Je živým dôkazom, že dráma sa dá dosiahnuť aj inak, ako explozívnym spôsobom. So svojím orchestrom hrá starú hudbu, ale aj súčasnú – publiku tak odhaľuje nové, farebné svety.
Lotyšský huslista Gidon Kremer so svojím orchestrom Kremerata Baltica vystúpil v Bratislave v rámci festivalu Viva Musica! Nepochybne to bola výnimočná udalosť, v hľadisku sa to len tak hemžilo známymi tvárami, najmä huslistami našich orchestrov. Niet divu, tento interpret už roky patrí medzi špičky. Od začiatku bol špecifický svojím tónom – jedinečným piánom, pri ktorom tajíte dych. Práve túto dynamickú hladinu dokáže priniesť v mnohých intenzitách, od medovo sladkej, cez introvertne trúchlivú, podmanivú, sugestívnu. Maximum, kde sa v dynamike dostane, je mezzoforte, nikdy nie to veľké, šťavnaté forte. Nič expanzívne v hudbe od neho nečakajte, pritom on sám je živým dôkazom, že dráma sa dá dosiahnuť aj inak, ako explozívnym spôsobom. No nielen tým je tento hudobník pozoruhodný. Jeho prístup k starej hudbe bol už od začiatkov jeho kariéry progresívny, novátorský. Kremer hrá na dobovom hudobnom nástroji, vďaka ktorému počujeme aj jeho špecifický, jedinečný tón. Patrí medzi vzdelaných huslistov, čo je však podstatné, neustále sa vzdelávajúcich interpretov, ktorý po čase aj dokáže prehodnotiť svoje nahrávky. Dôkazom je, že Bachove sonáty nahral trikrát, po čase s nimi totiž nebol spokojný. Koľko takých interpretov poznáme, ktorí na sebe (doslova) celý život pracujú a neustále sa snažia rozvíjať, študovať a neuspokoja sa s tým, čo dosiahli? A pritom práve on je jedným z tých vyvolených, ktorý patrí medzi špičku interpretačného umenia v súčasnosti.
Nielen tým je však jeho osobnosť zaujímavá. Okrem poučenej interpretácie starej hudby prináša na pódiá súčasnú hudbu. Bol to práve on, vďaka ktorému sa súčasní skladatelia dostali k poslucháčom. Veľmi prirodzenou, nenútenou cestou implantuje do svojich dramaturgií novú hudbu. Je otvorený experimentom a nepristupuje k nim s afektom. Presne to potrebuje hudba autorov ako Berg, Henze, Ligeti, Stockhausen, ale aj kompozície ruských a východoeurópskych skladateľov Alfred Schnittke, Arvo Pärt, Giya Kancheli, Sofia Gubaidulina, Valentin Silvestrov, Luigi Nono, Edison Denisov či minimalisti Michael Nyman, Philip Glass. Bol medzi prvými interpretmi, ktorí sa zaslúžili o popularizáciu diela Astora Piazzollu. Po vypuknutí vojny na Ukrajine aktívne uvádza tvorbu ukrajinských skladateľov. Asketický, no zaangažovaný prístup bez pozlátka. Aj preto ho súčasní skladatelia majú radi.
A ešte jedna vec, ktorá sa okamžite prejavila aj na koncerte v Slovenskom rozhlase (16. 7. 2023, 20:00). Gidon Kremer je huslista s neobyčajnou mierou inteligencie, zároveň odvahy a človečenstva. Jeho vzťah k muzikantom svojho orchestra je vrúcny, ľudský, priateľský. Získava si tým u hudobníkov zároveň prirodzený rešpekt, čo bolo citeľné okamžite. V orchestri panuje neskutočná súhra a zároveň disciplína, no bez toho vynúteného spôsobu s výkričníkom. Sú to ľudia, ktorí si radi dobre zamuzicírujú a odovzdávajú svoje umenie publiku – s láskou.
V prvej polovici koncertu zaznel Haydnov Koncert pre husle, klavír a sláčikový orchester č. 6 F Dur a Ligetiho Sláčikové kvarteto č. 1 s podtitulom „Métamorphoses nocturnes“ (v úprave pre sláčikový orchester), skladba napísaná v roku 1954. Dramaturgicky sa teda stretli dve rôzne skladby – prvá priamočiaro „jednoduchá“, triezva, klasicisticky vyvážená, druhá akoby jej protipól, plná dramatickosti a modernej zvukovosti. Haydnovmu koncertu je potrebné venovať náležitú pozornosť, rozmanitosť jeho tvorby v tejto oblasti je pozoruhodná. Kremerata Baltica zvolili mäkký, jemný zvuk, o čo si pomalšie Allegro moderato, akým orchestre pristupujú k tomuto dielu. No precízne diferencovali tematický materiál a bol to zvuk nádherne kompaktný. Bol zreteľný už od prvých taktov. Haydnova invencia melodiky vynikla tak, že ste ju museli sprvu počúvať aktívnym spôsobom. Nebol to ten typ expanzívneho hrania, no dôsledne vyvážený princíp klasicistickej hudby. Z tohto subtílneho tónu však dokázali priam neuveriteľne ťažiť najmä v pomalej časti koncertu Largo. Niektoré momenty interpretácie boli nezvyčajné, no o to krajšie – poslucháčky zaujímavejšie, ako „štandardný“ typ interpretácie. V nápadných spomaleniach melodicky atraktívneho, známeho motívu, sa dostali až na hranicu ledva počuteľného pianissima – to je ten moment, kedy publikum v sále ani nedýcha. Tento orchester si takéto odchýlky môže dovoliť. Presne ako bol skladateľ vo svojich koncertných formách nekonformný, tak sa aj vyžaduje tento prístup od interpretov. Ich silne individualistická, osobná interpretácia súboru – a najmä postavenia sólistu k orchestru, no pritom cielená súdržnosť a vyváženosť, nenechala nikoho na pochybách, že k Haydnovmu dielu pristupujú s vedomosťami podkutými dlhoročnou praxou. Členenie hudobných tém, zrozumiteľná artikulácia všetkých skupín, spevnosť – to hudbe tohto skladateľa svedčí. Či už unisono party huslí a klavíra alebo dialogické, sršala z nich muzikalita a zároveň nesmierna kultivovanosť. Žiadna uponáhľanosť. V inštrumentálne intímnych miestach si vychutnali hudobníci spomalenia a jemné piána, v tutti nechali zvuk zmocnieť, no nie jednorozmerne. Práve plastickosť zvuku bola na interpretácii fascinujúca.
Toľko diskutovaný tón tohto virtuóza, ktorý už desiatky rokov púta pozornosť svetových pódií, sa stal stredobodom koncertu. Vrúcny, teplý, nie expresívny a možno ani nie vždy čistý, ale v sólových partoch to práveže pridalo tomuto štýlu mimoriadnu autentickosť. Jeho husle doslova žiarili. Nie však osobnosťou, ktorá valcuje, ale jeho hĺbkou a podmaňujúcou zaoblenosťou. Práve to skladbám dalo expresívnosť – nie tú vonkajšiu, extrovertnú, ale vnútornú. Nie strohosť, ale mäkkosť, spevnosť a vycizelovanosť ozdôb a záverečná rýchla časť v mimoriadne sviežej, temperamentnej interpretácii (v únosnej miere, Kremer a jeho súbor nikdy nejdú do teatrálnosti) – to robilo toto prevedenie jedinečným.
Gidon Kremer rád prekvapuje repertoárom. Nebolo preto ničím neštandardným, ak v ďalšej časti koncertu zvolil spomínané Ligetiho Sláčikové kvarteto č. 1 s podtitulom „Métamorphoses nocturnes“ (v úprave pre sláčikový orchester od Andrása Kellera). Ligeti na nej začal pracovať v roku 1953, len pre zaujímavosť, na ďalšom kvartete až o 15 rokov neskôr. Kým prvé kvarteto vznikalo v čase socialistického realizmu v Maďarsku, druhé, keď už žil v západnej Európe. Obe však reprezentujú zrelý, vyspelý, moderný kompozičný jazyk skladateľa, aj keď v druhom už využíva jednoznačné prvky avantgardy.
Dielo kladie obrovské technické a hudobné nároky na interpretov, vyžaduje si presnosť a čisté tvary. Jasný, prierazný zvuk a najmä vynikajúci ťah orchestra spoločne s brilantnou rytmickou presnosťou a ostrou akcentáciou vytvorili z Ligetiho kvarteta neopakovateľný zážitok pre poslucháčov. Známy kus, kde na začiatku cítiť vplyvy Bartókovej hudby, maďarskej a rumunskej ľudovej hudby, si vyžaduje nielen dramatické stvárnenie, ale i absolútnu súhru v rytme. Z tohto pohľadu odviedol súbor jedinečný interpretačný výkon. Spravidla kvartetá hrávajú tento kus s istým druhom tenzie, až nervozity, no v prípade orchestra Kremerata Baltica sme sa dočkali do najmenšieho detailu vyhranej Ligetiho hudby s pokojným nadhľadom. S delikátnymi úsekmi vyvolávajúcimi pocit napätia, v kvartete sú napísané jednotlivé časti vo forme pásiem. Sú to nálady, neustále sa meniace, od desivo pesimistickej, cez nepríjemne sarkastickú, v rýchlych častiach akcentujúcich rytmus (synkopy boli zahraté bravúrne), v pomalých hľadajúcich nové tónové a farebné možnosti. Práve v nich vynikal orchester. Od plnokrvného, dramatického zvuku, cez sotva počuteľné flažolety, ktoré sa crescendom vo vysokých polohách dostali až k nepríjemnému existenciálnemu pocitu. Súbor na koncerte predviedol priam kaleidoskop rozmanitých nálad a farieb.
Druhá polovica koncertu bola venovaná súčasnej hudbe, ako sme spomenuli, Kremer ako jeden z mála umelcov dbá o prezentáciu novej hudby. Zazneli skladby rôznych skladateľov – Raminta Šerkšnytė, Georgijs Osokins, Victor Kissine, Alexander Raskatov a Leonid Desjatnikov s názvom Eine (andere) Winterreise (Jedna (iná) Zimná cesta). Vznikli pri príležitosti 25. výročia založenia súboru Kremerata Baltica na objednávku Gidona Kremera. Vznik diela bol inšpirovaný Schubertovým piesňovým cyklom Zimná cesta, pričom je to akási mozaika kratších skladieb, je to však predsa iná cesta, akú poznáme od Schuberta. Hoci zjavne sme hneď v prvej počuli známu tému, jej zvukovosť bola transformovaná. Unikátnosť tohto repertoáru doplnil ďalší moment – nová Zimná cesta bola prerušovaná ďalším Schubertovým dielom Päť menuetov a šesť trií D.89 v úprave pre sláčikový orchester.
V minulosti už obdobný experiment tento huslista mal – pokúsil sa zasadiť do súčasnej doby Mozarta. Prepracovaním, parafrázami, hudobnými spomienkami, no obohatenou o prvky Hudby 20. storočia. S fragmentmi ďalšej Schubertovej skladby to bolo mimoriadne hravé – v tom je Kremer tiež známy, dokáže na pódiu kombinovať hravosť so serióznosťou. Jeho koncert, to je vždy jedno veľké hudobné dobrodružstvo, tak aj teraz vyvolalo úsmevné reakcie, odľahčené momenty, ale zároveň nové sonórne a farebné, a samozrejme, harmonické bohatstvo súčasnej tvorby. Neboli to kompozície otrocky sa pridržiavajúce pôvodnej predlohy, no k Schubertovmu dielu pristupovali s rešpektom, úctou, ale pritom odvahou hodnej súčasnej doby. Zrazu sa poslucháčom odhalil invenčný svet súčasnej hudby. Romanticky, snivo, až étericky znejúca marimba, nad ktorou sa niesol sláčikový orchester v drásavej disonancii v pianissime, na tom predsa nie je nič bizarné, ale krásne určite (Raskatov).
Zimná cesta sa menila na osobnú výpoveď skladateľov. Každý z nich pristúpil k téme odlišne, náznakovo pripomenúc pôvodné dielo. Určite sa tam dala nájsť, niekedy zreteľne (Šerkšnyté), inokedy vzdialene (Raskatov), či ako zvuková inšpirácia (Kissine), alebo prezentujúc úplne odlišný svet hudby, no s citeľným posolstvom pútnika (Osokins) a bola stmeľujúcim prvkom tejto časti koncertu. Rovnako jednotiacim prvkom bola citácia ďalšieho Schubertovho diela, ktorá zaznela nečakane, v pomyselných prestávkach. Azda najdlhšia bola výpoveď Leonida Desyatnikova – Wie der alte Leiermann, ktorá spravila zo Schubertovej hudby podmanivú minimalistickú fantáziu. Zrazu ste tohto skladateľa, predstaviteľa romantizmu, vnímali ako súčasníka. Zrazu bol jeho hudobný svet tak blízky tomu dnešnému, že ste až uverili, že jeho hudba by pokojne mohla byť dnešným umením. Druhá časť koncertu bola sugestívna – kompozične i interpretačne. Potvrdila nielen kvality súboru, ale i skutočnosť, na základe ktorej možno precitlo publikum odchované na klasicko-romantickom repertoári: súčasnej hudby sa vôbec netreba báť…
Zuzana Vachová
Foto: Zdenko Hanout
