Jablko je v prvom rade ovocie. Keď som bola malá, mala som obdobie, že som jedla iba jablká. Neskôr som na gymnáziu absolvovala brigádu zberu jabĺk v Jabloňovom, kam sa v súčasnosti odsťahovali do barákov aj niektorí Bratislavčania. Dnes mi pomaly nenapadne jablko kúpiť. Jablko je aj téma. Nielen v obrazoch Olinky Lajčiakovej, ktorá vlastne netuší prečo ju motív jablka fascinuje. Ja osobne mám rada podvedomé aktivity, lebo súvisia s niečím, čo je v nás záhadne (možno karmicky) zakódované. Napokon, všetko začalo hriešnym jablkom Evy z Raja a odvtedy robia muži problémy. Jablko je symbol. Pri jablku asi každého napadne Starý zákon. A práve preto je zrejme jablko vedomým aj podvedomým motívom, ktorý je nejakým spôsobom dôležitý. NYC asi tiež nie je náhodou Big Apple, rovnako ako aj najväčšia computerová spoločnosť, ktorá si z jablka urobila pôsobivé logo, značku, honor . Ak chceme ostať doma, tak na Slovensku rozdávame cenu Zlaté jablko na BIB najlepším ilustrátorom sveta. Koncom 70tych rokov vznikol vo vtedajšom Československu film Věry Chytilovej Hra o jablko. Na Vianoce symbolicky prekrajujeme práve jablko, občas v živote metaforicky „miešame hrušky s jablkami“ a inokedy – v intenciách porekadiel – „nepadne jablko ďaleko od stromu“. Zrejme ani v prípade našej autorky.


OLINKA


Oľga Lajčiaková, umeleckým menom – Olinka- sa narodila v Martine, žije a tvorí na striedačku v Bratislave a v anglickom Edinburghu. Štúdiu maľby a histórie umenia sa venovala zároveň so štúdiom krajinnej architektúry na univerzite v Budapešti. Svoje farebne intenzívne obrazy vystavuje v rámci samostatných výstav doma aj v zahraničí. Jej hlavné témy sú Jablko a Krajina. Séria obrazov „Jablká“ je hrou tvaru a farieb s použitím techniky oleja (a kombinovanej techniky) na plátno. Olinkina krajina – to je Slovensko, Hebridské ostrovy, Edinburghská botanická záhrada, nasvietená kôra stromov – mágia farieb a svetla v maľbe na dosku a plátno. V divadle MS STU vystavuje sériu jabĺk poslednýkrát, pričom kolekcia je kombinovaná krajinárskou tvorbou s orientáciou na tému vody nazvaná príznačne ako expozícia H2O. Autorka vystavovala od roku 2011 na Slovensku v Bratislave, Trnave, Liptovskom Mikuláši, Košiciach, Šamoríne, najväčšou expozíciou sa doposiaľ prezentovala v Turčianskej galérii v Martine v roku 2014. Jej tvorbu videli návštevníci aj na výstavách v Prahe, Edinburgu a opakovane v Glasgowe.


Výtvarne Olinku najviac ovplyvnila akad.mal. Olga Kryslová, ktorej žiačkou bola štyri roky. Po štúdiu krajinnej architektúry v Budapešti sa architektúre venovala niekoľko rokov v projekcii až kým ju nezačal fascinovať fenomén maľby. Maľovanie vníma ako radosť a potrebu. Používa techniku špachtle, vrstvenia farieb na plátno, kombinuje akryl a olej a zatiaľ čo spočiatku inklinovala k technike oleja, v súčasnosti vidí svoje smerovanie v technike akrylu. Počas štúdia však skúšala ceruzku, uhlík, temperu, tuš, mastný pastel, olej a u keramičky Ruženky Habovej sa v Malackách učila pracovať aj s hlinou. Vo svojej kariére vystriedala rôzne zamestnania, pracovala na Ministerstve kultúry v oblasti medzinárodných vzťahov , v rámci ktorých sa pohybuje dodnes. Po absolvovaní štúdia MBA na Cypre bola vedúcou kancelárie BBC v Bratislave a neskôr pôsobila aj v Slovenskom rozhlase. Ostatné štyri roky žije so svojim partnerom vo Veľkej Británii v Edinburgu, ale často navštevuje aj rodné Slovensko. Cestovanie jej poskytlo väčší umelecký rozhľad (bližšie sleduje britské výtvarné umenie) i ľudský nadhľad. V ostatnom období je jej tvorba ovplyvnená pobytmi na škótskych ostrovoch , odkiaľ doslova pramení téma vody a krajiny.


JABLKO

Vráťme sa však najskôr k jablku, ktorý má nielen pekný tvar, farbu, vnútorné tajomstvo a stalo sa koncentrovanou formou autorkiných farebných kompozícii, ale stálo na počiatku ľudského príbehu. Pre Olinku je z výtvarného hľadiska nevyčerpateľnou modernou témou, hoci nesie v sebe prirodzene aj spirituálny odkaz zašifrovaný v rodokmeni. Starý otec umelkyne bol najmladším bratom evanjelického kňaza, vzdelanca, orientalistu a znalca jazykov Jána Lajčiaka, ktorý zomrel ako 43ročný, ale jeho potomkovia sa starajú o zachovanie jeho pamiatky – teta Olinky – vydavateľka Kveta Dašková pred pár rokmi znovu vydala jeho knihu „Slovensko a kultúra“. Tieto podvedomé dotyky s históriou vlastnej rodiny, aj vedomé nasledovanie odkazov svojho predka nasmerovali Olinku od jablka k jablku. Jej maliarske jablká sa však nestali „jablkom sváru“. Viera v Boha, hľadanie a želanie , aby slušnosť bola žiadanou devízou, sprevádzajú Olinku životom. Je otázne, či Eva z biblického Raja bola slušná, rozhodne však bola roztopašne zvedavá a to ju sympaticky približuje k človeku.

Jablko je v ploche plátna, či dosky dominantný prvok situovaný separátne v popredí na abstraktom plošnom farebnom horizonte, alebo v zmnožených formáciách kompozične zasadených do štvorca obrazu. Farba tu nie je len dekoratívny fenomén, ale nesie aj svoju náladu, profiluje formu, druh, kategóriu, ale aj „charakter“ jablka. Linka presne definuje tvar centrálneho prvku na zväčša šachovnicovom pozadí. Olinkine jablká, hoci sa motív ostentatívne a notoricky opakuje, prekvapivo nie sú nudnými zátišiami. Sú to skôr maľované „logá“ než zátišia. Majú svoju kolorovanú povahu, sú akousi modernou šifrou pra počiatku existencie sveta, nevinným (možno aj naivným) symbolickým razítkom nášho naturálneho podvedomia s hriešne dráždivým backroundom. Kolekcia zdanlivo rovnakých jabĺk je sériou individuálnej osobitosti stále toho istého odkazu, ktorý nosíme v sebe – ale s vlastným chápaním, variovanou farebnosťou a diferencovanou atmosférou. Bez ohľadu na skutočnosť, či ide o Citrónku, Jonatánku, Ranetku, Granátové jablko, alebo to Evine, za ktorým sa potajme skrýva Adamov ohryzok. Či už ide o jablko, ktoré si „ukradneme“ z biblie, alebo kúpime v Bille, oplatí sa do neho „zakusnúť“.

VODA

Ďalším a v súčasnosti nosným motívom, inšpiráciou i témou je pre Olinku voda. Voda je fenomén, bez ktorej nefunguje naša existencia a zároveň je to živel, ktorý nás dokáže zahubiť. V tejto dvojjedinosti vzniká napätie, rovnako ako v jej schopnosti meniť svoje skupenstvo. Voda plynie, tečie, strieka, tryská, padá, zurčí, vlní sa aj valí, zrkadlí nás aj očisťuje. Zbavuje človeka negatívnych energií pri ponore aj pri pohľade. Vie byť dekoratívna, čerí sa, pení, šumí, žblnká i buráca. Zahasí nám smäd, oprská pančuchy keď skočíme do kaluže, prepraví nás z krajiny do krajiny, dažďová klopká na naše parapety, ticho na nás sneží , zacinká v pohári ako kocka ľadu, je príťažlivá, erotická i nebezpečná. Ochladí nás i zohreje, keď treba. Zachráni nám život a môže nám ho aj vziať. Je to Tsunami i slza. Je sladká aj slaná, tvrdá aj mäkká. Má svoj zvuk, farbu, chuť i kvalitu. Olinka si z registra jej možností vyberá šíru plochu mora a oceánu, jazier a riek. Sú to nostalgické, búrlivé i pokojné obrazy plné farieb definujúce podobu vody, vábivej aj zradnej, monumentálnej i nepatrnej, nekonečnej – pokrývajúcej najväčšiu plochu našej planéty. Jej voda je spenená, zvlnená, dramatická aj pokojná. Naproti tomu krajina je u autorky výrazne kolorovaná, akoby si „požičiavala“ farby jesene, maliarske gesto je dynamické, temperamentné, povrch takmer pastózny na doske, alebo plátne. Krajina je oproti konkrétnej sérii jabĺk paradoxne abstraktná. Hoci vychádza z reálnych prostredí, výrazom je globalizujúca, charakterizuje ju farba, čiara a voľnejší kompozičný prístup. Výrazne aplikuje svetlo ročných období i času dňa a noci. Zobrazuje more aj Dunaj ako výraz jej putovania z domu do sveta a späť. Krajinu, v ktorej žije, aj krajinu v ktorej sa narodila. Prezentuje dve podoby života – symbolicky JABLKO ako jeho pra počiatok a fyzicky VODU potrebnú na jeho vznik a udržanie.

Olinka je kozmopolitná osoba, ktorá preferuje slobodu poznávania sveta a zároveň si ctí svoje korene. Tradíciu hodnôt a viery si prirodzene nosí v sebe nech sa nachádza kdekoľvek. Do divadla Malá scéna STU nám priniesla svoju modernú správu o biblickom jablku a možno dokonca aj víno mení paradoxne na H2O.

BARBARA BRATHOVÁ
kurátorka výstavy

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno