Hilaris Chamber Orchestra s umeleckým riaditeľom Alanom Vizvárym predstúpili pred publikum prvýkrát po korona kríze. V plnej sile, kráse a energii.
Pár týždňov pred koncertom, ktorý orchester v spolupráci s Múzeom mesta Bratislavy, zorganizoval pod holým nebom na Nádvorí Starej radnice, umelecký šéf telesa Alan Vizváry pre náš portál povedal, že to bude svetový koncert. Taký aj bol. Repertoárom, interpretáciou, no najmä energiou. Po niekoľkých mesiacoch generálnej pauzy spôsobenej pandémiou koronavírusu, pre ktorú bol (nielen) kultúrny život absolútne paralyzovaný, sa aj hudobníci tohto ansámblu ocitli bez akéhokoľvek kontaktu s publikom. O koncertoch manažérky HCO a vedúcej skupiny 2. huslí Anežky Kara-Drmolovej a jej telesa The Ladies Ensemble sme vás na našom webe informovali, priniesli sme vám aj rozhovor s Alanom Vizvárym v rámci našej série rozhovorov Kým sme doma. Za celé tie mesiace však žiaden živý koncert pre publikum, v ktorom majú množstvo stálych priaznivcov aj mimo hlavného mesta, nemali možnosť zorganizovať.
Predposledný júlový deň padla voľba na open air koncert a HCO stavili na osvedčené mená – Vivaldi, Corelli, Mozart. A líder Vizváry vybral aj prekvapenie, aby ľudom priniesol nielen vážne a virtuózne umenie, ale aj zábavu…
Otváracou skladbou koncertu bolo Mozartovo Divertimento B dur, KV 137 s pomerne netradičnou výstavbou (prvá časť je v pomalom tempe a ďalšie dve v rýchlom). Trúchlivá prvá časť v ťažkopádnom Andante si vyžaduje skúsených interpretov, aby na jednej strane vynikla jej členitosť, ale zároveň sa uchovala jej celistvosť. Alan Vizváry je výborný líder, svoj orchester viedol od prvých taktov a bolo citeľné, že hudobníkov vedie nielen v tempe a rytme, ale aj vo výraze. Nosná melodická línia huslí sa krásne niesla v otvorenom priestore, veľmi dobre a kompaktne bolo počuť aj sekundy, a tiež stmeľujúcu spodnú líniu – čelá (aj keď tentoraz chýbal Lukáš Polák), na kontrabase hral brat lídra ansámblu, Robert Vizvári. Čo však interpretácii od prvého momentu nechýbalo, bola spevnosť, vyvážené spomalenia, o ktoré práve v prvej časti nie je núdza (orchester nimi nešeril, no ani ich nepreháňal) a mäkko zahraté legáta v jasných oblúkových frázach. Druhá svižná časť Allegro di molto priniesla presne tú iskrivú energiu, akú všetci od Mozarta očakávame. A v podaní Hilaris Chamber Orchestra sme ju aj dostali vďaka ľahkosti, s akou partitúru interpretovali. Podarilo sa im vystihnúť oslavný charakter, plný mozartovsky ladených invenčných motívov, fascinujúca bola najmä rytmická presnosť telesa, s akou zvládali v rýchlom tempe túto krátku, zato dynamickú časť, v ktorej je potrebné zreteľne vyspievať a hudobne jasne oddeliť jednotlivé motívy. Tretia časť Allegro assai, doslova evokuje Salzburg (je nutné poznamenať, že tri obľúbené divertimentá pre sláčikový KV 136 – 138 orchester poznáme aj ako Salzburské symfónie). Zo všetkých častí, práve tretia najzreteľnejšie pripomína príležitosť, pre ktoré ich písal – rôzne bály či oslavy a tanečný charakter tejto časti vystihol aj orchester.
Vivaldiho predohra k opere L´Olimpiade nesie typický rukopis skladateľa a je to ohromujúca búrka sláčikov, ktorú HCO pod vedením Alana Vizváryho zahralo v neuveriteľnom tempe. Nie na úkor zrozumiteľnosti, dokonca sa hráčom podarilo interpretovať krátky motív vo forte, následne v piane – v princípe terasovitej dynamiky, presne ako to má v baroku vyzerať a ako to predpisuje Vivaldi, pretože nebyť tohto výrazového prostriedku, ktorý sa tiahne naprieč celou prvou časťou overtúry, stratila by svoj bytostný zmysel. Od prvého až po posledný takt sa im podarilo udržať potrebné napätie v tomto kuse a hlavne hrať v nasadenom tempe. Husle, violy, čelá a kontrabas zvukovo oživil Michal Hottmar, ktorý hral na dobovom hudobnom nástroji – arcilutne. V orchestri sme zaznamenali ďalšiu zmenu: namiesto stabilných tvárí sme videli a najmä počuli členku Rotterdam Philharmonic Orchestra, violistku Veroniku Lénártovú a po jej boku hral ďalší skvelý hudobník, violista Peter Kiral, ktorý pôsobí ako slobodný umelec v Spojených Štátoch, kde má svoju vlastnú eventovú agentúru a hrá komorné diela.
Pri Vivaldim sme ešte ostali. Jeho Sinfoniu C dur, RV 116 je potrebné hrať s expresívnosťou a nasadením, zároveň ľahkosťou. Skĺbiť tieto dva kontrastné výrazové prostriedky býva často náročné, no pre tento súbor je špecifické, že to dokážu. Tento kus od Vivaldiho ani nie je tak technicky náročný – je mimoriadne ľúbivým kusom pre publikum, no zahrať ho príťažlivo, vyžaduje nielen interpretačnú zrelosť, ale aj erudíciu v oblasti interpretácie barokovej hudby. HCO celistvo dohrali frázy aj v rýchlom tempe (prvá časť Allegro), neopomenuli princíp terasovitej dynamiky, vyvážený bezvibrátový tón, krásne precítili pomalú časť Affettuoso. Vivaldi predstavuje v tejto časti nádherne, clivú melodickú tému, ktorú Alan Vizváry so sprievodom svojich hráčov vyspievali brilantne. Piano do stratena druhej časti dramaticky nabúral treťou časťou Presto, čo aj hudobníci s patričným kontrastom akcentovali. A keďže Vivaldiho nikdy nie je dosť, pokračovalo sa v programe opäť týmto skladateľom.
Ako sólisti sa v Koncerte pre dvojo huslí a mol, RV 522 predstavili Alan Vizváry a Anežka Kara-Drmolová. V prvej časti Allegro dvojica ukázala precíznu rytmickú zladenosť, v pomalej časti vynikali obaja prekrásnym, precíteným výrazom a táto časť je bohatá na trilky a ozdoby, ktoré boli v podaní sólistov zahraté vyvážene a bezchybne. V tretej časti Allegro skladateľ využíva techniku kontrapunktu svojim typickým talianskym, spevným spôsobom, čo obaja interpreti veľmi dobre pochopili a aj vďaka tomu mal tento koncert nielen majestátny barokový charakter, ale v prvom rade v ňom nechýbala duša Vivaldiho. Anežka Kara s lídrom Vizvárym sa už na koncertoch Hilaris Chamber Orchestra v duetách predstavili a aj keď sú typovo rozdielni interpreti, na pódiu sa dokážu vynikajúco zosúladiť – nielen technicky, ale aj výrazovo. Nie je to len známka profesionality, ale aj skutočnosti, že ako hráči sa roky poznajú a ovládajú navzájom jednotlivé nuansy. Aj tentoraz predviedli prvotriedny výkon – zvlášť je potrebné vyzdvihnúť sólo tému v závere tretej časti, ktorú interpretovala Anežka Kara. Melodickú líniu vyspievala v prekrásnom oblúku, no zdravo – racionálne, zdržiac sa barokových princípov striedmej dynamiky a estetiky tónu, pričom nezabúdala na dôslednú spoluprácu s orchestrom.
Po pauze nasledoval ďalší exkurz do Vivaldiho tvorby, tentoraz sme počuli jeho Koncert pre sláčiky g mol, RV 157. Už v úvodnej Allegro stojí pred orchestrom výzva – skladateľ veľmi rafinovane v téme narába s ťažkými a ľahkými dobami a pokiaľ ich sláčiky nezahrajú so správnymi prízvukmi, vytratí sa ten čarovný efekt, ktorý by sme dnešnou terminológiou mohli vzdialene nazvať aj synkopami (aj keď, ozajstný jazz nás ešte len čakal, ale to sme v tomto okamihu nemohli tušiť). Interpreti pod vedením lídra veľmi dobre zahrali akcenty tak, ako ich Vivaldi predpísal, takže s dobami (podporenými aj v basovej línii) táto špecifická melodika vynikla nielen sviežo, ale aj mimoriadne originálne. Kánonicky napísaná pomalá časť Largo sa skvela aj vďaka dobovému hudobnému nástroju Alana Vizváryho. Jeho husle síce nesiahajú až do dôb baroka, datujú sa približne do obdobia klasicizmu, predsa však majú krásny, nosný zvuk, s kovovou ostrosťou, ktorá je pre poslucháča príjemná. Veľmi dobre sa vynímala v open air priestore. Bodkovaný rytmus témy a ozdoby boli v pomalom tempe interpretované v duchu barokovej estetiky a bol to doslova pôžitok počuť ich v prevedení Vizváryho a jeho orchestra.
Búrlivé a dramatické Allegro uzatvára tento koncert a HCO zosobnilo majstra kontrastných nálad v interpretácii s nevšedným vkladom. Tak, ako ich poznáme – hrali s vášňou, neobyčajnou energiou, ich interpretácia mala iskru a radosť. Opäť treba vyzdvihnúť aj dynamiku, ktorá je citeľná aj v tretej časti a hudobníci si na nej dávali záležať – kontrasty forte a následne téma zopakovaná v piane, nič medzi tým, tak to presne v baroku má vyzerať, citlivé, vyváženie spomalenie, bez afektu na záver.
Medzi obľúbených autorov, ktorého s radosťou HCO interpretuje, patrí aj Arcangelo Corelli. Jeho Concerto grosso D dur, Op. 6, č. 4 dal priestor pre ďalšiu sólistku orchestra – huslistku Ligu Olosovú. Corelli ako tvorca novej formy bol majster: jeho invencia, s akou dokázal na malej ploche rozvinúť témy v jednotlivých nástrojových skupinách a nepovýšiť virtuozitu na úkor výrazu a ušľachtilého tónu, sú preňho charakteristické. Interpreti sa teda nemuseli „zodrať technicky“, no skôr išlo o to, aby presvedčili kultivovaným, krásnym prednesom. Po krátkej časti Adagio musel v dynamike potiahnuť orchester v rýchlej časti Allegro líder Vizváry. V tempe totiž nedosahovali hráči dostatočnú gradáciu a miestami sa zdalo, že aj poľavujú. Napokon, tak to má byť. Pokiaľ je šéf orchestra vždy stopercentne spokojný, už ukazuje prehnané sebavedomie a fakt, že jeho orchester sa nemá kam posúvať. Každý, aj ten najlepší orchester na svete má vždy ešte rezervy. A tie sa ukázali aj v tejto časti, nakoniec, ak by boli strojovo presní a dokonalí aj umelci, vytratilo by sa čaro ľudskosti. Nedostatky však vyvážili v záverečnej časti Allegro, ktorú hráči vygradovali s obrovskou dávkou energie a muzikality. V Allegre Corelli necháva aj dostatok možností pre sólistov, aby sa pred publikom blysli a huslisti ukázali, čo je v nich.
Dostali sme sa k vrcholu večera – Hilaris sa rozhodli po troch rokoch opätovne priniesť publiku Mozartovu pôvabnú a zároveň vtipnú kompozíciu – Serenata notturna D dur, KV 239 so sólistami: umelecký vedúci Alan Vizváry, Lucia Šaray (2. husle), Veronika Lénártová (viola), Róbert Vizvári (kontrabas) a Eduard Mikulaško (tympany). Táto skladba má v sebe humor, samozrejme, za predpokladu, ak ju hudobníci predvedú takým originálnym spôsobom a dôvtipom, aby skutočne aj bola pre publikum zábavná. Tí, ktorí už poznajú Alana Vizváryho, vedia, že v sebe okrem mimoriadnej muzikality a prirodzených líderských schopností, má v sebe aj kus šoumenstva. Ako inak by teda mohla dopadnúť táto pomerne nekonvenčná Mozartova skladba, veď napokon, Mozart sám bol nekonvenčný a vždy prekvapivý autor, ktorý na svoju dobu dokázal šokovať svojou invenciou, novými hudobnými formami, nezvyčajne nápaditou melodikou a mnohými ďalšími hudobnými prvkami. Z trojčasťovej kompozície je priestor na improvizácie v záverečnej, sviežej časti Rondo. Allegretto, ktorej ústredná téma sa cyklicky opakuje – ako už vyplýva z názvu samotnej časti, sledujúc princíp formy rondo. Mozart dáva hudobníkom priestor na improvizáciu v krátkych kadenciách, ktoré tvoria humorné hudobné prekvapenia. Je už potom na samotných muzikantoch, či dokážu pre ľudí spraviť originálne performance. Skvelý vstup mal Eduard Mikulaško. Nielen preto, že tympany ako hudobný nástroj oživili sláčiky, ale nebol to len taký obyčajný, fádny pattern, ktorý zahral. Mikulaškova kadencia mala v sebe napätie, zmeny rytmických štruktúr a bola výborne vygradovaná, takže kým v ronde opäť nastúpila téma v sláčikovom orchestri, dostavil sa vďaka nej želaný humorný efekt. V mozartovskom duchu si zaimprovizovala aj Lucia Šaray (napravila tým svoje renomé z predchádzajúcich výstupov, ktoré výrazovo neboli práve najvydarenejšie – na Mozarta boli príliš technické, tvrdé a chýbala im potrebná ľahkosť), ako sólista sa predviedol aj líder a sólom prispela aj violistka Lénártová. Sláčikári uviedli svoje kadencie v jednom bloku, kým ich neprerušil kontrabasista Róbert Vizvári, brat umeleckého riaditeľa HCO Alana, ktorý ho pred publikom vyzval: „zahraj jazz, to vieš.“
Je pravdou, že Robo Vizvári patrí medzi najtalentovanejších jazzových basgitaristov nielen na slovenskej scéne, ale má meno aj v zahraničí. Spolupracuje s mnohými renomovanými kapelami a hudobníkmi, vydal niekoľko úspešných albumov a právom sa radí medzi špičku. Jazzová kadencia, ktorá v jeho podaní zaznela, bola unikátna – asi len máloktorý orchester sa môže pýšiť hudobníkom, ktorý dokáže improvizovať v štýle klasickej hudby, ale práve v tak náročnom žánri, akým jazz nepochybne je. Trúfalá fúzia? Vôbec nie! Mozart bol jedným z najinvenčnejších skladateľov v dejinách európskej hudby a osobne som presvedčená, že ak by túto jazzovú kadenciu počul, neskrýval by emócie zo vzrušenia a bol by prvý, kto by ju odmenil búrlivým potleskom.
Ako prídavok sme si vypočuli Oblivion od Astora Piazzollu. Geniálny argentínsky skladateľ, no v prvom rade muzikant, ktorý dokázal hĺbku emócií pretaviť do svojich kompozícií, je inšpiráciou aj pre Alana Vizváryho, aj keď Oblivion z osobných dôvodov na koncertoch nehráva často. Tentoraz však ako prídavok skladba zaznela. A obecenstvo si krajší prídavok ani nemohlo vysnívať. Je to sólo pre husle, clivá, trúchlivá melódia – bolesť, ktorá sa však zároveň mieša s krásou, to je typický Piazzolla a jeho novodobá, moderná forma tanga. Interpretované bolo s nesmiernou hĺbkou, nádhernou dynamikou a nesmiernym citom.
Hilaris Chamber Orchestra v júli vypredali dva koncerty a ich priaznivcov čaká 30. augusta o 19:30 ďalší, s pozmenenou dramaturgiou, takže tí, ktorí ste neboli máte šancu. Možno bude opäť jazz!
Zdroj text a foto: Zuzana Vachová
