Luca Guadagnino, pôvodom sicílsky režisér, patrí už nejaký ten rok medzi autorov, ktorých filmy sú žiadané a očakávané najmä medzi divákmi, ktorí si do kina nechodievajú oddýchnuť. Na výslnie a bližšie k súčasnej filmárskej elite ho pozdvihla oceňovaná snímka Daj mi tvoje meno. Hoci režisér odvtedy so žiadnym filmom nezaznamenal úspech ani približný tomu z roku 2017, jeho tvorba si zachováva konštantné kvality, vykazuje istý vývoj a poskytuje stále nové a prekvapivé definície režisérovho rukopisu. Novinka Súperi je nespochybniteľne filmom Lucu Guadagniniho, vidieť na ňom však, ako autorovi rastie chuť na dobrodružstvo a napätie.
Synopsa filmu Súperi: Art (Mike Faist) a Patrick (Josh O’Connor) sú kamaráti od detstva. Spolu kráčali na ceste k profesionálnej tenisovej kariére, až kým im ju neskrížila talentovaná a krásna Tashi Duncan (Zendaya). Milostný trojuholník rozptýli životné smerovania všetkých zúčastnených a aj keď tvrdia, že im ide najmä o tenis, v stávke je oveľa viac.
K novým filmom Lucu Guadagniniho pristupujem vždy s opatrnosťou. Bez ohľadu na veľké opojenie a úžas, aké okolo seba šírilo Daj mi tvoje meno, na mňa nedopadla ani len iskra toho plamenného nadšenia. Ba ani po opakovaných projekciách. Režisérov remake Suspirie (2018) ma bez upútania pozornosti obišiel a cestu som si k tvorbe Sicílčana z Palerma našiel až v roku 2022 pri Bones and All. Kanibalská lovestory o amerických odpadlíkoch fungovala podstatne lepšie, než letná dráma o intelektuálnych prominentoch. Zásluhu možno prisúdiť nielen knižnej predlohe, ale najmä režisérovmu novoobjavenému zmyslu pre napätie a schopnosť striedať ho s poetickými pauzami. Slovom, Luca Guadagnino v sebe začal skúmať cit pre mieru, poctivo si zakresľovať priestor medzi vyhovujúcim a neznesiteľným a učiť sa v ňom ladne a efektívne hýbať. Film Súperi je toho dôkazom.
Zamilovaní až do špiku kosti
Avšak nie jednoznačným. Lásku k Súperom si v kine treba odsedieť. Úvodom sa autor podujal demonštrovať štylistické ladenie snímky trochu výstrednejšími kamerovými jazdami, kde si mohlo bystrejšie divácke oko všimnúť, že prebiehajúci tenisový zápas sa neodohráva iba na skutočnom kurte, ale v moci ho majú aj vizuálne efekty. Kompozícia aj strih sú od samého začiatku viditeľne iné. Poviete si, na čo je to dobré? Odpoveď dostanete, ale chvíľu to bude trvať. Nasleduje prvý akt príbehu, ten najmenej zaujímavý.
Veľmi často sa stáva, že expozícia filmu je jeho najzábavnejšou časťou. Tvorcovia chcú diváka zaujať, rozosmiať, pripútať k sedačke, no nemenej často tým stratia dych pre oveľa dôležitejšie nasledujúce fázy. Luca Guadagnino to spravil presne naopak. Prvá tretina filmu Súperi je poznávacou jazdou, v ktorej sa zoznamujeme s hrdinami, ale v skutočnosti sa toho veľa nedeje. Nebojím sa povedať, že to mohla byť dokonca nuda, čo mi otravovalo vnímanie.
Navyše je v tejto časti práca s mierou – ktorú som vyššie vychválil a dostanem sa k tomu prečo – ešte nezvládnutá. Kamera sa neraz dívala čudným smerom a zábery sú držané až do momentu, kým nie sú pointy vtipov či situácií nad slnko jasné. Hodnú chvíľu sa tak zdalo, že režisér nakrútil film bez akýchkoľvek nárokov na diváka. Všetko sa našťastie zmenilo s brilantnou spálňovou scénou, kde sa ústredná trojica prvý raz plne prejavila.
Prechod do druhého aktu bol už plynulý a filmu nič nebránilo uchvátiť aj tých, ktorí dovtedy zívali či pochybovali. Tempo filmu rástlo, dej sa prostredníctvom početných retrospektív pomaly odkrýval a zamotával zároveň.
Obecenstvo kina mohlo začať čítať premyslenú dramaturgiu filmu. Športová tematika v ňom nie je vôbec náhodná. Konkrétne ide o tenis, ktorý má v príbehu oveľa väčší význam, ako by sa mohlo zdať. O tom, kto by si zaslúžil vyhrať zápas a tiež srdce Tashi nie je vopred rozhodnuté a divákove sympatie sa v priebehu filmu budú prelievať z jednej strany na druhú, podobne ako žltá loptička, ktorá pre hráčov znamená celý život. Art a Patrick sú rozdielni muži, ťažko však s ktorýmkoľvek z nich prirodzene súcitiť. To, či im začnete fandiť, závisí od množstva faktorov a tento komplikovaný proces vcítenia je navyše mimoriadne premenlivý a napínavý. Postavy budete nenávidieť a zasa ľutovať v krátkych intervaloch po sebe, až si sami napokon nebudete vedieť poradiť s predpokladom, ako by to celé mohlo dopadnúť, kto je ten, na koho sa treba hnevať a komu odpustiť.
Filmom sa od začiatku po koniec tiahne niť rozhodujúceho zápasu, ktorého formálne spracovanie som už spomenul. Pohľady do rôzne vzdialenej minulosti spája práve stretnutie dvoch súperov na menšom turnaji, no pre Arta, Patricka a Tashi ide o najzásadnejší zápas ich životov. V tomto kľúčovom momente sa príbeh rozohraný v dvoch filmových hodinách skoncentruje do experimentálnej montáže plnej obrazových detailov, pohľadov, provokatívne spomalených záberov a strihových excesov, ktoré prerastajú až do výtržníctva. Divák je v takom napätí, že podávané bez výhrad prijíma. Už nech sa to len nejako skončí!
Posledná loptička dopadne na zem a trvá ešte niekoľko minút, kým spracujete, čo ste práve videli. Intenzita konca filmu sa nedá ani porovnať s jeho začiatkom. Snímka Súperi za 130 minút vyrástla do napínavej a netradičnej športovej drámy. Prekvapí vás svojimi zvratmi, motivácie postáv čiastočne zostanú záhadami, ktoré sa nikdy celkom nevysvetlia, ale každý divák si ich môže uchopiť po svojom.
Napokon by som nerád zabudol na tú krátku vzdialenosť, na akú nás režisér dostal k postavám. Veľmi často ich sníma vo veľkom detaile, až je možné pocítiť príťažlivosť, ktorá medzi hrdinami panuje. Luca Guadagnino vie, ako zobraziť intimitu. V Súperoch ju efektívne využíva na vybudovanie funkčne deštruktívneho trojitého vzťahu, ktorého hybná sila postačuje na jeden veľký energický film o láske, nenávisti a tenise.
Matúš Trišč
Zdroj foto: Continental film
