„New York je drsný a hneď vás vyfacká, keď si o sebe veľa myslíte. Každý je rýchlo nahraditeľný,“ hovorí pre náš portál Hanka Gregušová, ktorú umelecký svet pozná pod menom Hanka G. V USA dnes patrí medzi úspešné jazzové speváčky.
Hanka, skôr, ako sa dostaneme k Vašej tvorbe, poďme si pospomínať, ako ste sa vlastne k hudbe dostali, lebo Váš príbeh je veľmi zaujímavý a vlastne aj bytostne súvisí s tým, akému žánru sa dnes naplno venujete, kam sa posunul Váš hlas a aké rôznorodé štýly dnes možno vo Vašej hudbe nájsť. Ako si spomínate na prvý kontakt s hudbou?
Prvý kontakt s hudbou som mala už v útlom detstve, mama mi spievala slovenské ľudové skladby. Od úplného detstva som mala nezvyčajne hlboký a silný hlas ako dieťa. Deti sa mi za to smiali, neskôr to bola výhoda. Narodila som sa na Slovensku, ale obaja rodičia boli geológovia, ktorí sa pripojili k medzinárodnej geologickej expedícii v Mongolsku, a tak som tam strávila šesť rokov svojho detstva obklopená aj mongolskou, aj ruskou ľudovou hudbou. Zároveň otec rád hral na gitaru a spieval, tak mi postupne kupoval platne vtedajších pop idolov ako Whitney Houston, Michael Jackson. Počúvala som aj rock’n‘roll, Motown, v teenagerskom veku rockovú hudbu, funk, soul a r&b. Až okolo 18 rokov som sa dostala k jazzu cez sestru a môj kratší pobyt v USA. Vždy som chcela spievať soul, ale v tom čase to bolo u nás to bolo dosť science-fiction. Všetky tieto hudobné žánre je možné počuť v mojej tvorbe až do dnes. Teraz ešte viac, keďže som konečne „pri zdroji“ hudby v USA, ktorú milujem.
Je možno paradox, že prvý kontakt ako ste mali s klasickou hudbou či rock and rollom. Spomeniete si ešte, čo to boli za nahrávky? A aký je Váš vzťah ku klasike dnes? Napokon, je to aj výborný základ, pretože aj v jazze je potrebné klasické vzdelanie v hudbe, ale na to ste prišli asi až neskôr… Bolo to v detstve skôr intuitívne?
Áno, bola to rozprávka na platni „Káj a Gerda“, podfarbená klasickou hudbou, ale aj hudba od skladateľov Chopin, či Debussy pôsobili na mňa veľmi emotívne. Mama často počúvala Slovenský rozhlas a vravievala, že keď som bola malá, tak som veľmi citlivo reagovala práve na klasickú hudbu. Mali sme veľa platní rôznych autorov klasickej hudby. Rock’n’roll vo mne vzbudzoval radosť, chuť tancovať. Otec hrával ha gitare a spieval hlavne na rodinných oslavách, či už Elvisa alebo Chuck Berryho (úsmev). Klasickú hudbu milujem dodnes, počas štúdia spevu na umeleckej škole, som spievala aj klasickú hudbu a pamätám sa, ako ma vtedy moja pani učiteľka Mocáková prehovárala aj na klasický spev. Vravela, že nie je veľa krásnych altov v opere… Ja som od detstva vyslovene “sluchár”, teda všetko v spojení s hudbou bolo pre mňa prirodzené a väčšinou ľahké sa naučiť. Neskôr popri hre na klavír som si doplnila aj teoretické vzdelanie. V Európe sa na to kladie veľký dôraz, ale v USA som stretla neskutočných hudobníkov, ktorí nevedia ani čítať noty a hrali s top hviezdami, sú mimoriadne rešpektovaní, majú neskutočný sluch. Nerieši sa to tu tak a proste je to považované za mimoriadny dar od Boha.
Ste rodáčka zo Slovenska, no detstvo ste strávili v ďalekom Mongolsku. Ako to ovplyvnilo Vaše myslenie? Mongolsko je pre nás Európanov exotickou krajinou, kde inak plynie čas, ľudia sú tam slobodní, no na druhej strane môžu pre nás, rozmaznaných ľudí pôsobiť podmienky na život drsné. Boli ste tam šťastná? Ak sa na toto obdobie dívate po rokoch spätne – formoval aj pobyt v tejto krajine Váš hudobný vkus, respektíve cítenie a hudobné myslenie?
V Mongolsku som bola neskutočne šťastná. Milovala som tamojšiu prírodu, stále som bola vonku. Mali sme aj kone, v jurte sa dobre bývalo. Voda v riekach bola nádherne čistá, dalo sa z nej piť a obloha neskutočne modrá bez jediného obláčika. To, že som neprešla typickým škôlkarským drilom, mi dalo pár rokov slobody snívať, hrať sa slobodne a to mi zostalo dodnes. Myslím, že deti by nemali byť zahlcované toľkými povinnosťami, že im nezostane ani čas snívať alebo aj nič nerobiť. Práve čas snívať, spievať nekonečné hodiny v mojej izbe mi postavil základy lásky k hudbe. Pobyt v Mongolsku otvoril moje oči voči rôznym národom a kultúram. Drsné podmienky som nevnímala ako dieťa, ale ako dieťa geológov, ste tak vychovávaní, takže som nikdy nebola nejaká rozmaznaná citlivka.
Keď si človek vypočuje Vaše doposiaľ štyri vydané albumy, ku ktorým sa ešte dostaneme, až sa mu nechce veriť, že ste hudobný samouk. Čo všetko ste v detstve skúšali? Pôsobíte ako temperamentný typ človeka, je známe, že deti nemajú práve trpezlivosť učiť sa techniku. Vydržali ste či išli ste skôr tvrdohlavo svojou vlastnou cestou?
Hahaha ďakujem pekne (smiech). Bola som neposedná, veľa som sa smiala a stále tancovala. Okolo 7-8 rokov som začala chodiť na klavír, kde som chcela hrať len krásne balady a akordy. Veselé technické skladby ma nebavili, na teórii som zabávala učiteľky, lebo ma to proste moc nebavilo. Tuším som aj raz roztrhala noty a chodila do parku, keď som musela hrať niečo, čo ma nebavilo. Vydržala som 5 rokov, ale dodnes ľutujem, že som nepokračovala. Proste som bola dosť tvrdohlavé dieťa, tanec a spev pohltili všetok môj voľný čas. Nechápala som vtedy, že kvalitná znalosť hudobného nástroja, by mi boli veľké plus neskôr pri hudobnej tvorbe.
Nemala som síce možnosť (zatiaľ) byť na Vašom živom vystúpení, no vďaka záznamom z koncertov sa nedalo nevšimnúť si, že na pódiu ste jeden veľký živel, nie ste ten typ statickej speváčky s mikrofónom, ktorý sa introvertne uzavrie pred celým svetom, aj keď spieva baladu. Okrem spevu sa aj veľmi prirodzene hýbete a tancujete, dokonca v improvizačných, sólových pasážach. Aký je vzťah Hanky a tanečného umenia? Je totiž viac než zjavné, že máte s tancom viac, než len amatérsku skúsenosť…
Tak dúfam, že sa Vám podarí prísť na nejaký pekný koncert. Keď sa vrátim ku klasickej hudbe, tak sa mi čoskoro splní sen spievať so Štátnou filharmóniou Košice práve jazzový repertoár v programe „Symphony Meets Jazz“ spolu s klaviristom Ondrejom Krajňákom. Bude to 2. júna 2022 o 19-tej hodine v Dome Umenia v Košiciach, tak srdečne pozývam! Pre Covid sme tento koncert už dva krát presúvali.
Na pódiu veľmi rada tancujem, ako by som mohla stáť staticky a neprežívať hudbu? Predovšetkým swing! Od detstva som tancovala, ako 8-9 ročnú ma videla tancovať aj vtedajšia riaditeľka bratislavského tanečného konzervatória a dokonca prišla k nám domov prehovoriť rodičov, aby ma dali na balet, vzali by ma bez prijímačiek, vďaka talentu. Rodičia sa ale báli profesionálnej tanečnej kariéry, musela by som bývať na internáte a od skorého rána absolvovať baletný dril. Tancovať som ale neprestala, či už spoločenské tance alebo vo folklórnom súbore Pramienok.
Po vypočutí Vašich skladieb, prirodzenú muzikalitu cítiť okamžite – tá človeka doslova prefacká. Ste natur talent, no zrejme aj talentovaného človeka je potrebné usmerniť. Ako sa vraví, talent je ako neobrúsený diamant… Kedy ste prišli na to, že ak chcete využiť naplno svoju farbu hlasu a jazze využiť aj harmonické tóny, ktoré sú alfou omegou tohto žánru, by bolo dobré naučiť sa techniku? Respektíve… Prišlo k niečomu takému?
Ďakujem veľmi pekne! Študovala som techniku spevu na Základnej umeleckej škole na Hálkovej v Bratislave u p. Mocákovej. Neskôr som brala niekoľko súkromných speváckych hodín. Najlepšou školou mi boli nekonečné hodiny počúvania jazzových, soulových nahrávok a neskôr koncerty a hranie s najlepšími jazzovými hudobníkmi. Od nich som sa veľa naučila. Jazz som nikdy neštudovala, všetko čo cítim, je pre mňa prirodzené. Tu v USA sa tento prístup ešte prehĺbil, aj keď plánujem aj nejaké súkromné hodiny, len je to všetko finančne veľmi náročné.
Ste prirodzene „veľký“, nosný hlas, s prekrásnou farbou, alt, ktorý jazzu nesmierne sedí. No predsa, aj ten musí jeho „majiteľka“ udržiavať v dobrej kondícii. Ako sa oň staráte Vy? Je síce pekné, keď ním zaplníte celú sálu, no v speve fungujú isté zákonitosti, ako ho správne používať, nechať si aj hlasový kľud, skrátka, dodržiavať istý režim. Ste v tomto ohľade speváčka, ktorá sa riadi pravidlami?
Hlasovo sa rozcvičujem pomocou tzv. hudobným slamiek rôznych hrúbok. Vynašla ich tu v USA jedna speváčka a veľmi ma oslovili. Za 5-10 minút som rozospievaná ako pri 30 minútach spievania. Používam ich denne. Viac krát som navštívila aj vokálneho doktora, ktorý mi kamerou kontroloval hlasivky, čo som absolvovala prvý krát tu v USA a bolo úžasné to vidieť aj na kamere. Väčšina spevákov v USA užíva lieky na kyselinu, ktorá spôsobuje reflux, keďže málokto má vyváženú stravu, alebo život bez stresu a stačí len trocha kyseliny a hlasivky sa zapália. Ja denne užívam seamoss – morský mach. Je to neskutočná superpotravina, ktorá za jednu noc dokáže vyliečiť akékoľvek škriabanie v hrdle alebo unavený hlas. Najlepší na hlas je však spánok a kľud, čo je v New Yorku často takmer nemožné (úsmev).
Poďme už teraz k hudbe. Začiatky Vašej kariéry sú spojené s mnohými žánrami – popom, rockom, funky. Pôsobili ste v mnohých kapelách. Čo Vám táto skúsenosť dala? Bol to dobrý štart, kým ste sa dostali na profesionálnu scénu a rozhodli ste sa naplno venovať jazzu?
Bola to moja cesta za okolností, v akých som vyrastala. Chcela som spievať iné hudobné žánre, ale tie u nás proste neboli vtedy zastúpené. Keby som sa narodila v USA, viem s istotou, že by som sa od detstva venovala iba soulovej, r&b, jazz a funky hudbe. Avšak vďaka skúsenosti s rôznymi hudobnými žánrami, dnes môžem v pohode spievať aj viac komerčnejšie hudobné akcie tu v NY.
V roku 2011 ste boli vo Washingtone a tam prišiel zlom, pretože ste sa rozhodli venovať práve jazzovej muzike. Ako k tomu došlo?
Počas letnej pauzy štúdia na vysokej ekonomickej škole, som chcela navštíviť Ameriku. Bol to vtedy taký trend, veľa študentov si išlo zarobiť do USA a zároveň precestovať krajinu. Ja som bývala vo Washingtone D.C. a hľadala si prácu v spojení s hudbou. V novinách som videla reklamu na reštauráciu, kde pôsobili spievajúci čašníci. Zaujalo ma to, išla som na konkurz, kde si ma vybrali a navrhli mi spievať práve jazz. Keďže mám staršiu sestru, ktorá spievala doma jazz, mnohé skladby som už poznala a jazz mi išiel veľmi ľahko do ucha… Bola to super skúsenosť, stretla som tak kopu skvelých ľudí a spevákov. Škoda, že toto pôsobenie neskončilo najlepšie kvôli 11. septembru 2011…
Po návrate z Ameriky ste začali spolupracovať s klaviristom Gabom Jonášom a postupne ste sa dostali na veľké festivaly, nielen na Bratislavské Jazzové Dni, ale aj známy jazzový festival v Paríži a ďalšie. Dnes už môžete z pozície skúsenej speváčky porovnávať: aká je klubová scéna na Slovensku a aká v Amerike?
Ja do dnes vravím, že som Gabovi vďačná, že ma predstavil profesionálnej jazzovej scéne doma na Slovensku. Veľmi sme si hudobne aj ľudsky sadli, je to fantastický jazzový klavirista. Hudobne ma dobre viedol a mal čas sa mi venovať, za čo som mu vďačná. Jazzová scéna v Amerike je veľmi súťaživá a všade je silne cítiť, že Vám nestačí dobre hrať alebo spievať. Musíte mať biznisové myslenie, kontakty a známosti, aby sme sa presadili. A hlavne kopu financií na vyfinancovanie nahrávok, promo videí, fotiek atď. Takže veľa ľudí tu maká na všetky strany, aby si zaplatili tieto investície. Zároveň je to scéna omnoho viac oslavujúca klasický jazz a autorov. Väčšina vychádzajúcich hviezd vychádza z vychytených hudobných škôl a tam si už od 20 rokov vytvárajú kontakty. Scéna sa tu veľmi zmenila, podľa toho čo počúvam od starších hudobníkov. Často sa tu o tom teraz hovorí. Na Slovensku je mimoriadne cítiť väčšiu slobodu vo fúzií žánrov a väčšej slobody prejavu. Ako imigrant z východnej Európy v Amerike pociťujem často nevýhody. Možno je to akási nedôvera, že u nás môže existovať kvalitné jazzové zastúpenie, nepoznanie našej krajiny. Dokonca sa mi stala nedávno taká skúsenosť, že si ma moja mentorka Cassandra Wilson osobne vyžiadala spievať jej skladbu pri odovzdávaní významného ocenenia, ktorého sa nemohla zúčastniť a organizátori jej povedali, že si musia vybrať americkú speváčku, nie mňa. Takže v mnohých smeroch tu v USA pociťujem to, ako keby som šlapala ako prvá zo Slovenska v snehu stopy a reprezentovala Slovensko v rámci jazzu.
A keď sme už pri porovnávaní: zaujímala by ma ďalšia vec: u nás sa len veľmi ťažko dostáva rešpekt umelcom, ktorí hrajú na ulici. Nie je to ako v USA, či len v neďalekej Viedni alebo ďalších veľkých metropolách, kde na uliciach hrajú špičkoví muzikanti, a vôbec to nie je žiadna hanba. Prečo si myslíte, že stále na Slovensku nemáme úctu k tomuto druhu umenia?
Tak je to dané tradíciou, kultúrou a veľkosťou krajiny. Ako vravím, u nás pretrváva predstava, že hudobné vzdelanie je nevyhnutné na úspech a tiež akási predstava, že musíte hrať len v sálach, kluboch a podobne. Tu som na ulici hrala aj ja v Central Parku s držiteľom Grammy ocenenia. V tomto je New York drsný, že Vás hneď vyfacká, keď si o sebe moc myslíte. Každý je rýchlo nahraditeľný. Čo sa týka úcty u nás doma, je to otázka kultivácie národa a je dôležité, aby bola kultúra finančne podporovaná a nie na chvoste záujmu. Je to však aj o tom, že je potrebné hovoriť o talentoch v našej krajine a nielen o plastikových celebritách. Médiá formujú aj kultúru národa.
Váš debut vyšiel v roku 2007 a volá sa Reflecions of my soul. Spolupracovali ste so známymi hudobníkmi, saxofonistom Radovanom Tariškom, Ondrejom Krajňákom, Tomášom Barošom, Mariánom Ševčíkom. Za akých okolností vznikol?
Trošku bláznivých! Bola som pomerne mladá, bola to moja prvá skúsenosť s organizáciou nahrávania CD. Mohla som ho zrealizovať vďaka grantu z Hudobného Fondu, ktorý sa vtedy udeľoval iba raz ročne jednému z umelcov v tajnom hlasovaní. Pomohlo mi to odštartovať moju hudobnú kariéru na viac profesionálnej úrovni. Zároveň som mala šťastie na hudobníkov, ktorí patria k našej hudobnej špičke.
Cítiť z neho mladícku energiu, akcent na rytmickú zložku, kombináciu s funky štýlom. Veľmi zreteľne sú však kladené akcenty na akustické nástroje (hoci namiesto klavíru počujeme aj syntezátor). Ste typ speváčky, ktorá preferuje dobrý, starý poctivý zvuk kontrabasu (ako sa hovorí – keď to má gule), klavír, saxofón, bicie, a komorné obsadenie alebo sa dáte nahovoriť aj na modernejšie experimenty?
Áno, je to tak, bolo to CD, ktoré ma malo predstaviť hudobne, preto je v ňom počuť rôzne hudobné žánre. Ja som úplne otvorená experimentovaniu, neskôr som začala písať texty na inštrumentálne skladby a naspievala som ich vokálnu linku. Bavia ma výzvy.
Medzi všetkými piesňami debutového albumu Reflecions of my soul vyniká 10-minútový duet Thinking of love s fenomenálnym muzikantom, pedagógom a spevákom, Gáborom Winandom – jeho časť, kde scatuje, je fenomenálna. Aj následná modulácia, ku ktorej sa pripojíte Vy, je ohromným zážitkom z muzikantského a harmonického hľadiska, je to jeden z najlepších duetov, aké som počula. Pustiť si dnes túto skladbu, je aj trochu smutné, keďže spevák nás vlani navždy opustil. Ako spomínate Vy na túto spoluprácu?
Bol to fantastický spevák, neskutočne skromný, navrhol mi ho vtedy Radovan Tariška a som mu za to vďačná. Bol to dobrý nápad. Gábor bol skvelý spevácky partner a pozdvihol úroveň tejto platne. Je mi veľmi ľúto, že nás tak skoro opustil.
O niekoľko rokov ste vydali druhý sólový album Essence a predstavili ste sa ním aj na Slovensku. Dalo by sa povedať, že je istým spôsobom aj zlomovým vo Vašej tvorbe? Kľúčové slovo k tejto platni je „tribute to Slovak folklore“ a nájdeme na ňom známe ľudovky v jazzovom šate. Takéto pokusy sme tu už mali, no nikdy neboli také originálne, ako vyšli na albume Essence. Aký je pôvod tejto myšlienky?
Je to paradox. Tesne pred nahrávaním tohto albumu som prechádzala veľkou osobnou krízou. Skoro som nahrávanie albumu odvolala. Tiež až do stretnutia v štúdiu som si nevedela predstaviť ako dopadne tento experiment slovenskej jazzovej hudby v spojení s jazzom a v takomto veľkom merítku s cimbalovkou, prepojením spevu, atď. Čo viem, tak to bol v tom čase vokálne prvý takýto album na Slovensku a tak som nemala odkiaľ veľmi čerpať inšpiráciu. Všetko vzniklo v štúdiu za pomerne dramatických okolností. Pamätám si, že to nahrávanie bolo vyčerpávajúce, prvý krát v štúdiu som spievala s cimbalovkou a nechali sme prvé, druhé nahrávky. Osobne som sa prekvapila, ako ma to bavilo a raz by som možno chcela nahrať folklórny album s cimbalovkou. Album produkoval Ondrej Krajňák a mal dobrú hudobnú víziu. Bol to jeho nápad na môj popud, že som raz chcela spojiť jazz s ľudovkami, keďže som ich spievala.
Červené jabĺčko, Macejko, Sľúbil sa mi milý – z regiónu Podpoľanie. To sú ľudové piesne, ktoré sú prekrásne (ja osobne mám vrúcny vzťah najmä k Stredoslovenskému regiónu, to je večný spor Slovákov, či sú najkrajšie tie z Východného Slovenska… všakže…). Začnime aranžmánmi – do tejto podoby ich „pretvoril“ Ondrej Krajňák. Vynikajúci klavirista, ktorého v skladbách aj „hutne počuť“, nielen v slohách, ale i bohatých improvizačných zložkách. Tomuto interpretovi sú naše ľudovky, rovnako aj Vám blízke – no ako z nich spraviť jazzové piesne tak, aby sa zároveň zachoval ich pôvodný naturel?
Dobrá otázka na ktorú by mal odpovedať skôr Ondrej. Ja to vidím tak, že Ondrej dobre počul, ktoré slovenské ľudové skladby sa hodia akým spôsobom zaranžovať do jazzu. Tiež môj hlas nie je blízky folklóru a už tým to bude vždy iné.
Nahrávka vznikla síce so slovenskými českými muzikantmi – Josef Fečo – kontrabas, Marian Ševčík – bicie, Štefan Bugala – perkusie, no na turné na Slovensku ste vystúpili s exkluzívnou zostavou zahraničných muzikantov. Predstavíte nám ich? A hlavne: ako sa dokázali vcítiť do slovenského folklóru?
Američania s ktorými som spolupracovala na posledných turné ako Reggie Workman, legendárny 81-ročný americký kontrabasista, ktorý ma na svojom konte spoluprácu s rovnako legendárnymi jazzovými velikánmi ako sú John Coltrane, Art Blakey, Wayne Shorter, Thelonious Monk, Lee Morgan, Archie Shepp, Tommy Flanagan, Joe Chambers, Roy Haynes, Max Roach, Mal Waldron, Mulgrew Miller a ako líder/co-líder nahral s najvýznamnejšími jazzovými muzikantmi 10 albumov, ako sidemen úctyhodných 83 albumov. Reggie sa pripojil k môjmu kvartetu v roku 2018 na turné na Slovensku. V roku 2019 to bol Michael Bowie (kontrabas) a Taru Alexander (bicie, ten sa pripojil aj v roku 2018) majú za sebou špičkové spolupráce. Taru Alexander je americký ocenený jazzový bubeník, ktorý spolupracoval doma i v zahraničí s hudobníkmi ako Abbey Lincoln, Betty Carter, Roy Hargrove, Roland Alexander, Rodney Kendrick, Branford Marsalis, Lonnie Plaxico, Bill Lee a mnohými ďalšími. Na svojom konte ma mnoho albumov a v januári 2021 vzdal svoj druhý sólový album “The Echoes of the Masters“, kde hosťujem na jednej skladbe od T. Monka s mojim textom. Michael Bowie (kontrabas), je držiteľom Grammy ocenenia, nahrával a vystupoval s takými speváckymi jazzovými legendami ako Sarah Vaughan, Betty Carter, Abbey Lincoln, Patti LaBelle, Dee Dee Bridgewater. Všetci pridávajú do slovenských ľudoviek veľký kus svojej kultúry. Skladby sa im páčili a spracovanie považovali za originálne.
No a samozrejme, Váš vokálny prejav a špeciálne outfity. My síce nie sme bulvárne médium, zamerané na módu, ale k tomuto albumu to jednoducho patrí. Nie je tajomstvom, že v slovenských ľudovkách sa skrýva aj mnoho reálneho života bežných ľudí: to, že si radi vypili, pomilovali sa, dokonca v pôvodných textoch niektorých folklórnych piesní sú mnohé až nepublikovateľné slová, pri ktorých by sme sa zrejme obe červenali ako to jabĺčko (smiech). Vy ste tým piesňam dali často erotický charakter vďaka výrazu, ktorý ste kombinovali s jazzovou rytmikou, plus tým hlboko posadeným altom. Aký bol proces prepracovania ľudoviek do jazzovej podoby?
Ďakujem pekne, outfity som chcela prepojiť s hudbou. Oslovila som na výrobu kvetových čeleniek s folklórnymi stuhami našu skvelú dizajnérku Magaelu. Predsa len vizuál tiež predáva. Na skladbách sme priebežne pred nahrávaním pracovali s Ondrejom Krajňákom. Spolu sme vyberali skladby a on mi predstavoval hudobne náčrty.
A teraz tie kroje, ktoré máte ku klipom a na buklete albumu. Kto ich navrhol a ako vznikol nápad, aby ste sa v nich prezentovali?
Chcela som v modernejšom šate odprezentovať aj slovenské folklórne prvky. Mala som požičaný kroj zo SĽUKU, ale inak to boli večerné šaty ozdobené už spomínanými doplnkami od Magaely, ktorá mi ich vyrobila na mieru. Fotografie mi nafotila skvelá česká fotografka Karolína Ryvolová.
A pri tomto albume ešte ostaneme, pretože práve Essence zaujal dvojnásobnú držiteľku Grammy -najlepšiu americkú jazzovú speváčku podľa časopisu TIME Cassandru Wilson. Spoznali ste sa s ňou na jej koncerte, kde ste jej robili predskokanku. Aký bol ďalší príbeh s Cassandrou Wilson?
S Cassandrou sme si naozaj ľudsky porozumeli a album ju veľmi zaujal. Považuje ho za mimoriadne originálny a dostatočne nedocenený. Po koncerte mi navrhla presťahovať sa do Ameriky a rozvíjať svoju kariéru tu. Taktiež vedela aj o mojich ekonomických skúsenostiach a ponúkla mi pripojiť sa k jej tímu na EU turné ako Assistent Tour Manager. Vďaka tejto skúsenosti som mala možnosť vidieť, ako to vyzerá na turné takejto hviezdy. Neskôr, keď som sa rozhodla do USA presťahovať, sa za mňa zaručila v rámci umeleckých víz. Prvý mesiac po príchode som dokonca u nej bývala v jej vtedajšom dome vo Woodstocku.
Dostali ste sa do Ameriky a hosťovali ste v kapele kapele Erica Wyatta. Možno všetci si predstavujú Ameriku ako jeden veľký sen a slávu, no je to určite aj o tvrdej drine. Čo Vás tam čakalo? V akých kluboch ste účinkovali? S kým sa Vám podarilo nadviazať spoluprácu?
Je to hlavne beh na dlhé trate, neustála práca a potom, prídete do NY a musíte sa uživiť v tomto drahom meste, kde prenájom jednej izby je $1,200..Začiatky som mala ťažké. V kuse sa mi stávali nejaké nepríjemnosti, dokonca ma aj zbili na ulici. Prišlo mi to, ako keby ma mesto skúšalo. Potom to zrazu povolilo po dvoch rokoch a cítila som sa viac „doma“. Spievala som skoro vo všetkých top jazz kluboch, či už ako hosť alebo počas jam session. Bola to skvelá skúsenosť. Spolupracovala som so skvelými hudobníkmi ako spomínaný Reggie Workman, Michael Bowie, Taru Alexander, Anthony Wonsey, Lonnie Plaxico, Marcus McLaurine, John R. Lamkin, Theo Hill, Marc Cary, Essiet Okon Essiet, Rodney Kendrick, Kenny Davis, Mimi Jones, Shedrick Mitchell, James Hurt, Marvin Sewell, Sherrod Barnes, David Ginyard, Rashaan Carter, Nathaniel Townsley, Antoine Roney, Keesha Gumbs, Terelle Tipton, atď…
Aj keď žijete v Amerike, neustále udržiavate kontakt aj so slovenskou scénou. Spolupracovali ste napríklad na nahrávaní albumu inšpirovaného poéziou amerického poeta Walta Whitmana, ktorý vyšiel vo vydavateľstve Real Music House. Nahrávali ho Robert Pospiš, Martin Sillay a Nikolaj Nikitin v spolupráci s americkými muzikantmi. To sú výnimočné projekty, o ktorých sa hovorí, na špecializovaných portáloch píše, no komerčné rádiá ich nemajú záujem hrať. Nie je Vám to tak trochu ľúto? Aká je z tohto pohľadu Amerika? Dostanú sa poslucháči aj k menšinovým žánrom?
Tento projekt si dobre pamätám. Skvele by sa uplatnil tu v USA, lenže na to treba kopu peňazí na PR a radio promo, čo je škoda, že sa nezrealizovalo. Na Slovensku ho publikum podľa mňa moc nepochopilo a tuším, že ho ani nezaradili do jazzu v rámci nominácií na ocenenia. Je to zmes rôznych hudobných žánrov, ktoré idú do tzv. americany, ktorá je tu mimoriadne populárna. Hrajú na ňom fantastickí hráči, ako už spomínaný Taru Alexander (bicie), Stanley Banks (dvorný basgitarista George Bensona) a John Peters (organista, ktorý je top v oblasti gospelu, r&b a spolupracoval napríklad aj s Aliciou Keys.)
Vráťme sa k Vašim sólovým albumom. Ďalším je Twin Flame z roku 2016 a opäť je o niečom inom. Rozhodli ste sa pre podmanivú kombináciu klavír – vokál. Platňa vzdáva hold svetovým klaviristom – Chick Corea, Oscar Peterson, Thelonius Monk (môj favorit, mimochodom), Herbie Hancock a ďalší. Opäť ste sa rozhodli spolupracovať s klaviristom Ondrejom Krajňákom. Zdá sa, že ste si absolútne sadli – muzikantsky i ľudsky…
Áno, v čase, keď sme nahrávali tento album, som Ondrejovi povedala, že chcem nahrať album v duu, keďže sme vtedy v kuse spolupracovali. Bol to výborný nápad a je to moje obľúbené CD. Vzala som ho do USA, ale až po rokoch som pochopila, čo je tu potrebné na vydanie CD – že je nutné zaplatiť PR agentúru a radio promotion agentúru, všetko dobre načasovať, inak sa o super CD nikto nedozvie… Dodnes mi to je ľúto, že som na to nemala v tom čase financie. Možno spravím niekedy jeho reedíciu.
Twin Flame však nie je jednotvárny, nájdeme na ňom precítené balady, napríklad začnime Left Alone. Cítiť v ňom už takú šansónovú príbehovosť. Musí speváčka emočne aj osobnostne dozrieť, aby presvedčivo – výrazovo mohla zaspievať takáto clivú baladu?
Absolútne. Preto ma neoslovujú veľmi mladí jazzoví speváci, z ktorých často nasilu robia hviezdy v Amerike, avšak v ich prejave je jasné, že nemajú odžité životné skúsenosti. Túžba zarobiť sa premostila z popu aj do jazzu a tak často vidíme, že mladosť je dôležitejšia ako skúsenosť.
Hymn to Freedom – má síce virtuózny, Petersonovský úvod, no je to lamento o slobode Afroameričanov. Spievate čisto emocionálne alebo máte aj skúsenosť s gospelom?
V tom čase som nemala skúsenosť s gospelom, spievala som zo srdca, keďže som si rozšírila okruh priateľov aj medzi Afro-američanov a počula som od nich ich ťažkosti s rasizmom. Bol to môj tribute. Až v NY som sa dala pokrstiť v baptistickom kostole v Harleme, Memorial Baptist Church a spievala som ako sólistka v černošskom kostole skoro dva roky. Bola to úžasná škola.
Potom sú tam aj piesne, ktoré sú rytmicky živšie, High Wire – The Aerialist a I Mean You, z ktorej cítiť swing. Jednotvárnosť Vám asi nič nehovorí, však? Keď pripravujete album – ešte k tomu postavený len na takto intímnom základe – spev plus klavír, ako uvažujete z dramaturgického výberu skladieb?
Áno, chcela som, aby bol album rôznorodý, ale to aj tak vyšlo, že ma práve tieto skladby zaujali od týchto jazzových klaviristov a ich následné prespievanie mojimi textami.
No a konečne sa dostávame aj k Vášmu aktuálnemu albumu Universal Ancestry, ktorý ste nahrali v New Yorku s americkými hudobníkmi ocenenými Grammy Awards. Je to teda štvrtý sólový album v poradí – dá sa povedať, že ste na ňom zúročili všetko, čo ste doteraz v tvorbe predviedli?
Zdá sa to tak, ale je to podľa mňa prirodzený vývoj či už kariérne, alebo hudobne.
Opäť tam počujeme slovenské ľudovky (Tancuj, tancuj, vykrúcaj, A ja taká dzivočka, Zaspievalo vtáča), no tentoraz ste ich aranžmány zverili do rúk americkému muzikantovi – Jamesovi Hurtovi a ten odlišný prístup je aj počuť. Bol to zaujímavý posun?
Skladby ako ich smerovanie v aranžmánoch som určovala ja. Myslím, že James sa zhostil tejto úlohy skvele. Predsa len, je to klavirista, ktorý ma skúsenosti s inými world-music albumami. Študoval aj Bartóka, klasiku, jeho manželka je pôvodom Češka. Zároveň už v 90. rokoch ako prvý priniesol na americkú jazzovú scénu fúziu r&b, jazzu a hip hopu na svojom albume pod značkou Blue Note records. James spolupracoval s takými hviezdami ako Q-Tip, Bilal, Maceo Parker, Buster Williams, Gregoire Marett a ďalšími.
Dovedna sa na ňom podieľalo až 15 špičkových hudobníkov. Otázka, či ho považujete za Vás najlepší, by bola asi hrozným klišé, no skôr ma zaujíma: z Vášho vokálneho prejavu je zrejmé, že dokážete zužitkovať a zároveň veľmi prirodzene využiť prvky z gospelu, soulu, R&B, nie je Vám cudzí ani scat. Dostali ste sa k tými štýlom intuitívne či pomáha Vám aj štúdium? Na koľko je dôležité pre jazzové speváčku vzdelanie a teoretická podkutosť?
Ako pre ktorú speváčku, ťažko to takto generalizovať. Mňa ovplyvnil „život“. Žiť v NY a spievať jazz a gospel s tými najlepšími je tá najväčšia škola. Keby som mala viac času, rada by som aj študovala, ale moc to nestíham popri snahe sa tu uživiť. Povedala by som, že skôr pomáha ovládať hudobný nástroj a jazzovú teóriu. Ak raz niekto harmónie necíti a nemá príjemnú farbu hlasu, tak sa môže rozkrájať a nikdy to nebude, žiaľ, ono… Môj najnovší album „Universal Ancestry“ som si celý produkovala a manažovala od A po Z. Je na ňom 14 fantastických Grammy ocenených alebo nominovaných hudobníkov. Traja klaviristi sa ujali aranžmánov – James Hurt, Shedrick Mitchell a Rodney Kendrik. Štvornásobný držiteľ ocenenia Grammy, Shedrick Mitchell spolupracoval s množstvom špičkových hudobných hviezd ako Stevie Wonder, Jay-Z, Maxwell, ďalej jazzovými umelcami ako Kenny Garrett, Dee Dee Bridgewater, Christian McBride, Terrance Blanchard, Dianne Reeves. Deväť rokov doprevádzal spevácku hviezdu Whitney Houston a dva roky doprevádzal ”Kráľovnú soulu” Arethu Franklin. Rodney Kendrick sa ujal originálneho aranžmánu skladby od speváckej jazzovej legendy Abbey Lincoln, u ktorej sedem rokov pôsobil ako klavirista a umelecký riaditeľ. Na album som však aj pozvala dve skvelé Slovenky, Sisu Michalidesovú (flauta) a Veroniku Víťazkovú (fujara). Bol to môj doposiaľ najväčší projekt, na ktorý som bola sama a ukočírovať toľko top hudobníkov boli nervy a stres. Tiež si tento projekt financovať z množstva zdrojov vrátene vlastných. Doma nemáme dobrú predstavu, čo stojí financovať takýto projekt. Granty sú veľmi podhodnotené. Na tento album som veľmi hrdá a naozaj predstavuje to najlepšie, čo som sa tu doposiaľ naučila. Plánujem ho vydať aj tu v USA s adekvátnym PR a radio promom zrejme začiatkom budúceho roka.
No a na záver: čo Vám poskytuje jazz? Je to aj forma slobody? Vaša cesta k nemu trvala niekoľko rokov, ale určite sa oplatila. Dnes, po toľkých vydaných a úspešných albumoch iste viete zhodnotiť, čo všetko Vám dáva a čo je pre Vás z tej muziky a spevu to najpodstatnejšie…
No tak nad týmto som sa musela zamyslieť. Lebo byť jazzový muzikant, to je kopa práce, často aj nedocenenej, kopa vlastných financií. Človek naozaj musí milovať túto hudbu, aby sa vzdal akéhokoľvek voľného času a komfortu. Hudba mi dáva možnosť vyjadriť moje pocity a túžby, dotknúť sa sŕdc ľudí. Po dvoch rokoch pandémie by som si priala viac koncertovať a možnosť rozdávať veľa lásky cez hudbu.
Veľmi pekne Vám ďakujem za rozhovor!
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: Titulná: Anna Yatskevich
