Oslavujeme Annu Frankovú ako hrdinku, pomenúvame po nej školy, divadlá, inštitúcie, strážime jej denník, no strácame kontakt s tým, čo skutočne cítila.
Ako poňať tému Anny Frankovej na filmovom plátne tak, aby jej rozumela aj duša detského diváka? Režisér Ari Folman našiel spôsob, ako prepojiť rôzne témy, aj súčasné témy, oživiť tému Anny Frankovej, spraviť ju na filmovom plátne pre detského diváka zrozumiteľnou a zároveň poľudštiť jej posolstvo. Tým, že odhalí jej človečenstvo. Pravdou totiž je, že z jej denníka sa stal mýtus a biznis. Aj na to poukazuje animovaná snímka Kde je Anna Franková, ktorú presne na Deň detí uvádza do slovenských kín distribučná spoločnosť Film Europe.
Snímka oscarového režiséra Ariho Folmana nám rozpovedá príbeh Anny Frankovej pomocou imaginárnej kamarátky Kitty, ktorej dievča venovalo svoj slávny denník. Folman je jedným z najvýraznejších izraelských režisérov, okrem toho aj scenáristom a skladateľom filmovej hudby. Osobné zázemie tohto filmára, ktorý je potomkom rodičov, ktorí sa zoznámili v poľskom gete v Lodži, zosobášili 18. augusta roku 1944 a nasledujúce ráno ich previezli do Osvienčimu, dáva tejto téme ešte silnejší odkaz.
Folman v polovici 80-tych rokov ukončil vojenskú službu, následne sa vydal na cesty a nakrúcal dokumentárne i hrané filmy pre televíziu. Jeho celovečerný debut Svätá Klára (Clara Hakadusha, 1995) podľa románu Pavla Kohouta vyhral na MFF Karlovy Vary Zvláštnu cenu poroty. Úspešný bol aj Valšík s Bašírom – bol uvedený v hlavnej súťaži na festivale v Cannes a získal Zlatý Glóbus za najlepší cudzojazyčný film a nomináciu na Oscara v rovnakej kategórii.
Ari Folman teraz prichádza s filmom, kde rozohráva okrem Anny Frankovej, holokaustu aj utečeneckú krízu a ľudské práva – témy, ktoré skloňujeme v súčasnosti. Na to, aby sa dostal bližšie k detskému divákovi, volí žáner animovaného filmu – mimoriadne pútavou vizuálnou formou oživuje z denníka, ktorý si Anna písala v úkryte, jej imaginárnu kamarátku Kitty. Tá však ožíva v súčasnom Amsterdame a rozhodne sa, že bude pátrať po svojej priateľke Anne.
Režisér zvolil kombináciu historicky podložených udalostí s fantazijným svetom a zároveň reálnym, súčasným. Robí to však tak, že spolu splývajú – čo sa pre dospelého diváka môže javiť ako hrozivé, pre detského nové, nepoznané. No predsa, optika, akou svet Anny Frankovej zobrazuje, rovnako i scenár, je uspôsobená dieťaťu. Presne tie otázky by kládlo dieťa vo veku približne 12 a viac rokov, ktoré by o druhej svetovej vojne a holokauste nič nevedelo – okrem toho, že nás zoznamuje s príbehom Anny, je to aj film didaktický. Je fascinujúce, ako sa režisér a zároveň scenárista snímky dokázal vcítiť do vnímania detského diváka. A najmä toho súčasného násťročného, o ktorom je predpoklad, že nemal šancu siahnuť po knihe Denník Anny Frankovej, nevidel adaptáciu tohto príbehu v divadle, nepozná operu o Anne Frankovej a možno ani meno hrdinky, ktorú sprostredkuje cez jej imaginárnu priateľku. Po pozretí snímky zrazu celý svet Anny nebude preň jedno veľké nóvum. Akokoľvek vám môže Folmanov scenár niekedy pripadať naivný, tie otázky, dialógy a spôsob, ako príbeh podáva a všetko, čo vo fantazijnom svete zaznie, to všetko sú veľmi presne cielené otázky a paralely so súčasnosťou až desivo aktuálne.
Kitty, imaginárna Annina dôverníčka ožíva počas noci v Dome Anny Frankovej, ktorý je cez deň natrieskaný turistami. Pozornosť púta nielen izba nad pracovňou Anninho otca, oblepená hollywoodskymi hviezdami, ktoré si mladé dievča idealizovalo, no najmä národný poklad – denník. Ten je vystavený v sklenej vitríne, ktorá sa však rozbije. Spôsob, akým ožije Annina priateľka Kitty, je uchvacujúci. Dívate sa na ručne písaný denník, zrazu sa písmenká atramentu začnú zahmlievať, priam rozpíjať, z listov papiera sa začne vznášať neidentifikovateľný tvar, z ktorého sa postupne vytvaruje Kitty. Tá nevediac, prečo sa ocitla v dome, vezme denník a utečie. Postupne sa spozná s rôznymi ľuďmi v súčasnom Amsterdame. Najdôležitejší je však Peter, ktorý pomáha utečencom – okráda turistov a kupuje jedlo tým, ktorí to potrebujú.
Okrem toho, že postupne diváci spoznávajú príbeh Anny Frankovej ako ústrednú zápletku, keďže Kitty sa snaží zistiť, čo sa s ňou stalo, zisťujeme, ako v súčasnosti ľudia chápu jej odkaz. Azda najsilnejším momentom snímky je, keď Kitty putovaním natrafí na Školu Anny Frankovej, Divadlo Anny Frankovej, Dom Anny Frankovej, skrátka, všetky budovy, ktoré sú po nej pomenované. Niet miesta, kde by sa sympatické dievča s červenou hrivou, ktoré si v imaginácii Anna vybájila, pohybovalo (spočiatku v retro outfite, neskôr v modernom), bez toho, aby jej súčasnosť nepripomenula jej priateľku.
Problém však je, ako vnímajú súčasní ľudia Annu. Nedokážu totiž pochopiť podstatu jej myšlienok. Kitty – a zároveň režisér, sa zamýšľajú, kde sa stratil odkaz mladého dievčaťa a myšlienky, s ktorými sa zdôverila len denníku. Prečo v modernom svete vidíme len to, čo je na povrchu – denník, budovy, obrazy, no nevnímame samotný obsah?
Mladé dievča dokonca vidí divadelnú inscenáciu a odvážne, pred publikom zvolá, že jej priateľka Anna nikdy tie slová nepovedala tak, ako ich hovoria jej protagonisti. Upozorňuje na ľudskosť v nás a súcit, ktorý sa z nás vytratil. Oslavujeme Annu ako hrdinku, pomenúvame po nej školy, divadlá, inštitúcie, strážime jej denník, no strácame kontakt s tým, čo skutočne cítila a prežívala. A najmä, z ničoho nie sme schopní zobrať si ani len kúsok ponaučenia. Aj o tom je tento film. Faktom totiž je, že hlavná hrdinka tohto príbehu – skrytá navždy medzi riadkami, nemohla tušiť, že raz jej najtajnejšie a najintímnejšie vyznania citov, vzdoru, myšlienok, snov, vyjdú knižne a bude ich čítať celý svet. K nikomu sa neprihovárala, len k svojej imaginárnej priateľke. Neodkazovala ľudstvu nič, to my by sme si z jej príbehu mali vziať to ľudské, bez toho, aby nás to niekto nútil spraviť.
Snímka poukazuje na našu povrchnosť. Keď sa rozbehne pátranie po denníku, národnom poklade, je naň vypísaná odmena 100-tisíc eur. Polícia je v pätách mladého dievčaťa, ktoré je však odhodlané zistiť, čo sa s jej priateľkou stalo. Prítomnosť denníka jej zaručuje život, nemôže sa ho teda vzdať. „Je to najväčší duchovný poklad, aký kedy táto krajina stvorila, od čias Rembrandta,“ hovorí jeden z policajtov. Odrecituje tú vetu ako príkaz, ktorý mu práve zadal jeho nadriadený, pričom môžeme sa staviť, že tú knihu nikdy nečítal. Vie len, že ju má strážiť ako cenný predmet.
Predmet, ktorý prináša zisk, je lákadlom pre turistov, podľa jeho autorky je pomenované námestie a budovy. Aj takýmito nenápadnými detailmi chce snímka Ariho Folmana ukázať, akými nechápavými a necitlivými sme sa stali. Ako veľmi nevnímame, čo sa deje okolo nás, hoci je to nebezpečne blízko. Akokoľvek môžu vravieť, že paralela s utečeneckou krízou je pritiahnutá za vlasy alebo záver filmu je gýč, rozhodne nie je.
Režisér vo filme netvrdí, že holokaust a nelegálni migranti, ktorí ušli pred vojnou, je jedno a to isté. Balansuje medzi dvoma svetmi – ukazuje históriu, pred niekoľkými desiatkami rokov a súčasnosť. No spoločným menovateľom je strata ľudskosti a empatie. A ľahostajnosť. Stali sme sa slepými, hluchými, necítime, nevnímame, bez štipky súcitu rešpektujeme nariadenia, prečítame si knihu o Anne Frankovej, lebo sa to patrí, ale neprihovorí sa k našim srdciam, pretože to je predsa minulosť a tú máme našťastie za sebou. Prečo sme si takí istí?
Pre detského diváka budú v kine cenné aj spomienky, ktoré ožívajú z denníka vďaka rozhovorom Anny a Kitty. Či už je to sťahovanie Anninej rodiny do Amsterdamu, oslava narodenín, rozhovory s Petrom, nielen jej pocity, ale i všeobecné okolnosti toho, ako dva roky prežívali v tajnom úkryte. Pre dnešnú generáciu detí sa možno bude zdať až nepredstaviteľné, ako musel človek pašovať tajne jedlo pre rodiny skrývajúce sa pred nacistickými vojakmi. Či stráviť dva roky v jednej malej izbe a tešiť sa z lúčov slnka, hoc aj cestovať vo vlaku smrti. Desivé (aj pre dospelého diváka) sú správy o vyhladzovacích táboroch. Sú to emocionálne silné momenty, ktoré kombinujú hrôzu a krásu. Krásu v podobe duše Anny, ktorá je neustále prítomná aj v tomto filme a darí sa jej preniesť odkaz, o ktorom ani nemohla tušiť, keď ho písala. A hrôzu, o ktorej musí každý vedieť. Aj prostredníctvom tohto filmu.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Film Europe
