„Cez umenie môžete povedať aj svojmu nepriateľovi viac, než cez depešu, nótu alebo zbrane. No musí to mať jasnú dramaturgiu, ktorá vo výnimočných časoch naberá iné kontexty, než v normálnych časoch,“ hovorí pre náš portál riaditeľ mediálnej spoločnosti Film Europe Ivan Hronec.
Prežívame ťažkú dobu, vojna na Ukrajine sa nás všetkých dotýka. Do akej miery je dnes kultúra dôležitá a v akom kontexte?
Hovorí sa, že keď zbrane rinčia, múzy mlčia, ale to dnes určite neplatí. Neplatí to pre tento konflikt a pre všetky, ktoré sú, boli a žiaľ, aj budú. Umenie a kultúra je dobrým komunikačným prvkom. Cez umenie môžete povedať aj svojmu nepriateľovi viac, než cez depešu, nótu alebo zbrane. No musí to mať jasnú dramaturgiu, ktorá vo výnimočných časoch naberá iné kontexty, než v normálnych časoch. Dnes neexistuje žiadne umelecké gesto, aby v sebe nemalo politický kontext. Preto aj francúzsky filmový festival, ktorý by ste si predstavovali ako bilaterálny filmový vzťah medzi slovenskou a francúzskou kinematografiou, nemôže stáť bokom.
Aj Vy ste sa rozhodli zareagovať na súčasnú situáciu a zmenili ste otvárací film prehliadky Crème de la Crème…
Filmy sme vyberali pred niekoľkými mesiacmi, takže program nereaguje na ukrajinsko-ruský konflikt, ale keďže jeden z podstatných prvkov francúzskej kinematografie sú koprodukcie, tak sme zaradili aj francúzsko-švajčiarsko-ukrajinskú snímku Oľga. Ide o ukrajinskú gymnastku, ktorá sa prepracovala do olympijského tímu Švajčiarska v roku 2013 a v čase, kedy sa pripravovala na Olympijské hry. A práve vtedy vypukol v jej rodnej krajine Euromajdan. Jej matka investigatívna žurnalistka, bola Janukovičovým režimom perzekuovaná, a tak sa hneď dostala do centra revolučného víru. Predstavte si mladé, 15-ročné dievča, ktoré telefonuje domov, a v priamom prenose vidí, že na Majdane strieľajú do ľudí. Ostrými. To nezvládne nikto a určite nie mladé dievča. Rozhodla sa obetovať svoju športovú kariéru a vrátiť na Ukrajinu. Tento film je dôležitý aj preto, že súčasný konflikt nie je otázkou minulého mesiaca alebo roka. Majdanom sa konflikt medzi ideou Ukrajiny prozápadnej a Ukrajiny ruskej len nanovo zobudil, ruskou anexiou Krymu pokračoval a žiaľ, dnes tragicky vyvrcholil. Od roku 1945 prvýkrát jedna európska krajina napadla druhú, poprela jej možnosť existovať ako štát a väčšine jej obyvateľstva poprela možnosť existovať ako národ. Je to neakceptovateľné v Európe a kdekoľvek vo svete. Výťažok zo vstupného z tohto filmu pôjde na účet neziskovej organizácie Človek v ohrození, ktorá pomáha Ukrajine.
Film je nakrútený civilne, pravdivo a keď sa divák pozerá na zábery z Kyjeva, až ho mrazí. Ak by sme to pozerali pred pol rokom, asi by sme to nevnímali až tak intenzívne…
Mňa mrazil najviac záver. Krásne mesto s kvetmi a vodotryskami, ktoré sme vo filme videli. No na dnešných záberoch z Kyjeva ho už takto nevidíme.
A pritom hlavná hrdinka bola šťastná, napriek tomu, že sa vzdala profesionálnej kariéry športovca.
Bola šťastná, pretože sa vrátila domov ako hrdina. Poučený hrdina, ktorý pomáha svojmu prostrediu, svojej skupine ľudí. Je to veľmi silná definícia hrdinského správania – obetovať svoju lepšiu životnú dráhu preto, aby sa vrátila domov poučená a odovzdala to, čo si národ či skupina ľudí žiada a zaslúži. A tým hrdina mení nielen vlastnú komunitu z ktorej vyšiel, ale aj seba. Je tu ešte jedna podstatná vec, ktorú si možno neuvedomujeme. Ak sa niečo začne kaziť, samo sa to neopraví. Ako keď začne kvapkať voda z vodovodu. Naša prvá reakcia je, že si povieme, veď to je len kvapka, ono to prejde. Neprejde. Postupne sa pokazí batéria, začne tiecť prúd vody, ktorý ničí všetko okolo. A toto sa stalo na Ukrajine. Nechcem, aby to vyzeralo dramaticky, no my všetci sme zodpovední, že sme sa na nedávnu minulosť Ukrajiny pozerali laxne. Nedali sme po streľbe ostrými na Majdane, ale predovšetkým po Kryme poriadne na vedomie, že je to neakceptovateľná vec. Spravili sme ako Európska únia a NATO chybu a teraz za ňu trpíme. A najviac trpia Ukrajinci, ktorí za nás bojujú. Preto si treba jasne uvedomiť, že to o týždeň alebo o mesiac neskončí. Musíme byť pripravení a osobne akceptovať nekomfort, ktorý z toho vznikne.
Ako myslíte, že sa nás to dotkne?
Možno bude benzín za 3 až 4 eurá. Počítať musíme aj s tým, že sa zvýšia výdavky na armádu, čo automaticky znamená, že sa znížia niekde inde – školstvo, zdravotníctvo, infraštruktúru a kultúru. Nekomfort znamená, že na Slovensku bude možno milión Ukrajincov, keďže sa predpokladá, že celkovo bude utečenecov sedem až desať miliónov ľudí. Tí ľudia sa nechcú presťahovať, opustili svoje domovy, chcú sa vrátiť, no čo je absolútne hrdinské a treba to všemožne podporovať, nechcú žiť pod režimom Putina. Nie pod režimom ruským, ale režimom Putinovým. Treba to jasne definovať. Súčasný vojnový stav je dôsledkom rozhodnutia jedného človeka, ktorý robí iným zle. Nie je to rozhodnutie Ruska a najhoršie, čo by sme mohli teraz urobiť, je povedať, že celé Rusko je zlé.
Na otvorení festivalu ste namiesto filmového príhovoru definovali štyri fronty, na ktorých sa dnes nachádzame. Je to jeden z tých frontov, o ktorom ste hovorili? Zachádzame, podľa Vás, ako spoločnosť do extrému? Veľa ľudí, žiaľ, nevidí odvrátenú stranu režimu v Rusku a odsudzuje celý národ na základe rozhodnutia jedného človeka. Ako teda presne zneli vo Vašom podaní tie fronty?
Prvý front je ten, na ktorom sa každý z nás bezprostredne nachádza. Pre mňa je to front umenia, kultúry a informácií. Umelecké aktivity a informačné aktivity sú vedome politické alebo sa stávajú politickými, aj keď nechcú, v tejto situácii sú politickým gestom. Všetci z nás s tým musíme rátať. Druhý front je horúci, vojnový, ukrajinský boj v mestách. Musíme nájsť spôsob, ako nebo nad Ukrajinou… a tu som si dovolil parafrázu.
Wendersovho filmu Nebo nad Berlínom?
Presne tak. Požičal som si tento film. Nebo nad Ukrajinou musí byť ukrajinské. Všetky argumenty, ktoré nám hovorí NATO a rozumní politici, že by sa tým rozpútal ešte väčší konflikt sú správnymi argumentmi. Na druhej strane, bez ovládnutia vzdušného priestoru sa vojna neskončí. My sme odborníci na filmy a umenie, kolegovia z armády sú odborníci na vojnové konflikty, nech to teda vymyslia. Je jedno ako, ale nebo nad Ukrajinou musí byť ukrajinské. Tretí front je frontom priamo v Moskve. Frontom, ktorý sa vedie medzi „inými Rusmi“, tými ktorí nepodporujú Putina. Sú v najhoršej pozícii, mlátení na námestiach, končia vo väzeniach, a zároveň nevedia, ako ich bude brať zvyšok sveta a Európa. Musíme im vyslať signál, že vieme, že bojujú aj za nás, že ich v tom nenecháme a že v tom máme jasno. Štvrtý front je náš, domáci, akceptácia nekomfortu, ktorý s vojnovou situáciou príde. Musíme nájsť ľudskú aj logisticky zvládnuteľnú možnosť ako prijať na Slovensku milión utečencov. Musia dostať našu podporu a uistenie, že sú vítaní, ale zároveň aj potrební. Musíme nájsť spôsob, ako ich na určitý čas, ale aj dlhodobo integrovať. Možno osemdesiat percent z nich sa vráti po skončení vojny naspäť. Ale možno o niekoľko rokov.
Nepochybujem o tom, Ukrajinci milujú svoju krajinu, budú sa chcieť vrátiť domov a po vojne budú chcieť znovu vybudovať svoje zničené mestá…
Presne tak, aj preto treba zabudnúť na pocity, ktoré sme mali v minulosti, kedy sme bez problémov hovorili o Ukrajincoch ako o Rusoch. Nevideli sme rozdiel. Keď niekto vravel, že ide do Odesy, tak sme rozumeli, že do Ruska. Vojna plodí nenávisť a tá dnes rozdelila Ukrajincov a Rusov. Táto nenávisť je najväčšia hanba a najhorší hyenistický akt, ktorý prezident Putin spravil, pretože na dnešnú vojnu sa nezabudne celé generácie. Akokoľvek sa to skončí, nikdy sa to z histórie nevygumuje, pretože žiadna propaganda nedokáže vygumovať sociálne médiá ani ľudskú pamäť. Ukrajina sa dotýka Slovenska a Európy a myslím si, že sme si to dostatočne neuvedomovali. Asi už vieme, že je výhodné mať suseda priateľa, než mať jasného nepriateľa. Náš geopolitický záujem je, aby Ukrajina nebola vankúšom pre Rusko, ale aby bola integrálnou súčasťou Európy a NATO. A to sú tie štyri fronty, ktoré som spomenul na otvorení festivalu. Kultúrny a informačný front, horúci vojenský ukrajinský front, podpora „iných Rusov“ v Rusku a naša pripravenosť znášať následky, ktoré zasiahnu náš komfort na Slovensku, Každý z nás tieto fronty vníma, žije nimi, prechádza cez ne, niekto viac, niekto menej, no každého sa tieto štyri fronty týkajú. Treba sa pripraviť , že tu budú dlho. A treba sa pripraviť aj na to, že čas a únava prinesie postupnú necitlivosť voči ukrajinskej kríze. Podobne ako sme postupne otupeli voči Covidu, Slováci sa dnes musia zomknúť na základe princípov, stratégie a cieľov, ktoré musia byť jasne definované, logicky a logisticky popísané, predstavené a dosažiteľné. Dnes viac ako kedykoľvek predtým musíme vedieť, kam patríme. Slovensko a jeho samostatnosť nie je garantovaná romantickou rozprávkou, že sa sami ubránime. My si môžeme len zvoliť, s kým budeme. Ja nechcem Putinov režim, ja chcem síce nedokonalý, niekedy pomalý, niekedy veľmi otravný demokratický režim, ktorý sa volá Európa.
Každý súdne a triezvo uvažujúci človek Vám dá za pravdu. Od otváracieho filmu Oľga, ktorý ste zmenili vzhľadom na vojnu na Ukrajine a analýz súčasnej spoločensko-politickej situácie, poďme si povedať o festivale francúzskych filmov. Pôvodne mal byť otvárakom film France a počas otváracieho ceremoniálu ešte uvidíme Stratené ilúzie. Čo ponúknu divákom?
France – to je typický Bruno Dumont, veľmi elegantný film a Léa Seydoux ako žurnalistka moderátorka, ktorej je svet slávy príjemný. Len do momentu, kým sa jej niečo stane a spozná krutú stránku slávy. Film ukazuje odvrátenú stranu slávy a môžem ho dokonca prepojiť so súčasnou situáciou na Ukrajine. To, čo sme si mysleli, že bude naveky, sa zrazu zmenilo zo dňa na deň. Bruno Dumont je majster v takýchto premenách. Film vrelo odporúčam nielen pre herečku, ale hlavne pre tematickú linku. Ďalším je historický veľkofilm Stratené ilúzie francúzskeho režiséra Xaviera Giannoli, nakrútený podľa Balzacovho románu. Film sa nevenuje všetkým postavám literárnej predlohy, lebo tá je košatá, predstavuje hlavne prostredie začiatkov žurnalistiky. Tak, ako aj France je o žurnalistike, aj film Stratené ilúzie sa venuje téme žurnalistiky, prepojeniu ekonomiky, spravodajstva a logike vzniku „fake news“. Tie totiž nevymyslel Trump, ale komerčná žurnalistika. Prečo? Pretože pravda je často nezaujímavá. Masy nepotrebujú pravdu, ale príbeh, ktorý motivuje a spája. Mýtus nemusí byť pravdou. Fake news je viac politická a ekonomická kategória, než protiklad pravdy. Už v počiatkoch tlačených médií vo Francúzsku v 19. storočí mal prvý komerčný denník rovnaké problémy, aké má každý komerčný denník dnes. Overené informácie, ktoré sa ťažko overujú a ešte ťažšie predávajú. A neoverené a vymyslené „informácie“, ktoré sa predávajú fantasticky. A to je presne to, čo zažívame aj dnes. Hovorí sa, že ak je niečo zlé v základoch, dom nemôže stáť pevne, o tomto ten film je. Okrem témy sú Stratené ilúzie excelentná kinematografia, nádherné scény, kostýmy, fantastický herecký ansámbel – za všetkých spomeniem, že vo vedľajšej úlohe sa objavil Xavier Dolan. Kanadsko -francúzsky herec a režisér – za tento výkon dostal Césara, mimochodom, film dostal ešte ďalších šesť Césarov skoro vo všetkých kategóriách. Ak sa divák chce dostať do francúzskej kinematografie, cez tento film sa doň dostane veľmi rýchlo.
Festival francúzskych filmov je už tento rok ôsmy v poradí a v premiére diváci uvidia osem filmov. Ktoré by ste ešte spomenuli?
Film Krížová výprava, ktorý nakrútil herec Louis Garrel. Je to ekologický film o tom, že 13-ročný chlapec ukradne svojim rodičom drahé hodinky, šperky, predá ich a ide zachraňovať Afriku. Je to komédia, s aktuálnou ekologickou a generačnou témou. Premietal sa v Cannes v sekcii Films for Climate. Režisér Arnaud Desplechin prináša svoj nový film Klam o živote spisovateľa Philipa Rotha, ktorý mal, mimochodom, intenzívny vzťah k Prahe. V hlavných úlohách uvidia diváci Denisa Podalydès a Léu Seydoux, ale bolo by plytké, keby som povedal, že ide iba o love story. Je to film vzťahový, popretkávaný rozhovormi, o kultúre, o židovskej téme, o rôznych aktuálnych témach a hlavne, je to herecký koncert týchto dvoch protagonistov. Určite by som ešte spomenul film, ktorý má super názov. Každý si ho zapamätá, lebo sa volá Tralala. Je to film bratov Arnauda a Jeana-Mariho Larrieuovcov, ktorí sa vždy vo filmoch dokázali výborne vysporiadať s hudbou. Točia takmer až muzikály a Tralala je asi viac muzikál ako film. Hrané scény sú ako recitatív a hudba, ako árie v opere rámcuje emócie. V Tralala sa spieva a tancuje. Hlavným predstaviteľom snímky je Mathieu Amalric a odohráva sa v Lurdoch, takže je tam dobrý mix. Máme aj smutnú sekciu. Pred niekoľkými týždňami nás tragicky opustil herec strednej generácie Gaspard Ulliel, takže ako Hommage prinesieme premiéru filmu Sibyl od režiséra Justine Trieta, ktorý je ukážkou jeho excelentnej hereckej schopnosti. Zo starších filmov ešte spomeniem historickú drámu Anarchisti s Adèle Exarchopoulos.
Každým rokom sú francúzske filmy uvádzané v rámci festivalu premietané aj v kinách po celom Slovensku. Z roka na rok pribúda ich počet. Znamená to, že slovenskí diváci ich majú radi? Je to aj výsledok Vašej práce ako distribučnej spoločnosti?
Kiná sa prirodzene hlásia a francúzsky film u divákov rezonuje bez silného mučenia (úsmev). Hrajú ich s úspechom a ľudia majú pocit, že idú do kina na niečo známe. Keď sa pozrieme na európsku kinematografiu, máme dve brandové geografické oblasti, ktoré sú garanciou diváckeho záujmu. Je to francúzska a škandinávska kinematografia. Sú aj ďalšie, veľké a menšie, no divák nevie, čo si má predstaviť, ale s Francúzmi a Škandinávcami už má skúsenosť. Má ju nielen z filmového umenia, ale z celkovej kultúrnej rezonancie. Pri Škandinávcoch je to literatúra a seriály, pri Francúzoch „veľká národná“ kultúra, literatúra, hudba, architektúra. Na túto poznanú a očakávanú vlnu naskakujú prehliadky Crème de la Crème aj SCANDI. Mimochodom naše filmové, TV a VOD aktivity sú väčšinovo financované nami. Spoločnosť Film Europe je eseročka a hoci máme granty a podporu, približne na 80 percent je to stále naša majoritná investícia. Som rád, že to tak je, pretože je to zdravé spojenie minoritných verejných zdrojov s väčšinovými súkromnými. Boli časy, keď sa tvrdilo, že eseročky do kultúry nepatria. My fungujeme viac ako desať rokov a sme dôkazom, že patria. Nerobíme umelecké kompromisy a vieme fungovať nielen v kinách, ale aj na VOD platformách, v našich partnerských televíziách. Divákom ponúkame veľký distribučný oblak, takže ak je to o francúzskom filme, hráme ich na všetkých distribučných úrovniach. Na festivaloch, v našich aj partnerských kinách, na Edisonline našej VOD platforme, vo Film Europe Channel, našej platenej televízii, ale aj v televíziách partnerských. Myslím si, že to diváci vnímajú aj oceňujú. Musím sa poďakovať aj RTVS, ktorá s nami kooperuje už niekoľko rokov a aj teraz, v čase konania festivalu, 12. marca bude na DVOJKE uvádzať francúzsky film Davida Oelhoffena Ďaleko od ľudí. Je to veľmi silný film z Crème de la Crème 2014, verím, že si ho diváci pozrú. RTVS, ako náš festivalový partner takýmto prirodzeným spôsobom upozorňuje na Crème de la Crème.
Zhovárala sa Zuzana Vachová
Zdroj foto: Adrián Žiška – otvorenie festivalu Crème de la Crème , titulná: archív Ivana Hronca
