Konečne si môžeme na plátnach vychutnať „crazy“ komédiu, ktorá má úplne iný rukopis ako tie, ktoré sme už videli. Priatelia, iránsky masový vrah likviduje všetkých režisérov, okrem jedného. A to je absolútna tragédia!
Takže ako je to vlastne v čudnom príbehu hlavného hrdinu, ktorý sa ide zblázniť od toľkého čakania, kým aj jeho niekto nezabije? Už samotný príbeh je príjemne sarkastický. Iránskych režisérov ktosi brutálne vraždí, jedného za druhým. Aj Hasan Kasmai je síce režisér a podobne ako taký Džafar Panahí sa nachádza na čiernej listine islamistického režimu, ale smrť nie a nie prísť. Prečo sa tajomný zabijak vyhýba práve jemu?
Hasan je ambiciózny, mierne hysterický a poriadne zdevastovaný filmár, ktorý sa rozhodne pátrať po krvavej stope. Tak čo je on, niečo menej, ako ostatní jeho kolegovia? Je looser režisér? Z jeho života sa od tej chvíle stáva delirický trip, plný nezmyslov, inotajov a omylov.
Režisér Mani Haghighi natočil čiastočne autobiografické bláznivé podobenstvo o spoločnosti, ktorá žije na pokraji strachu, ale nebojí sa o svojej existencii prehovoriť s cynickým úškľabkom. Snímka Prasa je drzý politický inotaj, „sedlácka“ crazy komédia i pokrivené gitarové sólo v cele autoritárskeho štátu.
Prasa je osviežujúci, zábavný, absurdný a hlavne, aby sme vysvetlili názov snímky, na každú svoju obeť vrah vytetuje na čelo slovo „prasa“. Keďže Hasanova sláva klesá a prežíva síce smútok za mŕtvymi kolegami, jeho podvedomie začína doslova ohlodávať jedna vec: prečo sériový vrah nezaútočí aj naňho? Dokonca zisťuje, že je natoľko irelevantný v spoločnosti, že túži po tom, aby sa aj on stal cieľom tohto vraha, ktorá by mu opäť priniesla slávu a mohol byť tak v spoločnosti dôležitý.
A ako si poradil režisér so spracovaním tejto témy? Netají sa tým, že ho inšpirujú bratia Cohenovci. Je to zjavne človek, ktorý zbožňuje film Big Lebowski, pretože mnohé delirické a absurdné scény akoby boli vystrihnuté z tohto kultového filmu. Komu to prekáža, azda nie dobre si uvedomuje, že všetko ostatné je odlišné. Film osciluje medzi temným thrillerom a absurdnou komédiou, ktorá je zasadená do špecifického prostredia. Nesmieme však prezradiť všetko, len to, že hlavná postava má veľmi špecifický vzťah ku svojej matke (tvrdé matriarchálne pravidlá nezaťažené logikou mužského vnímania sveta) a prekrásnym ženám, o ktorých je presvedčený, že všetky sú doňho zamilované. Len či je to skutočne aj realita alebo liečenie si vlastného zdupaného ega? Koho vám to pripomína? No jasné, predsa slávneho Woodyho Allena!
Surrealistické scény sa tu natoľko prepletávajú s realistickými, že niekedy ani neviete odlíšiť, čo je realita a čo skutočnosť. A to všetko zasadené do exotického iránskeho prostredia, kde sa striedajú dynamické scény plné hystérie s nešťastne depresívnymi. A snivými.
Vráťme sa však k Hasanovi, pretože práve detaily sú tie, ktoré vás rozosmejú, ktoré posúvajú dej či fikciu ďalej. Hasan ako muž je v podstate bezbranné dieťa. A nie a nie umrieť. Keď sa pozriete na jeho izbu, vyzerá to tam, akoby ste práve vstúpili do izby tínedžera: bodrel ako v tanku, plagáty AC/DC a podobných vychytávok… Od začiatku viete, že táto pračudesná postava nemôže byť monštrom, ktoré tak neľudsky vraždí. Každopádne, svoju kariéru má už dávno za sebou a vyvrcholenie filmu Prasa je skutočne zábavno-absurdné… Oplatí sa vidieť, verte mi.
