Uvádzačka prezlečená za Avatara, orchester Slovenská filharmónia hral s obrovským nasadením a Harry Potter sa síce tohto roku nedostavil, ale dirigent Rastislav Štúr aj tak vyčaroval neopakovateľnú atmosféru.
Koncerty filmovej hudby patria v Slovenskej filharmónii každú sezónu medzi najvyhľadávanejšie širokým publikom. Je to príležitosť zoznámiť sa s inou ako modernou populárnou hudbou aj pre tých, ktorí ešte v koncertnej sieni Slovenskej filharmónii neboli, ale i tých, ktorí na tieto udalosti chodia pravidelne. O tom, že tento žáner stále funguje a teší sa obľube obecenstva rôznych vekových kategórií, svedčí štvorica vypredaných koncertov vo štvrtok, piatok a v sobotu, 18., 19. a 20. apríla 2024 (recenzujeme sobotný koncert, ušlo sa nám jedno z posledných miest). Okrem večerných koncertov o 19.00 sa konala aj štvrtková Verejná generálka, 18. apríla o 10.00, rovnako do posledného miesta bola sála obsadená.
S nápadom uvádzať filmovú hudbu v Slovenskej filharmónii prišiel ešte v roku 2010 dirigent Rastislav Štúr. Bola to iniciatíva jeho brata, ktorý bol veľkým fanúšikom soundtrackov, špeciálne hudby Johna Williamsa. Odvtedy sa koncerty (nielen v Bratislave), konajú aj v ďalších veľkých mestách, dokonca i v Čechách. V snahe oživiť dramaturgiu jeden ročník venovala SF tematicky slovenskej filmovej hudbe. Bol to vážnejší, menej „prskavkovo“ efektný koncert s náročnými, aj súčasnými kompozíciami. Najlepšie však, podľa všetkého fungujú v koncertnej sieni hudobné skladby, ktoré tvoria titulkovú hudbu k veľkým filmovým trhákom. Či už hovoríme o dobe súčasnej alebo o filmoch z minulosti. Psychologický účinok tejto hudby umocňuje zážitok z plátna, rovnako je hudba schopná stáť ako samostatná jednotka a aj bez filmu evokovať emócie s ním spojené.
Tento rok dramaturgia nepriniesla preborne novú dramaturgiu, vytvorila syntézu toho, čo už sme v minulosti počuli. V prípade zopár ústredných tém, na základe ktorých okamžite rozpoznáme, o aký film ide, však siahla po skladbách iných, menej spopularizovaných. Program znel v naštudovaní Rastislava Štúra, priznám sa, ani si neviem na jeho mieste predstaviť iného dirigenta. Je to najlepšia voľba aj preto, že Štúr je filmovým fanúšikom. Jeho príprava teda nie je „len“ hudobná, no má aj napozerané tieto filmy, čo mu pri prevedení dáva nepochybne veľkú výhodu. Nie sú to len na povrchu interpretované partitúry. Poznanie vizuálnej zložky dáva hudbe vyniknúť aj o presvedčivejší výrazový a tektonický rozmer. A samozrejme, roky sledujeme, že Rastislav Štúr robí tento projekt s nadšením, ktoré prenáša na hudobníkov, tak i publikum.
Program prvej polovice večerov ponúkol filmovú hudbu zo slovenských filmov. Plátno za orchestrom pomohlo pri vnímaní, povedzme si úprimne, najmä v starších filmoch (platí na domácu i zahraničnú produkciu), nemala hudba až takú významotvornú funkciu. Ani s technológiou to v minulosti nebolo až také jednoduché, o to však viac, s odstupom času, naberá na vzácnosti. Už pri prvom filme Šťastie príde v nedeľu, komédie režiséra Jána Lacka z roku 1958, si človek uvedomí, aké špičkové big bandy mala Československá hudba v minulosti (a ostal len jeden). Rytmika je pre orchestre klasickej hudby vždy výzvou, rovnako ako jazzové nuansy plechových dychov, ktoré nesmú znieť kultivovane a hladko, no musia mať v sebe charakteristické, ostré zakončenia fráz. Vďaka tomu, že mnohí muzikanti majú aj iné aktivity okrem klasickej hudby, taktiež vďaka pohyblivému, energickému vedeniu Štúra, mala úvodná skladba Milana Nováka esprit. Kontrastný valčíkový diel bol závanom nostalgie minulých čias, aby sa v záverečnej časti opäť vrátila typická swingová pulzácia.
Poďakovanie Oscarovej filmovej akadémii a legendárna veta „Thank you and I´m sorry for my English…“ počas odovzdávania Oscarov, ktorú povedal Ján Kadár, jeden z dvojice režisérov filmu Obchod na korze, znela v sále. Orchester hral valčík z tohto filmu – ak ste ho videli, je to úvodná scéna, ku ktorej táto hudba znie, keď spoločenská smotánka korzuje v meste. Po prvom takte rozpoznateľná dychovka v rytme valčíka je vo filme ťažkopádnejšia, v pomalšom tempe, akým ju interpretovali hudobníci pod taktovkou dirigenta. I tak však niesla horkastú príchuť vojnovej drámy, čias Slovenského štátu a Hlinkovej gardy, pretože je to niečo typické, čo vám evokuje túto scénu z filmu. Spodná linka tuby bola charakteristickým momentom, pripomínajúca ťažkú dobu rytmu, , ľahkosť melódie Štúr tvaroval v sláčikoch (skladba znela v úprave Jiřího Temla).
Z roku 1965 sme sa presunuli do roku 1970 – film Medená veža režiséra Martina Hollého je o priateľstve troch horolezcov, odohrávajúci sa vo Vysokých Tatrách. Tak ako k Obchodu na korze, aj k Medenej veži napísal hudbu Zdeněk Liška. Bol to kvalitný inštrumentátor, orchestrátor, skladateľ, ktorý dokázal v orchestri využiť farby na vykreslenie nálady. Nadzemská téma spojená s majestátnymi horami a čistou panenskou prírodou, doslova kreslí toto prostredie. Vokály zboru (Slovenský filharmonický zbor pripravil zbormajster Jan Rozehnal) umocnili túto emóciu. S obrazom tieto ukážky fungovali ešte intenzívnejšie. Zvlášť, keď sme videli silnú generáciu slovenských hercov, ale i to, ako je film výtvarne a remeselne výborne nakrútený (akoby tie časy už boli preč – poctivé remeslo vo filme sa dnes nenosí).
Liška vytvoril desiatky hudobných diel k filmom, na Slovensku bol zase legendou Svetozár Stračina. Spôsob, ako dokázal využiť v hudbe folklórne prvky, je unikátny. Dokázal zachytiť írečité prvky ľudovej hudby v umelej kompozícii, aby ostala zachovaná ich podstata, jeho postupy fungujú v scénickej i filmovej hudbe. Pacha, hybského zbojníka v réžii Martina Ťapáka, okamžite rozpoznáte. K úvodnej téme s efektnými výstupmi zborov a bicích nástrojov, pridala Slovenská filharmónia aj Panskú tému a Frndžalicu (ako tento názov vysvetliť anglicky či nemecky hovoriacemu publiku, je záhadou). Úvodný flautový motív v miernom tempe vygradoval do opakujúceho sa v rýchlom. Hoci orchester je vedený hrať kultivovane, v rytmike týchto skladieb nechýbala potrebná zemitosť, typická akcentácia a temperament.
Následne sme preskočili obdobie niekoľkých desiatok rokov a dostali sa k súčasnej tvorbe novej generácie skladateľov. Vladimír Martinka, ktorého sugestívnu hudbu k filmu Legenda o lietajúcom Cypriánovi, sme už v minulosti počuli, za uplynulé roky vytvoril hudbu k mnohým filmom. Za Slúžku získal ocenenie Slnko v sieti za najlepšiu filmovú hudbu. Historická freska o zbojníkovi, ktorý sa dal na pokánie a stal sa z neho legendami opradený tajomný mních Cyprián, bola pre Martinku témou na hudbu. Duchovné prostredie chrámovej hudby, gregoriánsky chorál v temnej nálade presvetlilo sólo violončela (Boris Bohó). Téma spája v sebe istý typ clivoty spolu s krásou, je to melódia, ktorú si zapamätáte. Bohó ju hral čisto, oprostene od afektov – melódiu vyspieval precítene, čím viac je skladba v gradácii vzdialenejšia od svetského prostredia, bližšie k duchovným sféram, postupne moduluje do vyšších tónov. Mužský zbor v úvode nahradil ženský, blízkosť Bohu je v tejto skladbe citeľná okamžite. A pritom Martinkova reč nie je komplikovaná, sústredí sa na vyznenie témy, nie zložitej, z jeho kompozičných postupov je cítiť, že spoločne s obrazom vytvárajú plnohodnotný zážitok. Z prvej polovice koncertu patrila práve Martinkova skladba medzi tie, ktoré vyvolali v publiku najsilnejšie emócie. Odmenili ju búrlivým potleskom, aj to je signál, že filmová hudba nemusí byť vždy prskavková jednohubka, ale aj introspektívne kompozície dokážu na poslucháčov zapôsobiť.
V úprave skladateľky Ľubice Čekovskej sme počuli Perinbabu so sólom hráčky na zobcovú flautu Ajny Marosz. Autorom skladby, ktorá znie vo filme a tvorí ústredný motív lásky, bol legendárny Petr Hapka. Snivú atmosféru striedala pieseň Páslo dievča pávy, ktorú Ľubica Čekovská upravila so zvýraznením rytmu a nálady slovenskej ľudovej tvorby. Kým pôvodná verzia zdôrazňuje sólo flauty a pieseň znie v pomalšom tempe, s voľnejšou rytmikou, verzia s orchestrom sa priblížila tempom a úpravou k pravovernému folklóru. Sólistka Ajna Marosz už niekoľko rokov preukazuje nielen svoju technickú pripravenosť, ale najmä muzikálnosť. Jej sóla boli kantabilné, tón zobcovej flauty mal v jej podaní potrebnú nosnosť a keď prešla skladba do lyrického charakteru, bol mäkký a čistý. V kombinácii s trúbkou, ktorá tému prebrala, išlo o novú farebnosť diela, tá však nenarušila podstatu a jeho charakter.
Prvú polovicu programu ukončilo opäť Stračinovo dielo – hudba k filmu Plavčík a Vratko v úprave Miloša Betka. Dômyselné prepájanie dvoch tém, ktoré sa v skladbe neustále prepájajú a vytvárajú kontrasty, však v interpretácii také výrazné a jednoznačné nebolo. Možno kontrastnejšia dynamika by zdôraznila ich charakter. Nástupom zboru a trúbkovým sólom sa konečne podarilo v hudbe vytvoriť výrazovo kontrastný materiál, ktorý vygradoval do mohutnej zvukovosti orchestra, bicích nástrojov a zboru.
Druhú polovicu večera tvorili svetové filmy – opäť sme začali v minulosti – hlavnou témou z filmu Sedem statočných. V publiku to zašumelo nadšením. Asi ešte potrvá, kým si aj našich skladateľov začneme vážiť a témy hudby z filmov zľudovejú natoľko, ako práve táto. Orchester podal podstatne sebaistejší výkon. Možno ani nie preto, že by toto dielo hrali už v minulosti, skôr hrali s väčšou energiou. Rastislav Štúr vybudoval po trúbkovom sóle skvelé napätie, rytmika orchestra bola presná. Po dynamickej časti prišla na rad lyrická – aj v nej boli hráči orchestra presvedčiví v sólach a citlivom sprievode. Záver bol opäť energický. Sebaisté plechové dychové nástroje, razantné bicie nástroje, ktoré tomuto dielu pristanú, pekne modelovaná melódia v sláčikoch – a hneď to v publiku vrelo. Niečo na tých 60-tych rokoch skrátka bude. Aj tento western z roku 1960 bude vždy magnetom – či už jeho hudba alebo film samotný.
Aj ďalšia kultovka – Vtedy na Západe, bola pre publikum emočnou vzpruhou. Nie je viac potrebné len sólo na ústnej harmonike (na koncerte v podaní Juraja Schweigerta) a ihneď vidíte tie spotené tváre, prižmúrené oči a detailné zábery na záporného hrdinu verzus kladných (a pre pánov bola na plátne Claudia Cardinale). Nielen film po rokoch obecenstvo neustále fascinuje aj v súčasnosti, ale je to aj hudba. Postupné, takmer nebadateľné stupňovanie, pridávanie hudobných nástrojov až do mohutného zvuku aj so zborom, vystaval Štúr s veľkým zmyslom pre gradáciu. Rozdelenie síl je v prípade tejto hudby priam kľúčové, netreba ju uponáhľať, tak ako western má svoje zákonitosti, má ich aj hudba. Výrazové a tektonické. Zo záberov filmu je cítiť priam pekelnú pomalosť a napätie, rovnako bola stvárnená aj v hudbe, aby sa po gradácii opäť stiahla do minimalistickej inštrumentácie s povestným motívom. Nepochybne musíme spomenúť aj gitarové sólo Juraja Buriana. Keď znelo, každému muselo byť z toho charakteristického zvuku jasné, že intenzitou zvuku a farbou, sa žiaden nástroj z orchestra na výrazové a akustické možnosti elektrickej gitary, nechytá. Osobne som už viackrát zažila kombináciu orchestra a elektrickej gitary, dokonca aj na outdoorovom koncerte, no kapacita, akú má tejto hudobný nástroj, zatienila doposiaľ všetky telesá (jednoducho povedané, v takýchto chvíľach sa v človeku ozve stará rockerská duša). Tak aj v Morriconeho hudbe mala krásny zvuk. V závere sme počuli sólo sopranistky Marianny Prievozníkovej Geleneky. Spev na nemeniacu sa slabiku je náročný, zvlášť v pomalom tempe, no speváčka udržala stabilnú intonáciu a pekný, objemný, jemne vibratový tón vo výškach, ktorý tejto skladbe pristal.
Kým doposiaľ som na koncerte dokázala všetky filmy a hudbu k nim identifikovať, prišla napokon aj na mňa hrozba. Hviezdne vojny: Epizóda I – Skrytá hrozba, pre mňa osobne ani zvuk ani obraz, fanatizmus okolo tejto ságy ma úplne obišiel. Len viem, že úvod v podaní zboru bol sugestívny, skladba dômyselne vystavaná, ústredný motív bol neustále gradovaný, z pohľadu inštrumentácie je to pestré dielo, čo sa týka hrania, dá hudobníkom nepochybne zabrať. Je to v rýchlom tempe a stále na plný plyn – výdaj energie obrovský, no okolo mňa len tak zľahka prešla. Verím tomu, že režisér George Lucas má veľa priaznivcov (a súdiac podľa intenzity potlesku, boli aj v Slovenskej filharmónii). O Johnovi Williamsovi to tvrdiť netreba – vo svete filmovej hudby je to pojem. Rovnako tak Hans Zimmer, od ktorého sme počuli suitu z filmu Gladiátor. Kým v minulosti bolo dobrým zvykom vybaliť na poslucháča ústrednú tému, tentoraz dramaturgia nezvolila prvoplánovosť, nezačali sme ústrednou témou, no heroickosť hudby, ktorá sa prelínala s mysterióznosťou ihneď pomohla poslucháčom vydedukovať, že ide o Gladiátora. Po zborovej pasáži to prišlo – dynamické prekvapenie plné polyrytmov, ostrých akcentov, búrlivého diania v hudbe a motív, ktorý sa spočiatku objavil len ako fragment, no potom v plnohodnotnejšej verzii verzii. Je to taká vydarená téma, že vždy, keď ju počujem, spomeniem si na odhodlanosť, neúnavnosť a statočnosť Russella Crowea v tomto filme. A v tomto prípade nájdu všetci tí, čo spochybňujú kvality filmovej hudby a považujú ju „len“ za odnož pop music (aj keď v prípade tohto žánru by sa tiež v mnohých hudobných štýloch, napríklad art rocku, dalo mohutne polemizovať o záznávaných, troj-akordových interpretačných kvalitách), odpoveď na otázku, či sú autori hudby vzdelaní v kompozícii dostatočne. Tak dômyselne vystavať kompozíciu, fragmentovať ústredný motív do bohatej farebnej palety klasického orchestra, to skrátka amatér nedokáže. Len tí najšpičkovejší, invenční autori. Orchester podal výnimočný výkon, či už v dramatických partoch, evokujúcich bojové scény, ale i v clivých, romantickejšie ladených.
Prekvapivé bolo, že na koncerte chýbal Harry Potter. Neviete si predstaviť, aké šialenstvo v publiku pri hudbe k tomuto filmu vždy nastane. Zo všetkých populárnych soundtrackov je práve Harry Potter zrejme najťažší. Uhrať ho v takom tempe a so všetkými nuansami, je vskutku výzva. No i ďalšia, záverečná trojica, priniesla publiku silné zážitky: Piráti z Karibiku: Na konci sveta (hudba Gore Verbinski) s výborne vedenou dynamikou, gradáciami, mimoriadnymi inštrumentálnymi výkonmi jednotlivých skupín orchestra a prekrásnym sólom – v tejto skladbe dominovalo nádherné, čisté hobojové. Štúr stupňoval intenzitu zvukovosti, výborne pracoval s tempami, dynamikou a dokázal vytvoriť efekt napätia v hudbe.
Dramaturgia koncertu bola zložená tak, aby sa ukázal orchester, zbor (aj v Pirátoch sa speváci zaskveli výrazovo sugestívnym partom), ale i prví hráči Slovenskej filharmónie. Ako sólista sa predviedol aj prvý koncertný majster Jarolím Emmanuel Ružička v hlavnej téme z filmu Dámy v rokoch skladateľa Nigela Hesseho. Popri všetkých veľkofilmoch, s dynamickou hudbou, kde sa ukázala sila klasického orchestra, sa zrazu objavila nežná melódia – výrazovo a charakterom akoby šitá pre Ružičku. V interpretácii mu svedčia emócie skryté pod povrchom, vrúcne, romantické. Nie však prehnane sladké. Aj v tých najvyšších polohách je náš prvý koncertný majster čistý, jeho tóny boli priezračné, melódia, s ktorou mohol pracovať vo výraze a dynamike, s pridaním potrebného množstva agogiky, bola v jeho interpretácii silným zážitkom. A dôkazom, že aj introspektívna, komorná filmová hudba dokáže byť krásna a emočne intenzívna.
Večer vyvrcholil Suitou z filmu Avatar. A my v hľadisku sme jedného Avatara aj videli naživo. Jedna z uvádzačiek mala vraj každý večer iný prevlek a práve v sobotu bola touto filmovou postavou. Je krásne vidieť, ako si publikum s nadšením a energiou užíva tieto koncerty. Rovnako i hráči a personál – láskavá pani v šatni ma upozornila, že po Avatarovi ešte bude Vangelis, vraj prečo idem preč. To kolektívne nadšenie skrátka povzbudí a nabije pozitívnou energiou. Kiež by taká atmosféra bola aj pri koncerte, keď je na programe Wagner.
Zuzana Vachová
Foto: Ján Lukáš
