch minulých geniálni huslisti. Jeho interpretácia Brahmsovho Koncertu pre husle a orchester D Dur bola ohromujúcim zážitkom.
Dramaturgia ôsmeho abonentného koncertu 93. sezóny Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu (29.4.2022) zaplnila Veľké koncertné štúdio Slovenského rozhlasu. Počuť Brahmsov Koncert pre husle a orchester D dur, op. 77 a ešte v kvalitnom prevedení, je skôr raritou ako pravidlom. Iste, sľubná a efektná bola aj druhá časť koncertu Dvořákova Symfónia č. 7 d mol, op. 70 – nadväzujúca na odkaz Beethovena a Brahmsa. Teda dôsledne pripravená dramaturgická línia, zhustená, skoncentrovaná, premyslená – obe diela so skvelým sólistom v prvom koncerte, sa stali pútačom pre publikum. Dvořák, či je už ľudový, optimistický, slnečný, jasný, krásny, veselý alebo sa nám predstavuje v kontrastnej výrazovej polohe ako trúchlivý, hĺbavý, tragický – vždy je pre divákov strhujúci.
Divákom sa predstavil unikátny sólista, český huslista Jan Mráček, ktorý je v súčasnosti koncertným majstrom Českej filharmónie. Chtiac či nechtiac sa preto vždy v podvedomí vyplavovala istá paralela – kto z našich koncertmajstrov by dokázal zahrať tento náročný husľový koncert v takejto interpretácii?
Mráček je mladučký huslista, narodený v roku 1991, pochádza z muzikantskej rodiny, vyrastal obklopený hudbou a husliam sa venuje od piatich rokov. Obaja jeho rodičia sú huslisti – otec Jan Mráček bol umelecký vedúci Československého komorného orchestru Praha a matka Ludmila členka Symfonického orchestru Českého rozhlasu, rodičia sú absolventmi pražskej AMU. Prečo to spomíname v recenzii? Zahrať Brahmsa, skladateľa, ktorý striktne dbal o výstavbu formy, zakladal si na tradíciách v náročnej kompozičnej štruktúre a vystaval v podstate ťažké symfonické dielo namiesto koncertu, s prirodzenou dávkou muzikality, dokáže len málokto.
No práve Jan Mráček, ktorý prichádzal do kontaktu s hudbou – takpovediac, už od kolísky, vie chápať nielen svoj sólový part, ale i v kontexte orchestra. V úlohe symfonizmu je to kľúčová rola. A práve preto sa stala jeho interpretácia v tento večer v Slovenskom rozhlase jedinečnou – nielen z pohľadu jeho sólistických schopností – technických i výrazových, no najmä, ako dokázal porozumieť dielu v kontexte celého orchestra. A v tom mu bol ideálnym partnerom šéfdirigent SOSR maestro Ondrej Lenárd. Kto je viac muzikálny ako práve Lenárd a dokáže dýchať so sólistom, pozorne ho sledovať, usmerňovať orchester tak, aby korešpondoval zvukovo i esteticky, tvoriac spolu homogénne, komplexné dielo?
Ešte ďalšia vec plynula z interpretácia Mráčka – je to zástupca hráčov mladej generácie, jeho práca s Brahmsovým koncertom bola čistá, no v prvom rade moderná. Nešiel v stopách veľkých majstrov, ktorí tento koncert preslávili. A často sa – najmä v minulosti stávalo, že sólové party, najmä tie lyrické, ale ku podivu, i tie dramatické, dofarbovali pomerne nevkusnou agogikou, v snahe vnútiť im pečať muzikality. Iste, pred pár desiatkami rokov bol tento trend ľúbivý, no Mráček je typ huslistu, ktorý žiadny vzor nepotrebuje. Sám je dostatočne veľká osobnosť, aby svojím osobitým prístupom uchopil hĺbku Brahmsovho diela, dostal sa k jadru kompozície, no pritom všetkom ste z jeho interpretácie mali dokonalý hudobný zážitok.
Už úvodom koncertu – podľa zvuku, sme počuli, že tento koncert z pera Brahmsa, je poňatý symfonicky. A tomu zodpovedala i koncepcia šéfdirigenta Lenárda – výrazovo viedol orchester k dráme, následne pastorálnej atmosfére i chýbajúcej kontrastnej téme, ktorú priniesol až sólista. Prednes Mráčka bol fascinujúci: najprv v krátkom úseku rekapituloval v téme drámu, ktorú sme počuli v úvode, no vzápätí sa ozval v lyrickej polohe. Jeho vrelosť tónomaľby, svietivosť vo všetkých polohách – najmä vo výškach, vrúcnosť kombinovaná s čistou intonáciou, nedala poslucháčom dýchať. Nebola to však len technická virtuozita mladého hráča, ktorú sme obdivovali – schopnosť, ktorou dokázal vytvarovať melodiku, jej tvar, prirodzenosť oblúkov, jej pulzácia vo vnútri, je niečo, čo vás nenaučia ani najlepšie majstrovské kurzy. Mráček disponuje vzácnym darom a ten sa naplno prejavil od prvého jeho sólového výstupu.
Či už v lyrickej polohe, spevnej, nádhernej melodike, s dokonalými trilkami, prekrásnou, tvarovanou kantilénou, svietivými, čistými výškami alebo následnej, kontrastne napísanej, dramatickej polohe. V nej bol rovnako presvedčivý ako v protipóle, jeho staccata zneli s potrebnou dravosťou, no pritom mäkko. Akokoľvek sa o Brahmsovi vyjadrujú niektorí teoretici, mal obrovský zmysel pre drámu aj lyriku a melanchóliu, ktorá je citeľná aj v tomto diele – veľkou témou, ktorá dáva obrovský priestor sólistovi. Mráček ju precítil dokonale, s obrovskou intenzitou. Skladateľ dal práve sólovému nástroju v tomto diele veľkú moc – otáča dianie a mení nálady, takže práve sólista bol nositeľom materiálov, atmosféry, ku ktorým sa následne pripojil aj orchester. Samozrejme, našiel v ňom podporu – opäť sa ukázalo, že ak majú hráči telesa skvelého sólistu, majú neuveriteľnú motiváciu.
Dočkali sme sa aj kadencie, ktorú Brahms nechal na Josepha Joachima, jedného z najväčších huslistov 19. storočia, pre ktorého koncert písal. Vďaka muzikantským schopnostiam Mráčka znela ako improvizovaná – dokázal v nej skĺbiť majstrovskú virtuozitu, no zároveň vyspievať dômyselne skryté témy, ktoré sme už počuli v koncerte. Bol to samostatný mini-koncert sólistu, ktorý akoby nás vrátil do čias, keď huslisti nepotrebovali na kadencie notový zápis, no tvorili si ich ako improvizácie sami. Mráčkovi sme totiž jeho muzikalitu a virtuozitu verili na sto percent. V tomto prípade sa po odznení časti, hoc ešte koncert neodznel celý, „bravo“, ktoré zaznelo z publika, tolerovalo, ba priam bolo žiadané.
Prekrásna serenáda otvorila Adagio – pomalú časť koncertu. Hobojové sólo znelo nádherne (to je tá motivácia hráčov, vyššie spomínaná) a kto ešte má pochybnosti o Brahmsovom cite či zmysle pre romantiku, nech si určite vypočuje túto časť. Tá melódia je taká prekrásna, že priam trhá srdce. Rovnako sólistov vstup na túto tému, z ktorej skladateľ spravil variáciu, bol dojemný. Huslista ju stvárnil dynamicky presvedčivo – jeho plný tón vo fortissime bol nádherne farebný, dostatočne sa oprel o tón, dokázal pracovať s tempami, no len v rámci frázovania, nikdy to neprehnal s agogikou, v melodike bol prirodzene voľný. Dychberúce boli jeho pianissimá a opäť – svietivé výšky.
Finále v živom, rýchlom tempe je dominantné témou, ktorá má v sebe prvky maďarskej hudby, čím skladateľ odkazoval na pôvod svojho priateľa, virtuózneho huslistu. Je technicky náročná, dokonca v nej nájdeme aj metrickú variabilitu. Pre Mráčka to však bola ďalšia, s ľahkosťou, no istotou zahraná časť – tému vyhral so zmyslom pre akcentáciu, sugestívnosť, tak potrebnú pre vyznenie jej charakteru. Vždy, keď sa v podaní sólistu ozvala, niekoľkokrát sa opakujúca, nikdy poslucháčov nenudila, naopak. To je práve to majstrovstvo interpretácie – Mráček jej dokázal dať potrebnú živelnosť, temperament, no zároveň neskĺzol do lacných efektov. Bravúrny výkon, za ktorý ho publikum odmenilo zaslúženými ováciami.
„Ten chlap má viac nápadov ako my všetci ostatní. Aj to, čo vyhodí do koša, môže niekomu inému poslúžiť ako hlavná téma“, poznamenal kedysi Brahms o svojom mladšom českom kolegovi, Antonínovi Dvořákovi – píše sa v bulletine ku koncertu. Mimochodom, kvalitne napísané texty v sprievodných bulletinoch poskytujú publiku dostatok informácií nielen o dielach, ale i o autoroch a kontexte, na základe čoho si vedia ľahko domyslieť aj dramaturgickú koncepciu daného večera. A keď už teda sme pri Brahmsovi, je zrejmé, že nielen vďaka celoživotnému priateľstvu týchto dvoch skladateľov sa ocitli ich dve diela na jednom koncerte.
Siedma Dvořákova symfónia má v sebe podstatne menej slnka ako mnohé jeho diela, ktoré do nás dokážu i v temných dňoch vliať energie. Napriek tomu alebo možno práve preto, patrí medzi repertoár, ktorý má potenciál osloviť poslucháča. Dvořák bol filozof v hudbe, svoju osobnú tragédiu dokázal zhmotniť práve pomocou hudobnej výpovede, ktorá sa vás musí hlboko dotknúť. Práve táto symfónia, hoci z pohľadu popularity nemôže byť porovnávaná s deviatou, Novosvetskou, dosahuje absolútnu dokonalosť. Či už z pohľadu závažnosti a hĺbky výpovede, ale i formálneho spracovania. A keď sme pri forme, okamžite musíme zbystriť pozornosť, lebo sa nám chtiac či nechtiac dostane na um asociácia – Brahms a jeho dokonalosť vo forme. Nie náhodou sa mnoho odborníkov zhoduje, že práve siedma symfónia v tónine d mol je nielenže Dvořákovým najdokonalejším dielom, no v mnohom predčí i Brahmsa.
Interpretácia maestra Lenárda a SOSR bola strhujúca od prvého taktu. Chmúrna, dramatická atmosféra – ak vás toto dielo neosloví okamžite, tak potom vôbec. A rozhlasáci hrali naplno. Chmúrny úvod pripomínal presne to ticho pred búrkou – v prvej časti sa kumuluje jedna z najdramatickejších viet, aké kedy skladateľ vôbec napísal. Lenárd má ohromujúci zmysel pre výstavbu diela, čo sa ukázalo, samozrejme, aj na tomto koncerte. Oproti ústrednej téme má vedľajšia jemný, nežnejší charakter – stvárnil ju s patričným kontrastom, aby viac vyzdvihol protiklad myšlienok. Orchester mal nebývalý vklad, obdivuhodnú kultúru zvuku. Vzhľadom na klasické obsadenie, Dvořák v tomto prípade nerobil žiadne experimenty, no o to viac je potrebná koncentrácia na komplexnosť a čistotu zvuku. Homogénnosť jednotlivých nástrojových skupín, ktorú rozhlasáci pod taktovkou Lenárda dosiahli, bola vzácne vyvážená. Orchester pod jeho vedením mal vynikajúci ťah a už v prvej časti vybudoval dielo s mimoriadnou dramatickou silou, aby v Code skončil v úplnej rezignácii.
Dvořák a jeho dielo vyžaduje ruku skúseného dirigenta, ktorý nad dielom premýšľa aj v kontexte, aby ho dokázal stvárnil aj v mimohudobných obrazoch, nielen uviesť do života partitúru. Bolesť, ktorá sa skrýva v druhej časti Poco adagio, je popretkávaná temnosťou – nie je to skľudnenie a bezstarostná krása, ktorú v pomalej časti očakávame.
Rovnako aj Scherzo, hoci má v označení Vivace, má od veselosti ďaleko. Je to skôr označenie pre rytmiku českých tancov, ktoré skladateľ použil. No výrazovo sa orchester nevzdialil od temného naladenia symfónie, aj tým, že z tejto časti nespravil zbytočne rýchle „preteky“. Spôsob, akým interpretoval orchester tretiu časť, bol dramatický – a taký aj má byť. Dvořák do tejto symfónie ukryl mnoho drámy a bolesti, nevynímajúc tretiu, tanečnú časť. Heroicky stavaný záver Allegro. Finale zavŕšil majstrovskú Dvořákovu symfóniu a bol to jeden z najlepších výkonov Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu – ak nie najlepší. Sugestívny, dramatický, strhujúci, hlboko filozofický, temný, bojovný, až po efektne vystavanú Codu – kompaktný, zvukovo nádherne vyvážený. Táto symfónia nám ešte dlho bude znieť v ušiach i srdciach…
Zuzana Vachová
Zdroj foto: SOSR, Radovan Subin
