Ivan Ostrochovksý a Pavol Pekarčík sú filmári s trénovaným zmyslom pre silné príbehy s dôrazom na spoločenský kontext. Do filmovania idú s istým nasadením, triezvymi argumentami a senzibilným vnímaním bez predpojatosti a použitia udomácnených téz o spoločnosti. A napokon, svojou tvorbou zaujímajú stanovisko voči problémom minulých režimov aj súčasnej sociálnej situácii. Zrejme aj toto cítenie ich viedlo krátko po začiatku vojny na Ukrajine do epicentra konfliktu.
Žiada sa mi prirovnať podzemnú novinku Svetloplachosť k Pekarčíkovým Hluchým dňom z roku 2019. Tomuto porovnaniu figurujú detskí protagonisti a vernosť dokumentárno-iniciačným až inscenačným prístupom. V prípade Hluchých dní z prostredia extrémnej chudoby sa Pekarčíkovi podarilo nie len zachovať autenticitu existencie detí v osadách, ale aj citlivo vyvolať situácie, ktoré dokonalo ilustrujú špecifiká života Rómov na periférii. Divák pri tom ani na moment nemal dojem, že by si autor do filmu vkladal svoj vlastný pohľad a hodnotenie javov z tohto prostredia. Ivan Ostrochovský sa zasa scenáristicky podieľal na tvorbe úspešnej Cenzorky, v ktorej bola hranica medzi hraným filmom a dokumentom zotretá miestami priam perfektne. Podobne možno hovoriť aj o jeho autorskej snímke Koza z roku 2015. Schopnosti a citlivosť s akými naši režiséri miešajú realitu s fikciou sú už nejakú dobu sledované a oceňované aj v zahraničí, a preto aj Svetloplachosť mala určité festivalové ambície, neskôr potvrdené cenou Europa Cinemas Label z Benátok.
Nová snímka zachytáva život chlapca Nikiho a jeho rodiny, ktorí sa spolu s ďalšími stovkami civilistov ukrývajú v hĺbke charkovského metra pod zdevastovaným mestom. Na povrchu prebiehajú ťažké boje a každodenné bombardovanie. Ľuďom pod zemou nezostáva nič iné, len čakať a dúfať, že sa po dlhých mesiacoch dostanú konečne von.
Autori snímky sa museli najprv zžiť s prostredím, zapadnúť medzi ukrajinských civilistov a získať si ich dôveru. Trvalo to niekoľko týždňov, kým našli protagonistov pre svoj film a mohli začať nakrúcať. Sústredene vnímali svoje prostredie a hľadali motívy, ktoré by im umožnili podať svetu zvesť o odlišnom aspekte vojny. Ich zámery a predstavy však zostali nenaplnené.
Nepatrím k divákom, ktorí by sa pri ktoromkoľvek filme zvykli nudiť. Aj menej skúsený režisérsky hlas zväčša má čo povedať a zamýšľaný obsah, myšlienky či nálady jeho diela treba skúsiť vnímať a pochopiť aj v prípade, že toto vnímanie sťažujú rôzne rozprávačské či remeselné neduhy. Skutočný problém nudy u mňa nastáva až vtedy, keď aj pri pokročilej minúte snímky stále absentuje kľúčová idea diela a zostáva čoraz menej času a priestoru na nápravu tohto problému. Svetloplachosť netrpí žiadnou z častých remeselných diagnóz. Je to filmové dielo, ktoré plynulo nadväzuje na režijný a scenáristický štýl jeho autorov. Ich rukopis je vo filme prítomný a snaha o poetizovanie a umelecké pozdvihnutie priestoru metra zreteľná. Filmári skutočne zdolali estetické možnosti obrazu tak, ako sme u nich zvyknutí. Pritom naplno využili možnosti lokácie a zaviedli nás všade tam, kde to bolo možné, ukázali nám, čo sa dalo a preskúmali každý kút podzemných vlakových staníc a tratí. Skutočný obsah pre svoj film však nenašli.
Bez ohľadu na to, aká veľká smršť a nešťastie obkolesuje oko hurikánu, uprostred neho je vždy klamlivý pokoj, ktorý môže jednému neustále pripomínať krehkosť a krátku trvácnosť jeho šťastia, iného však dokáže presvedčiť, že je už dávno po búrke, hoci to nie je pravda. V žiadnom prípade nepopieram krutosť vojny na Ukrajine, ani nespochybňujem autorskú snahu režisérskej dvojice hľadať aj v ťažkých časoch nezastaviteľnú ľudskú nevinnosť a dobrotu, ktorou deti oplývajú. No myslím si, že autori si pre vznik svojho filmu skrátka nenašli úrodnú pôdu. Do istej miery sa im podarilo zachytiť život adaptujúci sa na extrémne podmienky. Zobrazujú ľudí pri ich bežných “domácich” činnostiach v netradičnom prostredí. Ľudia varia na turniketoch, spávajú na nástupišti, deti sa hrávajú v kabínach pre rušňovodičov. Cez to všetko však z filmu vystupuje obraz metra ako obrovskej čakárne plnej únavy, letargie a nechuti. Svetloplachosť núti diváka vžiť sa do pozície filmára viac ako do pozície vojnovej obeti. Pri sledovaní filmu ma neustále sprevádzali myšlienky na filmárske výzvy a úzkosti, ktorým museli Ostrochovksý a Pekarčík čeliť. V momente, keď si uvedomili, že dramaticky znejúci námet im zďaleka neponúka to, v čo dúfali, z núdze si zaumienili, že nakrútia film s univerzálnym prístupom. Ukážu vojnu z pohľadu detí. Keďže letargia neobchádza ani tých najmenších, potrebovali protagonistov rozhýbať a dostať do situácií, ktorými by mohli schopne ilustrovať ľahko pochopiteľné okolnosti vojny. Vo výsledku pôsobia ich typické inscenačné tvorivé praktiky – za iných okolností veľmi prirodzené a citlivé – okato a nútene. Keď sa im nepodarilo v metre objaviť živý a bujný svet, ktorý si pred vstupom predstavovali, uskromnili sa a využili jeho reálne danosti aspoň k tomu, aby potvrdili všeobecne platné a logické závery, že hoci vonku zúri vojna, život musí pokračovať a neexistuje nič, čomu by sa ľudská bytosť nedokázala prispôsobiť.
Problém zrejme tkvie prvotnom popude, ktorý vhnal filmárov do vojnovej zóny na Ukrajine. Nešlo o vyjadrenie autorského zámeru prostredníctvom života konkrétnych protagonistov. V tomto prípade bol proces opačný. Filmári sa rozhodli nakrúcať a až neskôr v charkovskom metre museli nájsť tému a štýl svojho filmu. Na rozdiel od prvej zložky, tú druhú sa im objaviť podarilo.
Ohraničený priestor podzemnej vlakovej stanice dokážu protagonisti aj diváci opustiť vďaka triku s magickými snímkami/zábermi sveta tam vonku. Ide o esteticky a významovo iskrivé momenty, ktoré pozdvihujú celkový výraz filmu a sú najsilnejším zástupcom autorskej snahy o originalitu a presah. Cez zábery nakrútené na Super 8mm film vidíme skutočne zaujímavé a jedinečné obrazy vojnovej Ukrajiny.
Pekarčík a Ostrochovský sú osvedčení autori, ktorí tentoraz podľahli sile mimoriadnej udalosti a omámení príležitosťou priniesť ako prví svedectvo priamo z frontu usúdili, že rýchle rozhodnutie nesústrediť sa iba na streľbu a výbuchy a snímať vojnu z iného uhla im poskytne dostatočné krytie pre ideovú nepripravenosť.
Pri filme Svetloplachosť nemožno nebrať do úvahy okolnosti nakrúcania. Životunebezpečné prostredie a časová tieseň mali zásadný vplyv na výslednú podobu filmu a preto by sa na ne nemalo zabúdať. No autori aj diváci by mali tiež brať na vedomie, že na konci dňa za seba vždy hovorí iba dielo samotné. Legitimizácia výsledku procesom tvorby neobstojí ak autor stavil na náhodu. Svetloplachosť totiž mohol byť lepším filmom, keby mali tvorcovia pri všetkých ich schopnostiach a skúsenostiach viac šťastia na prostredie a protagonistov. Ale skutočne dobré filmy by nemali stáť na šťastí a náhode.
Matúš Trišč
Zdroj foto: Punkchart Films
