Farebná, plná symbolov a s vynikajúcou, dramatickou Kráľovnou noci. Taká je nová košická inscenácia Mozartovej Čarovnej flauty, ktorú dirigent Vinicius Kattah predstavil publiku v novej hudobnej dimenzii. A zdá sa, že jeho experiment sa nadmieru vydaril.
Je správne, že my si kladieme otázku: „Ako to znelo za Mozarta?“ pýta sa prvý hosťujúci dirigent Štátneho divadla Košice Vinicius Kattah v rozhovore so Stanislavom Trnovským, ktorý je súčasťou bulletinu k novej opernej inscenácii Čarovná flauta, ktorá bola v dvoch premiérach uvedená 17. a 18. februára 2023 na pôde košickej opery. Práve táto veta je kľúčom k pochopeniu jeho koncepcie, ktorá je v mnohom odvážna – najmä pre konzervatívne publikum. Na druhej strane však svieža, moderná, progresívna, farebná, živá a jedným slovom – nenudí. Na prvý pohľad (či počutie) to, čo si dovolil, prekračovalo mieru konvencií, no nie vkusu. Na to je Kattah až pridobrý muzikant a s dielom Mozarta má dostatočné skúsenosti – skrátka a dobre, nebol to experiment, ktorý bol vytvorený za každú cenu ohúriť, no logicky, argumentmi položený, inovatívny vklad dirigenta, ktorý sa zahĺbil do rukopisu partitúry a na základe niektorých škrtov autora a ďalších dostupných prameňov, v intenciách dnešnej, obľúbenej poučenej interpretácie dosiahol novú, prijateľnú zvukovosť, ale i nové melodické tvary v podaní operných spevákov.
To je jedna rovina, ktorú si, pochopiteľne, bližšie analyzujeme, tou ďalšou je réžia, ktorú pripravil v Rakúsku žijúci nemecký režisér Alexander Wiegold. Ako zaujať dnešného diváka slávnym dielom, ktoré Mozart skomponoval v tieni svojej smrti? Čarovnú flautu dokončil v septembri 1791, v tom istom roku umiera. Čarovná flauta však mala okamžitý úspech: v tej istej sezóne ju odohrali dvadsaťkrát. Mozart absolvoval v októbri mnoho predstavení a tešil sa, že po dlhom čase mohol s dielom osláviť ďalší verejný úspech. V novembri však už bol ťažko chorý a zomrel 5. decembra 1791, v ďalšom roku bola opera stokrát reprízovaná, dnes patrí stále medzi najhranejšie tituly.
Wiegold nebol postavený pred jednoduchú situáciu, keď chcel aktualizovať Čarovnú flautu, ktorá sa do Košíc vrátila už po štvrtý krát (Národné divadlo v Košiciach uviedlo Čarovnú flautu prvýkrát v sezóne 1948/1949 a naposledy v októbri 2006 v réžii Andrey Hlinkovej a hudobnom naštudovaní Miloslava Oswalda). Tvorcovia dnes hľadajú kontext s dnešnou dobou, hoci práve Čarovná flauta – aj v očiach samotného režiséra, je dielo nadčasové a moderné. Režisér nečerpal len zo základného, neustáleho konfliktu medzi svetom racionálnym a rozprávkovým, no inscenáciu staval najmä na konflikte rácia a emócií. Tak ako bol tento zápas dobe Mozarta naliehavý, rovnako úpenlivo sa objavuje aj v dnešnej dobe. Na čo však tvorcovia inscenácie chceli poukázať čo najintenzívnejšie, okrem klasickej línie protichodných myšlienok – dobro – zlo, rafinované – ľudové – humor – žiaľ (všetky tieto roviny nájdeme v Mozartovom vrcholnom diele), je schopnosť človeka dostať sa k pravde. V tomto momente dielo dostáva výrazný aktualizačný moment. V dnešnom svete, kedy sa nám dostáva záplava informácií, z ktorých musíme dômyselne selektovať, Wiegold podčiarkuje tú rovinu v príbehu, kedy nastáva zlom. Hrdinom sú uvedené informácie, no v skutočnosti je všetko inak. Ako sa teda dostaneme k pravde – to je významná rovina jeho režijnej koncepcie, rovnako výpravy.
Scénu pre novú košickú opernú inscenáciu pripravil Ondrej Zachar v spolupráci s režisérom Alexandrom Wiegoldom. Kostýmy navrhol Tomáš Kypta. O svetelný dizajn sa postaral Róbert Farkaš a o videodizajn Michael Balgavy. Už od začiatku inscenácie je zrejmé, že práve na farebnosť kládli extrémny dôraz – priznám sa, ak by jej bolo aspoň o niečo menej, respektíve tvorcovia volili menej výrazné farby, oku by táto inscenácia podstatne viac lahodila (recenziu píšeme z prvej premiéry 17.2.2023). A vzhľadom na dnešnú dobu a scénu, ktorej dominuje kolotoč (Wiegold využíva frekventovane točňu, na ktorej je umiestnený kolotoč, aby zdôraznil prechod medzi reálnym a rozprávkovým svetom) by si pokojne mohli dovoliť aj čierno-biele prevedenie. Bolo by to nadmieru vkusné a výpovednejšie ako výrazné pastelové farby, fosforeskujúce, ktoré dokonca krikľavosťou miestami bili do očí, ale zároveň čiernotou a šeďou zvýrazňovali mienený kontrast. Bol teda zrejmý kľúč, prečo túto farebnosť volili, ale poznáte to, už po niekoľkých hodinách v divadle, keď sú vnemy unavené a zaťažené, poviete – je to „too much“.
Čo však je okamžite zjavné – už od znenia predohry, je práca so symbolmi najvýraznejším prvkom inscenácie. Slnko, symboly zverokruhu, dominantný symbol – číslo 3, kruh, štvorec… Človek mal občas nepríjemný pocit, že ho podprahovo pozývajú do slobodomurárskej lóže. Iste, o slobodomurárstve samotného Mozarta, jeho otca a libretistu Čarovnej flauty sa toho popísalo mnoho. Toto nie je fórum na popieranie či potvrdzovanie jednotlivých cirkevných či iných téz, no faktom je, že v dobe, keď skladateľ toto dielo tvoril slobodomurári pociťovali tlaky zo strany cirkvi. A práve Čarovná flauta je istým aktom vzbury, niet teda divu, že Wiegold a jeho tím siahli po týchto symboloch.
Na čom však stojí a padá nová košická inscenácia, však ani nie je jej symbolika a výtvarné stvárnenie (hoci i to možno chápať ako atraktívne pre publikum, a najmä viacgeneračné), no najmä hudobné naštudovanie Viniciusa Kattaha. Už z predohry bolo zjavné, že k interpretácii pristúpil hosťujúci dirigent Opery ŠDKE odlišne – nie tradične, nie „uhladene“, no pritom s priezračným, čistým, zvukom, s potrebnou ľahkosťou a mimoriadne odvážnom, rýchlom tempe. Orchestre, hrajúce overtúru tým ťažkopádnym spôsobom ju interpretujú v čase okolo 7 až 8 minút, Kattah to stihol pod rekordných 6 minút. Nie, toto nebola súťaž v atletike, no už tento čas naznačoval, že jeho prístup k interpretácii Mozarta bude zasvätený a mimoriadne progresívny (ó áno, pán dirigent prepáči, no stopovanie časov interpretácie ouvertúr je mojou slabosťou – ani neviete, aká je to zábava porovnávať si, ako to niektorým svetovo známym, ospevovaným lenivcom trvá, kým sa dostanú na koniec predohry. Pre korektnosť menovať nebudeme, zasvätení vedia).
Fascinujúce bolo, že úvodné Adagio neuponáhľal – mohutné tri akordy vo fortissime nechal vyznieť v plnej kráse a grácii (keď sme už pri čísle 3, dostávame sa k prvému symbolu slobodomurárstva, ktorých je v opere, ako sme podotkli, požehnane). Nechýbal, samozrejme, ani následný kontrast. Nádychy, prekrásne tvarovanie melódie, dôsledné crescendá, no neprehnaná dynamika hraničiaca s romantizmom, vyvážený zmysel pre klasicistickú interpretáciu, to vzácne vyrovnanie rácia a emócií – pre to všetko má Kattah cit. Viedol muzikantov k rešpektovaniu zápisu partitúry, tónu bez afektu, oprostil ho od prehnaných vibrát – to všetko ruka v ruke s prechodom do živelného, energického Allegra, predčilo túto interpretáciu a človek si v takomto prípade ani nevšimne intonačné nedostatky v dychových nástrojoch, pretože tie vždy sú (teda, pre korektnosť, všimne, aj boli počuteľné, ale prebila ich koncepcia). Adagio nebolo rozvláčne, ale spevné, Allegro rýchle, svižné, no priezračné, čisté a nie na úkor artikulácie. Och, aká príjemná zmena po tých „povaľačských“ orchestroch, čo ani nevedia poriadne zahrať staccato a už po čas overtúry začnete v hľadisku zívať!
Pod taktovkou Kattaha ste mali pocit, že hrá iný orchester, no určite to nebola bezduchá kópia Nikolausa Harnoncourta, hoci práve on bol z tých prvých umelcov, ktorý otvoril cestu k radikálnej zmene interpretácie. Či si to tak skutočne Mozart prial? Respektíve, dostávame sa k úvodnej otázke – Ako znela hudba za čias Mozarta? Nevieme nikdy povedať na sto percent, no historické pramene, poznámky Leopolda Mozarta, mnohé ďalšie zdroje, nám dokážu vniesť do interpretácie viac svetla. Skutočnosť, že sa interpretácia v 20. storočí prispôsobila romantizujúcej estetike, je rovnako prirodzená, ako fakt, že sa v súčasnosti začínajú preferovať historicky poučené prístupy k interpretácii. Priznám sa, osobne nie som zástancom týchto radikálnych, novátorských trendov, najmä v baroku, no ak umelec dokáže nájsť kompromis (nech to slovo znie akokoľvek vulgárne v spojitosti s umením), dokáže tým sprístupniť dielo súčasnému poslucháčovi zvyknutému na tradíciu a zároveň priniesť nový, neopočúvaný, svieži hudobný závan. A práve to Vinicius Kattah spravil.
Predohra k Čarovnej flaute nie je typickou opernou predohrou, aká sa vtedy k operám písala. Žiadne zhrnutie tém opery, veselá jednohubka sa nekoná. Už ouvertúrou nám skladateľ dal najavo, že ide o vážny kus, ktorý je turbulentný, búrlivý, riešia sa v ňom vážne témy. Áno iste, obalené humorom, ale v jadre nesie vážne posolstvo. Vybrúsený, transparentný, čistý zvuk v dobre vyváženej, homogénnej hladine, s vyspievanými motívmi, no najmä príťažlivá ľahkosť interpretácie bola obrovským posluchovým pôžitkom. A najmä, Kattah je dostatočným odborníkom na Mozarta, jeho dielo je blízke jeho srdcu i duši, takže vskutku nemal za potreby kopírovať Harnoncourta – jeho obrovské kontrasty v dynamike a unikátny, rozpoznateľný štýl – nič také sme v premiérový večer nepočuli. V rýchlom tempe dokázal držať, ťah, akcentovať kontrasty, vyspievať témy (flauta, hoboj…), zreteľne oddeliť s nádychmi návrat do Adagia fanfárami a hoci pri návrate do Allegra to pár taktov aj znelo, že „šialene“ rýchle tempo neudrží, napokon pevnou rukou zavládol v orchestri a hudobníci to zvládli. Päť a pol minútový adrenalín spravil svoje – takto má vyzerať predohra k opere bez toho, aby ste mali chuť vstať a odísť.
Príbeh o Čarovnej flauty vychádza zo zbierky rozprávok básnika Wielanda, ktoré boli v dobe skladateľa obľúbené. Autorom libreta je vyššie spomenutý slobodomurár Emanuel Schikaneder, ktorý do zápletky vložil aj ďalšie príbehy a vlastné nápady, práve preto má interpretácia mnoho výkladov. Okrem toho, mnohé zápletky sú len náznakové, v diele je zúfalo málo komentárov od autorov, takže na jednej strane je náročné nájsť tú správnu interpretáciu, na druhej, poskytuje pre tvorcom slobodu.
Čo však poprieť nemožno, je zrelosť hudobného diela, v ktorom skladateľ niektoré situácie súvisiace s príbehom či postavami hraničiacimi s klišé, práve hudbou pozdvihol na sofistikovanú úroveň. Hudba má moc prehĺbiť charaktery, dramatično, má schopnosť dať nový kontext – aj komickým situáciám, posilňuje každú postavu, scénu, symboly, sny – je mostom medzi dobrom a zlom. To spektrum hudobných foriem, ktoré Mozart v Čarovnej flaute využil, je priam geniálne. A pritom je to ojedinelá, nádherná jednoduchosť, v ktorej je skrytá zložitosť. Kattah sa dostal až na koreň tejto zložitosti, každú jednu formu podriadil precíznemu skúmaniu, vytiahol farby, ktoré sme doposiaľ nepočuli: skladateľ podčiarkol humor prostredníctvom ľudových prvkov, ktorý bol doposiaľ skrytý a ukázal lyriku a kontrapunkt, ktoré dômyselne dostal do partitúry. Autentickosť zvuku a historickú interpretáciu dirigent vyzdvihol aj použitím čembala: sám na ňom hral v niektorých partoch a dirigoval hráčov od čembala. Je to typická ukážka, ako kedysi fungovali orchestre, komorné takto dnes dokážu presvedčivo interpretovať (nielen) starú hudbu a dosahujú nebývalú zvukovú sviežosť a autentickosť. Čembalo v mnohých situáciách osviežilo partitúru, jedinečný zvuk tohto nástroja, ktorý síce nie je schopný dynamických nuáns (ani nie potrebných v prípade racionálne vyváženej klasicistickej hudby) bol skôr farebným a rytmickým prostriedkom na doplnenie ansámblu.
Hneď v prvej scéne sme videli v árii Zu Hilfe! Maksyma Kutsenka ako Princa Tamina, ktorý pohotovo nahradil avizovaného začínajúceho slovenského tenoristu, študenta VŠMU, Andreja Vancela. Ten pre indispozíciu nemohol prvú premiéru spievať, preto všetka česť, že domáci sólista na poslednú chvíľu dokázal túto úlohu ustáť. Jeho prejavu síce chýbala citlivejšia dynamická a najmä výrazová prepracovanosť a vo výškach forsíroval (najmä v árii Tamina), no preukázal mimoriadnu intonačnú sebaistotu. Škoda aj legátových partov, že neboli viac prepracované, rovnako piána a chýbajúce kontrasty – postava Tamina je podstatne viac lyrická, no záskok to bol zvládnutý so cťou. Kutsenko dokonca do role princa vložil kus herectva – Mozart ho stvárnil ako neistého muža, ktorý po prvýkrát prežíva pocit lásky.
V Taminovej árii Dies Bildnis ist bezaubernd schön je aj naivita, láskavý humor Mozarta, keď sa mladý muž, dívajúc sa na obrázok svojej milej, pýta(pre istotu dvakrát): môže byť ten cit láska (Soll die Empfindung Liebe sein?) a keď už je taký neistý a opustený na pódiu, v úspornom hudobnom sprievode mu rozhodnú odpoveď z orchestra dajú klarinet a fagot (mohli sa ozvať aj dôraznejšie vzhľadom na ich významotvorný charakter). Skladateľ aj ďalej v árii pracuje s humorom, keď nielen spevák, ale aj orchester nevedia rozlúsknuť situáciu, čo má spraviť mladý muž s Paminou, keď ju stretne. Objať ju? Nastáva veľká pauza, v ktorej Kattah opäť nechal zaznieť čembalo. Práve to súhlasne pritakáva a tento nápad neskúseného muža považuje za spásonosný. Razom sa z lyrického, nežného, romanticky ladeného výstupu stal komicky podfarbený.
Mozart si vyžaduje úplne iné spievanie ako veľké romantické árie. Všetko musí byť v hlasovom prejave vyvážené, kultivovanejšie, aj najmenšia nedokonalosť je počuť. Žiaľ, technicky ani výrazovo na to nestačil domáci sólista. Čo sa týka orchestra, preukázal pod taktovkou Kattaha mimoriadne dobrú zvukovú kompatibilitu a krásnu zvukovú homogénnosť, je zjavné, že dirigent košické divadlo pozná. No nielen to – dokázal spolupracovať so spevákmi v dynamike, frázovaní aj v tempách. Z tohto pohľadu tvorilo dielo jeden veľký, dobre fungujúci, živý organizmus.
Škoda, že vo výrazových a hereckých nuansách Taminovi verne nesekundovala aj jeho „polovička“ Pamina, ktorú stvárnila Aneta Hollá. Nie, že by nedisponovala pekným materiálom, naopak, no vždy, keď sa objavili spolu na pódiu Hollá a Kutsenko, akoby tam chýbala tá povestná chémia. Žiadna iskra, príťažlivosť, láska, čo sa odrazilo aj na vokálnom prejave. Slabá zaangažovanosť spôsobila absenciu výrazu a hlavne výrazovo plochý prejav, dokonca s intonačnými problémami. Aneta Hollá určite má potenciál, pretože mala aj pekné miesta, nepochybne sa jej viac darilo v druhom dejstve. Navyše, na túto postavu sa hodí – šarmom i krásou, no po technickej, emocionálnej i výrazovej stránke bude musieť na túto úlohu ešte dozrieť.
Naopak, veľmi dobre fungovala príťažlivosť na javisku medzi rozprávkovou postavou Papagenom (Marek Gurbaľ), ktorý sa objavuje hneď v úvode – po prebudení princa a jeho Papagenou (Silvia Ondočko). Gurbaľovi sa podarilo nielen spevom, ale i hereckým stvárnením dosiahnuť presne toho jednoduchého človeka z ľudu – bol vtipný, očarujúci, dokázal komunikovať s publikom. Jeho postava je zámerne stavaná ako protipól vážneho Tamina. Keď sa ocitli obaja spolu na pódiu, tento kontrast bol znateľný. Príchodom Papagenovej postavy sa mení aj hudba – je to počuteľne jednoduchý motív inšpirovaný ľudovou hudbou okorenený o vtipné pískanie na magický hudobný nástroj Papagena. Okrem hereckých, komediálnych daností presvedčil aj spevom: jeho prejav bol vyvážený vo všetkých polohách, poradil si s s bodkovaným rytmom, frázovanie zvládal s ľahkosťou. Gurbaľ bol priam neodolateľný aj v scéne, keď mal zámkom zapečatené ústa a nemohol spievať (Hm! hm! hm! – rozkošný kvintet plný života, ktorý bol opäť podfarbený čembalom). Je to presne typ Papagena, na ktorého bude detský, ale aj dospelý divák hľadieť s úsmevom na perách a zapamätá si ho – skrátka, rozprávková postava z ľudu, s jednoduchými predstavami o živote, ktorý má vcelku elementárne predstavy o živote, prosté sny a túžby.
Každú z týchto bohatých žánrových škál, ktoré sú v partitúre zapísané, dokázal dirigent presvedčivo a štýlovo interpretovať, aj keď práve v ľudovom motíve Papagena by sa viac hodilo rýchlejšie tempo, čím by sa dosiahla v povestnom „hopsasa“ potrebná ľahkosť a ešte charakteristickejší komediálny punc. Okrem zachovania týchto štýlových nuáns v interpretácii išiel dirigent ďalej: spestril formu singspielu čembalovými ozdobami – dialógy v košickej inscenácii sú preložené do slovenského jazyka – preložila Linda Fintorová a dramaturg Stanislav Trnovský. Samozrejme, aj vďaka tomuto momentu sa inscenácia stáva prístupnou pre mladšiu generáciu, je zrozumiteľná a jasná. Gro, vďaka čomu však prehovára k divákom, je skryté v hudbe. Bol to geniálny ťah skladateľa, ktorý využil množstvo hudobných prvkov na to, aby charaktery a jednotlivé situácie vykreslil hudbou – Čarovná flauta je zázrakom, ktorý v klasickej štruktúre veľmi dobre funguje, s obrovským bohatstvom, a na prvý pohľad neexistujúcej symbióze hudobných foriem.
Napríklad hneď v úvode sa Tri Dámy (Janette Zsigová, Viera Kállayová, Myroslava Havryliuk) pri spiacom princovi najprv rozprávajú o jeho kráse, potom predstierajú bitku, komu tento krásny mladý muž bude patriť. Sú to klasické prvky lyrickej komédie – všetky tri speváčky dokázali prejsť z lyrickej polohy do komickej s absolútnou ľahkosťou. To, že na záver pridal Kattah kadenciu, bol opäť prvok improvizácie – či bol šťastne interpretovaný, ukáže čas. Takéto inovácie sa vždy potrebujú istý čas usadiť, nikdy nebudú fungovať na „prvú dobu“, hoc by boli interpretky akokoľvek kvalitné. Predsa len, od čias, kedy sa umelci na pódiách – či už v inštrumentálnej forme, alebo speváckej, dokázali s absolútnou slobodou pohybovať v tónine a nechať svojej muzikalite voľný priebeh, uplynuli isté stáročia. Nechali sme sa otrocky pridŕžať notových predlôh, čím sa z hudby vytratila spontánnosť, no našťastie, aj tento prístup sa mení. A rovnako – táto produkcia je toho dôkazom.
Dostávame sa však k jednému z vrcholov večera – Kráľovnej noci, českej koloratúrnej sopranistke Lucie Kaňkovej. Znela ária O zittre nicht, mein lieber Sohn a hoci ostáva v tieni druhej, populárnejšej Der Hölle Rache kocht in meinem Herzen, rozhodne aj prvý výstup Kráľovnej noci priniesol okrem vysokých polôh prekrásne, precítené lyrické party v podaní Kaňkovej: v pomalom tempe dokázala precízne viazať tóny, s čistou intonáciou, vypracovanou dynamikou. Čo však bolo na prvý pohľad zrejmé – toto bolo ukážkové mozartovské spievanie. Vyvážené, bez belcantového tónu, frázovania a výrazu, bez toho mimoriadne objemného tónu, ktorý v Mozartovi nemá skrátka čo hľadať. Sopranistka ukázala vokálnu flexiblitu, zmysel pre lyrický, ale aj dramatický prejav a istotu vo výškach.
V prvom dejstve sme vo finále počuli aj očarujúcu zvonkohru a dobre pripravený zbor – s vyváženou dynamikou a pregnantnou rytmikou a samozrejme, Sarastra v podaní Jozefa Benciho. Jeho bas s absolútnou sebaistotou zvládol aj tie spodné polohy, v ktorých sa mnohí speváci necítia komforte. V interpretácii Benciho boli znelé a dostatočne nosné – dokonca aj skoky spieval s ľahkosťou a pekným, presvedčivým prednesom. Benciho hlasový fond je mohutný, preto k tejto postave sedí, najmä v spodných a stredných polohách si dokázal podmaniť publikum.
Druhým dejstvom inscenácia vstupuje do novej, filozoficko-duchovnej polohy, boj dobra a zla je zobrazený prostredníctvom výstupu Sarastra – O Isis und Osiris. Tento text je vierouka Isis a Osiris, ktorá sľubuje osvietenie tomu, kto úspešne prekoná pochybnosti a strach. „Nech Ťa Bohovia sprevádzajú ťažkými skúškami,“ hovorí Benci hlbokým hlasom. Keď sme sa aj doposiaľ nezaoberali problematikou slobodomurárstva, ktoré malo vplyv na toto dielo (a ktorého symboly využil nielen Mozart, ale i režisér Wiegold v takej hojnej miere v tomto diele), tak práve toto je ten moment. Tamino musí podstúpiť rovnaké skúšky, akým čelia slobodomurári, aby získali vstup do posvätnej organizácie.
V modlitbe využíva Mozart v orchestrácii kombináciu drevených dychov, trombónov, sláčikov a basso continuo. V tomto prípade Benciho hlboký, nosný bas zosobnil obsah a textu a publiku odovzdal jasný odkaz bolesti a utrpenia. Ak sme hovorili o Mozartovom žánrovom bohatstve a prelome v druhom dejstve, tak práve tento moment je najvýraznejší – je chorálovou predohrou v barokovom štýle. Krátky liturgický hymnus spievaný ako cantus firmus má na jednej strane ohromujúcu vnútornú silu, na druhej tvorí stíšenie a kontrast medzi vonkajším, hlučným svetom. Na absolútne čistú interpretáciu hymnu ešte k dokonalosti niečo chýbalo (v orchestri bolo trošku cítiť labilitu) – tie najzradnejšie party sú často najjednoduchšie, no aj tak návrat do baroka zvládli hudobníci so cťou. Pôsobivá bola aj ďalšia ária v Benciho podaní v druhom dejstve – In diesen heil’gen Hallen.
Každá z postáv má svoje emocionálne spektrum, ktoré okamžite počujete v hudbe. V druhom dejstve je to okrem chorálov (samozrejme, aj záverečné finále – víťazný), ktoré zobrazujú náboženskú oddanosť kňazov, ária Monostatosa (herecky aj spevácky presvedčivý Anton Baculík) a ďalší dôležitý výstup Kráľovnej noci. Druhá ária Der Hölle Rache kocht in meinem Herzen v podaní Lucie Kaňkovej má iný charakter, ktorý speváčka podčiarkla dramatickým prejavom. Jej bezchybné, čisté koloratúry, staccatové figúry s vrcholiacim tónom f3 mali nielen potrebný extatický prejav, v jej podaní zároveň spievané s absolútnou precíznosťou a ľahkosťou, no i potrebným, správnym frázovaním, bez najmenšej chyby v prerušení fráz. Navyše – aj v tomto prípade si dirigent Kattah pri naštudovaní diela dovolil improvizovať a so speváčkou ponechal f3 (v rozpore s partitúrou) ako dlhý tón, čo je teda ohromný risk, pretože jednak hrozí, že sa nevydarí ako esteticky pekný, bude znieť ako ostrý, na druhej strane môže mať v intonačnom zmysle vplyv na ostatné tóny tvoriace frázu. A je tu samozrejme ďalšie riziko: ako dokáže publikum prijať takúto notoricky známu áriu, v ktorej pozná každý jeden tón? A v tomto prípade skutočne nejde len o vysoké tóny. Zaspievať Kráľovnú noci rovná sa vrcholovému športu. Každý jeden tón v árii počujete – niet tam klamstva, musí znieť čisto, dramaticky, žiadne portamenti sa nepripúšťajú. Lucie Kaňková to však zvládla bravúrne a publikum ju za to aj patrične odmenilo.
Druhé dejstvo však doslova presvetlila postava Papageny v podaní Silvie Ondočko. Keď sa zjavila na scéne v prevleku, najprv v dialogickej scéne, následne ako vyvolená svojho Papagena, doslova rozžiarila svojou energiou a temperamentom scénu. Presne takto má rozprávková poloha a komický charakter Čarovnej flauty vyzerať. Speváčke nechýba osobný šarm, no najmä potrebná živelnosť. Aj známy duet Papagena! Papagena! sršal vtipom nielen vďaka hlasu, ale i prirodzene živelnej pohybovej kultúre.
Rozhodne nemôžeme vynechať ani Troch chlapcov, ktorí spievaní troma dámami – Bianka Marcinová, Kamila Skladanová, Rebeka Hubková. Tým, že tóny neforsírovali a nespravili ich objemnými, sa im podarilo priblížiť k chlapčenským hlasom – aj k ich vstupom dirigent opäť využil čembalo, čím len umocnil čistotu ich vokálneho prejavu.
Ako teda vnímať novú košickú inscenáciu Čarovnej flauty? Kľúč sa skrýva v hudbe, na ktorú dirigent Vinicius Kattah či už s taktovkou alebo od čembala pohotovo reaguje. Je to mnoho zmien nálad – od elegantnej, dynamickej, lyrickej, dramatickej, kontemplatívnej, cez veselú, sviežu, ľudovú, okorenenú vtipom. Všetky tieto nuansy v Mozartovej partitúre nájdete a keď ich orchester zahrá, navyše ešte s pridanou hodnotou a improvizáciami, kadenciami, ozdobami, dokážete toto dielo vnímať v plnej jeho kráse, lebo, povedzme si úprimne – zápletku dobra a zla, temnoty a svetla sme už asi videli stokrát, no spôsob, akým sa odráža v hudbe, je unikátny.
Na Čarovnú flautu do Košíc teda určite choďte – je to ohromný zážitok!
Zuzana Vachová
Autor fotografií: Joseph Marčinský
