Hilaris Chamber Orchestra predviedli diela starých majstrov v duchu barokovej a klasicistickej estetiky. Znela aj Malá nočná hudba so sviečkami – bez romantickej príchute.
Prvý z koncertov „Vivaldi – Corelli – Mozart Pod holým nebom“, ktorý Hilaris Chamber Orchestra zorganizovali v očarujúcom prostredí nádvoria bratislavskej Starej radnice, vyšiel na výbornú. Úspech open air koncertov, akokoľvek prostoducho to môže znieť, závisí v prvom rade od počasia a v tomto kontexte nadobúda typická anglická, monotematická konverzácia vskutku plnokrvný význam. „There´s not a cloud in the sky“ platilo pri prvom koncerte a zdalo sa, že druhý koncertný večer, sľubujúci Mozartovu Malú nočnú hudbu pri sviečkach, ale aj ďalšie skvosty (kto sa vzrušením netriasol za Suitou d mol od Corelliho či Vivaldiho Concertom grosso g mol, nech ďalej ani nečíta), prinesie opäť jasné nebo bez jediného mráčika.
Podľa slov manažérky orchestra a vedúcej skupiny 2. huslí, Anežky Kara-Drmolovej, sa ešte generálna skúška uskutočnila v štandardných podmienkach, zrazu sa však prihnala víchrica. Stoličky pripravené pre publikum zrazu lietali v povetrí, kabeláž sa ocitla pod vodou, muzikanti v spolupráci so správcom budovy zachraňovali, čo sa dalo a okamžite vybavovali náhradné priestory, aby koncert zachránili. Je zvláštne, ako v tejto neuveriteľnej dobe, ktorú žijeme, sa na jednej strane vyplavuje na mnohých miestach nevraživosť a negativizmus, na strane druhej sa objavuje protipól týchto emócií – je to veľmi jednoduchý zákon, ktorý fungoval odjakživa. Ale filozofiu nechajme bokom. Skrátka a dobre, vďaka pohostinnosti a okamžitej reakcii hobojistu a pátra Vlastimila Dufku SJ, sa koncert mohol konať v priestoroch jezuitského kostola.
Otváracím dielom koncertu bola Vivaldiho Sinfonia RV 149 pre sláčikový orchester G dur, ktorá má mimoriadne svižný charakter, keďže bola písaná pre slávnostnú príležitosť, hneď z prvých taktov je z nej citeľný „gala“ štýl. Hilaris Chamber Orchestra pod vedením vynikajúceho huslistu Alana Vizváryho mal celý repertoár druhého koncertu nacvičený pre vonkajšie priestory, preto ešte prvý kus znel pomerne neadaptovane a miestami sa zvuk v majestátnych chrámových priestoroch zlieval. Zvlášť v rýchlych častiach, v prvej a tretej, aj tak však bola kľúčová štýlovosť interpretácie zodpovedajúca barokovému slohu. V prvej časti Allegro nasadili vhodné tempo a energickým motívom dodali typický „vivaldiovský“, presvetlený ráz. Ak by sa v hudbe malo zosobniť rýdze šťastie, tak potom práve táto časť Vivaldiho Sinfonie by patrila medzi vážnych kandidátov. Krásne, s citom hrané kontrabasové pulzujúce tóny (Róbert Vizvári) stmeľovali radostné motívy. Napriek spomínanej akustike bolo zreteľné, že hráči striktne, v duchu barokovej hudby dodržali terasovitú dynamiku. Frázy sa ozývali buď v piane alebo vo forte a z prvej časti sa takpovediac priamočiaro dostali k Andante. Hudobníci veľmi pekne vyspievali kontrapunktické línie tejto zvukovo oprostenejšej časti a aj akustika už bola milosrdnejšia (vplyvom štruktúry kompozície), preto došlo k náprave celkového vyznenia orchestra. Radostná, tretia časť Allegro završuje toto kratučké dielo dramaturgicky vhodné ako úvod. Hilaris je orchester, ktorý je mimoriadne silný vo výraze. Aj v tomto prípade sa ukázali emócie – spôsob interpretácie a presvedčivý výraz.
Už v druhej skladbe večera – Vivaldiho Concerto d mol RV 565 pre dvojo huslí a violončelo, orchester trošku stlmil dynamiku, takže jednotlivé skupiny nástrojov sa v priestoroch kostola dali rozlíšiť zreteľnejšie. V kompozícii sa predstavili sólisti: prvé husle – Alan Vizváry, druhé husle – Radomír Cikatricis, violončelo – Katarína Zajacová a arcilutna – Michal Hottmar. Allegro sa začína mimoriadne expresívnym partom, ktorý viedli huslisti Vizváry a Cikatricis v pôsobivom kánonickom nástupe a ich dialóg – napriek odlišným dispozíciám hudobných nástrojov sa v chrámových priestoroch vynímal nádherne. Na takýto koncept skladieb je kostol vhodný a Vivaldi znel očarujúco, dôrazne, s akcentmi, rovným tónom, prosto, brilantne v podaní oboch sólistov. Po ich parte dostala priestor rytmicky aj intonačne exaktná čelistka Katarína Zajacová a po jej sólovom parte (čo je pomerne nezvyčajný postup na túto formu) sa plynulo prechádza k časti Adagio e Spiccato.
Skladateľ touto kompozíciou nie tak celkom prináša to, na čo sme uňho zvyknutí. Toľko práce s kontrapunktom, a tak dômyselná, niekedy až ťažkopádna, trudnomyseľná, clivá hudba, ktorá najviac vyniká v časti Largo e Spiccato, to sa u Vivaldiho počuje málokedy. Napokon, už v predchádzajúcej časti náhla modulácia a zmena tempa naznačila, že prichádza ťažoba a bolesť – a na tú je tu majster naslovovzatý, sólista Alan Vizváry. Po úvodných taktoch v tretej časti sa orchester stíšil do pianissima a nechal vyniknúť sólo husle v podaní umeleckého vedúceho Hilaris Chamber Orchestra. A bolo to najkrajšie sólo tohto koncertného večera, respektíve, už počas jeho znenia sme vedeli, že to bude jeden z highlightov. Neprekvapuje uňho cit pre vyspievanie clivej melodiky – Vivaldi neustále zdôrazňuje malú terciu, okolo ktorej sa pohybuje hlavná téma. Vizváry však zmenil estetiku výrazového prejavu. Prednes stlmil do maximálnej hranice mezzoforte, napriek tomu však dosahoval nádhernú spevnosť. Dobový nástroj – husle talianskej výroby z roku 1720 majú prekrásny tón. Na jednej strane disponujú určitou ostrosťou, no nemajú tú zvukovú prieraznosť ako súčasné nástroje, aj preto bolo spomínané sólo v časti Largo e spiccato také podmanivo krásne. Sólistove trilky boli zahraté vyvážene a čisto, fascinujúco si poradil s bodkovaným rytmom melódie, ktorý nezahral „programovo“, ale plynulo, s obrovskou dávkou muzikality, v absolútnom súlade so sprievodom ostentatívneho charakteru. So spomaleniami v koncoch fráz to nepreháňal, tak, ako to má v zmysle barokovej estetiky byť, a v miestach, kde je v notovej predlohe predpísané forte, ho Vizváry nahradil mezzoforte, v duchu interpretácie dobových orchestrov. Sólo, v ktorom autor nepíše „veľa nôt“, o to je však výrazovo náročnejšie – to sú typické úskalia interpretácie. A táto bola ukážková, navyše, prostredie chrámu jej pristalo.
Vo finálnej časti Allegro opäť začínajú sólisti – prvý a druhý huslista, následne sa k nim pripojila čelistka, aby po dômyselnej kontrapunktickej práci hudobného skladateľa (aj po zvukovo zaujímavom a interpretačne dobre zvládnutom parte unisono huslí – skvelý výkon mladého interpreta Radomíra Cikatricisa) a po ďalšom sóle prvých huslí, tentoraz v rýchlom tempe, došlo k očakávanej tutti gradácii. Hilaris ju zvládli na výbornú. Tak ako znel orchester vynikajúco vo forte, krásne vynikol aj náhly kontrast v následnom piane či náhla dynamická zmena záverečného akordu. Precíznosť orchestra v dodržiavaní dynamiky bola citeľná a napokon, je priam nevyhnutná – aj na tom stojí úspech tohto komorného telesa.
Pokračovali sme ďalším barokovým skladateľom, ktorého hráči tohto orchestra s obľubou hrávajú Arcangela Corelliho. Jeho Suita d mol patrí medzi známe, hrávané diela. Orchestre najmä v Sarabande robia pomerne zásadné odchýlenia od tempa, líšia sa aj prístupy k dynamike. Hilaris zvolili pomerne dramatický nástup od štandardného piana, no nespravili tú chybu, že tempo zrýchlili, ako si to väčšina hráčov zľahčuje. Téma sa totiž v rýchlejšom tempe vyspieva jednoduchšie, v pomalšom, a ešte s akcentom na druhú dobu, podstatne ťažšie. Pekný, jednoliaty zvuk orchestra so zreteľne vyspievanou témou a husle nesúce sa v priestore boli charakteristické pre Corelliho Sarabandu. V kontexte dosiahnutia výraznejších kontrastov, ktorých je v clivej Sarabande mnoho, bol potom aj úvodný nástup (nie v piane), logickým krokom. A samozrejme, vynechali to, čo robia mnohé orchestre súčasnosti – romantizujúci, prehnane rubatový štýl interpretácie, ktorý s barokovou hudbou nemá nič spoločné, akokoľvek môže k nemu melodika zvádzať. Aj spomalenia treba robiť s mierou a vkusom, len vtedy majú svoj zmysel a krásu.
Po kontrastnej, veselej Gigue, sme sa dostali k technicky najnáročnejšej časti – Badinerie. Kým pri predchádzajúcich dvoch častiach sme evidentne cítili ich tanečný charakter, v tejto prevládala virtuozita, rovnako z hľadiska metro-rytmickej štruktúry bolo zreteľné, že sa nemôžeme tak jasne oprieť o doby, a to nielen pre rýchle tempo. Badinerie v suite predstavuje scherzo, aj preto tá technická náročnosť, aj preto žiadna tanečnosť. Vyzdvihnúť treba vynikajúce výkony všetkých huslistov (aj skupina druhých huslí má v tomto prípade mimoriadne náročný part), samozrejme, basovú linku s presnosťou držal Róbert Vizvári a záverečnú gráciu tejto časti dalo pekne znelé pizzicato.
Pred ďalším highlightom večera, Vivaldiho Concerto grossom, sme si vypočuli Mozartovo Divertimento D dur KV 136. Svižnosť a potrebná ľahkosť nechýbala prvej časti Allegro, v ktorej je v skupine druhých huslí „zabijacky“ ťažký part, no Hilaris má výborných hráčov – či už po technickej alebo výrazovej stránke, takže Mozart znel bezchybne. V Andante, vďaka vhodnému tempu, s citom vedenej basovej linke a krásne vyspievanej hlavnej téme (najmä dlhým tónom), sa podarilo udržať zvukovú kompaktnosť aj v tomto prekérnom tempe. Finálne Presto zavŕšilo Amadeovo Divertimento v súlade s princípmi klasicistickej hudby: vyváženosť, ľahkosť, svižnosť, dynamické kontrasty a najmä rytmický súlad všetkých hráčov orchestra vďaka exaktnému vedeniu lídra Alana Vizváryho. Aj preto bolo Mozartovo dielo nie nudným zážitkom, ale iskrivým a radostným – takým, aký má byť.
Concerto grosso g mol RV 578 Antonia Vivaldiho dal opäť priestor pre sólistov: Alana Vizváryho (prvé husle), Anežku Kara-Drmolovú (druhé husle), Katarínu Zajacovú (violončelo) a Michala Hottmara (arcilutna). Vivaldi túto svoju kompozíciu vystaval brilantne. Podarilo sa mu v nej dosiahnuť neuveriteľné napätie, nielen vďaka prvoplánovým prostriedkom, akými je dynamika, ale najmä striedaniu nástrojových skupín a hlavne spôsobom práce s kontrapunktom, svojským prístupom k tematicko-motivickej práci a inštrumentácii. Už po osobito (takmer až programovo) znejúcej Adagio e spiccato v ťaživom, pomalom tempe, sme počuli neuveriteľný „battle“ huslí, ktorý mal virtuózny charakter. Huslisti sa v sólach striedali, niekedy im skladateľ predpísal spoločné party a napriek tomu, že hráči majú odlišné prístupy k interpretácii, dokonca aj hudobné nástroje z iných historických období, ako celok ich výstup fungoval vo výbornom súlade. Anežka Kara sa dokáže maximálne skoncentrovať na svoj part, ktorý odohrá bez najmenšieho technického zaváhania, pritom pozorne počúva svojho partnera na pódiu. Zároveň do hry vkladá aj potrebnú škálu emócií: v duchu barokovej estetiky sa vynímalo jej forte, v kontraste s ním prešla plynulo do vyváženého, emocionálne pôsobivého piana. Oproti nej je Alan Vizváry uvoľnenejším interpretom, ktorý má iný spôsob myslenia aj prejavu a čoraz viac kráča v duchu dobovej interpretácie. Ich spoločné party zneli krásne, rovnako sólové. Hoci v popredí boli huslisti ako sólisti, nezanedbateľnú úlohu v tejto kompozícii mal aj Michal Hottmar (arcilutna), ktorého rytmická presnosť a dôslednosť zabezpečovala zvukovú komplexnosť aj farebnosť diela. Netreba opomenúť ani čelistku Katarínu Zajacovú – napríklad jej úlohu v záverečnej časti Allegro, pri ďalšom sóle huslí. Je to skúsená hráčka, ktorá nielen rešpektuje štýlové zákonitosti interpretácie, ale v sprievode sa vie uspôsobiť nádychom vo frázach.
Záver koncertu patril Malej nočnej hudbe. Hoci sa možno mnohí tešili na romantickú atmosféru nádvoria Starej radnice, koncertný večer a sviečky, tie nechýbali – boli však rozmiestnené pri oltári. A Mozartova známa serenáda v podaní Hilaris Chamber Orchestra plnohodnotne nahradila aj sľubovanú čarovnú atmosféru. Znela totiž oprostená od nánosov romantizujúcich prvkov, ktorých sa v súčasnosti často nevyhneme.
Zdroj text a foto: Zuzana Vachová
