„Ľudia sú dnes takí sebeckí a zaslepení materiálnymi hodnotami, že nevidia tie ostatné, podstatné,“ hovorí pre náš portál multiinštrumentalista, spevák a skladateľ James Evans.
Pochádzate z hudobníckej rodiny a tiež ste sa vydali na dráhu hudobníka. Ako si pamätáte Váš prvý kontakt s hudbou? Obklopovala Vás? Bolo pre Vás prirodzené, že ste začali hrať na hudobnom nástroji?
Vychovali ma v hudobníckej rodine, mama hrala na klavíri, gitare a spievala, vydala aj niekoľko albumov v Londýne. Pamätám si chvíle, keď nahrávala albumy, bol som vtedy ešte malé dieťa, mal som asi 6 rokov. Ale nebolo to len pri tejto príležitosti. Spievala si vždy, aj keď bola doma a zvykla spievať aj mne. Otec hral na gitare, takže vždy bola okolo mňa hudba. Čo sa týka koreňov, z maminej strany sme mali v rodine slávnu opernú speváčku, sopranistku Jenny Lind. Bolo to jej umelecké meno, pochádzala zo Švédska, jej pravé meno bolo Johanna Maria Lind. Narodila sa v roku 1820 a zomrela v roku 1887 a podľa dostupných zdrojov sa poznala aj s Mendelssohnom. Vo filme Najväčší Showman z roku 2017 účinkuje aj operná speváčka – je to práve Jenny Lind. Moja dcérka je pomenovaná po nej – volá sa Johanna. Napriek tomu som nedostal šancu hrať na hudobnom nástroji, až keď som mal 10 rokov.
Ako je to možné? To je zvláštne…
Áno, určite je! (smiech) Pamätám si, že keď som mal okolo 10 rokov, snívalo sa mi, ako hrám v orchestri. A na ďalšie Vianoce som dostal ako darček husle. Aby ste tomu rozumeli v kontexte, celé svoje detstvo som mal strach, zo všetkého a zo všetkých. Bol som vystrašený, nerozprával som, bol som uzavretý. To sú pocity, ktoré si z detstva pamätám a zmenilo sa to, až keď som mal okolo 9 rokov.
Niekedy sa to stáva, deti citlivo reagujú na prostredie, osoby, a nemusíme odhaliť tú príčinu…
Moji rodičia sa neustále sťahovali. Vždy sme menili domov, narodil som sa vo Wales, kde sme však nemali žiadnych príbuzných či priateľov. Keď som mal 5 rokov, presťahovali sme sa na juh Anglicka a potom sme sa opäť dvakrát sťahovali. Keď som mal 9 rokov, presťahovali sme sa do severného Anglicka, blízko hraníc so Škótskom. Ľudia tam úplne inak rozprávali, mali odlišný prízvuk. Jedného dňa sme prišli o dom, boli sme bez domova, samospráva nám dala nové bývanie, kde sme sa nasťahovali. Po dvoch rokoch sme sa opäť sťahovali, pretože to miesto, kde sme bývali, bolo veľmi nebezpečné. Potom zomrela moja stará mama, takže sme sa nasťahovali do domu, ktorý sme zdedili. Takže celý život som vnímal iba ako sťahovanie do nového, neznámeho miesta. Vždy som menil školy, nič som sa nedokázal učiť, mal som zlé známky.
Predpokladám, že celý tento Váš príbeh má súvislosť s hudobným nástrojom, s husľami, ktoré ste dostali ako dieťa…
Áno. Ako dieťa som sa nedokázal vyjadrovať, no keď som dostal husle, zrazu som vedel svoje emócie vyjadriť. Bolo to po prvý raz v mojom živote.
To je nádherný príbeh…
Pamätám si, ako som hral pred celou triedou. Bolo to ako zázrak.
No kto Vás učil hrať na husle?
Nikto. Žiadnu hodinu som nemal, ani učiteľa, sám som sa naučil hrať na husliach. Cítil som vibrácie a harmónie. Vždy som počul moju matku spievať či hrať, jednoducho sa mi to zafixovalo a hral som. Počul som zvuky, tóny a bol som fascinovaný zvukom huslí a bez toho, aby som ovládal techniku, vedel som zahrať melódiu. Potom som sa naučil hrať aj na gitare a klavíri.
Niečo ako Korsakovov príbeh, ktorý tiež počúval rôzne zvuky okolo a počujeme ich v jeho hudbe. A ako pokračovalo Vaše učenie? Asi nie len intuitívnou hrou…
Nastúpil som do umeleckej školy, kde boli zo mňa nadšení, aj keď psychológovia mi dávali vždy nejaké nálepky, že trpím dyslexiou alebo inými poruchami. Vždy na Vás chcú dať nejakú nálepku, do niečoho Vás škatuľkovať. Pre mňa bola hudba cestou k slobode, no učitelia na školách ma v tom nikdy nepodporovali, aby som sa stal muzikantom.
Malo by to byť presne opačne, nie? Učiteľ je ten, ktorý má podporovať talent a rozvíjať ho, zvlášť ak vidí, že dieťa je kreatívne. Myslela som si, že len na Slovensku máme školstvo, ktoré si nevšíma iný potenciál žiaka…
Presne, ale kreativita je na školách veľmi podceňovaná. V prvom rade do Vás chcú dostať obchod, čísla a logiku, ale kreativitu potláčajú. Učia Vás, že technológie, matematika, logika, sú dnes podstatné a tak Vás chcú pripraviť do života. Iste, v hudbe je istým spôsobom aj matematika, logika, veda, má svoju históriu a geografické súvislosti. Necítil som podporu, aby som sa venoval hudbe, len neustále tlačenie do štandardných predmetov a cítil som sa hrozne. Keď som skončil strednú školu, hovorili, že ma zamestnajú v továrni. Plakal som a pýtal som sa mojej mamy, akú mám budúcnosť? Vychovali ma ako kresťana, často sme sa modlievali, aj v tých najťažších časoch, viera nás spájala a dávala nádej. No aby som sa vrátil k hudbe, dozvedel som sa o umeleckej škole, tak som sa išiel opýtať, či by ma tam vzali. Mal som len talent a zlé známky zo školy. Zo všetkých predmetov som takmer prepadal, takže to bol zázrak, že ma prijali (smiech). Bol som výnimkou na tej škole. Začal som si uvedomovať, že podstatné na tej škole je, koľko majú žiakov, a nie proces výučby. Od počtu študentov totiž záviseli ich dotácie.
To som už niekde počula. Je to úplne to isté ako u nás v školstve. A v tom čase ste už poznali noty? Pracovali ste na technike?
Áno, vedel som čítať noty, mal som za sebou hodiny huslí. Chodil som 5 rokov k súkromnému učiteľovi ešte predtým, ako som nastúpil na umeleckú školu. Tie hodiny platila moja mama, lebo chcela, aby som sa naučil hrať. Mojich rodičov to stálo veľa, vtedy sme boli veľmi chudobní, no i tak obetovali všetky svoje peniaze, aby mi poskytli vzdelanie. Bolo to privilégium, chodiť na súkromné hodiny huslí a aj keď to bolo pre moju mamu aj otca veľmi ťažké, učiteľa mi zaplatili.
Vnímali učitelia Váš talent? Rozpoznal učiteľ to, že ste sám začali hrať na nástroji, bez toho, aby Vás to predtým niekto učil?
Snažili sa zistiť, ako som získal tie prvotné informácie. Často som sa totiž rýchlo dostal do stresu. Až neskôr som pochopil všetky súvislosti, napríklad aj to, že mojim rodičom navrhovali niektorí učitelia, aby ma dali do osobitnej školy pre mentálne postihnuté deti. Vtedy sa ma to veľmi dotklo a neustále som premýšľal a pýtal sa sám seba, či so mnou nie je niečo v poriadku.
Je to veľká chyba, ak dospelí nevedia pochopiť svet dieťaťa. A myslia si, že dieťa nevníma ich názory, ale opak je pravdou. Dieťa veľa vycíti a vníma, aj Vy ste to cítili rovnako?
Áno. A zhoršovalo sa to aj na umeleckej škole, kde o nás nedbali. Predstavte si, že príde učiteľ na hodinu, zapáli si cigaru, povie deťom, nech robia, čo chcú, lebo on má dnes narodeniny. Bolo to horšie ako zlé. Takže som odišiel, mnohí študenti na tej škole užívali drogy a robili iné nezmysly. Bol tam veľký chaos. Zrazu som bol stratený. Dal som sa dokopy so zlou spoločnosťou, rodičia boli v depresii z toho, kde a ako žijeme, lebo to bolo naozaj nebezpečné miesto. Dnes už žijeme v bezpečí, no vtedy to bolo strašné. Každý deň búchanie dverí, krik, plač, agresivita, tak som z domu utekal. Jediní priatelia, ktorých som mal, boli zlí. Nevenoval som sa hudbe, nevedel som teda nijako inak prejaviť emócie, nič z toho som, samozrejme, nemohol povedať ani rodičom. Bolo to temné obdobie. No potom, čo som odišiel zo školy, pýtal som sa Boha, čo mám robiť, hovoril som mu, že nech sú jeho cesty pre mňa akékoľvek, len nech mi ukáže z tohto pekla cestu von. A zrazu prišla príležitosť ísť do Rumunska na misijnú cestu.
Pomohlo Vám to? V Rumunsku žijú úžasní, pokorní, dobrosrdeční ľudia. Čo ste tam zažili?
Môj život sa celý obrátil. Bola to misijná cesta, na ktorej sme pomáhali sirotincom, ľuďom, ktorí boli v núdzi, venovali sme sa deťom, ktoré boli opustené. Ľudia sú dnes takí sebeckí a zaslepení materiálnymi hodnotami, že nevidia tie ostatné, podstatné. V Rumunsku som videl nesmierne chudobných ľudí, ktorí žijú jednoducho, ale plnohodnotne. Moja misia bola, aby som im pomohol a priniesol radosť, ale pravdou je, že práve oni boli tí, ktorí mi pomohli. (úsmev). Tam som sa zoznámil, s Danielom Shawom, s ktorým sme sa vrátili do Anglicka.
Ten Daniel, s ktorým ste mali skupinu a vystupoval aj na koncerte v Klariskách?
Áno, keďže sme zhruba rovnakej vekovej kategórie, stali sa z nás priatelia. Rovnako sa zaujímal o hudbu, hrá na gitare. Bol veľmi sebavedomý a ambiciózny.
Boli ste ako polarity, však?
(úsmev) Úplne rozdielni! Pri ňom som prvýkrát pocítil, že som niekto, že niečo znamenám. Bol pre mňa niekým, kto vo mňa veril a to sa mi stalo po prvý raz v živote. Mal bláznivý nápad, aby sme z Anglicka pešo išli do Jeruzalema. Chcel som ísť, ale rodičia mi to nedovolili, pripojil som sa k nemu, až keď bol v Taliansku a spoločne sme pešo prešli cez Dolomity do Rakúska.
Viete, pred storočiami bolo úplne normálne, že ľudia sa presúvali pešo, aj cez hory. No nie je to celkom obvyklé v 21. storočí, však?
Áno, je to úplne bláznivé! Začal som objavovať jednoduché zázraky života. Bolo to nádherné. Ostávali sme počas cesty v rodinách, ktoré nás prijali alebo na farách katolíckej cirkvi. Ľudia sa nás pýtali a boli zvedaví, prečo a kam kráčame. Pamätám si, ako sme mali pľuzgiere na nohách, nemohol som ani chodiť. Každý deň sme prešli okolo 25 kilometrov, mali sme kŕče v nohách. Jedného dňa sme prišli do obrovského údolia, v okolí boli mohutné hory. Na jednej strane som bol unavený, no zároveň očarený všetkou tou krásou. Vybral som husle, zahral som na nich a zrazu ich bolo počuť odvšadiaľ, echom sa ozývali a ten zvuk sa vracal ku mne.
Čo ste hrali?
Improvizoval som.
Asi to je ten rozdiel, ak raz hudbu máte v sebe, dokážete hrať čokoľvek, čo Vás žiadna škola nenaučí. Iste, máte aj naučené melódie, z ktorých môžete vychádzať…
Myslím si, že je to o slobode. Nemôžete mať strach, že spravíte chybu. Len jednoducho spontánne hráte. Každý akord, ktorý počujem, má svoj význam. Ak robím cover piesne, vždy mením akordy, maľujem obraz k slovám piesne a robím to prostredníctvom harmónie. Ak je to niečo smutné, tomu zodpovedá aj kombinácia akordov, alebo temné, volím iné akordy. Ak je v texte svetlo, rovnako sa snažím do harmónie vniesť jas. Rovnako pracujem s dynamikou. Mnohí mi hovoria, že moje harmonické postupy sú komplikované, no ja hovorím, že tak ich cítim.
Nedokončili sme však príbeh z údolia. Mám taký pocit, že niečo sa tam stalo, keď ste hrali na husliach. Čo to bolo?
Niečo veľmi silné, čo mi hovorilo, že mám robiť presne toto. Robiť hudbu. Vtedy som sa rozhodol, že sa budem venovať hudbe. Viem, že aj rodičia hudbu robili, chodil som aj na umeleckú školu, no stále to nebolo presvedčenie, bol som limitovaný, nemal som mentora, učiteľa. Nenapredoval som, nemal som dobré výsledky, nemohol som ďalej pokračovať v štúdiu, ale v ten moment som získal istotu, že musím robiť hudbu. Práve tá mi totiž pomohla, aby som dal priechod emóciám.
Myslím, že toto by sme mohli aj zovšeobecniť. Hudba sú emócie, či už pre hráčov alebo poslucháčov. Zaujíma ma ešte, ako ste sa dostali na Slovensko, zatiaľ ste spomenuli iné krajiny…
Ten príbeh pokračoval tak, že ja som sa vrátil domov do Anglicka a Daniel pokračoval v ceste a dostal sa až na Slovensko. Dostal sa do Lučenca, kde sme sa aj neskôr stretli a ostali tam rok. V roku 1995 som bol aj ja v Lučenci, kde som stretol Ester a jej manžela, ktorý bol pastorom v baptistickej cirkvi. Mimochodom, po rokoch som Ester stretol tu, v Stredisku evanjelickej diakonii v Bratislave. Práve ona mi vtedy veľa pomohla. Každopádne, počas toho obdobia, čo som bol v Lučenci, Daniel chcel, aby sme vytvárali niečo kreatívne s hudbou.
S Danielom ste založili kapelu Heavens Shore, slávili ste s ňou úspechy po celom svete, vypredávali veľké haly, štadióny. Bolo cieľom podporiť kresťanské publikum repertoárom, ktorý ste hrali?
Začalo sa to tým, že keď sme odišli do Anglicka a opäť sa vrátili na Slovensko, tentoraz do Košíc, začali sme hrať v Irish pube. Stretli sme tam totiž jedného katolíckeho brata, ktorý chcel hrať s nami na bongo. Už sme boli traja. Zrazu sme mali veľké publikum, ľudia z kresťanskej komunity nás chodili počúvať. Manažér pubu bol však nešťastný, pretože všetci, ktorí na koncert prišli, počúvali hudbu a nepili alkohol (smiech). Kňaz, s ktorým sme hrali, vystúpil z cirkvi, presťahoval sa do Bratislavy a začal hľadať štúdio, kde by sme mohli nahrať album. Vtedy sme už mali jeden hit, pesničku, ktorá sa volala Halušky a ľuďom sa veľmi páčila.
Kde ste hrávali? Asi okrem pubu nasledovali ďalšie koncerty a ďalšie pesničky…
Začali sme hrať na školách, pracovali sme pre kresťanskú organizáciu Mladí pre Krista, ktorá pre nás organizovala veľa podujatí a koncertov. Boli sme pozvaní do Nemecka, kde sme mali veľké koncerty. Bolo to v období, keď som sa na Slovensku oženil. Dnes máme spolu štyri deti.
Predpokladám, že všetky Vaše deti sa venujú hudbe…
Áno, všetky. (smiech). V Nemecku sme vystupovali na celom turné a bola to veľká „makačka“. Bolo to veľa koncertov, každý z nich v iných podmienkach, museli sme pracovať na zvuku, skúšať, aby to znelo na koncertoch dobre pre ľudí. Hneď ako sme koncert skončili, cestovali na ďalšie miesto, bolo to veľmi náročné. Na konci toho turné sme boli úplne odpálení.
Skupina Heavens Shore vystupovala vo veľkých priestoroch – videla som niektoré vystúpenia, S takýmto žánrom ste sa zrazu stali takpovediac rockovou hviezdou. Cítite niečo, ako je pocit trémy?
Bežne sme mávali veľké koncerty pre 10-tisícové publikum, ale robili sme podujatia aj pre úplne minimálny počet ľudí. A vždy som mal trému. Čo je však paradoxom, na tých najväčších koncertoch som nikdy nemal trému. Publikum totiž nevidíte, ale pri tých menších je šialené, čo sa deje. Vidíte každú jednu reakciu človeka, či ho hudbou dokážete zaujať alebo nie, či ma vedia prijať alebo nie. V prípade veľkého publika je to omnoho ľahšie.
Vaša hudba je v mnohom založená na improvizáciách, ale spolupracujete aj s hudobníkmi, ktorí majú klasické vzdelanie. Ako nájdete spoločnú reč? Vy ste na improvizácie a spontánny prejav zvyknutý, no pri klasike je hudba v notách, sú to hudobníci, ktorí nie sú naučení hrať kreatívne, bez nôt. Ako to funguje?
Jedna vec je osobná rovina, druhá hudobná. Hudba, to sú vibrácie, ktoré sú založené na istých schémach. Je to niečo, čím sa my hudobníci vyjadrujeme, otvárame emócie, je to duchovná záležitosť. To platí v oboch prípadoch, či už ste klasický alebo akýkoľvek iný muzikant s inou technikou. Základné pravidlo hudby je, aby sa dotkla srdca poslucháča. Každá hudba je svojím spôsobom jedinečná, či už hovoríme o klasike, ktorú hrá orchester a aj keď neimprovizujú, musia do hudby vložiť výraz, emócie, dynamiku. To, čo dokážu vytvoriť, je úžasné!
Nuž tak, nie vždy…
Áno, ale chcem tým povedať, že hráč, ktorý sa riadi notami, nie je horší muzikant ako ten, čo improvizuje. Medzi nami sú mnohí hudobníci, ktorí vôbec nepoznajú noty, ale dokážu improvizovať. Napríklad, môj syn vie čítať noty a vôbec nepotrebuje čas na cvičenie. Otvorí si noty neznámej skladby a okamžite ju zahrá. Je to niečo neuveriteľné. Neviem, koľko ľudí má takúto schopnosť, ale okrem čítania z nôt je schopný aj improvizovať. Vrátim sa však k tým hudobníkom, ktorí majú skvelú techniku a hrajú len z nôt. Považujem to za veľký dar. Aj oni do hudby vkladajú dušu. Nedá sa povedať, že niekto je viac len preto, že dokáže improvizovať.
Ak sa vrátime k hudbe, ktorú komponujete Vy, má mnoho vplyvov. Počuť tam etno hudbu – najmä keltskú, ktorá je nesmierne energická, špecifická tonalitou, jazzové vplyvy, gospelovú hudbu a tiež minimal-music. Motívy stupňujete, opakovaním sa gradujú – z jedného motívu dokážete vytvoriť príbeh. Ako fungujú vo Vašej hudbe rôzne hudobné vplyvy, štýly a žánre?
Bol som vychovaný v kresťanskej rodine, chodili sme do rôznych kostolov. Keďže sme sa veľa sťahovali, vždy to boli iné chrámy, a každý z nich je aj o hudbe. Takže aj preto sú v mojej hudbe cítiť vplyvy kresťanskej hudby, gospelu, amerického štýlu, ale aj mnohých ďalších, ktoré pochádzajú z kostolov. Tvorím aj pod vplyvom jednej udalosti, kedy som pocítil Boha, nikdy predtým som taký zážitok nemal. Plakal som, všetko temné zo mňa zrazu odchádzalo preč, doslova som cítil ako sa miestnosť presvetľuje a je v nej zrazu jasno. Bolo to neuveriteľné množstvo lásky, ktoré som pocítil, ani to neviem slovami popísať. Vtedy ma tento zážitok zmenil. A moja hudba sa zmenila z gospelových piesní na gospelové modlitby. A môžu to byť piesne so slovami alebo bez slov. V hudbe sú aj židovské vplyvy, keďže mám židovské korene. Vždy som bol fascinovaný hudbou Stredného východu, je to pre mňa obrovský zdroj inšpirácie, tonalita a harmónia sú veľmi špecifické. To isté platí o keltskej hudbe. Keďže som žil aj na severe Anglicka, kde je silný vplyv tejto kultúry, vnímal som, ako táto hudba ľudí spája. Má charakteristický rytmus, je jednoduchá a krásna. Poznám Keltov aj na Slovensku, zaujímam sa aj o históriu, Kelti mali silný vplyv v Európe, v hudbe sa miešajú rôzne vplyvy, škótske, anglické, írske, welšské, francúzske, španielske.
Aj keď si vyberáte rôzne štýly, spoločne tvoria moderný zvuk. Je to fúzia, ktorá je podporená novým, moderným soundom…
Iste, mohol by som interpretovať aj tradičnú hudbu, ale rád experimentujem. Mám rád, keď je v piesni mnoho štýlov. Niektoré z mojich piesní sú mixom keltskej hudby a hudby Blízkeho východu, zreteľne tie prvky v nich počujete. Počujete dva rôzne svety, ktoré sú v kontraste. Možno na prvý pohľad sa nedajú spojiť, ale napokon z nich vzíde niečo zaujímavé.
Sú to rôzne tonálne svety, ktoré spájate, aj výrazové, aj emocionálne… V židovskej hudbe samotnej sa spájajú dve kontrastné roviny. Okrem charakteristického smútku, je to aj radosť, sú to sny, že raz budú slobodní. Vyjadrujú hudbou svoju túžbu a strach, ktorý si zažili. Ako chápete túto hudbu Vy?
Židia boli vždy perzekvovaní, nielen počas 2. Svetovej vojny, aj keď sa to spravidla najviac zdôrazňuje. A všetko to nešťastie, čo si prežili, vyjadrujú aj hudbou. Mám v repertoári aj „šťastnú“ židovskú pieseň, ktorá je plná v radosti a je v e mol. Takže tie emócie sa tam navzájom ovplyvňujú.
Teraz pripravujete album. Je rovnako štýlovo pestrý?
Neviem ho nazvať jedným štýlom.
Ani nemusíte, lebo v prípade Vašej hudby sa to nedá, no hovorme o tom, čo Vás najviac ovplyvnilo.
Neviem tomu dať žiadnu nálepku, nedá sa to. Môžete tam počuť gospelovú hudbu, keltskú a hebrejskú hudbu.
Čo Vás k tvorbe tohto albumu inšpirovalo?
Bolo to smutné obdobie. Bola pandémia a môj otec zomieral. Cítil som sa úplne stratený, bolo to jedno z mojich najhorších období v živote. Strácal som pôdu pod nohami a boli to temné časy. Práve vtedy som si sadol za klavír a zrazu zo mňa začali vychádzať melódie. Mám tam pieseň, ktorou vyjadrujem nádej – práve tá mi pomohla dostať sa na druhý breh a prekonať to všetko. Celý tento album venujem môjmu otcovi.
S akými hudobníkmi ste spolupracovali?
Chcel som úplne nových hudobníkov, aby mohli prijať to, čo som tým albumom chcel vyjadriť. Nechcel som muzikantov, s ktorými som už spolupracoval v minulosti. Chcel som, aby boli otvorení a neboli pod vplyvom toho, čo sme spoločne hrali v minulosti. Nahral som aj skladby s The Ladies Ensemble s ich koncertnou majsterkou Anežkou Kara a s týmto súborom budeme mať 5. mája aj spoločný koncert v Košiciach. Mimochodom, to, ako sa naše cesty stretli, je zázrak. Pred pár rokmi sme sa zoznámili cez sociálne siete a keď som robil album, rozmýšľal som o sláčikovom kvartete. Potreboval som muzikantov, ktorí sú profesionáli. Našiel som si teda kontakt na Anežku Kara a vravel som si, možno je to bláznivý nápad, ale zavolám jej. Ale takú reakciu som neočakával, bol som šokovaný (smiech)…
Bola nadšená a hneď sľúbila spoluprácu? Vyvalila sa na Vás kopa pozitívnej energie?
Náš prvý telefonát bol, akoby som na druhej strane linky mal defibrilátor (smiech). Takého skvelého, energického človeka som ešte nezažil. Stačí s ňou len hovoriť a človek hneď ožije, je typ človeka, ktorý oživí každého. Povedala mi, že jej manžel, Ľudo Kara, ma pozná, lebo pred desiatimi rokmi so mnou hral. Zostal som prekvapený, takéto prepojenia sa nestávajú každý deň. Bola otvorená hrať s nami, no potrebovali sme aranžmány skladieb. Oslovil som môjho syna, ktorý študuje na konzervatóriu, aby mi pomohol. Jeho učiteľ Adrián Harvan je dirigent, skladateľ a aranžér. Bol som ním nadšený a potešil som sa, keď súhlasil, že nám pripraví aranžmány piesní. Je to veľmi otvorený človek a stali sme sa kamarátmi.
Keď stretnete správnych ľudí, hneď sa lepšie aj tvorí, však? Je aj pán Harvan tým človekom?
Určite! Nie som typ muzikanta, ktorý sa bude prosiť alebo niekomu zaliečať. Ak si raz hudobníci rozumejú aj ľudsky, vždy je z toho dobrý výsledok. Rovnako to funguje aj pri nahrávaní albumu u Romana Šoltysa. Nie je to len fantastický muzikant, ale aj zvukár a producent a vzácny človek. Pracuje na východnom Slovensku, ale aj v Bratislave a Považskej Bystrici, kde má štúdio Birdland. Jeho nahrávacie štúdio je úžasné, profesionálne, je to luxus. Cítil som sa tam ako v 5-hviezdičkovom hoteli (smiech). A čo sa mi na ňom najviac páči, je veľmi pokorný. Nikto ho nepozná, okrem muzikantov, a pritom väčšina hitov, ktoré znejú z rádií, robil práve on. Napríklad nahrával pesničky pre IMT Smile a mnohých ďalších hudobníkov. Takže rok sme nahrávali album, v najbližších týždňoch ho dokončíme a ako som hovoril, venujem ho otcovi.
A na záver ešte otázka: máme za sebou obdobie pandémie, rôzne krízy, vojny. Osobne sa dívam na mladú generáciu, vidím, že nemajú východisko, mnohí mladí ľudia dokonca nevidia zmysel života. Myslíte si, že práve hudbou, napríklad aj tou, ktorú tvoríte Vy, by sa im mohli mysle a srdcia otvoriť?
Moja odpoveď bude v súvislostiach, aké sa možno neočakávajú, ale hovorím tak, ako to cítim a aj na základe mojej viery. Vedci veria, že svet bol stvorený jediným veľkým treskom. A všetko zrazu bolo na mieste, tam, kde bol neporiadok, bol zrazu poriadok a všetko bolo dokonalé. Verím, že pravdepodobne bol veľký tresk, no vyšiel zo slova Božieho. Keď povedal, nech je svetlo, bolo to Jeho slovo, alebo aj spev. Hovoríme o svete, univerzu. Uni ako jednota a verse ako verš, pieseň. Každý tón má svoju vibráciu, energia má svoju vibráciu, všetko je stvorené z istých frekvencií. Hudba je tá najúžasnejšia vec, aká vôbec môže existovať na tomto svete. Ak niekto umiera alebo je chorý, dokáže prijať energiu z hudby a dokonca v mnohých prípadoch aj liečiť. Možno nie priamo fyzicky, ale psychicky určite. Hudba je taká dôležitá, každý jeden jej tón. No na druhej strane sú tu aj tóny, ktoré sú ničivé a tým sa snažím vyhýbať. Sú to zlé frekvencie, ktoré sú účelovo vytvorené, aby spôsobili konflikt. Je to cítiť aj z harmonických postupov hudby, výrazu a emócií. V niektorých štýloch sú beaty, ktoré toto napätie a temnotu vytvárajú. Dokonca boli realizované experimenty, ktoré vibráciu niektorých štýlov hudby merali vo vode. Frekvencie sa ukázali vo vode ako krásne vzory, bola v nich symetria, no pri niektorých štýloch vychádzal chaos. Tak si len predstavte, čo to robí s organizmom. Ľudia dnes žijú pod tlakom a v strese. Hudba vám dá opak. Pokoj a vyrovnanosť. Neznamená to, že musíte počúvať pomalú hudbu, ale tú, čo oslovuje srdcia. Iste, je to aj rozumová záležitosť – vnímame ju. Pre mňa by hudba mala byť povznášajúca a mala by človeka podporiť. Hudba sa dá využiť na toľko rôznych spôsobov, ako ovplyvniť človeka, aby sa cítil dobre alebo mu dať pozitívnu energiu. Zvuky, tóny, to všetko nás ovplyvňuje. Napríklad ja osobne neviem vydržať ten tlak v obchodných centrách, vždy tam cítim tú zvukovú vlnu, potrebujem nájsť pokoj vo svojom vnútri a preto vyhľadávam miesta, kde ho dosiahnem.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: archív Jamesa Evansa
