Inovátor Rian Johnson nakrútil pokračovanie úspešnej detektívky Na nože s podnázvom Glass Onion a diváci striehli, či zažijú to veľké prekvapenie, ktoré priniesla prvá časť. Lenže aká je šanca, že očakávanie údivu a smäd po prekvapeniach samé o sebe privodia ten neopakovateľný zážitok, známy spred troch rokov? Glass Onion to nemá ľahké.
Detektív Benoit Blanc (Daniel Craig) pociťuje v čase lockdownu silnú frustráciu a úpadok na duchu, keďže prišiel o všetky možnosti dostať sa k zaujímavým prípadom. Zrazu mu z neba padne do lona príležitosť, na ktorú už netrpezlivo čakal a vďaka tomu tu máme ďalší tajničkový príbeh. Od starobylého útulného sídla v jesennom prostredí sa presúvame do slnečného Grécka a pletené svetre sa menia na bikiny. Zmenilo sa toho oveľa viac a nie všetko možno považovať za prínos.
Atraktívnej hereckej posádke logicky znova dominoval Daniel Craig. Možno vám bude prekážať malý priestor vášho/ej obľúbeného/ej predstaviteľa/ky, ale vzhľadom na ploché a jasne dané vedľajšie postavy nemožno okrem Edwarda Nortona od nikoho očakávať viac než nám prakticky ponúkli.
Hravá expozícia je plná priesečníkov našej reality s tou filmovou. Postavy nosia rúška, zdráhajú sa objímať, trávia nekonečné dni hraním populárnych videohier, pracujú z obývačky a zápasia s výdobytkami našej doby, ktorých rýchly vývoj znižuje u ľudí vekovú hranicu, kedy nastupuje pocit stratenosti v životnom priestore. Prítomnosť pandemických opatrení ponúka možnosť vysmiať sa tomu, čo sme počas skutočnej koronakrízy nezvládli a z čoho sme sa stále nepoučili. Vakcinácia je tu až banálne jednoduchá. Nutné dobro ignoruje pochybnosti a zdržujúce otázky o očkovaní a s kľudom Angličana prudko strháva náplasť, o ktorej sme tak dlho viedli začarované diskusie, či má význam alebo nie. Rian Johnson jednoducho, pokojne a v skratke ešte naposledy vyjadril svoj názor na tému, ktorá už utíchla, ale v budúcnosti nepochybne znova ožije. Kritiku musia vo filme znášať nie len chaotické ochranné opatrenia, ale aj ďalšie populárne mediálne témy, ako investičné nezmysly v podobe NFT či dokonca woke politika, ktorou si Netflix trochu pootvára dvierka k názorovej pluralite. Nič z toho však nie je dôležité. Hustota narážok na našu súčasnosť rýchlo poľaví a do ústredia sa dostane hlavný konflikt a nepodobnosť s klasickými postupmi. Na tú boli predsa všetci najviac zvedaví.
Glass Onion je klasickou detektívkou zlatej éry, aké by už v dnešnej dobe nemalo byť vôbec ľahké napísať. Ale svojráznemu autorskému štýlu a detailnej znalosti žánra nič nie je nemožné, a tak aj v dobe technologizovaného zločinu, na ktorý by už ani starý Hercule nestačil, sa môže objaviť špeciálny príbeh odvolávajúci sa na tradície, ale so silou ich kedykoľvek prekročiť. Johnson mal aj pri tvorbe druhého detektívneho scenára v rukáve pár nepoužitých tromfov a významne ich zužitkoval.
Istý zločin priviedol na súkromný ostrov skupinu rozmarných, spoločensky uznávaných ľudí, ktorí majú za úlohu ho objasniť. Medzi nimi sa nečakane objavil aj detektív Blanc, pozvaný za záhadných okolností. Rozbehnutá hra sa však rýchlo skončí, keď hlavný vyšetrovateľ spustí svoje „bolo to takto“ už v prvej tretine filmu, v čase keď sa ešte nič nestihlo stať. Takýto koč zapriahnutý pred koňa iste zmätie každého, kto sa naň díva a povie si, že takto to zvyčajne nebýva, niečo je inak. Presne tento pocit je príznačným pre Johnsonove nové detektívky a prítomný je v snímke vo svojej plnej paráde, rovnako ako v prvom filme. Hoci nie v takej istej intenzite, a to sa aj dalo čakať.
Z komornej šachovej partie, pri ktorej človek aj zabudol, že sa odohráva v prítomnosti, sa tentoraz stala okázalá techno slávnosť, kde selfie kamera znamená živobytie. Na tom by samozrejme nebolo nič zlé, keby sa tak dobrý scenárista, akým Johnson nepochybne je, neuchýlil k tak druhotriednym riešeniam, akými sú nevysvetliteľne dokonalé technológie alebo absurdne veľkolepé finále hodné prostoduchých akčných sérii. Je pre mňa záhadou ako Johnson dokázal spojiť svoju šikovnosť a schopnosť prepracovať príbeh od detailu so scenáristickým konštruktom, ktorým si viditeľne uľahčuje prácu a oberá nás tým o zážitok. Záver filmu je tak iba smutným hľadaním správnej cesty a asi nemusím dodávať, že nikto ju nenájde.
Dovtedy však všetko šliapalo ako hodinky, aj keď opakujúce sa leitmotívy na seba až príliš okato sťahovali pozornosť a vám bude hneď jasné, čo bude pri riešení hádanky dôležité a čo nie. Divák je teda ozaj aktívne zapojený do diania a môže toho veľa vytušiť. Výsledkom je opäť zábavná hra s konvenciami, ktorej nechýbajú veľké prekvapenia. Celé je to však tak nejak jednoduchšie, priamejšie a miestami aj logicky neistejšie než minule. Autor smelo používa ufúľané prvky starých detektívok, ako je napríklad neznáme dvojča jednej z postáv, či zamenený drink s jedom. Aj keď s nimi pracoval zodpovedne, nešlo o celkom priznané využitie klišé. Motívy sedeli a dávali zmysel, no niekto by mohol ľahko prehliadnuť zamýšľanú karikatúru a brať to celé ozaj vážne.
Johnsonovi by najbližšie svedčalo dať si od detektívok pauzu. Glass Onion utvrdzuje jeho mimoriadne scenáristické schopnosti, no súčasne je vidieť, že tiež poznajú svoje hranice. Režisérovi sa znova podarilo dobehnúť do žiadaného cieľa, no bolo to práve v čas. Pri ďalšom pokuse by sa to už nemuselo podariť.
Matúš Trišč
Zdroj foto: Netflix
