Nemecké teleso Grundmann-Quartett predviedlo v rámci Bratislava Mozart Festivalu precízny interpretačný výkon a v rámci klasicizmu neobvyklú dynamiku, temperament a priam iskrivú energiu.
Juraj Družecký (1745 – 1819) bol rodákom z českej obce Jemníky a pôsobil aj v Bratislave. Tento Mozartov súčasník sa v dramaturgii Bratislava Mozart Festivalu objavil pri príležitosti pripomenutia si jeho 200. výročie úmrtia. Družecký nepochybne bol významnou hudobníckou aj skladateľskou osobnosťou pôsobiacou v krajoch dnešného Slovenska, Čiech a Moravy. Osobitý je najmä z pohľadu inštrumentálnej invencie – on sám ako hobojista vytvoril komorné skladby pre hoboj a sláčikové nástroje, pričom mnohé z nich doposiaľ neboli vydané. Na druhom koncerte v rámci medzinárodného festivalu ako otváracie číslo znelo práve Družeckého Kvarteto D dur pre hoboj a sláčikové trio v podaní nemeckého ansámblu Grundmann-Quartett pod vedením holandského hobojistu Eduarda Weslyho. Ten si na koncert priniesol historické nástroje, ktoré sa datujú do éry klasicizmu, takže zvukovo aj štýlovo získalo toto vystúpenie odlišný punc.
Družecký vo svojom Kvartete nevyužíva štandardné kompozičné metódy typické na tú dobu, dokonca prešiel ako skladateľ aj on sám určitým vývojom. Kým jeho rannejšie kompozície boli vystavané akademickým spôsobom, kedy sólovému nástroju pridelil na plecia najviac, v prípade Kvarteta D dur postupuje odlišne, prieči sa konvenciám a na výsledku je to okamžite počuteľné. V kvartete prideľuje skladateľ každému hudobnému nástroju rovnocennú pozíciu, preto počujeme namiesto partov melodického hoboja prekrásne farebnú violu aj violončelo a v týchto prípadoch Družecký stavia hoboj do úlohy sprievodného nástroja. Pohráva sa s kvartetom veľmi originálne a dôvtipne a z celej jeho veľkej koláže vzniká veľká farebná, mohutná kompozičná hra, ktorej nechýba dôvtip, elegancia, ale zároveň aj virtuozita. A presne to je to, čo hudobníkom na Družeckom imponuje. Po koncerte sme sa zhovárali s hobojistom Eduardom Weslym, ktorý nám prezradil, že ho fascinuje, ako je v skladbách Družeckého citeľné to, že bol muzikant a nebál sa experimentov. Veď kto by si v tom čase dovolil napísať Koncert pre hoboj a osem tympanov? Družecký sám bol skvelý hobojista a fascinovali ho tympany. A treba uznať, že tento koncert má nápad a grády. Na tú dobu je to skutočne revolučná myšlienka aj sonorika.
Späť však ku koncertu.
Profesionálne teleso Grundmann-Quartett, ktoré bolo založené v roku 2010, pozostáva zo skúsených hudobníkov. Sú to tri dámy, ktoré v tento večer predviedli excelentné výkony a spomínaný hobojista Wesly. Huslistka Ulrike Titze, violistka Bettina Ihrig a violončelistka Ulrike Becker predviedli nielen v Družeckom Kvartete D dur mimoriadne výkony – dokázali rozospievať hudobné nástroje priam neuveriteľným spôsobom, ale bolo zrejmé, že ako kvartet sú spolu veľmi dobre zohratí. Všetky ich nástupy boli precízne, rytmika presná, pritom nie metronomicky presná, frázy rozospievali s muzikantským citom a ich synchronizácia a erudícia sa prejavila najmä v Družeckého diele, ktorý si jednotlivé party nástrojov podáva ako „roztopašnú“ hru. Muzikanti pritom hrali s obrovským nasadením. Akoby na tú typickú klasicistickú vyváženosť zabudli a kompozície tak dostali iskrivú energiu a najmä radosť.
Tieto emócie sa prejavili aj v ďalšej skladbe večera – Hummelovom Sláčikovom triu č. 2 G dur. Citeľne Mozartom ovplyvnené dielo sa začína fanfárovitým motívom, ktorý skladateľ s povestnou ľahkosťou v štýle svojho geniálneho učiteľa rozohráva. Publikum pritom obdivovalo inštrumentálnu zručnosť troch dám a najmä ich súlad. V prvej časti dokonca zvolili mierne rýchlejšie tempo, ako je predpísané, v ďalšej kontrastnej časti Andantino grazioso vystihli hlboký duchovný charakter témy, ktorú Hummel napísal majestátne a zároveň z inštrumentálneho hľadiska kontrastne: znejú spodné polohy violončela a vrchné polohy violy a huslí, čím efektne rozospievava celé trio.
Skladateľ pokračuje vo svojej kompozícii typickým klasicistickým spôsobom a ukončuje ju odkazmi na Mozartovu Čarovnú flautu. To, ako pristúpilo trio k interpretácii Hummelovej skladby, bolo očarujúce a zároveň neobvyklé. Dali hudbe pravovernú energiu – presne takú, aká sa šírila z koncertov na kráľovských dvoroch. Hudba doslova žila svojím životom, tanečná časť mala v sebe ozajstnú pulzáciu tanca, pomalá vážnosť a rýchla nefalšovanú radosť. Toľko emócií azda klasicizmus interpretovaný v súčasnosti ani nezažil, no práve tým bola interpretácia tohto ansámblu osobitá.
Záver koncertu patril Mozartovmu Loveckému kvartetu B dur, ktoré pre hoboj a sláčikové trio upravil Eduard Wesly. Ako v rozhovore prezradil, s výberom skladieb, ktoré sa rozhodne aranžovať, problém nemá. Vezme si partitúru, preštuduje si ju a ihneď spozná, či sa do toho pustí alebo nie. Potom ju nechá na istý čas odležať (niekedy to trvá aj niekoľko rokov) a až neskôr sa pustí do práce. Aj v tomto prípade hral na dobovom hoboji, ktorý dal skladbe špecifický zvuk. Poslucháč má toto známe kvarteto napočúvané a v podaní hoboja zrazu dostalo úplne inú podobu, sonoriku, akoby to, čo bolo doteraz skryté, sa dostalo na povrch. A to je známka toho, že aranžmán bolo dobre vypracované, dielo pochopené, no najmä v ňom ostali zachované všetky potrebné nuansy skladateľa. A že je v nich skrytých dosť, to sme sa presvedčili v tento večer. Mozartovi síce komponovanie išlo hladko a s ľahkosťou, ale sám priznal, že s kvartetami mal náročnú prácu. Je to zreteľné najmä z hľadiska prepracovanej formy, ktorá je mimoriadne sofistikovaná. Rovnako kompozičný jazyk, ktorý používa dômyselne, ale výsledok znie prirodzene (tak, ako sme uňho zvyknutí). Publikum bolo v očakávaní, ako si poradí hobojista najmä s časťami v rýchlom tempe, pretože si vyžadujú nielen skúseného, ale doslova virtuózneho interpreta. A takým Wesly nesporne je. Zvlášť záverečná časť Adagio assai znela v tempe vzletne a zároveň nestratila na dynamike, ktorá je taká žiadaná. A teleso sa dobre interpretačne vysporiadalo aj s kontrapunktickou nádielkou, ktorú Mozart bohato implantoval najmä do záveru tohto kvarteta.
V rámci Bratislava Mozart Festivalu bol tento komorný koncert výnimočným. Nielen z dramaturgického hľadiska, pretože priniesol pestrý pohľad na klasicistické diela, ale aj spomienkového: Družeckého kvarteto sa vynímalo svojou osobitosťou. Samotné teleso prinieslo počas koncertu netradičný pohľad na interpretáciu diel z obdobia klasicizmu: bola plná kontrastných emócií, ktoré nie sú také obvyklé v tomto historickom období. A napokon hoboj: tento ušľachtilý drevený dychový nástroj dodal celému večeru ozajstný noblesný charakter.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Bratislava Mozart Festival – Tomáš Kuša
