V rámci festivalu Crème de la Crème 6 sa uvádza aj komédia Je mi fajn, s. r. o. Hlavný hrdina Jacques má jediný cieľ: zbohatnúť. A ide na to veľmi tvrdou kapitalistickou cestou. Mimochodom, je mu absolútne jedno, že vyzerá tak trošku bláznivo a niekedy aj máte pocit, že skutočným bláznom aj je…


Monique vedie spoločenstvo Emauzy blízko mestečka Pau, kde zamestnáva ľudí, ktorí sa dostali na dno a dostávajú novú šancu. Po rokoch sa z ničoho nič vráti jej brat Jacques – ľahtikársky darmožráč, ktorého zaujíma len jediné: ako zbohatnúť. Takže skôr, ako o rodinné stretnutie, tu pôjde o stret dvoch odlišných svetov. Jacquesa k novému podnikateľskému zámeru inšpiruje jeho bývalý spolužiak, ktorý investoval do svojho nového imidžu a tak sa stal úspešným. Kým na strednej škole ho volali Američan, lebo mal úctyhodných vyše sto kíl, životné šťastie mu priniesla plastika. Nový biznis, mladú ženu, vilu…
Netrvá to dlho a Jacques dostane „geniálny“ nápad. Nahovorí Monique a zopár ďalších priateľov z jej komunity, že jedinú možnosť, ako začať nový život, ponúka plastická chirurgia. A tak sa spolu vydajú na bizarnú cestu do Bulharska, kde je takýto zákrok pomerne lacný…



Sólový herecký koncert v tejto snímke má jednoznačne Jean Dujardin. Vôbec si nemusíte primýšľať nič z jeho absurdných príbehov, ako sa poflakoval celé roky, nemal žiadnu poriadnu prácu, napriek tomu je v ňom niečo príťažlivé a sympatické. A tak trošku aj šibnuté.
Jacques, inšpirovaný svojím spolužiakom, si založí spoločnosť I Feel Good – alebo v slovenskom preklade Je mi fajn, s. r. o. a rozhodne sa zmeniť osudy ľudí. Škaredých, nešťastných, takých, čo chcú vyzerať pekne a mať krásny život. Samozrejme, o nič iné mu nejde, iba sa rýchlo do stať k peniazom. A keďže v Bulharsku sú plastiky pomerne lacné, vízia to nie je zlá.
Film nie je zrežírovaný ako tuctová komédia, pri ktorej bude v kinách počuť výbuchy smiechu. Každá postavička je osobitá, má v snímke svoje miesto, azda najviac očarujúca popri Dujardinovi je jeho sestra Monique, ktorú stvárnila Yolande Moreau. Jej ľudskú stránku z plátna priam cítite. Nie preto, že pomáha väzňom, bezdomovcom či skrachovaným existenciám začleniť sa opäť do spoločnosti, ale pre to, ako reaguje v obyčajných situáciách. Nie je strojená, nie je afektovaná, má skrátka to, čo sa v dnešnej dobe nenosí: prirodzenosť a charakter.
Ako to už v komédiách býva, nie všetko, čo si nemotorní hrdinovia naplánujú, vychádza na sto percent. Naopak. Jacques sa dostane do situácie, ktorú by nepredpokladal ani v najhoršom sne a je rad na skupinke adeptov na plastiku, aby rýchlo rozhodli. Mimochodom, jednou zo skvelých postáv tejto skupinky je aj naša herečka Jana Bittnerová, ktorá sa presadila v Paríži. A treba povedať, že je úžasná. Najmä jej gestá a mimika sú odčítateľné bez slov a vo filme predstavuje pohotovú ženu činu. Táto úloha jej nesmierne pristane.
Ceste do Bulharska dali scenáristi a režiséri – Delepine a Kervern aj sociálno-politický kontext. Kým Jacques je tak trošku narcis túžiaci po perfektnom tele a dokonalosti, absolútnym protipólom je jeho sestra, ktorý vyznáva socialistické ideály. Rovnako ako ich rodičia, ktorí sú stále pri nich (pointu však neprezradíme, pretože jeden z významných momentov by si potom divák v kine neužil – ale spomienka na rodičov veru stojí za to…).


Každý z cestujúcej skupinky je tak trošku blázon. Tvorcovia využívajú krátke skečovité scény na to, aby publikum pobavili, nie však nudili dlhými príbehmi osudov jednotlivých ľudí cestujúcich do Bulharska. A čo je paradox? Väčšina z nich je nenormálnych, len Monique má diagnostikovanú bipolárnu poruchu. A nie je to vlastne tak, že práve ona jediná je medzi všetkými s rozumom na poriadku?

Zdroj foto: Film Europe


 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno