Mikulášsky Jazzový Festival a jeho záverečný deň: opäť priniesol žánrové lahôdky a publikum sa nechcelo rozlúčiť so špičkovými muzikantmi…
Mikulášsky jazzový festival bol pre našu redakciu jednou z top udalostí leta – informovali sme vás o prvom dni tohto podujatia TU a o druhom, ktorý patri výsostne dámskym interpretkám TU. Finále patrilo Nikol Bókovej (rozhovor s ňou si môžete prečítať TU) a Radovanovi Tariškovi a jeho projektu Cubanos.
Ešte pred večerným koncertom sa konal workshop, na ktorom sa predviedli práve Tariška a jeho kubánski priatelia. Neviem, čím to presne je, ale my Slováci máme stále akosi ostych zapájať sa do debaty s muzikantmi – pýtať sa, konverzovať, takže v podstate sa celý tento oneskorený improvizačný maratón, ktorý mohol byť aj príjemným rozhovorom, uskutočnil výlučne ako hudobná seansa. Ale mimoriadne spontánna – bolo očarujúce sledovať, ako dokážu bez slov medzi sebou komunikovať hudobníci a vytvárať celé hudobné plochy. Živelné, spontánne, no s jasnou hudobnou štruktúrou.
Nikol Bóková je hudobníčka s klasickým vzdelaním a ani to nepopiera – v jej hre to je citeľné, okamžite to rozpoznáte v štýle, jej postavení ruky i technike. Rovnako i v kompozíciách je zjavné jej myslenie, no zároveň dokáže byť nesmierne kreatívna a spájať v skladbách mnoho žánrov. Kombinuje prvky jazzu, klasickej hudby, filmovej a scénickej hudby, minimal music, no jej skladby sú tvorené z jej osobných príbehov. Práve v tom je jej tvorba unikátna, jej hudobná reč úprimná, mimoriadne osobná – citlivo prehovára k dušiam poslucháčov.
Počas štyroch rokov nahrala štyri albumy, každý z nich na poslucháčov prehovára inak, čo svedčí o tom, že práve Nikol je tou interpretkou, ktorá nerobí priepasť medzi klasickou hudbou a jazzom. Interpreti odchovaní na prísnej interpretácii spravidla nedokážu improvizovať či komponovať, otrocky sa pridŕžajú notovej predlohy, táto klaviristka a skladateľka však dostala do vienka prirodzenú schopnosť spájania dvoch (na pohľad) tak rozdielnych svetov klasickej hudby a jazzu s vytvorila z nich jeden nádherný súzvuk.
Na koncerte predstavila, okrem iného aj skladby z jej najnovšieho albumu, ktorý dostal magický názov Elements – nahrala s gitaristom Davidom Dorůžkom, kontrabasistom Martinom Kociánom a bubeníkom Michalom Wierzgońom. Ten zvuk a cit pre jazzovú muziku týchto ostrieľaných hráčov v kontraste s kultivovaným prejavom Nikol Bókovej bol na koncerte okamžitý. Boli to dva – na prvý pohľad nespojiteľné svety, ktorým práve klaviristka a skladateľka dokázala dať ten vzácny moment symbiózy. Nestáva sa to často, no v pedantne pripravených notových predlohách sa našli tak klaviristka ako i muzikanti s úplne odlišným prístupom interpretácie a výsledok bol vzácne vyrovnaný. Už v prvej kompozícii sme sa stretli s častými tempovými zmenami, v metrorytmickej štruktúre Nikol postupuje mimoriadne kreatívne, rovnako tak sa odvažuje objavovať nové harmonické postupy. Je to prirodzený talent, často hľadá v skladbách cestu intuitívnym spôsobom a výsledok je očarujúci. Intímna atmosféra skladieb prirodzene nútila publikum ponoriť sa do jej kompozícií a hľadať v nich príbehy, ktoré v nich vskutku aj sú. Tak, ako v klasike nájdeme programovú hudbu, nachádzali sme ju aj v tvorbe Nikol, no v inom sounde, v novom svete a s novými pravidlami, ktorým sa skladateľka a klaviristka dokázala rýchlo prispôsobiť.
Rokmi hrania s jazzmenmi už získava na feelingu a rytmike typickej pre jazzových muzikantov, no zanecháva si vycibrenú techniku a vkus – najmä čo sa týka komponovania a ostáva verná žánrom aj mimo jazzu. Čo sa týka klavírnej estetiky a techniky, iste, nemohli ste čakať Thelonia Monka (ten prišiel „znovuzrodený“ až v ďalšom vystúpení, v samotnom závere koncertu), no kultivovanosť prejavu Nikol Bókovej s jej technicky vyspelými pasážami v kombinácii so spontánnosťou jej hudobných partnerov na pódiu tvorila práve ten originálny hudobný svet. Vďaka kompozičnej pestrosti – rozmanitým rytmickým patternom a častým zmenám nálad, ktoré v skladbách využíva, poskytovala Nikol voľné pole pôsobnosti pre muzikantské výlety, slobodné improvizácie, ktoré sú jazzu také vlastné. A v zreteľnej štruktúre, s návratom tém, ktoré však nie sú prvoplánové a spevné. Často sú to jednoduché, mimoriadne zaujímavé, atonálne motívy. Tým, že klaviristka je extrémne disponovaná čo sa týka techniky, dokázala v podstate zahrať čokoľvek – trúfla si preto v témach na polyrytmické, harmonicky farebné, náladovo viacznačné motívy, ktoré dokázala sofistikovane rozvíjať. Jej hudobnú reč dokonale chápal David Dorůžka, ktorý sólami citlivo podfarboval atmosféru skladieb, no zároveň ich dokázal prezentovať ako svojbytné party. Rovnako tak kontrabasista, ktorý nemal len rytmickú funkciu, ale v prvom rade melodickú – tento lineárny spôsob myslenia hudobníkov bol fascinujúcim okamihom celej performance.
Každá z kompozícií Nikol Bókovej je iná – je to jej osobný svet, ktorý pretavuje do hudby, je zložený z jednotlivých čriepkov a na prvý pohľad v ňom nenájdete logiku, no v závere, v celom tom nádhernom oblúku, nachádzate skrytý zmysel a všetko do seba zapadá. Sú to plochy, v ktorých si každý zo skúsených muzikantov dokáže „ukrojiť“ pre seba svoj kus koláča. Niekedy ste počuli intenzívny klavírny motív, naliehavý, až nervózny, krátky, následne veľkú plochu bicích nástrojov, aby sa skladba – s nejasným záverom, otáznikom na konci spýtavo, až filozoficky ukončila a nechala vás rozmýšľať. Je to skladateľka s talentom, aký sa nevída často. Príbehy, ktoré rozprávala – komentujúc svoje kompozície, presne odrážali hudobné dianie, no opäť prízvukujeme – nič sa v hudbe nedialo na prvý plán. Na to je táto muzikantka až príliš citlivá duša a inteligentná bytosť, aby komponovala „na prvú“.
Niekedy dala dokonca do popredia ostatné nástroje – kontrabas, gitaru, klavír mal len zvukomalebnú funkciu v podobe impresionistických plôch a vznikli z toho celkom príjemné, jam session pripomínajúce, zvukovo hutné diela. Kontrastne potom vyzneli jej staršie diela, ktoré boli plné intimity a nehy, introspektívnych rozprávaní, v ktorých bol dominantný melodický klavír.
Je to mimoriadne raritný úkaz, keď vo svete klasickej hudby nájdeme jazzového muzikanta – tých príkladov je skutočne málo. Pritom spájanie týchto dvoch svetov ani nemusí byť tak krkolomné a náročné, akoby sa mohlo zdať – dokazuje nám to svojou existenciou a tvorbou práve Nikol Bóková. Jej diela prijalo publikum v Liptovskom Mikuláši vrúcne a s veľkým záujmom. Tie, ktoré si vyžadovali ponor do jej vnútorného sveta, počúvalo so zatajeným dychom a nachádzalo v nich príbehy (niekedy dokonca aj vizuálne – pretože k jej hudbe akosi automaticky patrí aj vizualizácia vďaka intenzite zážitku) a keď sa od ambientu odklonila a dala priestor spontánnemu jazzu, obecenstvo zrazu ožilo a energicky reagovalo. Mikulášsky jazzový festival má vzdelané a vnímavé publikum, ktoré dokáže počúvať aktívne – potvrdilo to aj pri tomto koncerte.
Keď raz pôjdete na Kubu, možno stretnete aj muzikanta Eugena Vizváryho, ktorý tvrdil saxofonistovi Radovanovi Tariškovi, že je z Kuby a môže hrať v jeho bande na basgitare. Týmto príbehom rozveselil obecenstvo samotný muzikant, skladateľ a bandlíder projektu Cubanos Radovan Tariška – jeho zostava uzavrela Mikulášsky jazzový festival. Trubkár Carlos Sarduy, klavirista Rolando Luna, bubeník a perkusionista Julio Cesar Gispert tvoria jeho nový projekt, ktorý jednoducho treba zažiť – je to živelná energia, prúd hudby, ktorý sa na človeka z pódia valí. Namiesto avizovaného Eugena Vizváryho z Kuby sa na miesto basgitaristu postavil renomovaný jazzman Juraj Griglák (zjavne nie pod vplyvom horúcich slnečných lúčov, o poznanie však lepší basák).
Pritom ide všetko o skúsených hudobníkov, ktorí sa dokážu hrať s výrazom tónov (spektrum trubkára siahalo od cool jazzového prejavu až po expresívny výraz Dizzyho Gillespieho), jeho virtuozita – to nebol len náhodilý prejav živelnosti, ale kombinácia technicky vycibreného hráča s obrovským citom pre jazz a rôzne štýly. Keď sa raz Sarduy chopil improvizácie – jeho sólo presiahlo aj 7 minút a vždy ste v ňom mali čo objavovať. Pritom to nebol ten naučený „európsky“ prejav suchej školy hudobníkov odchovaných na prísnych pravidlách. Spontánnosť, ktorá pulzuje v jeho žilách, kombinovaná s dôslednosťou jeho prejavu, tvoria spolu niečo nádherné a výnimočné. Napokon, tento kubánsky trumpetista, skladateľ a multiinštrumentalista získal spolu s Chuchom Valdésom jednu cenu GRAMMY za Irakére 40 a dve ceny LATIN GRAMMY AWARDS. Bolo až neskutočné sledovať jeho úsporný prejav na pódiu – Sarduy hral s absolútnou ľahkosťou aj exponované pasáže a v tom bola jeho jedinečnosť. Poznáte ten pocit, keď cítite, ako do improvizácií vkladajú jazzoví muzikanti všetku svoju energiu, nechajú na pódiu pot a krv, no tento trumpetista a jeho vonkajšia asketickosť priam šokovala. No zároveň frázy a siahodlhé sóla nadupané invenčnými hudobnými výletmi, mali v sebe neobvyklú plynulosť, rozmanitosť a vnútornú energiu kombinovanú živelnosťou. Je to typ muzikanta, ktorý všetko koncentruje do svojej interpretácie.
Oproti tomu – klavirista Rolando LUNA, ktorého Tariška predstavil ako človeka z inej planéty, ktorému zodpovedá aj jeho snivé, medziplanetárne, romantické meno „Luna“, svoje party prežíval celým svojím telom, svojou bytosťou, jeho úsmev doslova rozžiaril celé pódium a bol natoľko nákazlivý, že poslucháčov doslova katapultoval na Kubu. Vniesol do upršaného Liptovského Mikuláša slnko a a presne ten typ spontánnosti v hre, akou disponoval klavirista Thelonius Monk. Iste, technicky to porovnávať nemožno, Luna je klavirista prvotriednej úrovne, no spôsob, akým sa dokázal spontánne pripojiť k improvizáciám svojich hudobných partnerov, až nápadne pripomínal prácu tohto famózneho klaviristu. Jeho práca s rytmikou, no i v sólach rozohraté behy v šialene rýchlom tempe, ktoré kombinoval s akordickými pasážami – a tie bol schopný doviesť do absolútne dokonalých harmonických spojení, poslucháčov zrazu preniesli do úplne nových stratosfér. Takpovediac, až na mesiac… Jeho hra však nebola natoľko spontánna, aby nebola pod kontrolou – vedel presne, ako uspôsobiť štýl hry. Rolando Luna dokázal vďaka svojej dokonalej technike využiť časté metrorytmické zmeny, jeho sóla boli vkusné, vedel si vziať presne toľko priestoru, koľko si kompozícia vyžadovala a v tempe rozhohrať svoj part buď v divokom tempe alebo baladickejšom. My v obecenstve sme nadobúdali dojem, že nielen on, ale všetci títo muzikanti musia byť z iného sveta…
Vynikajúca súhra všetkých hudobníkov – skvelým Radovanom Tariškom a bubeníkom a perkusionistom Juliom Cesarom Gispertom publikum presvedčila, že dokážu odovzdať na vysokej interpretačnej úrovni nielen štandardy (Miles Davis), pričom ich stvárnenie bolo vskutku originálne, napokon, o tom je pravý jazz (ak by sa stalo bezduchou kópiou, publikum v Liptovskom Mikuláši by im to okamžite vrátilo, no v prípade týchto muzikantov zabudnite – bola to excelentná partia), ale aj latinskoamerické rytmy. Iste, v novom, originálnom šate. Latinskoamerický jazz je dnes v móde, no zahrať ho vie len málokto. Musí mať s sebe tú pravú živelnosť a učiť sa ho „nadiaľku“ je zbytočné asi ako hádzať hrach o stenu… V podaní týchto muzikantov ste však vedeli, že sa s tou hudbou narodili a majú ju v krvi – to bol ten zásadný a okamžite počuteľný rozdiel. Výborne s nimi korešpondoval aj Tariškov dynamický, plný tón, ktorý tieto skladby dostatočne muzikantsky podporil.
Skrátka a dobre – záver ako sa patrí. Ako vraveli domáci – Mikulášsky jazzový festival je z roka na rok lepší, len publikum je nemenné a verné. A čo je ešte mimoriadne sympatické a pravoverne jazzové sú záverečné jam sessions po každom jednom festivalovom dni. Nechýbala v bare ani tento rok. Čo viac treba kubánskym muzikantom, keď zbadajú jedno improvizované malé pódium?
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Barbora Lorman, Pavol Staník
