„Krásne je, že sa v našich motiváciách nemusíme pretvarovať. Francúzsky inštitút a ambasáda chce dobrú akciu, ktorá propaguje francúzsky film, no a distribučná spoločnosť chce dobrý festivalový marketing na uvedenie jej filmov na Slovensku,“ vysvetľuje fungovanie spoločnosti Film Europe jej šéf Ivan Hronec a objasňuje, prečo nie sú naviazaní na príspevky grantov a štátu: „Granty sú ako droga, raz začnete a už sa z nich nevymotáte. Snažím sa, aby bol Crème de la Crème projekt, ktorý má kvalitu, ale ktorý nemusí pred ministerstvom – ako pred kostolom v nedeľu – sedieť a prosiť-prosiť-prosiť. Robíme to s Francúzmi, pretože na tom majú svoj a my svoj záujem,“ hovorí pre náš portál v rozhovore generálny riaditeľ spoločnosti Film Europe, Ivan Hronec.
Dňa 6. marca 2019 odštartoval už 6. ročník unikátneho festivalu Crème de la Crème. Asi je to po prvý raz, čo ste sa nemohli zúčastniť – a to pre chorobu. Určite Vás to musí aj mrzieť, veď tento Týždeň francúzskeho filmu je takpovediac Vaším „dieťaťom“, o ktoré sa celoročne staráte…
Film Europe tím v Bratislave je schopný a všetko zvládnu aj bezo mňa. Najlepšou vizitkou kvality firmy je, keď nefunguje len na povel, ale aj ako živý samostatný organizmus aj v prípade osobných výpadkov. Takže to berme ako potvrdenie kvality spoločnosti a tímu.
Aká je história tohto festivalu? Ako sa postupne rokmi vyvíjal?
Spravodlivo treba povedať, že Crème de la Crème mal na čo nadviazať. Prišli sme do dobrého, pripraveného prostredia. Predovšetkým tu bola niekoľkoročná tradícia festivalu frankofónneho filmu a tiež prítomnosť a akceptácia francúzskeho filmu v kinách aj v televíziách. No a hlavne, na Slovensku, rovnako ako všade na svete, počítali sme s agilným prístupom francúzskeho inštitútu a ambasády. Podporu filmu chápu ako svoju prvoradú prioritu, nie vedľajšiu činnosť. A ešte tu možno bola moja skúsenosť z Maďarska a Česka, kde som za Film Europe a ešte pred tým aj ako riaditeľ distribučnej spoločnosti SPI International každoročne s francúzskymi festivalmi spolupracoval a podieľal sa aj na ich organizácii. Preto sme od začiatku mali celkom presnú predstavu ako festival francúzskeho filmu má vyzerať. Takže hneď prvý ročník bol úspešný. Jedinečnosťou festivalu francúzskych filmov na Slovensku ale je, že ho organizačne aj akvizične robí distribučná spoločnosť. Takto to nefunguje v iných krajinách. Na Slovensku sa podarilo spojenie súkromnej spoločnosti so subjektom štátnej správy a reprezentácie. Krásne je, že sa v našich motiváciách nemusíme pretvarovať. Francúzsky inštitút a ambasáda chce dobrú akciu, ktorá propaguje francúzsky film, no a distribučná spoločnosť chce dobrý festivalový marketing na uvedenie jej filmov na Slovensku. Ide zrejme o jeden z hlavných dôvodov, prečo sme schopní každý rok nakúpiť filmy a zorganizovať akciu. Pred šiestimi rokmi sme mali fakt problém, čo s výbornými francúzskymi filmami, ktoré multiplexy nenasadzovali a filmové kluby pre rôzne dôvody tiež veľmi nie. Festival Frankofónie už dva roky po sebe nebol, tak sme na Slovensku nemali dobrý festivalový „výkop“. Vznik Crème de la Crème bol teda od začiatku festivalovým, ale aj distribučným konceptom a dodnes ním takto veľmi cieľavedome je. No a spojenie súkromnej spoločnosti s motiváciami štátnej inštitúcie je príkladom ako sa to má robiť. Štát nemá všetko v kultúre platiť, štát má partnersky pomáhať, alebo aspoň nekonkurovať – zbytočnými investíciami do inštitúcií, ktoré robia to isté, čo súkromné spoločnosti, len oveľa drahšie a často aj horšie.
Vďaka vašej spoločnosti, ktorej ste generálnym riaditeľom, sa aj slovenskí diváci dostanú k výnimočným európskym filmom, a to nielen v Bratislave, ale aj mnohých ďalších mestách na Slovensku. Má slovenský divák rád európsku kinematografiu? Čím je mu blízka? Čím ho oslovujú, napríklad francúzske filmy?
Slovenský divák nemá zásadne iný vkus, ako diváci v Európe. V multiplexoch dominujú americké filmy a domáca kinematografia. Ale každá akcia provokuje rovnako silnú opozitnú reakciu. Na túto otázku preto rád odpovedám, že našim hlavným marketingom pre kvalitné európske a francúzske filmy je vlastne masívny marketing a neproporčná prezentácia amerických filmov v multiplexoch. Čím silnejšie sa promuje americký film, tým silnejšie sa aktivuje potreba vidieť aj niečo iné. Film Europe je komerčnou spoločnosťou, ktorá má minimálnu podporu z verejných zdrojov, na ročnej báze táto podpora nepresahuje 10%. Sú distribučné spoločnosti, kde je to naopak. Sto percent zo štátu. Zopakovať každý rok Crème de la Crème, ale aj všetky naše ďalšie aktivity, je náročné. Ak sa mi podarí vyrovnaný rozpočet, budeme existovať, ak nie, budeme – ale inak. Festival nie sú len licencie a nákup materiálu, ale aj operačný náklad. Nik dnes nemá prebytočné zdroje, ani Slovensko, ani Francúzsko a preto sa treba spájať, hľadať spoločné motivácie a neplytvať. Film Europe je príkladom, ako robiť špičkovú festivalovú distribúciu ekonomicky nezávisle a pritom nezneužívať podporu z verejných zdrojov. Fakt, že to už ako Crème de la Crème dokážeme 6 rokov a ako Film Europe 10 – je dôkazom, že slovenský divák má rád európsku a festivalovú kinematografiu. Oslovujú ho estetickou a ideovou alternatívou. Nebudeme ale zrejme nikdy oslovovať väčšinu.
Popularita festivalu Crème de la Crème z roka na rok stúpa. Prinášate do kín snímky, ktoré by si filmoví fanúšikovia nemali šancu nikde pozrieť. Takže, aby sme to trošku odľahčili, nie je to s nami Slovákmi až také zlé, však? Nemusíme sa strachovať, že inteligenčný potenciál obyvateľstva krajiny klesá, keďže masívne preferuje seriály typu „Horná a dolná“?
Inteligenčný potenciál Slovákov stúpa. Film Europe ma svoje kancelárie v Bratislave, Prahe, ale aj v Londýne a v Cannes. Jedným z našich filmových produktov je Film Europe Channel, ktorý vysielame aj v krajinách Beneluxu. Takže môžem denne porovnávať a sledovať tendencie a rozdiely. Pokrok, ktorý za posledných 30 rokov urobilo Slovensko, nemá paralelu v krajinách strednej aj západnej Európy. Naša východisková pozícia bola skoro nulová a dnes nie sme len partnermi, ale v niektorých oblastiach lídrami. A viete – „Horná a Dolná“ je v každej krajine, úplne každej, aj v Británii. Podstatné je, ako sa k tomuto problému staviate. Slovensku, paradoxne, pomáha nutnosť riešiť extrémy, s ktorými sa vždy nejako vysporiada. Extrém je extrémom preto, že neznesie odklad. A krajiny, ktoré s extrémami nikdy nebojovali, sa k urgentným problémom stavajú laxne a obyčajne ich to raz dobehne. A vidíme to na Brexite, v Maďarsku, ale aj v Česku. Praha je svetovým turistickým bodom, svet chodí k vám a vy ľahko podľahnete ilúzii, že ste v centre. V Česku nemali ani Mečiara ani Kuciaka – ale tým pádom ani skutočne urgentný impulz k reforme. A to všetko sa prejavuje aj v akceptácii špičkových filmov a na druhej strane v obľúbenosti „Hornej-Dolnej“. Návštevnosť Crème de la Crème stúpa, ale stúpa aj rezonancia Art Film Festu v Košiciach, aj Cinematiku v Piešťanoch, aj návštevnosť Be2Can, no a paralelne existuje „Horná-Dolná“. To je v poriadku.
Možno laik si povie, akú máte skvelú prácu, pozerať filmy, chodiť po svetových festivaloch, vyberať to najlepšie, čo chcete slovenských divákom ponúknuť. Za Vašou prácou sa však skrýva ťažká a zodpovedná, mravenčia práca, ktorá takpovediac „zhltne“ celého človeka… Čo všetko robíte, aby ste takýto festival na Slovensku mohli zorganizovať?
Nápady zlacneli, konkrétna práca zdražela. Dnes nie je problém vymýšľať. Prísť s nápadom usporiadať festival francúzskeho filmu predsa môže každý. Ťažké je nápad zrealizovať. A super ťažké je urobiť to 6 rokov po sebe. Nápadu sa musíte venovať celý rok a musíte si jasne povedať, že to nemôžete robiť len z grantov, inak sa z vás stane profesionálny poberač grantov a keď jeden deň grant nepríde, meníte zamestnanie. Nejde len o výber filmov, to je možno to jednoduché, ide o to, ako z festivalovej akcie urobiť ekonomicky samostatný projekt a zároveň udržať jej umeleckú kvalitu. Granty sú ako droga, raz začnete a už sa z nich nevymotáte. Snažím sa, aby bol Crème de la Crème projekt, ktorý má kvalitu, ale ktorý nemusí pred ministerstvom – ako pred kostolom v nedeľu – sedieť a prosiť-prosiť-prosiť. Robíme to s Francúzmi, pretože na tom majú svoj a my svoj záujem.
Ostaňme ešte pri Crème de la Crème. Program festivalu tvorí 5 sekcií: Crème Premiéry, Crème Komédie, Crème Zločin, Crème Deti a Príbehy slávnych. Viem, že je to nesmierne náročná úloha, ale čo by podľa Vás diváci určite nemali vynechať? Skúste zvoliť z každej sekcie aspoň jeden film…
Z premiér odporúčam Bojovníčky slnka, súťažný film z Cannes režisérky Evy Husson o kurdských bojovníčkach na severe Iraku. Deti aj dospelí si nesmú nechať ujsť Dilili v Paríži od ikony francúzskej animácie Michela Ocelota, z komédií – Je mi fajn, s.r.o. a zo sekcie Príbehy slávnych – Gauguina s Vincentom Casselom v hlavnej úlohe – ktorý nás milo prekvapil, pretože sa stal v Čechách aj na Slovensku diváckym hitom.
Okrem toho pripravujete aj festival Be2Can, teda najlepšie snímky z troch renomovaných festivalov – Berlín, Cannes a Benátky. Všetky osobne aj so svojími kolegami navštevujete a vyberáte premiéry, sledujete ocenenia a nakupujete filmy pre nášho diváka, ktoré na festivaloch uspeli ako najlepšie. Ste už zohratý tím? Ako tento proces prebieha?
Návšteva festivalov v Berlíne, Benátkach a Cannes je našou hlavnou akvizičnou aktivitou, sústreďujeme sa na hlavnú súťaž, čo znamená, že cieľom je identifikovať a poznať 60 filmov ročne, 20 z každého festivalu, z ktorých potom vyberáme ocenené, ale často aj tematicky výrazné filmy, ktoré nemusia mať cenu. Ideálne je, keď vieme film kúpiť ešte predtým, ako je ocenený, alebo ešte predtým, než je do hlavnej súťaže pozvaný. Naviac sa musíme zúčastňovať viacerých národných prehliadok, kde sa o tom, že sa film bude produkovať, dozviete roky predtým, než je dokončený. Takže čítame scenáre a zvažujeme nákup dlho predtým, než je film nakrútený. A potom je tu ešte faktor poznania festivalovej stratégie a schopnosti počúvať, o čom sa hovorí. Mix týchto prípravných informácií vedie k finálnemu rozhodnutiu, či film kúpiť, alebo nie. Zatiaľ sa nám darí vyberať správne.
Niektorí kritici sa o týchto festivaloch vyjadrujú, že samotná súťaž už dávno nie je o filmoch samotných, ale o prehliadke celebrít na červenom koberci. Prikláňate sa k tomuto názoru alebo je to len príliš povrchný pohľad na festivaly zvučných mien?
Mohol by som vám politicky korektne odpovedať, ale v tomto prípade to neurobím. Nie je veľa kritikov a vôbec nielen v Česku a na Slovensku, ktorí poctivo napozerajú komplet celú hlavnú súťaž v Berlíne, Benátkach a v Cannes. Obyčajne je to tak, že sú na festivale tak 5 dní a už po troch píšu domov rozhodnutia. No a potom sa stane, že posledný deň v Cannes sa hrá prelomový film Elle od Paula Verhoevena a skoro nikto z českej a slovenskej obce kritikov ho nevidí. Tak, ako pri iných témach, je jednoduchšie a mediálne zaujímavejšie povedať, že súťaž nie je o filmoch a že je v tom politika a že kvalita upadá bla bla bla… Je ťažšie všimnúť si, koľko debutov sa za posledné roky v hlavných súťažiach objavilo a koľko kvalitných filmov sa premiérovo, hlavne v Cannes, do sveta pustilo. Na svete nie je lepší festival, ako Cannes a kto ho chce kritizovať, mal by tam byť a vydržať do jeho konca.
Vďaka festivalu Be2Can si mohli aj diváci Art Film Festu pozrieť to najlepšie zo svetových festivalov. Nepochybne mali úspech u divákov, veď každoročne prinášate na Slovensko skvosty súčasnej kinematografie. Dosahuje aj náš festival aspoň čiastočne úroveň svetových festivalov? A to nemusíme chodiť ďaleko. Napríklad stačí len do Karlových Varov…
Problémom Česka je, že sa zdá, že východ začína a končí na Slovensku, problémom Slovenska je, že sa nám zdá, že západ začína a končí v Česku. Na svete je viac ako 3500 filmových festivalov – z toho je okolo 15 tzv. áčkových festivalov, no a z áčkových festivalov sa vydeľuje tzv. veľká trojka, teda Berlinale / Benátky / Cannes. Preto sme prehliadku, ktorá prináša filmy z týchto troch festivalov nazvali – Be2Can. Art Film Fest je najlepším a systémovo najpripravenejším slovenským festivalom. A ak sa má dostať na mapu, jediné čo nesmie, je podobať sa Karlovým Varom. Musí si nájsť vlastnú tvár a zobrať si inšpiráciu z festivalov ako Black Nights v Estónsku alebo zo Sarajeva. Karlove Vary sú najlepším východoeurópskym festivalom, s najlepším brandom a s objavnými sekciami. Ale rozpočet Karlových Varov sa pohybuje okolo 5,6 miliónov eur /140 miliónov CZK/. Pre porovnanie, Berlinale má okolo 30 miliónov eur a o Cannes sa, poriadne koľko to stojí, nikde nepíše. Art Film Fest je v Košiciach, čo je najlepšie mesto pre festival, Slovensko ale svoju inšpiráciu musí nájsť v programovej a pozičnej jedinečnosti s rozpočtom, ktorý nedosahuje ani 500 000 eur. Art Film Fest v Košiciach je každým rokom lepší a ja som rád a veľmi si to vážim, že sme ako Film Europe a Be2Can súčasťou tejto dobrej slovenskej festivalovej akcie a v jej programe nájdete sekciu Be2Can starter .
Určite sledujete aj slovenské filmy, respektíve československé. Súhlasíte, že aj medzi nimi by sa dali nájsť skutočne dobré snímky, ktoré by kvalitou mohli konkurovať aj zahraničným? Naša kinematografia akoby sa postupne zobúdzala z letargického spánku a opäť ožívala (samozrejme, nemáme na mysli režisérske počiny Evity, ale skôr hovoríme o snímkach ako Toman či Tlmočník)…
Teraz vás možno prekvapí, keď poviem, že význam Evity je rovnako dôležitý ako naša účasť v Rotterdame alebo v Un certain regards v Cannes. Pre zdravie slovenského filmového prostredia potrebujete vyvážený ekosystém, kde má svoje miesto aj mainstream aj divácky film. Okrem Be2Can robíme aj festival Scandi – kde každý rok upozorňujem, že kvalita škandinávskej kinematografie je v jej vyváženosti – má seriály, ma komerčný film, vie vyhrať Cannes a Benátky, má inštitúcie, festivaly a verejnú aj štátnu podporu. Slovenský film je medzinárodne lepšie naštartovaný, ako český. Pred pár dňami ma veľmi potešila avizovaná účasť Michala Blaška v Ateliéri Cinefondacion v Cannes. Práve toto je cesta, ako sa dostať o pár rokov do hlavnej súťaže. Aj Maďar Laszló Nemes so Saulovým synom bol v Cinefondacion, čize nespadal do hlavnej súťaže z neba, ale mal správnu predprípravu. Blaško, Fornayová, Lehotský, Piussi, Škop, Kirchhoff, Grófová, Króner, Nvotová, Krištof, Liová, Kerekes, Vojtek, Prikler, Ostrochovský, Remo, Kollár a ďalší sú slovenské filmové nádeje a určite majú dobrú šancu zabodovať vo veľkej festivalovej trojke. Čo nám chýba, je vyváženosť. Sústredenie na produkciu je ok, ale slovenský film do povedomia dostávajú festivaly, distributéri, agenti a festivaloví diplomati. No a médiá. Šport je super. Ale vo verejnej televízii ma fakt nezaujíma, čo si o svete myslí futbalista a že hokejistu bolí lakeť. Predstavte si, že by sa každý deň venovalo po hlavných správach 5 minút športu a 5 minút pre kultúru, nie 15 minút pre šport. Žijeme vo svete športového informačného teroru. A keďže demokracia sa nedá uplatňovať na niečo áno a na niečo nie, predpovedám že príde čas, keď sa táto diktatúra začne riešiť.
A na záver otázka: čo prajete divákom aktuálne prebiehajúceho festivalu Crème de la Crème a na čo sa môžu v budúcnosti tešiť?
Želám im zdravie a aby sme sa o rok stretli nielen na Crème de la Crème, ale na všetkých dobrých filmových a kultúrnych akciách, aby sme o nich počuli hovoriť vo verejnom rádiu a televízii a aby sme sa hýbali a športovali, nie sa na šport iba v TV pozerali.
Zdroj foto: Film Europe
