Film Hranice Európy režisérky Apoleny Rychlíkovej predstavuje hneď niekoľko paradoxov pracovnej migrácie, na základe ktorých by sme si mali uvedomiť, že západným krajinám ani nemáme veľmi čo vyčítať.
Synopsa filmu Hranice Európy: Novinárka Saša sa rozhodne pridať k tým obyvateľom východnej Európy, ktorí pravidelne opúšťajú svoje domovy na dlhý čas, aby si v západných krajinách zarobili peniaze fyzicky aj psychicky náročnou prácou, pričom často sú porušované ich pracovné práva či dokonca obmedzená ich osobná sloboda. So skrytou kamerou Saša cestuje do Nemecka, Írska či Francúzska, aby autenticky zachytila to, čo prežívajú milióny ťažko pracujúcich Poliakov, Rumunov, Slovákov a ďalších.
Protagonistkou snímky Hranice Európy je česká novinárka Saša Uhlová, dcéra publicistu, politického väzňa a signatára Charty 77 Petra Uhla. Saša sa venuje prevažne angažovaným reportážam so sociálnou, vzdelávacou či rómskou tematikou. S Apolenou Rychlíkovou pracovala už na projekte Hranice práce v roku 2017, kedy si Saša pod zmenenou identitou vyskúšala najhoršie platené pracovné pozície v Česku. Krok za hranice Českej republiky s podobným zámerom ukázať náročné podmienky pre pracovných migrantov znamená, predstaviť globálnejší problém zle nastaveného systému.
Ako bude film Hranice Európy prijatý napríklad slovenským publikom, by stálo za pozornosť. Časť publika môže zostať šokovaná, keď na vlastné oči uvidí prístup zamestnávateľa k lacnej pracovnej sile, ktorý miestami hraničí s moderným otrokárstvom. Tá druhá (nemalá!) časť diváčok a divákov si po vlastných skúsenostiach v podobnom zamestnaní povie, že to býva aj omnoho horšie a film pre nich neukazuje nič, čo by nevedeli či aspoň netušili. Najcennejšie posolstvo Hraníc Európy však nespočíva v investigácii, ale v tom, aký veľký priestor pre sebareflexiu a zamyslenie sa nad vlastným životným štandardom v skutočnosti ponúka.
V pozadí snímky sa nachádza obraz začarovanej Európy, kde sa vplyvom veľkých mzdových rozdielov medzi krajinami migruje spôsobom zaberania pracovných pozícií cudzincami, čo domácich núti stať sa pracujúcimi cudzincami niekde ide. Paradoxný je preto aj hnev, ktorý prechovávame voči lacnej pracovnej sile, hoci si vďaka nej môžeme dovoliť náš súčasný životný štandard. Film Hranice Európy neponúka žiadne konkrétne riešenie tejto medzinárodnej komplexnej situácie, ale má silu zmierniť vášne naprieč krajinami a vedie divákov a diváčky k vzájomnému pochopeniu. Všetci máme totiž ten istý problém, neváhame využiť lacných pracovníkov, ani sa nimi sami stať v bohatšej krajine.
Saša Uhlová sa postarala o to, aby osudy miliónov ľudí už viac neboli len beztvarou spoločenskou témou pre tých, ktorí so slabo platenou prácou v zahraničí nemajú skúsenosti. Konkrétne príbehy nám ponúkajú univerzálne kontúry mnohých takýchto prípadov, hoci zábery zo skrytej kamery svojou obmedzenou kvalitou navodzujú skôr iba pocit prítomnosti na mieste činu, než priamu dôkaznú hodnotu.
Autorky filmu sa už menej venujú osobným dôvodom jednotlivých pracovníčok či pracovníkov, ktorí za zamestnaním cestujú do zahraničia a často pracujú nad rámec svojich síl. Nemusí pritom ísť iba o ľudí zneužívaných, ale aj ľudí, ktorí si spomedzi všetkých možností zamestnania dobrovoľne zvolili práve takú, ktorá im ponúkla vidinu najrýchlejšieho zárobku, hoci za priveľkú cenu. Rychlíková a Uhlová skúmajú stav a jeho aspekty v reálnom čase, príčiny nekomentujú, keďže tie môžu byť skutočne rôzne a zatienili by problematiku na všeobecnejšej úrovni. Stále ich však udivuje odhodlanie zamestnancov trápiť sa v zlých podmienkach, pričom nie je jasné, či ich vôbec uvedomujú. Pre mnohých pracujúcich v zahraničí možno ani nejde o jedinú možnosť obživy, ale o tú, ktorú vyhodnotili ako najvýhodnejšiu, aj keď jej obetujú životné šťastie.
Aby sme sa skutočne dozvedeli čo protagonistka Saša prežíva, kľúčový je v tomto prípade jej komentár, ktorý sprostredkúva okrem udalostí aj vnímanie a prežívanie novinárky v utajení. Je to samozrejme dané veľkými obmedzeniami v realizačných možnostiach, napriek ktorým dokázali autorky priniesť ucelený obraz o situácii na pracoviskách za hranicami. Okrem toho, tento prístup zvýrazňuje aj ich odvahu podstúpiť ťažkosti a problémy, o ktorých čiastočne museli dopredu vedieť. Slovom, Saša a Apolena vedeli, do čoho idú a neodradilo ich to. Viacerí z nás by na ich mieste zrejme vycúvali.
Dôležitou rovinou filmu sú rodinné záväzky protagonistky, ktorá podobne ako všetci pracovní migranti prežíva obavy o svojich blízkych kvôli konkrétnym dôvodom. Dostávam sa k časti recenzie, ktorá vo mne vyvoláva najviac rozporuplných pocitov. Vo veľmi nešťastnom ponímaní možno v spojitosti s nakrúcaním hovoriť o podiele osudovosti na mimoriadne dôležitom odkaze snímky. Počas svojho pobytu v zahraničí totiž Saša musela čeliť ťažkej rodinnej situácii, s ktorou sa musí vysporiadať veľa ľudí, pričom mnohým to zo strany zamestnávateľa nie je ani len dovolené. Neplánovane tak autorky filmu odhalili ďalšiu úroveň toho, čo musia Slováci a ľudia z iných krajín strednej a východnej Európy zažívať, a to je strata blízkeho človeka, ktorej musia čeliť takpovediac “na diaľku”. Filmu táto nešťastná udalosť dodáva veľkú autenticitu, hoci nevyžiadanú a nechcenú. No taká je realita nielen v tomto prípade.
Hranice Európy prekvapivo pokrývajú hneď niekoľko aspektov migrácie za prácou, čo sa týka aj veľkej časti Slovákov. Prostredníctvom konkrétnych svedectiev poskytuje pohľad na situácie na nemeckej farme, írskom hoteli či francúzskych príbytkoch dôchodcov, odkázaných na pomoc opatrovateliek. Sú to príklady potvrdzujúce globálny problém, kvapky v mori, ktoré poskytujú dostatočnú predstavu o stave celku. A hoci film nemá veľa šancí ovplyvniť politické a ekonomické nastavenie krajín Európy, má naopak veľký dosah na obyčajných ľudí a ich názory a nálady. Práve tým môže pomôcť.
Matúš Trišč
Zdroj foto: Filmtopia
